Čo mám urobiť, aby sa môj život stal lepším? Aby som sa aj ja mohla občas zohriať na slnku. Slnko patrí všetkým, či nie? Svieti teda i pre mňa! Aj ja mám právo uchmatnúť si trochu zlatožltých lúčov a vdýchnuť do seba ich teplo…
Alica Eštoková sa čitateľom predstavila románmi Eliza: Zvádzaj ma pomaly a Cesta do Provensalska. Aj jej najnovší príbeh Parížske slnko: Zamilovala som sa do moslima sa odohráva striedavo na Slovensku a vo Francúzsku. Autorka sa v ňom zamýšľa, do akej miery nás v láske môže ovplyvniť rozdielnosť kultúr a farba pleti.
Láska si nevyberá farbu pleti, náboženstvo, ba ani krajinu, v ktorej nás zasiahne. A udrie v momente, keď to neočakávame.
Podobnú skúsenosť má šarmantná Sofia, zamilovaná do umierneného moslima. Nadir vyštudoval na Slovensku a zostal žiť v Bratislave. Sofiina konzervatívna rodina nepraje vzťahu s príslušníkom iného náboženstva. V prekrásnom prostredí Francúzska, priamo v údolí rieky Loiry, spoznáva Sofia Nadirových príbuzných. Neskôr však stretne Slováka Martina, ktorý spôsobí v jej živote poriadny rozruch. O mladú ženu majú odrazu vážny záujem dvaja muži. Každý z nich je iný – národnosťou, vierovyznaním a čiastočne aj farbou pleti. Dokáže sa Sofia vzoprieť okoliu a zariadiť si život s Nadirom? Alebo Martin opantá jej srdce natoľko, že sa rozhodne preňho?
Kým Sofia zvažuje, s kým bude žiť, krutý osud jej skomplikuje situáciu ešte viac. Je teda navždy odsúdená trápiť sa? Alebo konečne pocíti radosť zo života?
Vypočujte si AUDIO úryvok.
Číta herečka Lucia Hurajová:
ALICA EŠTOKOVÁ verí, že človek je strojcom svojho šťastia a dôležité životné rozhodnutia musí urobiť sám. Netreba sa dať ovplyvňovať ani najbližšími, lebo nikto nám nevidí do srdca a nemôže vedieť, čo je pre nás najlepšie. Rozhodujúci krok závisí od nás samých. Veď napokon, myslí si autorka, je príjemné užívať si dôsledky správnych rozhodnutí. A keď to nevyjde, naučme sa niesť aj zodpovednosť za každý omyl.
Začítajte sa do novinky Parížske slnko:
Prológ
Sofii sa zahmlilo pred očami. Videla roztancované žlté kruhy… tie ju vyslobodia z hrozného života, dodajú jej slobodu. Už sa nič nedeje, všetko je v najlepšom poriadku. Len prudký dážď bičuje oblok obývačky… volá ju nazad, do ničotného sveta. Ach, to nie! Chcem pokoj. Nechajte ma! Žlté kruhy sa zliali do zvláštnej hmoty formujúcej oranžovú špirálu… v jej strede zbadala Adamkovu tvár.
„Mamííí!“ začula jeho hlas. Musím sa vrátiť, prebleslo jej mysľou. Adamkova tvár sa stratila, oranžová farba sa rozplynula do nepekného odtieňa sivej a v nej sa začali objavovať jedna po druhej drobné kvapky dažďa. Videla, ako ľahostajne stekajú po čerstvo umytom okne. Je späť…
„Mamííí!“ ozvalo sa znovu z chodby. „Nechcem ísť preč! Chcem byť s tebou!“
„Len poď! Mamina príde!“ zahriakol chlapca Sofiin brat. „Mamina príde za nami.“
Adamkov výkrik Sofiu definitívne prebral a pripomenul jej, čo sa stalo. Prečo musela stratiť blízkeho človeka? A kto je vrah? Znovu si premerala mŕtve telo ležiace na zemi. Kvapky krvi vsiakli do béžového koberca… Čo tu všetci chcú, dofrasa?! Nahnevane pokrútila hlavou a zaklipkala očami, aby sa prebrala.
Vystrela sa. Uvedomila si, že pri nej stojí ON.
„Sofi! Si v poriadku?“ ustarostene jej pohladil bledú tvár a kľakol si k nej. Napriek prítomnosti policajtov bol k nej nežný. Za čo ju osud takto trestá? Pozrela spýtavo do jeho očí, no našla v nich len snahu upokojiť ju.
„Áno. Som v poriadku,“ pokúsila sa usmiať.
Jemne jej stisol ruku. V tej chvíli cítila, že s ňou chce prežiť celý zvyšok svojho života.
1
Parížske slnko prenikavo svietilo, no ovzdušie bolo príjemné, lebo celú noc pršalo. Dážď ustal až o pol dvanástej.
Aj na Slovensku prší. Sofia práve dohovorila s matkou a zadívala sa nahor, až k cípu Eiffelovej veže. Bude tu čakať? Veď ju vidí aj zo zeme, nemusí sa štverať na samý vrchol! Zelenými očami prebehla po siahodlhom rade návštevníkov a dlhé tmavé vlasy si prehodila dozadu. Založila si slnečné okuliare. Panebože! Koľko to bude trvať? Znovu dvihla pohľad… železná dáma sa ligotala v slnečných lúčoch a vzbudzovala dojem, že vás vynesie k nebesám. Asi sa tu vyplatí čakať, kútiky úst sa jej jemne rozšírili. Keď čakajú všetci… a merala sem toľkú cestu. Hádam jej v presklenom výťahu nebude príliš nevoľno. Barbora jej poradila, že najľahšie to prežije, keď bude pozorovať spolucestujúcich a nepozrie sa ani raz von. A hlavne nie dolu!
Kde je ten Nadir? Netrpezlivo sa poobzerala vôkol seba. Už ju aj prešla chuť na zmrzlinu! Kde je tak dlho?! Pozerala striedavo na hodinky a na dav turistov pred sebou… toľko ľudí! Znovu ju zachvátila nervozita. „Bože!“ vzdychla nahlas a posunula si na nose okuliare.
„Nebojte sa, pôjde to rýchlo,“ prehodil neznámy hlas. „Mám to vyskúšané…“
Sofia sa prudko zvrtla. Stál za ňou usmiaty muž. Tridsiatnik? Možno má o čosi viac, a možno ani toľko, hádala. Vlasy mu zľahka padali na čelo. Pod nimi žiarili jasnomodré oči obrúbené dlhými čiernymi riasami a pozorne sledovali prekvapenú Sofiu. Vysoký muž sa neprestával usmievať a upierať na ňu láskavý, trochu bojazlivý pohľad.
„Hovoríte po slovensky?“ usmiala sa aj Sofia.
„Áno. Som zo Saviňoviec…“
Sofia naňho pozrela s neskrývaným údivom.
„… to je…“ Tmavovlasý mladík sa chystal pokračovať, no vzápätí stíchol. Nechápal Sofiin prekvapený výraz tváre. „Na západnom Slovensku… Neďaleko…“
„Myslíte to vážne? Ja som z Ružanoviec!“ nenechala ho dokončiť vetu.
„Naozaj?“ zasmial sa, nespúšťajúc pohľad zo sympatickej ženy. „To je náhoda! Sme tu na výlete. Volám sa Martin Richmanský,“ so širokým úsmevom k nej vystrel ruku.
„A ja som Sofia Matulianová!“ predstavila sa vážne, keď jej mladý muž jemne zovrel ruku vo svojej teplej dlani. „Nechce sa mi to veriť!“ pokračovala. „Taká náhoda! Dvaja ľudia zo susedných dedín sa stretnú pod Eiffelovkou! To mi doma nikto neuverí.“
„Tak, tak, ani mne. Pritom si celý čas, čo tu stojíme, hovorím, že ste pekná ako Slovenka!“ dodal Richmanský lišiacky, čakajúc, ako sa Sofia zatvári. „Len kým som sa nedostal k vám, nepočul som, akým jazykom hovoríte.“
Nevedela, ako zareagovať. Od flirtovania si dávno odvykla. Má okolo seba toľko mužov a problémov, že na pikantné rozhovory s ďalšími príslušníkmi opačného pohlavia jej akosi neostáva energia.
„Som tu s priateľom,“ dodala na vysvetlenie.
„Pochopil som, videl som ho. Dúfam, že som sa vás nedotkol. Viem, že tu sme v inom svete… aby môj kompliment nevyznel ako sexizmus!“
„Niéé, to je v poriadku,“ Sofia sa odhodlala k ústretovému kroku: „Možno by sme si mohli tykať…“
„Áno, iste, veľmi rád.“
Ešte raz k nemu vystrela z patričnej vzdialenosti ruku: „Ahoj, som Sofia.“ Hádam sa nebudú bozkávať, prebleslo jej mysľou. „Možno sme sa doma stretli, len sme si jeden druhého nevšimli. V Saviňovciach mám tetu, občas tam chodievam.“
„No, neviem. Určite by som si ťa všimol. Kde býva tvoja teta?“
„Na dolnom konci. Volá sa Cifíková. Eva.“
„Poznám ju. Bývam neďaleko. Ako to, že som ťa nevidel?“
„Asi je to tým, že už bývam a pracujem v Bratislave. Do Ružanoviec chodievam cez víkendy a je pravda, že tetu Evu v Saviňovciach navštevujem menej.“
„Ach tak. Pevne dúfam, že si niekedy nájdeš čas a uvidím ťa tam.“
„Určite,“ prehodila naoko ľahostajne.
Martin Richmanský sa jej páčil. Má láskavé oči, úprimné. A je to jej rodák, čo je príjemné.
„Stále bývaš v Saviňovciach?“ neodpustila si priamu otázku.
„Áno. Zatiaľ bývam u rodičov. Vlastne mám v Saviňovciach aj dvojizbový byt v bytovke. Zdržiavam sa v ňom, keď ma naši príliš naštvú!“ zasmial sa. „Pracujem v Peugeote. Denne dochádzam do Trnavy. Aj v Bratislave mám menší byt. Občas v ňom prespím, keď sa mi nechce ísť neskoro večer po rokovaní domov. A z času na čas chodievam na služobnú cestu aj sem do Paríža. Francúzi nás chcú stále niečo učiť, a pritom ich pracovná morálka je v porovnaní s našou otrasná!“
„Ja som vo Francúzsku po prvý raz. Nadir mi chce ukázať Paríž, takže zopár dní strávime tu. Potom sa uvidí…“
„Mhm, ide tvoj priateľ,“ Martin ju s nevôľou prerušil, ukazujúc očami na čiernovlasého štyridsiatnika, nesúceho dve veličizné zmrzliny. Jeden kornútok podal Sofii a milo sa na ňu usmial.
„Ďakujem. My sme sa zatiaľ zoznámili s Martinom,“ vysvetľovala mu Sofia. „Predstav si, je zo Saviňoviec, zo susednej dediny, a stretli sme sa vo Francúzsku! Nie je to zábavné? To je Nadir,“ ukázala na priateľa rukou a pustila sa do zmrzliny.
„Ahoj. Volám sa Nadir Namarah!“ zaznelo žoviálne, keď si muži podávali ruky.
Martin sa snažil tváriť tiež neformálne, aby zamaskoval mierne obavy. Vo svete sa vyzná, veľa času trávi na cestách a pozná aj mnohých moslimov, veď niektorí sú jeho kolegovia, no pracovné vzťahy sú jedna vec a medziľudské peripetie druhá. Nik netuší, čo sa zrodí v hlave takého človeka, keď sa jeho priateľka pustí do debaty s cudzím mužom, navyše nemoslimom. Hoci je pravda, že ak hovorí po slovensky, znamená to, že žije v Európe dlho a zrejme sa stihol dostatočne asimilovať, no opatrnosti nikdy nie je dosť. Nezostáva mi nič iné, len sa spoľahnúť na Sofiu, pomyslel si Richmanský, hádam vie, čo robí. Lebo hoci je veľmi šarmantná, chcel sa jej prihovoriť len tak, ako Slovák Slovákovi, keď sa stretnú v cudzine. Netušil, že rozhovor zájde tak ďaleko. Nevedeli, že sú zo susedných dedín. Tým sa všetko začalo.
Nadir Namarah sa tváril priateľsky a ani najmenej mu neprekážalo, že jeho partnerka sa venuje cudziemu mužovi. Sem-tam sa zapojil do debaty, aby vysvetlil Richmanskému, že vyštudoval medicínu na Slovensku a žije tam už vyše pätnásť rokov. Pracuje v Ústave srdcovo-cievnych chorôb na bratislavských Kramároch. Na Slovensku sa mu veľmi páči a chce tam žiť ďalej. Nikdy mu nenapadlo, že by mal opustiť krajinu, ktorá mu dala vzdelanie zadarmo, a vrátiť sa do Sýrie.
Ach tak, je zo Sýrie! Možno je kresťan… uvažoval Martin a na okamih sa zahľadel do diaľky. Vtom sa spoza jeho chrbta vynorila blonďavá dievčina s dlhočiznými umelými nechtami. Boli krikľavooranžové a zdobili ich nalepené drobné perličky. Dievčina bola na ne očividne pyšná, fľašu koly držala tak, aby ich všetci videli.
Sofiu však viac ako nechty prekvapila jej prítomnosť. Takže Martin si užíva v Paríži s priateľkou. Keby som s ním chcela niečo mať, hneď tu mám prvú prekážku! preletelo jej hlavou, no vzápätí myšlienku zavrhla. Nech si má priateľku! Cudzí chlap. Prečo jej to prekáža? Veď aj ona má priateľa! Aké hlúposti jej zrazu behajú po rozume?! Má predsa Nadira. Je s ním šťastná. Iní muži ju nezaujímajú!
Plavovláska sa naširoko usmiala a chytila Martina za ruku, akoby chcela dať okoliu najavo, že patrí k nemu.
„Už si tu?“ Richmanský sa konečne otočil k dievčaťu. „To je Dominika,“ predstavil ju všetkým a akoby ho veľmi nezaujímala, pokračoval v rozhovore s Nadirom: „… Slovák môže v Peugeote dosiahnuť len istý stupeň kariéry, väčší postup je iba pre vyvolených Frantíkov. Každý slovenský zamestnanec sa s tým musí zmieriť alebo odísť…“
Pomaly postúpili do výťahu a vyviezli sa spolu na samý vrch. Sofia celý čas pozorovala Martina, a tak si nestihla ani uvedomiť, že jej vo výťahu nebolo zle a vôbec sa nebála. Ani nezbadala, že už sú hore. Nadir s Martinom ukazovali obom dámam Paríž, keďže ho obaja veľmi dobre poznali.
Obloha bola jasnomodrá a bazilike Sacré-Coeur vytvárala čisté, priam gýčové pozadie. Už len chytiť štetec a namaľovať to, povedala si Sofia. Ešte aj Seina žiarila jasnou modrou farbou a hadila sa od Sochy slobody pozdĺž mohutného Louvru až ku chrámu Notre Dame. Silné lúče sa odrážali od zlatej kopuly Invalidovne a oslepovali návštevníkov Eiffelovej veže.
„Dnes je krásny výhľad!“ zvolal Nadir.
„To teda je!“ súhlasil Martin Richmanský. „Tentoraz je tu naozaj krásne!“
Pod Eiffelovkou sa chystali rozlúčiť, no Nadir všetkých pozval na Námestie Trocadéro. Nájdu tam nejakú reštauráciu a dajú si spolu kávu. Martin bol prekvapený, ale rád pristal. Dominika vymýšľala, že ju čakajú kamarátky a chce ísť s nimi na nákupy… ale napokon sa dala prehovoriť.
A tak strávili príjemné chvíle vonku pred reštauráciou Le Coq a počas rozhovoru pozorovali okolitých chodcov. Dalo sa rozpoznať, ktorí sú miestni. Aj spomedzi návštevníkov reštaurácie. Aspoň Sofia si to myslela.
Muži v strednom veku v dokonalých oblekoch a v ľahkých šáloch prehodených okolo krku, ktorí počas horlivého pracovného rokovania jedlu veľmi neublížili, patrili určite k miestnym obyvateľom. Aj staré dámy, možno aj osemdesiatničky, s roztrasenými rukami, s drahými značkovými kabelkami, dokonalými účesmi a nepodareným mejkapom boli istotne Parížanky. Ani trochu sa však nepohoršovali nad čudným vzhľadom niektorých okoloidúcich a nekrútili nad nikým hlavou, ako to robia ich rovesníčky na Slovensku. Sofiina mama by tu nevychádzala z údivu, hoci je takmer o polovicu mladšia ako tieto dámy. Raz ju sem zoberie, to bude zábava!
Holuby poletovali po okrúhlom námestí, občas pristáli na bronzovej soche maršala Focha a hlasno hrkútali, bolo ich počuť aj napriek hukotu áut! Vozidlá sa hrnuli na námestie z okolitých bočných ulíc, a keď vchádzali do kruhového objazdu, ostatné autá im dávali prednosť. Zvláštne, u nás je to naopak, uvažovala Sofia, prednosť majú autá na kruháku. Francúzi majú všetko naopak. Vyzerá to na totálny chaos. Ako sa v tom vyznať? Na tomto námestí by som sa rozhodne nechcela ocitnúť za volantom.
Keď sa s Martinom a s Dominikou rozlúčili a vymenili si telefónne čísla, Sofia a Nadir sa vybrali k Víťaznému oblúku.
„Páni! Aj tu je nádherný výhľad!“ vyhlásila nadšene Sofia a zahľadela sa na autá pod sebou. „To je ešte väčší chaos ako na Trocadére!“
„Nuž, stretáva sa tu dvanásť ulíc… Ale nikdy som tu nevidel haváriu.“
„To sa mi nechce veriť!“
„Martin je sympaťák, však?“ prehodil Nadir.
„Áno, obaja boli milí,“ prikývla.
„A je z miesta, kde si vyrastala.“
„A čo má byť?“ odsekla prudko. Neušlo jej, že Nadir je veľmi vnímavý. „Zvláštne,“ snažila sa zmeniť tému a poobzerala sa po okolitých budovách, „také krásne záhrady na strechách domov som ešte nevidela. Trávniky, bazény, vysoké stromy… je to ako iný svet nad bežným, všedným svetom!“
„Si rada, že som ťa zobral do Paríža?“ Nadir sa k nej nahol a pobozkal ju na líce.
„Áno. Ale je mi smutno za Adamkom. Škoda, že nemohol ísť s nami.“
„Skôr by si mala povedať: Škoda, že ho tvoja mama nepustila! Lebo sa bojí, že mu ublížim, pretože som moslim! Povedz to tak, ako to je. Keby nebolo tvojich rodičov a brata, vydala by si sa za mňa. Ale asi ti to takto vyhovuje!“
