Vedeli ste, že pápež František kedysi tajne prevážal ľudí cez kontrolné stanovištia v okolí vojenskej základne? Že miluje futbal, ale keď ho už hrával ako mladý chalan, akoby mal obidve nohy ľavé? A že od roku 1990 nepozerá televíziu, pretože dal sľub Panne Márii Karmelskej a urobil iba dve výnimky?
Aj to sa dozviete o pápežovi Františkovi z jeho autobiografie, ktorá má názov Nádej a ktorá vychádza v 80-tich krajinách naraz, vrátane Slovenska.
Prinášame vám zaujímavé úryvky z tejto knihy.
Nádej – autobiografia pápeža Františka
Nádej je pútavý príbeh, mix o pápežovom živote, premiešaný s jeho úvahami a zamysleniami. Venuje sa rôznym témam, píše o futbale, knihách a hudbe, ktoré miluje. O dievčatách, egoizme, predchádzajúcich pápežoch. Popisuje ako prevzal od predošlého pápeža Benedikta XVI. škatuľu s dokumentmi, v ktorej boli prípady zneužívania, korupcie, či priestupkov. Zaujímavý je aj popis samotného konkláve, keď ho zvolili za pápeža. Vypočujte si úryvok, ktorý číta Alfréd Swan.
O súčasných ťažkých časoch
Žijeme v časoch, keď sa zdá, že opäť ožívajú a šíria sa nálady, ktoré sa mnohým zdali prekonané – podozrievanie, strach, pohŕdanie, dokonca nenávisť voči jednotlivcom alebo voči skupinám, ktoré sú považované za odlišné z dôvodu ich etnickej, národnostnej alebo náboženskej príslušnosti. Sú to nebezpečné a škodlivé pocity, ktoré podnecujú netoleranciu, diskrimináciu, násilie a popieranie dôstojnosti ľudí a ich základných práv. Znepokojuje ma, že v politike podliehame pokušeniu zneužívať obavy alebo objektívne ťažkosti na iluzórne sľuby a krátkozraké volebné záujmy. A znepokojuje ma aj smutná skutočnosť, že ani katolícke komunity v Európe sa nevyhýbajú takýmto reakciám a odôvodňujú ich nešpecifikovanou „morálnou povinnosťou“ zachovať si svoju pôvodnú kultúrnu a náboženskú identitu.
O rodine, jedle a varení
Celá nedeľa bola pre rodinu posvätná. Po príchode domov bol obed, dlhý a hlučný súkromný obrad, ktorý obyčajne trval až do neskorého popoludnia. Niekedy u nás doma, inokedy u starých rodičov, a vtedy nás mohlo byť aj tridsať. Nekonečné a krásne obedy s piatimi, šiestimi chodmi. A s dezertmi. Vôbec nás nedržali ako vo vatičke, naopak, i keď mal otec dobrý plat, bolo treba nakŕmiť veľa hladných krkov a doma sa, pravdaže, nikdy nič nevyhadzovalo.
*******
Mama vravievala, že my päť detí sme ako prsty na ruke, každý iný a všetky rovnako jej: „Pretože keď sa pichnem do jedného prsta, bolí ma to rovnako, ako keby som sa pichla do iného prsta.“
Jej posledný pôrod nebol ľahký a zanechal na nej následky: mamička trpela nejakým druhom parézy, z ktorej sa úplne zotavila až po roku. A práve vtedy som sa naučil variť. Mal som takmer dvanásť rokov, bol som najstarší, preto som sa musel o všetko postarať najmä ja.
Keď sme sa vrátili zo školy, mama sedela v kresle a okolo seba mala pripravené suroviny. Mohla sa začať moja a Oscarova lekcia: Dajte toto tam, pridajte tamto, orestujte v panvici na slabom ohni, dávajte pozor a nepridávajte oheň… Tento rýchlokurz sa mi zišiel najmä vtedy, keď som v roku 1972 pôsobil ako rektor v Colegio Máximo vo farnosti San Miguel a v nedeľu, keď tam nebola kuchárka, som musel variť pre študentov. Moja sestra vraví, že jej chutili najmä moje plnené kalmáre. Keď už nič iné, aspoň je isté, že som svojím jedlom nikoho nezabil…
O futbale
Vždy som rád hrával futbal, aj keď som nebol najlepší. V Buenos Aires takých ako ja nazývali pata dura, tí, čo majú obe nohy ľavé. Aj tak som ho hral. Veľakrát som stál v bráne. Aj to je dobrá úloha – naučíte sa dívať realite priamo do očí a čeliť problémom. Aj keď možno neviete, odkiaľ lopta prišla, musíte sa ju pokúsiť chytiť. Presne ako v živote.
O nepozeraní televízie
Akoby mi Boh povedal, že televízia nie je pre mňa, že mi neprospieva. Pri svätej omši som zložil sľub Panne Márii a odvtedy ho dodržiavam, až na zriedkavé výnimky – napríklad 11. septembra 2001 alebo po havárii lietadla v Buenos Aires v roku 1999.
Televíziu nepozerám od roku 1990, aby som dodržal sľub, ktorý som dal Panne Márii Karmelskej 15. júla toho roku…
O konkláve a zvolení za pápeža
Každý pokľakol pred oltárom a vyhlásil, že svoj hlas dáva „tomu, o kom je presvedčený, že podľa Boha“ má byť zvolený. Potom vstal, položil svoj zložený hlasovací lístok na strieborný tanier na oltári, vložil ho do urny a vrátil sa na svoje miesto. To všetko stopätnásť ráz, až kým traja skrutátori, vybraní žrebom spomedzi voličov, nevzali veľkú urnu a nezačali spočítavať hlasovacie lístky a vyslovovať jednotlivé mená. Až keď po sedemdesiaty siedmy zaznelo moje meno, rozľahol sa potlesk, no čítanie hlasov pokračovalo. Neviem presne, koľko ich nakoniec bolo, viac som nepočul, hluk prehlušil hlas skrutátora. No v tej chvíli, keď kardináli ešte stále tlieskali a skrutínium pokračovalo, kardinál Hummes, ktorý študoval vo františkánskom seminári v Taquari v Rio Grande do Sul, vstal a objal ma. „Nezabudni na chudobných,“ povedal.
Kardinál Re ku mne pristúpil s osudovou otázkou, či prijmem kanonickú voľbu za pápeža. „Accepto,“ odpovedal som. Zistil som, že som pokojný, vyrovnaný. „A ako sa chceš volať?“ opýtal sa kardinál. Vocabor Franciscus.
„Budem sa volať František.“
Ozval sa ďalší potlesk. Služobníci vložili hlasovacie lístky do pece a pridali chemikálie, aby z komína Sixtínskej kaplnky stúpal biely dym.
O Benediktovi XVI.
Na začiatku svojho pontifikátu som išiel navštíviť svojho predchodcu Benedikta XVI. do Castel Gandolfa. Podal mi veľkú bielu škatuľu. „Je v nej všetko,“ povedal mi, „najťažšie a najbolestivejšie situácie, zneužitia, prípady korupcie, temné činy, priestupky. Dostal som sa potiaľto, urobil som tieto opatrenia, vylúčil týchto ľudí, teraz je rad na tebe.“ Pokračoval som v jeho ceste.
*******
Na začiatku pontifikátu som mal pocit, že bude krátky. Nazdával som sa, že tri alebo štyri roky, viac isto nie. Zmienil som sa o tom aj v rozhovore s jedným mexickým televíznym novinárom. Tento silný pocit pramenil z presvedčenia, že som bol zvolený, lebo konkláve bolo rýchle, iné vysvetlenie som nemal. Neveril som, že napíšem tri encykliky a toľko listov, dokumentov, apoštolských exhortácií, ani že absolvujem toľké cesty, do viac ako šesťdesiatich krajín. Žasol som už nad tou prvou do Brazílie. Napriek tomu som to dokázal, prežil som…
O vojnách a utrpení
Vo svete v súčasnosti prebieha päťdesiatdeväť vojen – vyhlásených konfliktov medzi národmi alebo organizovaných etnickými či sociálnymi skupinami. Niektoré nie sú také medializované, to však neznamená, že sú menej hrozné. Mám na mysli vojenský konflikt v konžskom Kivu, občiansku vojnu v Jemene, povstanie v Mjanmarsku a genocídu Rohingov, boje v Náhornom Karabachu na Kaukaze, vojnu v etiópskom Tigraji. Celkovo sa priamo dotýkajú takmer tretiny národov na svete a oveľa väčšieho počtu nepriamo. Niekedy sa dokonca pokrytecky nazývajú „mierovými operáciami“. Trvá to už veľmi, veľmi dlho.
Táto úvaha by mala stačiť na demaskovanie nezmyselnosti vojny ako spôsobu riešenia problémov. Je to len šialenstvo, na ktorom sa obohacujú obchodníci so smrťou a platia zaň nevinní. Keby sa rok nevyrábali zbrane, svetový hlad by sa úplne skončil, jediný deň bez vojenských výdavkov by zachránil tridsaťštyri miliónov ľudí, no namiesto toho prichádzajú rozhodnutia o zvyšovaní výdavkov na zbrojenie ako nikdy predtým… a tým sa problémy s hladom ešte prehlbujú.
O nádeji
Hovorieva sa, že „kým žijeme, máme nádej“, ale opak je pravdou – práve nádej udržiava život, chráni ho, stráži, vďaka nej rastie. Keby muži a ženy nepestovali túto cnosť, keby sa o ňu neopierali, nikdy by nevyšli z jaskýň a nezanechali by stopu v dejinách. Je tým najbožskejší, čo môže v ľudskom srdci existovať.
O smrti
Aj keď viem, že Pán už pre mňa urobil veľa, poprosil som Ho ešte o jednu láskavosť: „Postaraj sa o mňa, nech to príde vtedy, keď Ty budeš chcieť, ale vieš, že pokiaľ ide o fyzickú bolesť, som veľký slaboch… Tak, prosím, nech ma to príliš nebolí.“
Zdroj a foto: kniha Nádej, Ikar, wikimedia/Jeffrey Bruno
Skveleknihy.sk, wikimedia/Mondarte
