Príbeh o tom, že každý deň je darom od Boha.
Rozprávanie o krásnej klasickej hudbe v čase, keď úsilie žien zmeniť verejný názor nemenilo len dejiny – ale aj srdcia mužov.
Je tu 3.časť série Príbehy z Belmontu. Po nádherných príbehoch Nezmazateľný dojem a Výnimočná krása vychádza historická romanca Nadpozemská melódia.
Rebeka Carringtonová, husľová virtuózka, ktorá získala vzdelanie vo Viedni, sa votrie na konkurz s dirigentom Nashvillskej filharmónie. Ženy sú však príliš krehké stvorenia a nemôžu zvládnuť námahu, ktorú od nich hra v orchestri vyžaduje. Rebekina nádej rýchlo zhasne, pretože dirigent sa musí podriadiť názoru verejnosti. A aby toho nebolo málo, Adelicia Acklen Cheathamová, pani Belmontského sídla, s ním súhlasí.
Uznávaný dirigent Nathaniel Tate Whitcomb je novým vedúcim Nashvillskej filharmónie. Píše symfóniu, ktorou sa chce zapísať do dejín hudby, ale nedarí sa mu ju dokončiť. Navyše ho často bolieva hlava a podivne mu v nej bzučí, symfóniu však musí dokončiť pred slávnostným otvorením novej budovy opery. A nielen to. Chce ju dopísať skôr, ako ten, ktorý ho najviac inšpiroval – jeho otec –, zomrie.
Jeho bolesti sa zhoršujú a on je presvedčený, že jedine Rebeka mu môže pomôcť dokončiť dielo.
Dokáže získať jej dôveru, keď ju obral o jej sen?
Nadpozemská melódia je fascinujúci príbeh hudby, lásky zasadení do historického obdobia. Pútavo napísané dobrodružstvo, ktorému nechýbajú historické detaily – tie však nenudia, nezahlcujú, ale prispievajú k autenticite. Veľa romantiky, tajomstvo, štipka humoru a nádherná hudba robia z tejto knihy dojímavý príbeh, pri ktorom si neraz poplačete.
Príbehy z Belmontu majú tri knihy, ktoré autorka umiestnila do troch oblastí: umenie (Nezmazateľný dojem), príroda (Výnimočná krása) a hudba (Nadpozemská melódia).
Tamera Alexanderová je podľa USA Today jednou z najlepších autoriek románov. Jej precízne vykreslené postavy, zápletky, ktoré stoja za zamyslenie, a výstižná próza rezonuje u čitateľov po celom svete.
Začítajte sa do novinky Nadpozemská melódia:
Nashville, Tennessee
12. január 1871
Rebeka Carringtonová stála na ulici a triasla sa od zimy. Jej cestovná taška bola čoraz ťažšia a na plášť jej sadali snehové vločky. Pozerala sa na dom, v ktorom vyrástla. Počítala, koľko krokov je to k predným dverám. Ako je možné, že taká krátka vzdialenosť sa zdá neprekonateľná a taká cesta komplikovanejšia ako plavba cez oceán, ktorý práve prekročila? Kiežby sa jedným žmurknutím mohla preniesť späť do Viedne!
Po desiatich rokoch bola viac doma v Rakúsku ako v meste, v ktorom sa narodila a prežila prvú polovicu svojho života. Ale list, ktorý dostala pred štyrmi týždňami len pár dní pred Vianocami, všetko zmenil.
Vchodové dvere sa otvorili.
Rebeka sa ešte viac pritlačila k borovici, pod ktorou sa schovávala. Pichalo ju jej ostré a studené ihličie. Sklonila hlavu a pozerala pomedzi konáre – para z jej dychu visela vo vzduchu ako duch – a žalúdok sa jej stiahol nielen od hladu.
Bol to on.
Koľkokrát si tohto muža predstavila, odkedy odišla z Nashvillu?
A predsa, keď sa dnes na neho pozerala ako žena, zdal sa jej iný, ako keď k nemu vzhliadala ako trinásťročné dievča. Hoci mal širší pás, stále bol vysoký takmer dva metre a vyžarovala z neho tá istá autorita.
Ale už nebol taký impozantný, ako si pamätala.
Spomienky na neho ju roky prenasledovali a desili – a najmä na ten jeden večer. Čas a vzdialenosť jej pomohli pohnúť sa ďalej.
Už nebola tým mladým, naivným dievčatkom a už sa ho nebála.
Prečo má teda pocit, že jej srdce vyskočí z hrude? Vystrela chrbát a nabrala odvahu. Jej otčim nasadol do koča, ktorý bol oveľa honosnejší, ako mali kedysi. Možno si ho kúpil za peniaze, ktoré nedávno zdedil. O to viac ním pohŕdala a o to viac ju mátala predčasná smrť starej mamy.
Stará mama Carringtonová ani slovkom nespomenula, že sa necíti dobre alebo že by bola chorá, a odrazu prišla šokujúca správa o jej náhlej smrti. Nedávalo to zmysel a Rebeku to hlboko zasiahlo.
Prezerala si koč a siluetu muža v ňom.
Barton Ledbetter nebol počestný muž, tým si bola celkom istá. Ale určite by nebol schopný…
„Pred kým sa skrývate?“
Rebeka nadskočila a otočila sa.
Jej myšlienky náhle prerušil malý chlapec. Hľadel na ňu spod šiltu starej červenej čapice. Otázku zdôrazňoval jeho bojovný postoj.
Zamračila sa. „Neskrývam sa pred nikým.“
Naklonil hlavu. Zjavne si myslel niečo iné.
„Len som… premýšľala nad svojím plánom.“ Vyhýbala sa pravde a svoje svedomie upokojovala tým, že chlapca nie je nič do toho, čo robí.
Na jeho chudom pleci visel vak s novinami. A akoby zacítil príležitosť, jedny vytiahol, zroloval a ponúkol jej ich ako vzácne korunovačné šperky habsburskej rodiny.
„Päť centov za noviny, slečna. A dajte desať,“ skrivil ústa, „a ja nikomu nepoviem, čo som videl.“
Rebeka sa na neho pozrela. „A čo presne si myslíš, že si videl?“
„Prichytil som vás snoriť. Sledujete rodinu, čo býva hentam.“
Ukázal na dom.
Pozrela sa na kočiar. Práve prechádzal okolo nej! Jej otčim zdvihol zrak. Vyzeralo to, akoby sa pozeral priamo na ňu. Zamrzla. Mala prísť až zajtra, no vďaka peknému počasiu bola cesta cez Atlantik kratšia…
Ešte viac sa pritisla k svojmu pichľavému borovicovému úkrytu. Nebola pripravená na stretnutie s ním. Musí si naplánovať ďalšie kroky – kroky, ktoré ju od neho odvedú. A, žiaľ, aj od matky. Jedine, že by ju presvedčila, aby odišla s ňou.
Koč prešiel okolo nej a až keď bol za rohom, ľahšie sa jej dýchalo.
„Tak, slečna? Čo to bude?“
Otočila sa k chlapcovi, ktorý tam stále stál a pozoroval ju. Bolo jasné, že sa cíti ako víťaz. Zahľadela sa malému vypočítavcovi priamo do očí. „Mladý muž, ani nevieš, kto tam býva.“
„Viem!“ Tón hlasu aj pevne zovretá čeľusť ju takmer presvedčili.
„Ten muž.“ Mávol rukou smerom, ktorým odišiel kočiar. „On a jeho žena. Je to ich dom. Vídam ich prichádzať a odchádzať.“
Podľa výšky a drobného tela Rebeka usúdila, že nemá viac ako sedem alebo osem rokov. Bol vychudnutý, akoby pravidelná strava bola skôr výnimkou, a na jeho obnosenom kabáte chýbali gombíky a golier bol vydratý. Bol prešibaný; pripomínal jej chlapcov, ktorí vyrastali na viedenských uliciach. Na jednej strane ich obdivovala a zároveň jej ich bolo ľúto.
Každé dieťa by malo mať domov, bezpečné miesto pred svetom. Sama však vedela, že ani domov nezaručí dieťaťu bezpečie. Niečo jej napadlo a položila tašku na zem. Nevyrástla na ulici, ale nebola ani neviniatko. Siahla do kabelky. Nechá o svojom príchode domov rozhodnúť osud a prijme ho.
„Kúpim si jedny noviny.“ Zamračil sa, ale ona sa na neho prísne pozrela. „A ešte jedny. A dám ti ďalší niklák, ak pre mňa niečo urobíš.“
Prižmúril oči. „Čo by to malo byť?“
„Odnesieš tie druhé noviny do toho domu cez cestu. Zaklopeš na dvere, a keď gazdiná otvorí, popros ju, aby odniesla noviny pani Ledbetterovej. Ak je pani Ledbetterová doma.“
Na jeho tvári sa objavil úškrn. „Hovoril som, že špehujete!“