Život na dlh (15.časť)
Na druhý deň popoludní u Jany v kancelárii zazvonil telefón. „Prosím.“
„Ahoj, tu Mariana. Ako sa máš?“ ozval sa v slúchadle príjemný hlas.
„Dobre. A ty?“
„Ujde to. Len sa chcem spýtať, či by si si s nami večer niekam nevyšla?“
„S nami?“ opýtala sa nechápavo.
„Áno. Dávid, Silvia, jej manžel Erik…“ vymenúvala ľudí, s ktorými sa dnes mali stretnúť.
„Aha. Pôjdem rada. O koľkej a kde?“
„O pol ôsmej po mňa príde Dávid. Vyzdvihneme ťa a potom sa rozhodneme, kam zájdeme.“ Boli dohodnuté.
Ako jej Mariana sľúbila, tak aj bolo. K vchodovým dverám jej išla zazvoniť hneď, ako začula klaksón Dávidovho auta. Jana zbehla dolu takmer okamžite. „Ahojte,“ pozdravila sa, keď nastúpila. „Kde sú ostatní?“
„Stretneme sa s nimi až na mieste,“ oznámil jej Dávid.
Zaparkovali vedľa budovy, v ktorej už niekoľko rokov sídlil bar, kam ľudia zašli vždy, keď mali voľno. Mariana tu bola prvý raz, ale Dávid spolu so Silviou a jej manželom tu boli častými hosťami.
Pri vstupe im chvíľku trvalo, kým si ich oči privykli na zatemnenú miestnosť. Chodili pomedzi stoly, až si napokon vybrali ten, ktorý im najviac vyhovoval. Práve keď si sadli, prišli Silvia a Erik. „Dobrý večer,“ pozdravili sa.
Silvia si vyzliekla kabát, zavesila ho na operadlo stoličky a posadila sa vedľa Mariany. Erikovi sa ušlo miesto pri Jane. Tá mala radosť z jeho spoločnosti a tešilo ju najmä to, že s ním strávi celý večer. „Vyzeráte unavene,“ podotkla.
„Mám teraz práce vyše hlavy. Zato vám to dnes naozaj pristane,“ prezrel si ju skúmavo.
„Ďakujem.“
„Kedy ste prišli? Ste tu už dlho?“ spýtala sa Silvia.
„Nie, tiež sme tu len pár minút,“ odvetil Dávid. Vtedy sa pri ich stole zjavil čašník a vybrali si nápoje.
„Zajtra sa chystám zájsť za tou maminou priateľkou, aby som zistila, či by nám prepožičala priestory na vianočný večierok,“ povedala Mariana.
„Ale no ták,“ zvolala Jana. „Čo keby sme dnes odložili pracovné záležitosti bokom? Sme tu predsa preto, aby sme sa zabavili!“
„Jana má pravdu, nemyslime na robotu.“
„Vďaka, Erik. Vidíte? Nie som jediná, kto má taký názor.“
„Súhlasím,“ zasmiala sa Mariana. „O práci už nepadne ani slovo.“
„To rada počujem. Kde sú s tými nápojmi?“ Sotva to dopovedala, obsluhujúci čašník pred ňu položil pohár, ozdobený kúskom citróna a papierovým dáždnikom. Všimla si, ako sa na ňu mladý muž pozrel a bolo jej jasné, že počul jej posledné slová. Ticho sa poďakovala a v duchu dúfala, že prijme ako jej ospravedlnenie štedré prepitné.
Vzali do rúk nápoje a po prípitku ich vypili až do dna. Mariana a Silvia sa rozkašľali a do očí im vhŕkli slzy. Jana sa zasmiala. „Čo je to s vami?“
„Je to na nás trochu prisilné,“ odvetila Silvia a usmiala sa na Marianu. Z reproduktorov sa vzniesli tóny hudby. Jana naradostene vstala. „Konečne, na toto som čakala! Kto si ide so mnou zatancovať?“ spýtala sa.
Keďže Silvii chvíľu trvalo, kým sa osmelí a Mariana nechcela ísť na parket bez Dávida, voľba padla na Erika. Chytil Janu pod pazuchu a pobrali sa medzi tancujúcich hostí. Obaja sa zvŕtali v rytme rýchlej skladby a okolití prítomní akoby pre nich zrazu prestali existovať. Vnímali len hudbu a jeden druhého.
Mariana zapochybovala o Erikovej oddanosti Silvii. Uvažovala, či jej obavy predsa len neboli právom opodstatnené. Nahlas však nič nepovedala, aby svoju kamarátku zbytočne neznepokojovala. Vedela, že sa trápi a nechcela prilievať olej do ohňa.
Pieseň dohrala a vystriedali ju pomalé tóny. Jana sa bližšie pritisla k Erikovi a on jej v tom nebránil. Objala ho okolo krku. Zahľadela sa mu do očí a hodnú chvíľu neodvrátila pohľad.
Keď sa napokon vrátili k stolu, debata sa krútila okolo nového filmu Julie Robertsovej. „Mohli by sme si ho ísť pozrieť do kina, čo ty na to?“ spýtala sa Mariana Dávida.
„Ja som ho už videla,“ povedala Silvia. „Nebol zlý, ale zdalo sa mi, že mu niečo chýba.“
„Čítal som naň dve rôzne recenzie. Najlepšie asi bude vytvoriť si vlastný názor,“ ozval sa Dávid. Dohodol sa s Marianou, že si ho pozrú v dohľadnej dobe.
Po polhodine a vypití ďalších nápojov sa Jana ospravedlnila a odišla na toaletu.
Keď prešlo desať minút a Jana sa stále nezjavila, Mariana si začala robiť obavy. „Idem sa pozrieť, čo ju tak zdržalo.“ Vstala a zamierila do zadnej časti podniku. Otvorila dvere toalety a vošla dnu. Nikoho tam nevidela. Vo veľkom podlhovastom zrkadle vypínajúcim sa nad radom umývadiel zazrela svoj odraz. Všimla si, že na čelo jej vystúpila vráska, spôsobená starosťami o kamarátku. Začula tichý vzdych. „Jana? Si tu?“
„Mariana?“ ozvalo sa spoza zavretých dverí z toaliet.
Prešla k nim a otvorila ich. Uvidela Jana kľačať na zemi a opierať sa o záchodovú misu. „Čo je ti?“ zohla sa k nej a pomohla jej vstať.
„Neviem, zrazu mi prišlo akosi nevoľno.“ Podišla k umývadlu a ošpliechala si tvár studenou vodou.
„Nemala by si tu zostávať,“ podotkla.
„Asi máš pravdu,“ súhlasila. „Pôjdem domov.“
Spoločne sa vrátili k ostatným. „Jana, si v poriadku?“ opýtala sa zúčastnene Silvia.
„Je jej trochu zle,“ oznámila im Mariana. „Zájdem s ňou domov.“
„Môžem ju odviezť,“ ponúkol sa Erik.
„Bude to tak lepšie, Mariana,“ povedala Jana. „Ostaň tu a zabav sa. Ospravedlňujem sa, že som vám takto narušila dnešný večer.“
„Nie je to tvoja vina, nemôžeš za to,“ protirečila jej Silvia a riekla manželovi: „Pokojne ju odvez. Stretneme sa doma.“ Pobozkala ho a pozerala sa, ako vychádzajú spolu von, Jana opierajúc sa o Erika.
„Mrzí ma, že ti spôsobujem zbytočné starosti,“ hovorila Jana Erikovi cestou k autu.
„Aké starosti? Rád ti pomôžem.“ Otvoril jej dvere na mieste spolujazdca. Prikázal jej zapnúť si bezpečnostný pás a potom vyrazil.
„Som ti naozaj vďačná za to, čo pre mňa robíš.“
„To nestojí za reč. Rád pomôžem, keď môžem.“ Otočil k nej hlavu. „Cítiš sa už lepšie?“
„Trochu. Možno mi pomáha čerstvý vzduch,“ povedala.
„Tu, v meste?“
Zasmiala sa. Ostala ticho, až kým sa neocitli v blízkosti jej bytu. „Tam býva Mariana,“ ukázala na druhú stranu ulice.
„Máte to od seba na skok,“ podotkol. „Zájdem s tebou hore.“
„Ďakujem, si milý.“ Znova sa oňho oprela. V kabelke našla kľúče a odomkla vchodové dvere. Vošli dovnútra a po schodoch k bytu. Chodba bola tmavá, pretože lampa nesvietila. Domovník už síce volal elektrikára, ale ten mal zjavne na práci dôležitejšie veci.
„Poď ďalej,“ vyzvala ho. „Prepáč mi ten neporiadok.“
Neodpovedal, len sa rozhliadal naokolo. Janina domácnosť naňho pôsobila akosi stiesnene. Nevedel, čím to bolo, a možno si to len nahováral, ale zdalo sa mu, akoby naňho odniekiaľ z tmavého kútu striehol pár neviditeľných očí. „Sadni si, prinesiem ti vodu,“ povedal, aby zahnal ťaživé myšlienky. Poslúchla ho. Zamieril do kuchyne. Zapálil svetlo. V dreze ešte ostal z obeda neumytý riad. Vytiahol zo skrinky čistý pohár a naplnil ho vodou. Zaniesol ho Jane a s úsmevom jej ho podal. Všimol si, že svetlo z malej lampy stojacej na stole je stlmené a atmosféra nabrala na intimite. Neznepokojilo ho to, práve naopak. Bol zvedavý, kam až je Jana schopná zájsť. „Máš to tu pekné,“ poznamenal.
Prikývla, akoby to počúvala od ľudí každý deň. „Zariaďovala som si všetko sama.“
„Pôsobí to na mňa trochu tajomne,“ priznal sa.
„Skutočne?“ opýtala sa prekvapene. „Prečo?“
„Neviem. Možno je to tým, že tu s tebou sedím sám, zatiaľ čo moja manželka je odtiaľto vzdialená…
Nenechala ho dopovedať. „Ak mám povedať pravdu, ani trochu mi tu nechýba.“
V jej hlase bolo počuť niečo, čomu nebol schopný odporovať. Nebránil sa ani vtedy, keď sa k nemu nahla a začala ho bozkávať. Najprv pomaly, kým sa vymanil zo zarazenia, potom vášnivo, na čo ihneď zareagoval. Ruka mu zablúdila na jej prsník. Odtiahla mu ju a pomedzi bozky povedala: „Tu nie. Poďme do mojej izby.“
Vstala a chytila ho za ruku. Voviedla ho do tmavej izby. Sotila ho na posteľ. Ľahla si naňho a nedala mu ani najmenšiu šancu na útek.
Keby nebol taký zaujatý, iste by si všimol červené svetielko vychádzajúce zo skrine a nikdy by nepristúpil na hru, ktorá ho mala čoskoro úplne pohltiť a pripraviť o všetko.
"text ešte neprešiel redakčnou úpravou"
Viac romantiky na www.kniznyweb.sk.
Vaše názory – prehľad komentárov
Nie je možné! (Silvia, 29. 04. 2009 07:43)
Nie je možné, aby toto napísal 22, či koľkoročný chalan. Priznám sa, nepoznám ho, počula som to meno, ale s predsudkom – ten nemôže písať lovestorky, ktoré tak milujem, som ho pustila z druhého ucha von. Ale toto sa mi vcelku páči, som zvedavá ako sa to rozbehne, bude vyvíjať. Mladík má evidentne talent.
áno (Jura, 02. 05. 2009 09:31)
suhlasim s nazormi co su tu… len keby neboli tie casti take kratke. a kolko ich vlastne bude? je to vcelku fajn. Inak, kto to este necital, odporucam Zrandu vasen, je to super!!!
román ešte nevyšiel (knihovnica, 01. 05. 2009 08:58)
no má výjsť vo vydavateľstve IKAR, iba my však máme jedinečnú možnosť čítať tento román v predstihu a dokonca sa k nemu môžeme vyjadrovať… Takže píšte a diskutujte, autor Marek Zákopčan, si každý komentár určite prečíta…
Super (Sandra, 01. 05. 2009 08:00)
Aj mne sa to velmi paci a tesim sa na dalsie casti… nech uz je pondelok 🙂 ale radsej by som to mala doma… kedy to vychadza knizne? alebo to uz vyslo a neviem o tom?
chytilo ma to… (knihovnica, 29. 04. 2009 09:52)
Musím priznať, že skôr skalu voda nahlodá, než ja prečítam román zo súčasnosti, ale toto ma chytilo. A súhlasím s Lenkou, že pokiaľ bude Marko takto písať, každý týždeň budeme s napätím čakať na ďalšiu časť, kým sa dozvieme, či sa Mariana rozpamätá či zabila alebo nezabila svojho muža,a dokáže sa ešte uplatniť v živote s tým cajchom vrahyne???
Super (Lenka, 29. 04. 2009 09:39)
Tak už teraz som zvedavá ako to bude pokračovať neviem či je zdrave nás všetkých takto napínať, zatiaľ ale môžem povedať, že sa príbeh rozbieha sľubne a ja sa teším na dalšie pokračovanie
Fíha, to sa mi páči (Štefánia, 05. 05. 2009 13:43)
Taký mladý chalan a taký šikovný? A vraj nemáme na Slovensku autorov. Mne sa to pomerne pozdáva, blbé je, že to musím čítať po kúskoch, celé by sa to asi vychutnávalo inak, ale chápem prečo to tak je:-) Tak sa teším.
Čoraz lepšie, (Milena, 25. 05. 2009 08:11)
čoraz lepšie,pekne sa to vyvíja, napreduje a ja ďakujem romantike, že také čosi pre nás pripravila. Držim Markovi palce, je to pekné.
super (peta, portugalsko, 08. 06. 2009 00:21)
najprv som si povedala,ze si pockam na knihu,aby som si to precitala naraz,ale neodolala som,chcela som vediet co marek pre nas opat chysta:)a nesklamal ma!marek len tak dalej!:)
ohohoooo, dobreee… (Katka-Dubko, 05. 06. 2009 18:46)no marecku, toto som necakala, ani si sa nepochvalil :))) sa mi to paci, aj ked moj vyber knih je trosku iny, ale aj toto je OK 😀 si sikuliak, ale to my uz davno vieme… 🙂
btw, slovo ukludnit sa je spisovne? :PPP (akoby si ma nepoznal… :D)
btw, slovo ukludnit sa je spisovne? :PPP (akoby si ma nepoznal… :D)
život na dlh… (Verča, 18. 06. 2009 20:19)
Veľmi sa mi páči tento príbeh. Je iný, na aké som zvyknutá, ale o to viac mi príde taký ľudský…
Žena, ktorá výjde z väzenia a snaží sa opäť začleniť do života… Trocha romantiky, trocha detektívky… Myslím, že je to veľmi originálne.
Normálne sa začínam tešiť na pondelky na romantike!
Žena, ktorá výjde z väzenia a snaží sa opäť začleniť do života… Trocha romantiky, trocha detektívky… Myslím, že je to veľmi originálne.
Normálne sa začínam tešiť na pondelky na romantike!
ešte niečo (Marek Zákopčan :o))), 18. 07. 2009 16:01)
ĎAKUJEM (Marek Zákopčan :o))), 18. 07. 2009 15:58)
Všetkým komentujúcim odvážlivcom, ktorí sa neboja prezentovať svoj názor, veľmi pekne ďakujem :o))) vážim si každé jedno slovíčko, posúvajú ma ďalej a podporujú ma v tom, čo robím (hoci nie vždy je všetko s kostolným poriadkom :DDDD).
Skúsim byť trochu konkrétnejší… Budem vám tykať, snáď sa nenahneváte :DDD
Silvia: S podobnými nedôverčivými narážkami na svoj vek sa stretávam dosť často. Spočiatku ma to iritovalo (je snáď vek podmienkou talentu?), ale teraz sa na tom len smejem, keďže ja by som reagoval rovnako :DD ale som rád, že pomaly pretŕham tú nepodarenú clonu a prenikám do domácich knižníc :DDDD díky za podporu, budem sa snažiť nesklamať Ťa:D
Jura: Waau, som rád, že sa Ti Zradná vášeň páčila, aj mne sa celkom páči :DD tie časti musia byť krátke, inak by to celé skončilo veľmi rýchlo 😀 a koľko ich bude? to vlastne ani ja sám neviem :DD
Sandra: Takisto ďakujem za milé slová. román by mal vyjsť zrejme na jeseň, aspoň myslím (a dúfam)
Štefánia: Veru, aj mňa prekvapuje, akí sú ľudia v podstate nevšímaví voči našej tvorbe. Každý vraví, že na Slovensku sa nič nepíše, ale skôr je to o tom, že aj keď niekto vidí na obálke slovenské meno, pristupuje k tomu s nedôverou a radšej siahne po zahraničnom autorovi. je to škoda, je tu fakt PLNO skvelých ľudí… A ja medzi nimi :DDD ej, ale som skromný :DDD
Verča: Prezradím Ti, že toto je ešte len rozbeh… počkaj ešte pár častí a zaručujem Ti, že sa dočkáš mnohých prekvapení :DD ďakujem ;o))
Janka a Lenka: Ste zlaté, babenky, vrelá vďaka za priestor na prejavenie :DD
Peťa a Katka, s vami pokecám aj osobne, takže… 😀
Ešte raz veľká vďaka a teším sa na ďalšie Vaše komentáre… Všetky čítam a na každý rád odpoviem :o)
MZ.
och, zabudol som na Milenku, prepáč!!! :DD to bude buď vekom alebo slabými doptriami :DDD
Samozrejme, že aj Tebe patrí úprimná vďaka a pripájam sa k poďakovaniu romantike :DD je fakt super!!!!