Život na dlh 19.

Život na dlh (19.časť)

Lenka sa v strachu aj očakávaní niečoho zvláštneho otočila. Prižmúrila oči. Pomaly ich otvárala. Uvidela pred sebou mladé pekné dievča, ktoré ničím nepripomínalo tú utiahnutú, ustráchanú študentku, akou bola predtým. Naopak, vyzerala ako sebavedomá a nebojácna osoba vedomá si svojej krásy.

„No, čo na to povieš?“ spýtala sa Silvia.

„Ja ne… neviem, čo povedať…“

Silvia sa zasmiala. „To znamená, že je to dobré. Nechcela by si sa vrátiť medzi ostatných?“ Keď k nej Lenka otočila pohľad, znova v nej zbadala dievča, čo predtým. „Sama vidíš, čo dokážu menšie úpravy. Stačí málo, a zmení sa veľa. Ukáž tým vedľa,“ vystrela ruku smerom k sále, „že nie si žiadna sivá myška!“

„Dobre,“ ozvala sa. „Ideme?“

Svorne vykročili von z toalety. „Počkajte,“ zadržala ju, keď sa naťahovala za kľučkou. „Chcem sa vám poďakovať. Znamená to pre mňa naozaj veľa.“

Silvia si uvedomila, že to bola najdlhšia reč, čo jej Lenka povedala a potešilo ju to. „Nemusíš mi ďakovať. Nič som vlastne nespravila, len som vylepšila to, čo je hneď vidieť. Že si nádherná. Zbytočne si to doteraz skrývala.“ Posledný raz sa povzbudzujúco usmiala a stisla jej ruku. Otvorila dvere a vyšli von.

Do uší im doľahla hlasná hudba. Zamierili k stolom, kde bol punč. Naliali si do pohárov a chvíľu tam len tak postáli.

Po pár minútach k nim podišiel jeden Silviin študent. „Lenka?“ oslovil ju prekvapene. Zmohla sa iba na krátke prikývnutie. Nevedela, že jej zjav spôsobí taký zmätok. „Pristane ti to… Zatancuješ si?“

„Rada.“ Odviedol ju na parket.

„Tak, už som tu zbytočná,“ povedala si Silvia a vykročila si po svoje veci.

„Kde si sa tak zdržala?“ opýtala sa jej Mariana, keď sa k nim pripojila.

„Práve som bola pri zrode novej Popolušky.“ Pobavil ju Marianin nechápavý výraz. Otočila sa na odchod. „Och, tú sú Lenkine okuliare, keby ich náhodou hľadala,“ podala jej ich. „Prajem príjemnú zábavu,“ povedala a s príjemným pocitom dobre vykonanej práce odišla.

„Rozumieš tomu?“ spýtala sa Mariana Dávida, ktorý len pokrútil hlavou. Zjavne to nepovažoval za dôležité, pretože následne povedal: „Poď so mnou, niečo pre teba mám.“

Zvedavo vstala a pobrala sa za ním do miestnosti, kde sa rozprávali už predtým. Zopár sekúnd šmátral v ruksaku, ktorý si priniesol, až napokon vytiahol malú zabalenú škatuľku. Podal jej ju so želaním veselých sviatkov. Pomaly ju rozbalila. V ruke sa jej ocitla nádherná hracia skrinka, na vrchu mala iniciály A.D. „Och, ďakujem,“ povedala dojato, keď ju otvorila a spustila sa ľahká melódia. Objala ho a v tejto polohe zotrvali o niečo dlhšie, ako by sa patrilo.

Vtom si Mariana spomenula, že ani ona neprišla s prázdnymi rukami. V momente stála pred ním a podávala mu jeho darček.

Postava rytiera uňho, ako predpokladala, vyvolala radosť.

Po chvíli sa pobrali naspäť. Zistili, že aj študenti si medzi sebou odovzdávajú svoje dary. Dávid vzal Marianu na parket a nejaký čas strávili tancom. Uvedomovali si, že ich vzťah sa vracia do starých koľají, hoci to nikto z nich nevyslovil nahlas. A vôbec, nie sú Vianoce tým najvhodnejším sviatkom na odpúšťanie?

Keď sa čas priblížil k desiatej hodine, Dávid podišiel k mikrofónu. Upútal pozornosť prítomných a preriekol: „Som rád, že ste sa tu dnes zišli v takom hojnom počte. Aj keď to robím nerád, musím vám oznámiť, že večierok sa blíži ku koncu. Dúfam, že ste sa bavili a že sa uvidíme aj o rok. Želám vám príjemné sviatky, nech do nového roku vstúpite s dobrou náladou a ešte lepšími študijnými výsledkami.“ Do učiteľského kútika sa vracal za potlesku.

Žiaci sa začali jeden po druhom rozchádzať. Učitelia počkali, kým sála neostala prázdna a aj oni sa pobrali na odchod. Zajtra sa sem vrátia niektorí z nich a dajú to tu do poriadku. Dnes na to už nemali síl. Všetci boli unavení a vyčerpaní.

„Odveziem ťa domov,“ navrhol Dávid Mariane a ona rada súhlasila. Bála sa v noci chodiť sama, a preto jej jeho ponuka prišla vhod.

Budovu zamkli. Kľúče zverila majiteľka Mariane, keďže ju poznala a dôverovala jej. Sľúbila jej, že jej ich vráti hneď, ako to bude možné.

Vonku mrzlo a keď nastúpili do auta, šúchala si od zimy ruky. Dávid zapol kúrenie, ale aj tak chvíľu trvalo, kým sa vozidlo vyhrialo.

Bola rada, keď sa ocitla pred domom. Zapáčila sa jej predstava teplej sprchy a mäkkej postele. „Ďakujem za odvoz,“ povedala.

„Nemáš za čo. Pozdrav odo mňa Helenu.“

Usmiala sa naňho a pobozkala ho na líce. Zo zadného sedadla si vzala kabelku a vystúpila. Ešte mu zamávala, kým zmizla za vchodovými dverami.

Keď napokon po celodennej námahe vkĺzla do postele, vytiahla z tašky darček od Dávida. Otvorila skrinku a spolu s hudbou sa rozozvučalo aj jej srdce.

Na druhý deň sa začali vianočné prázdniny. Mariana vstávala s príjemným pocitom, ktorý v nej vyvolalo vedomie, že sa nemusí nikam ponáhľať a môže vylihovať v posteli, dokedy chce. Budík večer vypla a teraz sa naň pozrela, aby zistila, koľko je hodín. Po zistení, že je ešte len osem, znova položila hlavu na vankúš. Zažmúrila oči, ale už nezaspala. V mysli sa jej vybavil včerajší večierok a rozhovor s Dávidom. Dúfala, že si už usporiadal svoje myšlienky, hoci vedela, že to nebude ľahké. Nestáva sa predsa každý deň, aby človek prišiel do styku s niečím podobným ako bolo odhalenie jej minulosti. Napodiv to Dávid prijal lepšie ako čakala. Nerobil kvôli tomu zbytočné scény a v pokoji si ju vypočul. V duchu mu za to ďakovala. Pochopenie potrebovala v tej chvíli viac než čokoľvek iného.

Napokon sa odhodlala vstať. Nohy sa jej zošuchli na zem a potom sa s námahou postavila. Zamierila do kúpeľne a po bežnej očiste sa pobrala do kuchyne, kde už Helena pracovala na príprave obeda. „Dobré ráno!“

„Ahoj, spachtoš. Si pripravená?“ spýtala sa.

„Na čo?“ nechápala Mariana. Z kredenca si zobrala pohár, naplnila ho vodou a vypila ho na jeden dúšok.

„Dnes si predsa chcela ísť kúpiť vianočný stromček.“

„Och, máš pravdu, celkom som na to zabudla,“ chytila sa za čelo. „Oblečiem sa a pôjdem.“

„Nechceš sa najprv naraňajkovať?“

„Nie som hladná,“ odvetila. Zachmúrene sa vrátila do svojej izby a otvorila skriňu. Vzala si prvé oblečenie, ktoré jej prišlo pod ruku. Nemala vôbec chuť vyjsť do tej zimy. Striaslo ju už len pri pomyslení, ako vonku mrzne. Ostávalo jej dúfať, že jej nebude trvať príliš dlho, kým nájde vhodný stromček. Pevne si predsavzala, že na budúci rok kúpi umelý stromček a bude pokoj!

Keď vyšla na ulicu, pevnejšie si pritiahla golier ku krku, pretože sa rozfúkal silný studený vietor, ktorého chlad prenikal až do kostí. Zadrkotali jej zuby, ale sotva si to všímala. Najväčší problém bolo zohnať taxík. Každý normálny človek totiž momentálne sedel doma. A platilo to aj pre taxikárov. Nakoniec sa jej však podarilo jeden zohnať. Udala šoférovi miesto a vyrazili. Prikázala mu, aby počkal, kým sa vráti.

Pustila sa uličkou medzi početnými stromčekmi. Mali rôzne tvary i veľkosť. Vtom jej zrak padol na úplne dokonalý strom, ktorý by iste chcel mať každý vo svojej obývačke. Mal správnu výšku a vyzeral nádherne. Práve za ním naťahovala ruku, keď sa stromček stal predmetom záujmu ďalšej osoby. „Ja som ho videla prvá,“ ohradila sa, ochotná pustiť sa kvôli nemu aj do bitky.

„Ale ja som ho skôr chytila,“ odvetila jej na to žena zahalená do kožucha. Jej hlas bol Mariane povedomý…

„Daniela?“ nadhodila spýtavo.

„Mariana?“ potvrdila sa jej domnienka. Naozaj to bola ona.

„Ako vidím, aj teba pochytila nákupná horúčka,“ ukázala rukou na jej dve tašky.

Zasmiala sa. „Áno. A tento stromček je tvoj,“ povedala. „Videla si ho prvá.“

„Ďakujem pekne. Mame by sa nepáčilo, keby som sa vrátila domov s prázdnymi rukami.“

„Viem si to živo predstaviť.“

Mariana kývla na predavača, ktorý okamžite pribehol, ochotný splniť každé prianie svojich zákazníkov. „Želáte si?“ spýtal sa.

„Vezmem si tento,“ vyhlásila. „Môžete mi ho zviazať?“

„Pravdaže,“ prikývol a vzal ho kamsi dopredu. Nasledovali ho a kým on vytiahol špagát a pustil sa do práce, ony postávali vedľa neho a šúchali si od zimy ruky.

„Kam máš namierené?“ chcela vedieť Daniela.

„Domov. Nemám chuť zdržiavať sa vonku.“

„Rozumiem… Musím ťa pochváliť výberom darčeku pre môjho brata. Dávid si tú sošku uložil na čestné miesto.“

„Čestné miesto?“

„Presne tak. Má ju na nočnom stolíku, kde ju má stále na očiach.“

Marianu to potešilo, ale nahlas nič nepovedala. Len nemo prikývla a milo sa usmiala. Zaplatila za stromček a prešli k taxíku. Šofér vystúpil a pripevnil ho o strechu.

„Fajn, rada som ťa videla,“ povedala Daniela. „Pozdrav odo mňa Helenu.“

„Samozrejme, pozdravím. Ahoj!“ rozlúčili sa. Daniela sa pustila chodníkom k ďalšiemu obchodu a Mariana nastúpila do auta, ktoré ju odviezlo domov…

"text ešte neprešiel redakčnou úpravou"

Pokračovanie…

Viac romantiky na www.kniznyweb.sk.

Vaše názory – prehľad komentárov

Nie je možné! (Silvia, 29. 04. 2009 07:43)

Nie je možné, aby toto napísal 22, či koľkoročný chalan. Priznám sa, nepoznám ho, počula som to meno, ale s predsudkom – ten nemôže písať lovestorky, ktoré tak milujem, som ho pustila z druhého ucha von. Ale toto sa mi vcelku páči, som zvedavá ako sa to rozbehne, bude vyvíjať. Mladík má evidentne talent.

áno (Jura, 02. 05. 2009 09:31)

suhlasim s nazormi co su tu… len keby neboli tie casti take kratke. a kolko ich vlastne bude? je to vcelku fajn. Inak, kto to este necital, odporucam Zrandu vasen, je to super!!!

román ešte nevyšiel (knihovnica, 01. 05. 2009 08:58)

no má výjsť vo vydavateľstve IKAR, iba my však máme jedinečnú možnosť čítať tento román v predstihu a dokonca sa k nemu môžeme vyjadrovať… Takže píšte a diskutujte, autor Marek Zákopčan, si každý komentár určite prečíta…

Super (Sandra, 01. 05. 2009 08:00)

Aj mne sa to velmi paci a tesim sa na dalsie casti… nech uz je pondelok 🙂 ale radsej by som to mala doma… kedy to vychadza knizne? alebo to uz vyslo a neviem o tom?

chytilo ma to… (knihovnica, 29. 04. 2009 09:52)

Musím priznať, že skôr skalu voda nahlodá, než ja prečítam román zo súčasnosti, ale toto ma chytilo. A súhlasím s Lenkou, že pokiaľ bude Marko takto písať, každý týždeň budeme s napätím čakať na ďalšiu časť, kým sa dozvieme, či sa Mariana rozpamätá či zabila alebo nezabila svojho muža,a dokáže sa ešte uplatniť v živote s tým cajchom vrahyne???

Super (Lenka, 29. 04. 2009 09:39)

Tak už teraz som zvedavá ako to bude pokračovať neviem či je zdrave nás všetkých takto napínať, zatiaľ ale môžem povedať, že sa príbeh rozbieha sľubne a ja sa teším na dalšie pokračovanie

Fíha, to sa mi páči (Štefánia, 05. 05. 2009 13:43)

Taký mladý chalan a taký šikovný? A vraj nemáme na Slovensku autorov. Mne sa to pomerne pozdáva, blbé je, že to musím čítať po kúskoch, celé by sa to asi vychutnávalo inak, ale chápem prečo to tak je:-) Tak sa teším.

Čoraz lepšie, (Milena, 25. 05. 2009 08:11)

čoraz lepšie,pekne sa to vyvíja, napreduje a ja ďakujem romantike, že také čosi pre nás pripravila. Držim Markovi palce, je to pekné.

super (peta, portugalsko, 08. 06. 2009 00:21)

najprv som si povedala,ze si pockam na knihu,aby som si to precitala naraz,ale neodolala som,chcela som vediet co marek pre nas opat chysta:)a nesklamal ma!marek len tak dalej!:)

ohohoooo, dobreee… (Katka-Dubko, 05. 06. 2009 18:46)no marecku, toto som necakala, ani si sa nepochvalil :))) sa mi to paci, aj ked moj vyber knih je trosku iny, ale aj toto je OK 😀 si sikuliak, ale to my uz davno vieme… 🙂
btw, slovo ukludnit sa je spisovne? :PPP (akoby si ma nepoznal… :D)

život na dlh… (Verča, 18. 06. 2009 20:19)

Veľmi sa mi páči tento príbeh. Je iný, na aké som zvyknutá, ale o to viac mi príde taký ľudský…
Žena, ktorá výjde z väzenia a snaží sa opäť začleniť do života… Trocha romantiky, trocha detektívky… Myslím, že je to veľmi originálne.
Normálne sa začínam tešiť na pondelky na romantike!

ešte niečo (Marek Zákopčan :o))), 18. 07. 2009 16:01)

och, zabudol som na Milenku, prepáč!!! :DD to bude buď vekom alebo slabými doptriami :DDD
Samozrejme, že aj Tebe patrí úprimná vďaka a pripájam sa k poďakovaniu romantike :DD je fakt super!!!!

ĎAKUJEM (Marek Zákopčan :o))), 18. 07. 2009 15:58)

Všetkým komentujúcim odvážlivcom, ktorí sa neboja prezentovať svoj názor, veľmi pekne ďakujem :o))) vážim si každé jedno slovíčko, posúvajú ma ďalej a podporujú ma v tom, čo robím (hoci nie vždy je všetko s kostolným poriadkom :DDDD).

Skúsim byť trochu konkrétnejší… Budem vám tykať, snáď sa nenahneváte :DDD
Silvia: S podobnými nedôverčivými narážkami na svoj vek sa stretávam dosť často. Spočiatku ma to iritovalo (je snáď vek podmienkou talentu?), ale teraz sa na tom len smejem, keďže ja by som reagoval rovnako :DD ale som rád, že pomaly pretŕham tú nepodarenú clonu a prenikám do domácich knižníc :DDDD díky za podporu, budem sa snažiť nesklamať Ťa:D

Jura: Waau, som rád, že sa Ti Zradná vášeň páčila, aj mne sa celkom páči :DD tie časti musia byť krátke, inak by to celé skončilo veľmi rýchlo 😀 a koľko ich bude? to vlastne ani ja sám neviem :DD

Sandra: Takisto ďakujem za milé slová. román by mal vyjsť zrejme na jeseň, aspoň myslím (a dúfam)

Štefánia: Veru, aj mňa prekvapuje, akí sú ľudia v podstate nevšímaví voči našej tvorbe. Každý vraví, že na Slovensku sa nič nepíše, ale skôr je to o tom, že aj keď niekto vidí na obálke slovenské meno, pristupuje k tomu s nedôverou a radšej siahne po zahraničnom autorovi. je to škoda, je tu fakt PLNO skvelých ľudí… A ja medzi nimi :DDD ej, ale som skromný :DDD

Verča: Prezradím Ti, že toto je ešte len rozbeh… počkaj ešte pár častí a zaručujem Ti, že sa dočkáš mnohých prekvapení :DD ďakujem ;o))

Janka a Lenka: Ste zlaté, babenky, vrelá vďaka za priestor na prejavenie :DD

Peťa a Katka, s vami pokecám aj osobne, takže… 😀

Ešte raz veľká vďaka a teším sa na ďalšie Vaše komentáre… Všetky čítam a na každý rád odpoviem :o)

MZ.

kedy konečne? (Darina, 03. 08. 2009 18:26)

Je to fakt skvelé čítanie. Kedy to už konečne vyjde knižne? čítat to taktopo kuskoch mi nestačí!

Darinke… (knihovnica, 10. 08. 2009 16:25)

Presne! Po kúskoch je to na infarkt. Keď sa človek rozbehne a začíta sa do príbehu, skončí… No všetko má svoj dôvod a my sme radi, že sa tento skvelý príbeh dostal aspoň takto na stránkach. Takže píšte komentáre… Pevne verím, že sa knihy dočkáme čoskoro…

co dodat? (elis, 12. 08. 2009 20:41)

Chcem len vyjadrit… Som rada ak si tento mlady autor nasiel cestu k vydavatelstvu a drzim palce nech jeho fantazia nadalej produkuje putave pribehy. Ja som svoj prvy roman napisala ako 16 rocna, no cestu k vydavatelstvu som si neprekopala, vzhladom na rozne nepriaznive okolnosti.
…a uprimne…kritika cloveka posunie dopredu ovela viac asko same chvaly, takze mna to zatial vobec nezaujalo, nbiektore odseky som si precitala zbezne aby som zistila ci sa to konecne niekam posunulo. Zatial mi to nepride ako putave. Drzim ti palce. Elis

odpoveď (Marek Z., 13. 08. 2009 17:11)

Darinka, neboj sa, akonáhle budem vedieť podrobnosti o vydaní knihy, budem všetkých na tejto stránke informovať ;o))

Elis… Tak to si ma produkciou prvého románu predbehla o rok :o)) mne sa to podarilo až v 17-tke! :o)))
a dovol aj mne trošičku úprimnosti… s tou kritikou máš pravdu, človeka dokáže posunúť často lepšie ako chvály… no tie slová o tom, že ťa to nezaujalo, nebola kritika, ale Tvoj názor na daný román… Keby to bola (konštruktívna) kritika, mala by si prihodiť aj pár slov o tom, ako sa to dá vylepšiť, prípadne, ako by si to napísala Ty sama.

Teším sa na ďalšie Vaše komentáre :o))

RE….Marek (elis, 17. 08. 2009 22:23)

Ahoj Marek. Sotva ti možem ponúknuť nejakú svoju verziu, v skutočnosti celkový príbeh mi nepríde ničím zaujímavý či napínavý. Ale to som už vyjadrila. Dokonca mám pocit, že záver je takmer jasný,(iba žeby to malo mať 400 stran a všetko sa ešte len rozvinie). Nie sú tam žiadne zvraty, či pasáže, pri ktorých by sa zatajoval dych a pri ktorých by čitateľ nechcel knihu odložiť. Ale ako sa nie nadarmo hovorí, sto ľudí, sto chutí. Patrím k čitateľom, ktorých ak kniha nechytí hneď na začiatku, tak ju odložia. Osobne od akejkoľvek knihy očakávam, že mi hneď na začiatku neponúkne verziu, ako sa skončí. Ale beriem do úvahy, že sa pravdepodobne jedná o sladký románik, ktorý nemá vyvolávať silnejšie emócie. Veď to by čitateľky potom v noci nespali….:))