Život na dlh 2.

Život na dlh  –  2.časť

 

Mariana vzala do ruky noviny a prebehla rýchlym pohľadom inzeráty. „Dve školy hľadajú učiteľku dejepisu a literatúry.“

   „Zájdi tam a skús sa zamestnať. Možno budeš mať šťastie.“

   „Áno, skúsim to,“ vyhlásila rozhodne a na tvári sa jej rozhostil odhodlaný úsmev.

   Tej noci spala ako vo vatičke. Takmer zabudla, čo je to mäkká posteľ a teplé periny. Vo väzení nielenže mala slabý spánok spôsobený nevyhnutnou ostražitosťou, ale mátali ju aj zlé sny. Často ju v nich prenasledoval zakrvavený Róbert s nožom v ruke. Prebúdzala sa spotená a roztrasená.

   Nasledujúci deň sa vybrala na ranný nákup do vedľajšej samoobsluhy. Hneď ako vošla, obkolesil ju ruch začínajúceho sa dňa. Veľa ľudí z ich štvrte nakupovalo už v skoré ráno. Mnohé zákazníčky však prišli len preto, aby si pohovorili s ostatnými. Obchod, kde každý nakupoval, bol na to ako stvorený.

   Nad vchodovými dverami bol zvonček, ktorý ohlasoval príchod nového zákazníka. Keď zazvonil, takmer všetky hlavy sa otočili smerom k Mariane. Pri pohľade na ňu zatajili dych. Neveriaco na ňu civeli. Nevedeli, či sa im to sníva, alebo je to naozaj ona. Keďže sa v tejto časti nič neobišlo bez povšimnutia, bolo                                                              vlastne nemožné, aby niekto nepočul o Mariane Záchenskej a hroznom čine, ktorý vykonala.

   Mariana sa cítila pod drobnohľadom prítomných veľmi nepríjemne, preto sa rozhodla, že si ich nebude všímať. Vzala si nákupný košík a vykročila k regálu s čerstvým pečivom. Neustále na sebe cítila skúmavé oči zákazníkov a začula aj ich vzrušený šepot. Nepočula síce, o čom sa bavia, ale bolo jej jasné, že hovoria o nej. Asi by som si na to mala zvyknúť, pomyslela si.

   Prešla k mliečnym výrobkom a keď kládla do košíka fľašu mlieka, začula známy vysoký hlas: „Mariana!“ Skôr než sa otočila, ocitla sa v silnom objatí ženy, o ktorej si myslela, že ju už nikdy neuvidí. Bola to Jana Riedlová, jej bývalá spolužiačka a niekdajšia najbližšia priateľka. Nemala viac ako meter sedemdesiat, dlhé plavé vlasy nosila zväčša zopnuté a jej modré oči akoby videli človeku až do duše. „Paula mi vravela, že si vonku, ale neverila som jej,“ povedala. Paula a Jana boli susedky a kamarátky.

   „Je to pravda, ako vidíš,“ odvetila Mariana, stále nevychádzajúc z údivu. „Ako to, že si tu? Počula som, že si sa vydala a odišla do iného mesta.“

   Jana mávla rukou. „To je uzavretá kapitola. Rozviedla som sa. Manželský život sa mi rýchlo zunoval.“

   „Na mužov nemáme veľké šťastie,“ poznamenala.

   „To teda nie. Ako sa máš? Je život za mrežami naozaj taký ťažký, ako sa zdá vo filmoch?“ opýtala sa zvedavo.

   Mariana sa krátko zasmiala a potom prikývla. „Dokonca ešte ťažší.“

   Jana sa obzrela. Niekoľkí zvedavci sa už venovali svojim záležitostiam, ale stále bolo dosť takých, čo si nechceli nechať ujsť príležitosť rozšíriť nové, zaručené informácie. „Títo ľudia asi nemajú nič iné na práci, iba celé dni trkotať. Poďme odtiaľto, pozývam ťa na kávu.“

   Mariana zaplatila za nákup a vyšla so svojou priateľkou na slnko, pred ktorým sa tentoraz uchránila slnečnými okuliarami. Zašli do najbližšej kaviarne. Sadli si na terasu a hneď si aj objednali.

   „Tak dlho som čakala na túto chvíľu,“ vzdychla si Mariana. „Je to úžasný pocit, žiť konečne ako slobodný človek.“

   „Musíš sa cítiť ako znovuzrodená. Neviem si predstaviť, že by som mala tvoju vnútornú silu a odhodlanie. Obdivujem ťa.“

   „Lichotí mi to, ale na takom mieste je to nevyhnutnosť. Ak sa poddáš tamojším podmienkam, je po tebe.“

   Jana chápavo prikývla. „Svojím… činom… si vyvolala pekný rad reakcií. Keby si vedela, čo sa tu dialo po tvojom usvedčení! Bola si témou každého rozhovoru.“

   Mariana sa kyslo pousmiala. „Nič iné som ani nečakala. Radšej mi povedz, čo sa za tie roky zmenilo,“ vyzvala ju.

   „Kde začať?“ zamyslela sa. „Spomínaš si na manželov Kováčovcov?“                                                                 

   „Pravdaže, vždy nám dávali cukríky,“ zvolala. Manželia boli starší pár, ktorý nemal vlastné deti. O to viac si obľúbili deti z ich ulice. „Čo je s nimi? Ešte tu bývajú?“ opýtala sa dychtivo. Zrazu chcela vedieť o všetkých všetko.

   „Žiaľ, pred rokom umreli pri nehode autobusu. Pre všetkých to bol silný úder.“

   „Smutné.“

   „A pamätáš sa na Rebeku? Stále vyhlasovala, že sa nikdy nevydá a jej snom bolo stať sa modelkou.“

   „Akoby som mohla zabudnúť? Bola najkrajším dievčaťom v triede!“

   „Nuž, už dávnejšie sa vydala a má dve deti. Nesťažuje sa a zdá sa, že je šťastná.“

   „Aspoň niekomu sa podarilo nájsť svoje šťastie.“

   „Raz iste stretne aj nás,“ povedala Jana presvedčivo.

   Mariana by jej rada uverila, no v jej situácii si nemohla byť ničím istá. Kávu vypila rýchlo a zakrátko sa zdvihla na odchod, pretože Helene sľúbila, že sa bude ponáhľať. Nechcela, aby sa o ňu strachovala.

   „Ďakujem za kávu. Nabudúce ťa pozývam ja,“ sľúbila.

   „Platí. Dúfam, že sa stretneme čoskoro. Keby si dačo potrebovala, vieš, kde bývam.“

   „Samozrejme, ešte raz ti veľmi pekne ďakujem.“

   „Naozaj nemáš za čo. Priatelia sú tu na to, aby si pomáhali, no nie?“ objala ju na rozlúčku a obe sa pobrali svojou cestou.

   Ako predpokladala, Helena sa už začala obávať, či sa jej niečo nestalo. Odľahlo jej, keď sa vrátila živá a zdravá.

   Dnes chcela navštíviť jednu školu z inzerátu a zajtra druhú. Radšej si nerobila plané nádeje, aby nebola neskôr sklamaná. No v kútiku duše túžila po práci a modlila sa za to, aby ju dostala.

   Obliekla si jeden zo svojich starších kostýmov, v ktorom vyzerala veľmi seriózne. Čudovala sa a zároveň bola prekvapená, že jej ešte stále padne ako uliaty.

   Gaštanové vlasy si nechala rozpustené a na tvár si naniesla len jemnú vrstvu mejkapu. Na jednej strane nechcela pôsobiť vyzývavo, a na druhej nechcela vzbudiť dojem, že jej nezáleží na zovňajšku.

   Po tom, ako naposledy odobrujúco zhodnotila svoj obraz v zrkadle, vyšla zo svojej izby a Helena ju okamžite zasypala chválami.

   S pevnou sebadôverou a tichou vidinou úspechu nastúpila na autobus a vyrazila.

   Škola vynaložila nemalé peniaze na úpravu svojho okolia. Pred nízkou, ale dlhou budovou sa po oboch stranách chodníka vedúceho k nej nachádzal čerstvo pokosený trávnik. V malom parku boli vysadené stromy, ktoré poskytovali príjemný tieň. Mariana si vedela živo predstaviť, ako sa pod ich korunami tíško  zhovárajú  zaľúbené dvojice  alebo  sa  tam  schovávajú študenti                                                               v snahe uniknúť páliacemu slnku.

   Vkročila do budovy, v ktorej bol už naplno rozbehnutý študentský život. Mladí, vzdelania chtiví ľudia pobiehali sem a tam a nikto o ňu ani len nezavadil pohľadom. Bolo to typické.

   Chvíľu jej trvalo, kým našla riaditeľňu. Cítila sa ako neposlušný žiak, ktorý bol predvolaný na koberec. Zalial ju studený pot. Teraz nesmiem cúvnuť, hovorila si. Zhlboka sa nadýchla a vošla dnu.

   Ocitla sa v malej prijímacej kancelárii. Za stolom sedela staršia žena s okuliarami. Vzhliadla k nej a opýtala sa: „Želáte si?“

   Pristúpila bližšie. „Mám dohovorené stretnutie s pani Valentovou.“

   „Vaše meno?“

   „Mariana Záchenská,“ odvetila. Žena nazrela do akéhosi diára a potom prikývla. „Môžete vojsť, pani riaditeľka vás už očakáva.“

   Dúfam, že nemeškám, prebleslo jej hlavou. Vstúpila do väčšej miestnosti s výhľadom na park. Žalúzie boli zatiahnuté, vládlo tam tlmené svetlo.

   „Dobrý deň, som Mariana Záchenská. Volala som vám, zaujímam sa o miesto učiteľky.“ Žena sediaca za stolom jej nebola ani trochu sympatická.

   „Áno, spomínam si. Sadnite si,“ ponúkla jej stoličku a Mariana ju vďačne prijala, pretože sa jej zrazu roztriasli kolená. „Priniesli ste si svoj životopis?“

   Mariana prikývla a z kabelky vytiahla veľkú obálku. Podala jej ho a takmer nedýchala, kým si ho ona skúmavo čítala.

   „Vidím, že s učením už máte nejaké skúsenosti, to je dobré,“ prehovorila napokon. „Prepáčte, že sa na to pýtam, ale… Čo ste robili posledné roky?“

   Mariana zbledla. Je to tu. Prišiel čas popasovať sa s minulosťou. Ale ako to urobiť? „Ja… nuž…“ jachtala. „Bola som… vo väzení.“

   Myslela si, že žene vypadnú oči z jamôk. Niekoľko sekúnd trvalo ťaživé ticho, až kým sa neozval jej hlas, ktorý znel odrazu omnoho odmeranejšie: „Je mi ľúto, ale momentálne nemáme voľné miesto.“ Podala jej späť životopis.

   Mariana vstala. „Aha, rozumiem.“ Pochybovala, že práve to bol dôvod, prečo ju odmietla. Bez pozdravu vyšla von.

   Pri bráne školy sa chrbtom oprela o chladný kov a po lícach jej pomaly tiekli slzy. Bude to takéto vždy? pýtala sa v duchu. Budú ma ľudia stále odsudzovať? Tá striga Valentová sa dokonca ani nespýtala, prečo som tam bola. Keby sa to dozvedela, hádam by ju na mieste porazilo.

   S námahou sa pustila po cestičke vedúcej domov.

"text ešte neprešiel redakčnou úpravou"

 

Pokračovanie...

 

Viac romantiky na www.kniznyweb.sk.

Vaše názory: