Život na dlh 3.

Život na dlh – 3.časť

 

2.kapitola

 

„Ako sa ti vodilo?“ opýtala sa Helena, keď sa vrátila domov.

   „Dopadlo to zle. Mala som si uvedomiť, že nikto nebude chcieť zamestnať kriminálničku,“ vzdychla si nešťastne.                                                               

   Helena pristúpila k nej a súcitne ju objala. „Netreba sa vzdať hneď po prvom neúspechu. Naopak! Aj táto skúsenosť by ti mala ukázať, že nie všetko v živote vyjde podľa našich očakávaní.“

   „Ale je ťažké ísť dopredu, keď ti stále niečo kladie polená pod nohy,“ namietla Mariana.

   Helena sa zamračila. „Čo sa vlastne stalo?“

   Sedeli v kuchyni pri stole. Helena práve varila kávu, keď sa vrátila jej dcéra a Mariane padla jedna šálka vhod. „Všetko prebiehalo bez problémov, až kým sa ma riaditeľka neopýtala, čo som robila posledné roky. Povedala som jej pravdu, a tá sa jej zjavne nepáčila. Odbila ma.“

   „Napokon nie je také zlé, že si to miesto nedostala. Predstav si, že by si musela pracovať s tou necitlivou osobou,“ snažila sa vidieť v tom niečo dobré.

   „Zajtra pôjdem skúsiť šťastie do druhej školy,“ povedala Mariana.

   „Som si istá, že tentoraz budeš mať úspech.“

   Mariana išla spať skoro, aby sa pri pohovore necítila ospalo. Ráno si zopakovala celú skrášľovaciu procedúru, hoci teraz jej to nepripadalo také dôležité ako predchádzajúci deň.

   Helena ju vyprevadila so slovami súdržnej podpory a vyslovila presvedčenie, že sa jej bude dariť.

   Mariana teda znova nastúpila na autobus a keď napokon vystúpila oproti škole, chvíľu tam len tak stála a premýšľala. Dodala si odvahy a zahľadela sa na novú tehlovú budovu na druhej strane ulice. Okamžite sa jej zapáčila, aj prostredie bolo krajšie ako pri prvej škole.

   Zamyslene vykročila cez cestu a nevšimla si práve prechádzajúce auto. Vodič auta prudko zabrzdil. Škrípajúce brzdy prinútili Marianu prebudiť sa zo zamyslenia a s hrôzou sa pozerala, ako sa auto blíži k nej. Skôr než stihla odskočiť, ocitla sa na kapote a následne spadla na zem.

   Šofér ihneď vyskočil a bežal k nej. Zohol sa a zbežne ju prehliadol. Keď videl, že Mariana pomaly vstáva, vydýchol si. Pomohol jej na nohy a starostlivo sa opýtal: „Ste v poriadku, slečna? Je mi to veľmi ľúto! Odrazu ste sa zjavili na ceste a…“

   Mariana prikývla. „Nič mi nie je. Nemáte sa za čo ospravedlňovať. Nepozerala som sa cez cestu, je to moja vina.“ Bola vystrašená, keď si uvedomila, čo všetko sa jej mohlo stať, ale jej hlas znel napodiv vyrovnane.

   „Nemám vás odviezť do nemocnice?“

   „Nie, to nebude potrebné. Prepáčte, že vám spôsobujem starosti.“

   Muž mal okolo tridsaťpäť rokov. Vietor mu trochu rozstrapatil plavé vlasy, a tak vyzeral ako malý chlapec, ktorý sa pred odchodom z domu zabudol učesať. Nevedel, čo povedať. Mariana sa s ním teda rozlúčila a vykročila k škole, cítiac na sebe jeho pohľad.

   Chodby školy boli čisté a steny čerstvo vymaľované. Mariana sa tu páčilo stále viac. Vadilo jej, že má trochu zašpinenú sukňu. Snažila sa to vyčistiť na toaletách, ale márne. Dúfala, že si to nikto nevšimne.

   Vstúpila do svetlej miestnosti a podišla k veľkému stolu, za ktorým sedela mladá sekretárka.

   „Dobrý deň. Mám dohovorené stretnutie s riaditeľom…“

   Žena si zarazene všimla škvrnu na jej sukni, ale tvárila sa, že nič nezbadala. „Pán riaditeľ tu ešte nie je, ale má prísť každú chvíľu. Nech sa páči, sadnite si,“ ponúkla jej stoličku. Skôr než si stihla sadnúť, dvere sa otvorili a vstúpil muž, s ktorým sa stretla len pred chvíľou. „Á, už ste tu. Čaká tu na vás…“ Nedopovedala, iba sa začudovane pozerala na výraz jeho tváre, keď zbadal ženu, čo naňho čakala.

   „Myslím, že by sme mohli prejsť do mojej kancelárie,“ povedal, nespúšťajúc z nej pohľad.

   Mariana ho bez slova nasledovala. Keď sa za ňou zavreli dvere, zrozpačitela. Jeho tu rozhodne nečakala. Ponúkol jej stoličku, a tak si sadla. „Tak vy sa uchádzate o miesto učiteľky?“ opýtal sa a povzbudzujúco sa usmial.

   „Áno, rada by som učila na tejto škole. Priniesla som aj svoj životopis,“ podala mu ho.

   „Výborne,“ povedal, keď ho prebehol očami. Zatajila dych. Stŕpnuto očakávala, že jej položí otázku, ktorá by mohla zmariť všetky jej nádeje. A napokon sa aj dočkala. „Vidím, že niekoľko rokov ste si dali pauzu.“ Bola to skôr otázka ako konštatovanie.

   „Ja… áno, je to tak. Posledných sedem rokov som strávila v zahraničí,“ zaklamala. Dúfala, že ju neprehliadne. Veľmi chcela dostať to miesto a nevidela inú cestu než tú, ktorú si zvolila.

   „Skutočne? Zaujímavé. Svoje poznatky by ste mohli využiť aj vo výučbe. A kde presne ste boli?“

   „V Nemecku,“ odvetila bez zaváhania. Vďaka svojmu otcovi dobre poznala Berlín, pretože ako dieťa chcela vedieť, kde býva a preštudovala si mnoho kníh o tej krajine. 

   „Raz som tam bol na študijnom pobyte,“ poznamenal.

   Mariana prikývla a v duchu si želala, aby prešiel na inú tému.

   „Ale to vás teraz istotne nezaujíma, však?“ usmial sa. Mariana zhodnotila jeho úsmev ako milý. „Prečo si myslíte, že by sme mail prijať práve vás?“

   Odvetila až po chvíli. „Mám skúsenosti s učením a kladný vzťah k študentom. Rada by som pri vyučovaní využívala okrem klasického výkladu aj video či rôzne výlety a exkurzie. No na prvé miesto kladiem pozitívnu atmosféru v triede. Myslím, že medziľudské vzťahy sú základom pre správne fungovanie vyučovacieho procesu.“

   Opýtal sa jej na jej štúdium a očakávania.

   Vzdychol si a položil jej životopis na stôl. Zopäl ruky a chvíľu ticho premýšľal. „Prijímam vás,“ prehovoril napokon.

   Mariana ostala ticho, neschopná uveriť tomu, čo práve počula. „Prosím?“ opýtala sa.

   „Ste prijatá. Prekvapilo vás to? Nie je dôvod, aby som pochyboval o vašich schopnostiach. Rád vás uvítam v našom zbore. Kedy môžete nastúpiť? Bolo by dobre, keby to bolo čo najskôr, keďže školský rok sa už začal.“                                                               

   „Áno, pravdaže,“ odvetila. „Môžem nastúpiť hneď zajtra.“

   „Výborne,“ zvolal natešene. „Sme teda dohodnutí. Finančné podmienky preberieme zajtra a potom vám predstavím vašich nových kolegov.“

   Bola od radosti celá bez seba. Pred týždňom sa jej ani nesnívalo, že by sa po prepustení z väzenia uchytila tak rýchlo. Musí si dávať veľký pozor, aby sa niekde nepreriekla a nepokazila všetko, čo si práve vybudovala. Nik sa nesmie dozvedieť o jej minulosti! Len vďaka tomu klamstvu sa sem zajtra vráti a predstúpi pred svojich nových študentov. Čo by sa stalo, keby povedala pravdu? Nemyslela si, že by sa veci vyvinuli rovnako.

   „Neviete, akú mám z toho radosť,“ priznala sa.

   „To ma teší,“ vstal. „Dnes sa dobre vyspite, čaká vás náročný deň.“

   Usmiala sa a potriasli si rukou. „Veľmi pekne vám ďakujem,“ vravela.

   „Nemáte za čo. Na miesto profesorky na našej škole ste ako stvorená.“

   Rozlúčili sa a Mariana s hrejivým pocitom dobre vykonanej práce nastúpila do taxíka a vrátila sa domov.

   Hneď ako vstúpila do bytu, z kuchyne sa k nej prirútila Helena. Skôr ako sa jej stihla čokoľvek opýtať, Mariana vykríkla: „Prijali ma!“

   Mama ju naradostene objala. „Blahoželám! Hovor, ako to prebiehalo? Chcem počuť každý detail!“

   Sadli si na gauč a Mariana spustila: „Predtým, ako som vošla do školy, ma takmer prešlo auto.“

   „Čože? Nič sa ti nestalo?“ spýtala sa ustarane.

   „Našťastie nie. Muž, ktorý riadil to auto, bol riaditeľ školy, ale vtedy som to netušila. Nedokážeš si ani predstaviť, aká som bola prekvapená, keď sa tam zrazu objavil. Nebola som schopná vyriecť ani slovko, ale nejako som sa prekonala.“ Vtom zvážnela. „Mrzí ma len jedna vec. Klamala som, že som bola v zahraničí.“

   „Prečo?“

   „Bála som sa! Keby sa dozvedel pravdu, asi by ma neprijal, a ty to dobre vieš. Bola to jediná možnosť.“

   Hoci s tým Helena vnútri nesúhlasila, uvedomovala si, že jej dcéra má pravdu a že jej klamstvo bolo nutné zlo. „Modli sa, aby sa nikto nedozvedel, kde si v skutočnosti bola.“

   „Nemusíš mi to pripomínať. Pochybujem, že by mi uverili, keby som im povedala, že som nič nespravila. Aspoň si na nič nespomínam…“ upresnila.

   „Keď ťa spoznajú, ľahšie ti uveria.“

   „Bodaj by to tak naozaj bolo. Zajtra pôjdem do práce prvý raz. Predstaví mi mojich kolegov a začnem hneď aj učiť.“

   „Ako sa volá ten riaditeľ?“ spýtala sa Helena.

   Mariana si spomenula na menovku na jeho stole. „Dávid Romančík. Je to sympaťák,“ povedala zamyslene a pousmiala sa.

"text ešte neprešiel redakčnou úpravou"

 

 Pokračovanie…

 

Viac romantiky na www.kniznyweb.sk.

Vaše názory – prehľad komentárov