Život na dlh 4

Marek Zákopčan

Život na dlh – 4.časť

   Aj keď išla spať skoro, zaspať sa jej nepodarilo. Stále bola rozrušená z prežitého dňa a v mysli sa jej z neho vynárali obrazy ako na bežiacom páse. Bála sa, že sa každú chvíľu prebudí a zistí, že to bol iba sen.  Predstavovala si, ako asi bude zajtra prebiehať prvý deň v práci a každá jej predstava bola iná, no mala jeden spoločný prvok – v každej z nich vystupoval Dávid ako jej záchranca, spása, na ktorú tak dlho čakala.

   Napokon s úsmevom na perách zaspala a keď sa ráno zobudila, okamžite sa pozrela na hodiny, aby sa uistila, že nebude meškať. S pokojom v duši vstala z postele a zašla si do kuchyne pripraviť šálku kávy. Vypila ju rýchlo. Jej ďalšou zastávkou bola kúpeľňa, v ktorej pobudla hodnú chvíľu. Chcela vyzerať čo najlepšie a usilovala sa o to skutočne svedomito.

   Potom, ako sa vrátila do kuchyne, našla v nej matku, ktorá ju so želaním všetkého dobrého vyprevadila.  

   Všimla si, že cesta do školy jej zaberie necelých dvadsať minút. Pri vchode si pozornejšie všímala celé jej okolie. Odrazu sa jej zdala ešte krajšia ako po prvýkrát.

   Spolu s ňou prichádzali prví študenti a ona premýšľala, či práve ich bude učiť. Ľahkým krokom prešla k riaditeľni a po zaklopaní vstúpila. Ocitla sa pred Dávidom a hŕstkou ľudí. Placho sa usmiala a povedala: „Dobrý deň.“

   Všetci sa jej odzdravili a Dávid podišiel k nej. „Toto je naša nová kolegyňa – Mariana Záchenská.“ Mariana pochopila, že tí ľudia sú školskí profesori. „Mariana, dovoľte, aby som vám všetkých predstavil. Pavol Zvara, učí matematiku a fyziku. Lujza Žilková, geografia…“ Postupne sa zoznámila s každým z prítomných. Žena, najmladšia zo zboru, prišla k nej a potriasla jej rukou. „Dúfam, že sa vám u nás bude páčiť.“ Mala príjemný hlas a Mariana sa hneď zapáčila.

   „Ďakujem, slečna Porubská.“

   „Prosím, hovorte mi Silvia.“

   „V poriadku, slečna Porubská… teda… Silvia,“ usmiala sa.

   „Tak, keď už máme zoznámenie za sebou,“ ozval sa opäť Dávid, „mohli by sme začať pracovať.“ Keď dopovedal, ozval sa školský zvonec a riaditeľňa sa vyprázdnila.

   „Kde je moja trieda?“ opýtala sa.

   Dávid jej vysvetlil, ako sa dostane do triedy a do ruky jej podal učebný plán. „Toto sú osnovy, ktorých by ste sa mali držať. Držím vám palce.“

   Mariana sa zhlboka nadýchla a vykročila po prázdnych chodbách.

   Miestnosť, v ktorej mala prvý raz učiť, bola priestranná a dobre osvetlená. Pred lavicami, ktoré boli zoradené do troch radov, stála veľká tabuľa a na zadnej stene visela nástenka, na ktorej sa skveli výjavy z rôznych historických období. Väčšina študentov sedela ticho v očakávaní nového učiteľa.

   Keď napokon vošla, všetky zraky sa zaraz  obrátili k nej.  Rozhodným krokom prešla ku katedre a položila si na ňu svoje poznámky, ktoré používala už predtým. Na tvári vyčarila povzbudzujúci úsmev a jasným hlasom riekla: „Prajem vám dobrý deň. Som vaša nová učiteľka. Moje meno je Mariana Záchenská a budeme sa spolu stretávať dvakrát do týždňa.“ Pozorne si obzrela tváre, ktoré pred ňou sedeli, ale nič z nich nevyčítala. „Dúfam, že budeme spolu dobre vychádzať a navzájom si nebudeme spôsobovať nijaké problémy. Ak by ste mali dajaký problém, môžete za mnou pokojne prísť, v prípade, že by ste sa chceli poradiť. Z mojej strany je to všetko, máte nejaké otázky?“

   Vtom prišla otázka, ktorá ju pobavila aj zarazila zároveň. „Ste vydatá?“ spýtal sa ktorýsi žiak sediaci úplne vzadu.

   „Nie,“ zasmiala sa.

   „A priateľa máte?“

   „Momentálne nie,“ odvetila a pritom sa stále usmievala. Skôr cítila ako vedela, že si pomaly získava ich sympatie. „Ak už teda nemáte žiadne otázky, môžeme prejsť k vyučovaniu,“ otočila sa k tabuli a veľkými písmenami na ňu napísala tému hodiny. „Dnes sa budeme zaoberať storočnou vojnou. Vedel by mi niekto z vás povedať, kto v nej proti sebe bojoval?“

   V triede zavládlo ticho. Mariana pokrčila plecami. „Nevadí. Ste tu predsa na to, aby ste sa to naučili, no nie?“

   Deň jej ubehol rýchlejšie, ako sa nazdávala. Keď vychádzali z triedy jej študenti, stála pri dverách, kde sa s nimi rozlúčila. Na každého sa usmievala a ďakovala Bohu, že tu dnes mohla byť s nimi. Všetci sa jej pozdravili, až na jednu osobu. Bola ňou Lenka Šimková. Mariana si ju počas vyučovania sotva všimla, pretože bola veľmi utiahnutá. Sedela ticho ako myška, takmer vôbec nevedela, že tam je. Zdalo sa, že medzi spolužiakmi nemá nijakých kamarátov a Mariane jej preto prišlo ľúto. Už mala možnosť stretnúť sa s takýmito žiakmi a zakaždým, keď sa im snažila pomôcť, jej snaženie neprinieslo žiadne výsledky. Väčšinou to boli deti, ktoré žili v neusporiadaných, dysfunkčných rodinách a chýbala im buď pevná ruka alebo láskyplná starostlivosť. Mariana sa často hnevala na seba za to, že im nedokázala pomôcť.

   Lenka mala šestnásť rokov. Mierne vlnité vlasy svetlejšej farby mala stiahnuté do pevného uzla. Na nose mala okuliare v hrubom ráme. Na tvári nemala ani trochu líčidla. Na prvý pohľad vyzerala až príliš fádne, a preto na seba nepriťahovala pozornosť ostatných. Mariana pocítila akúsi nevysvetliteľnú silu, ktorá ju k nej ťahala a nútila ju, aby sa jej prihovorila.

   Z triedy odchádzala Lenka posledná. Mariana to využila a skôr, ako vyšla, povedala: „Dovidenia. Dúfam, že som vás príliš nenudila.“ Usmiala sa. Chcela, aby Lenka vedela, že sa jej nemusí strániť.

   „Nie, bolo to veľmi zaujímavé,“ odvetila ticho. „Dovidenia.“ Vyšla von.

   Mariana sa za ňou pozerala, až kým nezabočila za roh. Potichu si vzdychla a pobrala sa do riaditeľne.                                                                

   „Ako vám to išlo?“ spýtal sa Dávid, keď sa zjavila v jeho kancelárii.

   „Ďakujem za opýtanie, bolo úžasné znova vidieť snaženie mladých ľudí.“

   Usmial sa. „Práve to je na našej práci to najkrajšie.“

   V duchu s ním súhlasila. Zvážnela. „Poznáte Lenku Šimkovú?“ opýtala sa.

   Prikývol. „Áno. Čo je s ňou?“

   „Len sa tak pýtam. Pripadala mi strašne osamelá. Nemá žiadnych priateľov?“

   „Myslím, že nie,“ odvetil pomaly. „Žije len so svojim otcom. Matka ich opustila, keď bola ešte dieťa. Možno preto je taká… zraniteľná. Ale na druhej strane je výborná žiačka, takže v tomto smere s ňou nebudete mať nijaké problémy,“ uistil ju.

   Mariana sa s ním zakrátko rozlúčila. Celou cestou domov premýšľala o Lenke, hoci ani sama nevedela, prečo. To dievča plne zamestnávalo jej myseľ, odkedy ho uvidela. Už na ňu nemysli, povedala si, ešte budeš mať príležitosť porozprávať sa s ňou.

   Keď prišla domov, našla Helenu sedieť stŕpnuto v obývačke. „Čo sa stalo?“ podišla k nej a sadla si.

   „Toto dnes prišlo poštou,“ podala jej malý papierik.

   Mariana ho vzala do ruky a prečítala si, čo na ňom stálo: To, že si na slobode, ešte neznamená, že si zaplatila za svoj čin. Dávaj si pozor, pretože pomsta nie je dokonaná…

   Mariane papierik vykĺzol z ruky a s tichým zašušťaním spadol na zem.

"text ešte neprešiel redakčnou úpravou"

Pokračovanie…

Viac romantiky na www.kniznyweb.sk.