26.kapitola
Mariana sa prebrala na Silviin tlmený krik a na pach dymu, ktorý jej dráždil dýchacie cesty. Chcela sa posadiť, ale vtom ju bolestivo šklblo v ramene. „Au!“ dotkla sa letmo krvácajúceho miesta.
Vstala a prešla k Silvii. Odlepila jej pásku z úst.
„Chvalabohu, žiješ,“ vydýchla si. „Ako si na tom? Tá rana nevyzerá pekne.“
„Dá sa to vydržať. Jana sa ma chcela zbaviť, ale nie zabiť ma,“ povedala. Prešla do vedľajšej miestnosti a pozrela sa dolu schodmi. Vrátila sa. „Prízemie je v plameňoch. Každú chvíľu sa to tu môže zrútiť.“
„Rozviaž ma,“ požiadala ju Silvia.
Mariana uvoľnila povraz a pomohla jej vstať.
Silvia sa zaknísala. Nohy mala stŕpnuté a veľmi ju neposlúchali. „Ako sa odtiaľto dostaneme?“
„Jedine oknom,“ povedala Mariana, vytiahla žalúzie a vyzrela von. „Preboha, Dávid!“ zbadala ho ležať na zemi. Znova naňho zakričala, ale nereagoval.
„Čo je s ním?“ spýtala sa Silvia.
„Neviem. Dúfam, že nie je vážne zranený… Pôjdeš prvá?“
Silvia sa na ňu zarazene pozrela. „Chceš skočiť?“
„Samozrejme. Nie je to vysoko. Zvládneme to.“
„Iná možnosť nie je?“
„Je. Môžeš tu zostať a čakať na smrť,“ odvetila. „Tak čo?“
„Choď prvá ty.“
„Dobre. Keď dopadneš na zem, prekoprcni sa,“ poradila jej.
Silvia prikývla. Pozerala sa, ako Mariana vyliezla na okno a následne vyskočila. Po dopade sa prevalila na chrbát a postavila sa na nohy. Chcela sa rozbehnúť k Dávidovi, ale ešte počkala, kým skočí aj Silvia. „Poď!“
Silvia váhala. Nemala však veľmi na výber. Skočila do prázdna a tvrdo dopadla na zem. Vykríkla a rukou si chytila nohu. „Dočerta!“ zanadávala.
Mariana sa k nej sklonila. „Asi je zlomená,“ podotkla a potom bežala za Dávidom.
„Dávid,“ oslovila ho nežne, ale rázne. „Preber sa!“
V diaľke začuli sirény. „Záchrana,“ zvolala Silvia.
Netrvalo dlho, kým sa pri nich zjavili dve policajné autá a jedna sanitka. Keď Dávid zavolal komisárovi Pančíkovi, ten pre istotu zalarmoval aj lekárov. Ako sa ukázalo, jeho rozhodnutie padlo na úrodnú pôdu.
Vyskočil z auta, ešte ani celkom nezastalo. „Ste v poriadku?“ spýtal sa.
„Silvia má asi zlomenú nohu a mňa Jana postrelila. A Dávid… neviem, čo je s ním…“ vzlykala.
„Lekári sa oňho postarajú,“ vravel upokojujúco. Už aj sa nad ním skláňalo pár mužov v bielych plášťoch. Naložili ho na nosidlá.
Jeden lekár sa obrátil k nim: „V sanitke je ešte jedno miesto.“
Mariana sa otočila k Silvii, ale tá povedala: „Choď. Ja môžem ísť do nemocnice aj policajným autom.“
Lekári súhlasili, aspoň jej mohli ošetriť ranu. Naložili Dávida a Mariana tiež nastúpila. Sanitka sa s hukotom pustila do mesta.
Komisár sa zohol k Silvii a pomohol jej vstať. Jajkala od bolesti, ale podarilo sa jej dostať do auta. „Ďakujem.“
Keď vychádzali z dediny, prechádzali okolo zničeného novinového stánku a nabúraného auta. „Čo sa tu stalo?“ spýtala sa.
Komisár si vzdychol. „Jana Riedlová havarovala pri pokuse o útek,“ odvetil.
„Skutočne?“ vypleštila oči. „A… je mŕtva?“
„Neviem. Vezie sa v druhej sanitke. Pravdepodobne bojuje o život.“
Lekár však nebojovali o Janin život, ale aj o Dávidov. Kým Mariane ošetrovali ranu, jeden z doktorov povedal: „Asi má viacero vnútorných zranení.“
„Prežije to?“ spýtala sa Mariana a zatla zuby, pretože sa jej na ranu práve dostal akýsi dezinfekčný prostriedok.
Odpovede na svoju otázku sa nedočkala.
„Zástava srdca,“ zvolal prudko lekár. „Budeme ho resuscitovať!“
Mariana užasnuto pozerala, ako Dávidovi dávajú elektrické šoky. Modlila sa, aby sa prebral. Nemôže umrieť. Nie kvôli mne… Mysľou jej prebehli všetky nádherné okamihy, ktoré spolu prežili.
„Máme ho!“ znel výrok muža, ktorý ho oživoval. Viditeľne mu odľahlo.
A Mariane takisto. Zo srdca jej spadol obrovský balvan. „Och, Dávid!“ vzlykala. „Vydrž!“
Zastali. Zadné dvere sanitky sa otvorili, Dávida na nosidlách previezli do budovy a Mariana šla za nimi.
„Dcérka!“ rozbehla sa k nej Helena. Objala ju a nepustila ju dlhú chvíľu. „Komisár nás informoval o tom, čo sa stalo.“
Mariana videla strach v očiach svojej mamy. „Neboj sa. Som v poriadku, hoci istý čas nebudem môcť používať ľavú ruku,“ usmiala sa smutne a pozrela na ošetrené a obviazané rameno.
„A čo ostatní?“ opýtal sa Samuel.
„Silvia je ešte na ošetrovni a Dávida operujú,“ odvetila so slzami v očiach. „Nechcem, aby zomrel.“
„Bude v poriadku,“ povedal Samuel a tentoraz sa ocitla v jeho náručí. Hladil ju po vlasoch a vravel jej utišujúce slová.
„Dobrý deň,“ ozval sa za nimi známy hlas.
„Silvia! Ako si na tom?“ spýtala sa Mariana.
Silvia sedela na kolieskovom kresle, ktoré tlačil mladý ošetrovateľ. „Celkom dobre. Pár dní budem doma… Máte správy o Dávidovi?“
„Zatiaľ nie,“ pokrútila hlavou. „Čakáme na lekára.“
Sadli si na stoličky a ticho očakávali príchod nových správ. „Zaujímalo by ma, čo sa stalo so Silviou,“ povedala napokon Mariana. „Ktovie, či sa jej podarilo ujsť.“
„Nie,“ odvetila Silvia. „Havarovala ešte v dedine.“
„Stalo sa jej niečo?“
„Nemám potuchy. Tiež je asi tu, v nemocnici,“ pokrčila plecami.
„Pôjdem sa opýtať,“ vstala.
Vtom ale prišiel lekár. Mariana sa chcela spýtať na Dávidov stav, ale od napätia nebola schopná vydať ani hláska.
„Pán Romančík je už po operácii. Je stabilizovaný. Najbližších dvadsaťštyri hodín bude kritických,“ povedal monotónne, akoby to opakoval často.
„Môžeme ho vidieť?“ opýtala sa Mariana.
„Áno, ale iba jeden z vás. A len na chvíľu.“
„Ďakujem.“ Pozrela sa na všetkých a potom sa pobrala do Dávidovej izby. Lekár jej ju ukázal a nechal ju samu.
S tlčúcim srdcom vošla. Dávid bol pripojený na mnoho prístrojov, ktoré jej naháňali strach. Čo ak sa niektorý z nich poškodí? Ohrozí to jeho život?
Bol bledý. Pravú nohu mal zasadrovanú a zavesenú. Obväz mal aj na hlave; rebrá mal takisto obviazané. Pohľad naňho bol žalostný.
Jediným zvukom v miestnosti bolo pípanie jedného z prístrojov.
Mariana si prisadla k jeho posteli. Ostala ticho. Po lícach jej tiekli slzy a modlila sa za jeho uzdravenie.
Do nemocnice sa znovu vrátila na druhý deň. Stretla sa tam s Danielou a Ivetou. Mariana k nim podišla. „Je mi ľúto, čo sa stalo,“ povedala.
„Môj syn je bojovník, len tak sa nevzdá,“ riekla Iveta.
„Nedovolíme mu to,“ pridala sa Daniela a typicky sa uškrnula.
Mariana sa usmiala. „Už ste za ním boli?“
„Áno,“ prikývla Iveta, „ale ešte sa neprebral. Doktor však povedal, že je to na dobrej ceste.“
„Skvelé! Môžem k nemu ísť?“ spýtala sa neisto.
„Myslím, že môžeš,“ odvetila Daniela.
Mariana sa teda pobrala do jeho izby. Na stolíku si všimla kyticu kvetov a pri nich kartičku s nápisom Skoré uzdravenie. Zasa si sadla na stoličku pri jeho posteli a chytila ho za ruku.
V tej chvíli otvoril oči. „Mariana…“ vydýchol tíško.
„Dávid, konečne si sa prebral!“ zvolala potešene. „Idem po lekára!“ vybehla z miestnosti a zakričala na doktora, ktorý prišiel takmer okamžite.
„Vitajte medzi živými,“ povedal s úsmevom pri vstupe. „Trochu si vás prezriem,“ skontroloval jeho životné funkcie.
Mariana medzitým diskrétne opustila miestnosť a išla tú radostnú novinu oznámiť jeho rodine.
Onedlho už všetky tri opäť stáli v jeho izbe.
„Ako sa cítiš?“ spýtala sa ho starostlivo Iveta.
„Ospalo,“ odvetil. Pousmial sa a otočil sa k Mariane: „Tvoja ruka…“
„Jana na mňa vystrelila. Našťastie ma zasiahla len do ramena.“
„Keď som počul výstrel, veľmi som sa zľakol. Zavolal som políciu.“
„Zachránil si si tým život,“ podotkla vážne. „Komisár totiž ešte zavolal aj do nemocnice… Predstav si, že Jana v tom dome držala Silviu.“
„Nehovor!“
Iveta chytila za ruku Daniela. „Poď, necháme ich samých, majú si čo povedať.“ Vyšli von.
Mariana si k nemu sadla. „To Jana zabila Erika… a aj môjho manžela.“
Na Dávidovej tvári bol badateľný jeho údiv. „Vo väzení si bola teda zbytočne?“
Prikývla. „Vyvádza ma to z miery,“ priznala. „Mám z toho zmiešané pocity. Pociťujem hnev, pretože skutočný vinník bol na slobode, ale pritom som rada, lebo viem, že som nevinná.“
„Teraz sa všetko zmení,“ riekol prorocky.
„Myslíš?“
„Pravdaže… Viem, že toto nie je vhodná chvíľa, ale… chcela by si sa za mňa vydať?“
Prekvapene zažmurkala. Túto otázku vôbec nečakala. Prepadli ju pochybnosti. Odpovedala mu otázkou: „Spýtal by si sa ma to aj vtedy, keby som Róberta zabila?“
Vzdychol si. „Tvoja vina či nevina s tým absolútne nesúvisí,“ povedal. „Chcem si ťa vziať, pretože ťa milujem. A tvoja minulosť na tom nič nezmení.“
Usmiala sa. „V tom prípade si ťa vezmem veľmi rada!“ objala ho.
„Mali by sme to oznámiť aj ostatným.“
„Počkáme s tým, kým sa vyliečiš, aby sme to mohli patrične osláviť.“
„Dobre… A čo je so Silviou?“ spýtal sa.
„Má zlomenú nohu. Skočila z okna a…“ rukou naznačila pád.
„Vy ste skákali z okna?“ zamračil sa.
„Bolo to nevyhnutné. Jana podpálila dom. Iná úniková cesta neexistovala.“
„Dúfam, že ju chytili.“
„Tiež leží v tejto nemocnici. Informovala som sa,“ povedala. „Nie je ťažko zranená a po prepustení poputuje priamo do väzenia.“
„Tam, kam aj patrí… Ako to bude so Silviou? Kto sa o ňu postará?“
„Spomínala, že si vybaví nejakú ošetrovateľku. Ponúkla som jej, aby bývala u nás, ale vraj nás nechce obťažovať.“
„Napokon sa v podstate všetko dobre skončilo, odhliadnuc od Erikovej smrti,“ skonštatoval Dávid.
„Máš pravdu. Pevne verím, že problémy sú už definitívne za nami!“
Ošetrovateľka pomohla Silvii prejsť do obývačky, kde si sadla a vzala do rúk noviny. Prekvapene zistila, že sa tam píše aj o tom, čo sa im prihodilo. Jana bola stvárnená ako chladnokrvná vrahyňa, zatiaľ čo ostatní ako jej obete, ba dokonca ako hrdinovia.
Usmiala sa. Pred rokom by jej ani na um nezišlo, ako radikálne sa zmení jej život. Mala manžela, svoju prácu a dni plynuli jeden za druhým viac-menej stereotypne. Keď si to tak uvedomila, všetko sa spustilo príchodom Mariany. Zoznámila ich s Janou, s Dávidom sa do seba zamilovali a teraz chystajú svadbu…
Vnútorne sa už vysporiadala s Erikovou smrťou. Podľa jej psychológa jej pokus o samovraždu nemal príčinu v tom, že sa nedokázala vysporiadať s jeho neverou. Išlo skôr o to, že sa bála, aby neostala sama. Naozaj sa bála, že ostane na ocot.
Posedenia u psychológa jej výrazne dopomohli k tomu, aby lepšie spoznala samu seba. Voľakedy si myslela, že na podobné miesta chodia len ľudia s psychickými problémami, ale zistila, že niektorí tam chodia iba preto, aby sa vyrozprávali, aby im niekto poradil. Zmenil sa jej pohľad na svet. Videla ho v lepších farbách, aj napriek mnohým nepríjemnostiam. Uvedomila si, že svet, v ktorom človek žije, je vlastne odrazom jeho osobnosti.
Z hlbokých úvah ju vytrhlo zvonenie zvončeka. Už chcela vstať a ísť otvoriť. Musela však počkať, kým to za ňu urobí zdravotná sestra.
Zakrátko do izby vošla Mariana s kyticou kvetov. „Ahoj! Prišla som sa pozrieť, ako sa ti vodí,“ povedala.
„To je od teba milé. Nemusela si si robiť starosti,“ vravela.
„To nie sú starosti,“ ubezpečila ju. „Nepotrebuješ s niečím pomôcť?“
„Nie. Mám pomoc, a tá mi stačí.“
„Moja ponuka stále platí. Môžeš kedykoľvek prísť k nám.“
Silvia sa usmiala. „A čo tvoja ruka?“
„Je to trochu nepohodlné, ale inak v pohode.“ Všimla si, že na stene je Erikova fotka, cez jej jeden roh bola natiahnutá čierna páska.
Silvia zachytila jej pohľad. „Rozhodla som sa jeho veci odovzdať chudobným.“
„Je to šľachetné gesto,“ odobrila jej nápad Mariana. „Ak chceš, pomôžem ti ich roztriediť.“
„Ďakujem. Asi budem teraz potrebovať tvoju malú výpomoc,“ podotkla a chystala sa vstať.
Mariana ju chytila, pretože Silvii sa odrazu zakrútila hlava a zapotácala sa. „Nemala by si radšej ešte odpočívať? Bolo toho na teba priveľa.“
„To je v poriadku,“ povedala. „Zvládnem to.“
Vyšli do spálne. Silvia otvorila skriňu a pomaly na posteľ vykladala Erikove veci. Posmutnela.
„Určite to chceš urobiť?“ spýtala sa Mariana.
„Áno. Čím dlhšie to budem odkladať, tým to bude ťažšie.“ Prestala s vykladaním a pozrela sa na ňu. „Ak ti to nebude nepríjemné, chcela by som sa niečo spýtať… Bola si vo väzení?“
„Bola,“ odvetila Mariana. Už nemala čo skrývať. „Povedala som ti, že môjho manžela zabili. Ako už vieš, spravila to Jana, hoci roky som si myslela, že som to urobila ja. Osem rokov som bola za mrežami.“
„Ťažko uveriť, že by si toho bola schopná. Obdivujem ťa. Chcela by som mať tvoju silu.“
Mariana sa zasmiala. „Pokojne ti z nej môžem niečo dať.“
„Aký bol pravý dôvod tvojho odchodu zo školy? Lebo ani na chvíľu som neverila, že to bolo kvôli tomu, že si odcestovala.“
„Niekto do školy zavolal a povedal im o mojej minulosti. Zdvihol to Pavol Zvara. A veľmi dobre vieš, ako si zakladá na dobrej povesti školy.“
„Jasné. Kto bola tá osoba?“
„Myslela som si, že to bola Sára, ale teraz nadobúdam presvedčenie, že to bola Jana.“
„Kto je Sára?“ spýtala sa Silvia.
Mariana jej porozprávala, čo sa stalo.
„Fíha,“ zahvízdala potom. „Rozhodne sa nenudíš.“
„Nevadilo by mi, keby to bolo inak. Toho vzrušenia bolo už trochu priveľa.“
Odmlčali sa, každá zabratá do vlastných myšlienok. Bez slova sa znova pustili do práce.
Pokračovanie o týždeň…