Život na dlh 7.

Život na dlh  (7.časť)

4.kapitola

„Dopekla!“ skríkla nahnevane. „Stačil kúsok a mohlo byť po nej!“ Nervózne sa prechádzala po malej miestnosti a neustále nadávala. „Má čertovské šťastie, ale dlho jej nevydrží!“

   Malá budova, v ktorej sa nachádzali, slúžila niekedy ako sklad. Teraz bola opustená a im poslúžila ako výborná skrýša pred neželanými návštevníkmi. Nenachádzala sa blízko cesty a z veľkej časti bola obklopená lesom. Bola postavená z nepálených tehál a do tmavých izieb len sem-tam zablúdilo trochu svetla cez zanesené okná. Mala dve poschodia, na ktoré sa vystupovalo schodmi, ktoré vyzerali, ako by sa mali každú chvíľu rozpadnúť.

   „Musíme niečo vymyslieť! Nedovolím, aby si beztrestne behala po svete, zatiaľ čo je Róbert mŕtvy!“    

   „Najprv sa upokoj,“ tíšil ju muž sediaci na labilnej stoličke v kúte izby. Ruky mal založené za hlavou a ticho pozoroval, ako sa jeho partnerka namosúrene premáva hore-dole.

   „Ako sa môžem upokojiť? Čakala som na túto možnosť sedem rokov! Nedovolím, aby mi prekĺzla pomedzi prsty!“

   Chápal ju. Na jej mieste by sa asi cítil rovnako. No jednako by bolo bývalo lepšie, keby uvažovala s chladnou hlavou. „Teraz bude isto opatrnejšia,“ vravel. „Po tom nevydarenom pokuse si bude dávať väčší pozor. Možno by sme mali                                                               nejaký čas počkať, kým ju…“

   „Počkať? V žiadnom prípade. Načakala som sa až-až!“

   Videl,  že  je  zbytočné,  aby ju  prehováral.  Už dávno  zistil,  že je  účinnejšie nechať ju vyzúriť. Časom sa upokojí. Inak by v nej postupne potlačovaná zlosť navrela a to by bolo oveľa horšie.

   Ako predpokladal, za chvíľu sa naozaj ukľudnila a sťažka klesla na stoličku pri stole, ktorému chýbala jedna noha. Vložila si hlavu do dlaní a vzdychla. „Nemôžem pripustiť, aby zostala smrť môjho brata nepotrestaná.“

   Róbert a Sára mali vždy veľmi dobrý vzťah. Ak sa aj medzi nimi vyskytla nejaká zvada, nikdy netrvala dlho. Ako súrodenci mohli ísť príkladom. Róbert nad ňou odmala držal ochrannú ruku. Nedopustil, aby niekto ubližoval jeho malej sestričke.

   Jeho smrť sa jej dotkla na najcitlivejšom mieste. Akoby žila v predstave, že Róbert tu s ňou bude navždy. Preto ju oznámenie o tom, že zomrel, hlboko zasiahlo a vtedy sa zaprisahala, že ten, kto to má na svedomí, jej za to zaplatí.

   Keď sa dozvedela, že ho zabila Mariana, spočiatku tomu nechcela uveriť. Ale nijaké iné vysvetlenie neexistovalo, a tak ho prijala s tým, že pomstí Róbertovu smrť, hneď ako sa jej švagriná dostane von.

   Teraz bola na slobode a Sára si zaumienila, že dodrží sľub, ktorý si dala a potrestá vinníka.

   „Rudo,“ oslovila muža, ktorý bol s ňou. „Musíme zistiť, čo Mariana robí. Budeš ju sledovať, staneš sa jej tieňom a budeš ju sprevádzať na každom kroku, rozumieš?“ Keď prikývol, pokračovala: „Dostanem ju ľahšie, ak budem vedieť, kde sa najčastejšie zdržiava.“

Mariana nepovedala Helene o tom, čo sa večer stalo, pretože nechcela, aby si robila zbytočné starosti. Beztak už bola nervózna pre ten lístoček, čo prišiel poštou. Keď sa vrátila domov, bola už pokojná a s úsmevom odpovedala na všetky matkine zvedavé otázky.

   Sama bola prekvapená, ako na ňu večer zapôsobil. Pochybovala, že bude schopná zaspať bez toho, aby sa jej v mysli nepremietali zážitky s Dávidom. Všetko vnímala ako v nejakom sne, akoby jej spomienky boli zastreté akýmsi neviditeľným závojom.

   Napokon však bez problémov zaspala, ale ráno bola napriek tomu unavená a rozospatá. Ako dúfala, šálka kávy ju postavila na nohy a dopomohla jej k tomu aj studená sprcha. Chladná voda jej neprekážala, zvykla si na ňu vo väzení.

   Kým prišla do školy, bola už úplne prebratá. Pripravila si knihy a poznámky a plne vychystaná sa vybrala do triedy.

   Prvá hodina prebehla bez problémov, len niektorí žiaci nepovažovali jej rozprávanie za zaujímavé a hlasno sa medzi sebou zhovárali. Zahriakla ich, ale o chvíľu už bolo opäť počuť ich vravu. Nakoniec to vzdala a zmierila sa s tým, že aspoň iní stoja o jej výklad.

   Keď sa ozval školský zvonec, všetci ako na povel vstali a pobrali za na odchod. „Preštudujte si doma stranu 42,“  povedala,  ale nezdalo sa, že by ju ešte niekto vnímal. S tichým povzdychom si vzala svoje veci zo stola a vyšla na chodbu. Vtom do nej ktosi vrazil a všetko sa jej rozsypalo po zemi.

   „Och, prepáčte,“ jachtala osoba, ktorá sa zohla, aby jej pomohla pozbierať, čo jej spadlo.

   „Lenka!“ zvolala Mariana. „Čo sa deje? Si akási nepozorná.“

   „Áno, ešte raz sa ospravedlňujem,“ uhýbala pohľadom.

   Mariana sa zdalo divné, že sa dievča na ňu ani nepozrie. Natiahla ruku, chytila ju za bradu a otočila tvárou k sebe. Udivenie na jej tvári vystriedalo zhrozenie. „Panebože, Lenka, kto ti to spravil?“ opýtala sa. Lenkina tvár bola posiata modrinami a ľavé oko jej zdobil monokel.

   „Nie… nikto… ja… spadla som. Už musím ísť, dovidenia.“ Rýchlo odišla, skôr ako jej Mariana mohla niečo povedať.

   Rozrušene a s myšlienkami venovanými Lenka sa pobrala ďalej. Zamierila priamo do Dávidovej kancelárie. Po zaklopaní vstúpila. Dávid po tom, ako ju zbadal, vstal od stola a podišiel k nej. „Ako sa cítiš?“ opýtal sa.

   Nevdojak si spomenula na včerajší večer a na to, čo sa dialo po tom, čo ju takmer zrazilo auto. Zľakla sa a potrebovala niekoho, o koho by sa v tej chvíli mohla oprieť. Dlho ju držal v náručí a snažil sa ju upokojiť. Privolal taxík a ten ju zaviezol domov. Nevystúpila hneď, ale ostala sedieť. Bolo jej príjemne a cítila sa bezpečne. Nechcela, aby Helena videla, aká je rozrušená. Keď ju Dávid uistil, že na nej nebadať žiadne známky nervozity, za všetko sa mu poďakovala a vtisol jej na líce nežný bozk. Vystúpila a taxík odišiel až vtedy, keď vošla do domu.

   „Dobre,“ odvetila na jeho otázku. „Stretla som na chodbe Lenku.“

   „A?“

   „Vyzerá to tak, že ju niekto zbil, bola samá modrina.“

   Neveriacky na ňu pozrel. „Skutočne? To sa ešte nestalo,“ povedal.

   „Rada by som jej nejako pomohla. Možno ju tak doriadil jej otec.“

   „Mariana, ak ťa sama nepožiada o pomoc, nemá to žiadny význam. Vnucovanie jej nijako nepomôže. Mala by si počkať, ako sa veci vyvinú. Hoci je málo pravdepodobné, že sa ti Lenka zverí. Vieš, aká je.“

   „Viem, a práve preto ma čosi tu vnútri,“ priložila si ruku na hruď, „núti, aby som ju vypočula a poradila jej.“

   Dávid si vzdychol. „Rozumiem ti, ale iste chápeš, že to musí chcieť aj ona.“

   „Samozrejme,“ prikývla. „Asi mi zatiaľ ostáva len dúfať, že Lenka prekoná svoju utiahnutosť.“

   Dávid sa na chvíľu zamyslel a potom pomaly riekol: „Pokiaľ viem, každé ráno ju otec vozí do školy. Ak by si chcela, mohol by som sa s ním pozhovárať,“ navrhol jej.

   „Je to skvelý nápad, ale radšej sa s ním porozprávam ja, ak ti to nebude vadiť.“                                                              

   „V poriadku. Nezabudni mi dať vedieť, ako to dopadlo.“

   „Nezabudnem,“ sľúbila, vtom zazvonilo a obaja sa pobrali na hodinu. 

   Do nasledujúceho rána bola jej myseľ naplno zamestnaná. Predstavovala si všetky možné situácie, ktoré by mohli nastať pri jej stretnutí so Lenkiným otcom.

"text ešte neprešiel redakčnou úpravou"

Pokračovanie…

Viac romantiky na www.kniznyweb.sk.