Počas snehovej fujavice v roku 1910 sa v Anglicku narodí dievčatko Ursula, ale zomiera, prv než sa stihne poriadne nadýchnuť.
V rovnaký večer roku 1910 sa to isté dievča narodí opäť a tentoraz prežije, no smrť si ju zanedlho počká a cyklus sa zopakuje.
Ursula prežíva svoj život nanovo, vždy o niečo dlhšie, vždy s iným tragickým koncom…
Vždy, keď zomrie, znova sa narodí…
Život po živote je úžasný príbeh o malom dievčatku Ursule, ktorá žije mnoho životov a otázkou je: Dá sa zachrániť svet pred jeho nevyhnutným osudom?
Na adresu autorky Kate Atkinsonovej majú médiá len slová chvály. „Majstrovská rozprávačka,“ napísali The New Yorker a Time dodáva: „Brilantná.“
„Čo keby sme mali príležitosť robiť to znova a znova, až kým to neurobíme dobre?
Nebolo by to úžasné?“
Naša hrdinka Ursula sa zakaždým ocitá na začiatku, obdarená šancou vyhnúť sa fatálnym chybám. Ursula si na predošlé životy nespomína, no silné déja vu, predtucha prichádzajúceho nešťastia sú varovaním pred nástrahami, ktoré sa jej kedysi stali osudné.
Stačí zdanlivo bezvýznamný krok a všetko sa môže vyvinúť inak. Čím častejšie prežíva tie isté momenty nanovo, tým sú spomienky konkrétnejšie a šanca na dokonalý život väčšia.
Dá sa však vyvarovať všetkých chýb?
Dá sa zachrániť svet pred jeho nevyhnutným osudom?
Knižná novinka Život po živote ukazuje, ako aj tie najmenšie rozhodnutia môžu vplývať nielen na nás, ale aj na osudy ďalších ľudí. Vďaka príbehu si môžete vytvoriť predstavu, aký veľký význam majú v našom živote jednotlivé kroky a rozhodnutia, ktoré prijímame každý deň.
Príbeh Ursuly nenudí, práve naopak. S netrpezlivosťou očakávate štart jej ďalšieho života…
Friedrich Nietzsche v Radostnej vede napísal: „Čo keby sa k vám vo chvíli najosamelejšej osamelosti prikradol démon a povedal vám: ´Tento život, ktorý si doteraz žil a stále žiješ, budeš musieť prežiť ešte raz a nespočetne veľa ráz´?
Nezaškrípali by ste zubami a nepreklínali by ste démona, ktorý to vyslovil? Alebo ste niekedy zažili ohromujúcu chvíľu, keď by ste mu povedali: ´Si boh a nikdy som nepočul božskejšie slová.´“
Kate Atkinsonová študovala anglickú literatúru na Dundeeho univerzite. Spisovateľskú dráhu odštartovala krátkymi poviedkami, uverejnenými v časopisoch. Za románový debut Behind the Scenes at the Museum (V zákulisí múzea) získala v roku 1996 Whitbreadovu cenu, v súčasnosti známu ako Costa Book Award.
Nasledovali ďalšie úspešné romány a v roku 2013 vydala netradične koncipované dielo Život po živote, ktoré zožalo samé pochvalné kritiky a viaceré významné ocenenia, napr. Costa Book Award za rok 2013.
Začítajte sa do prvých strán z novinky Život po živote:
S odvahou do boja, muži!
November 1930
Keď vošla do kaviarne, priam ju ovalil vlhký vzduch presýtený tabakovým dymom. Prišla z dažďa a kvapky vody sa ešte vždy trblietali ako rosa na kožuchoch niektorých dám sediacich vnútri. Zástupy čašníkov v bielych zásterách pobehovali hore-dolu, aby vyhoveli želaniam Münchner – roznášali kávu, zákusky a klebety.
Sedel pri stole na opačnom konci miestnosti, obklopený zvyčajnými stúpencami a pochlebovačmi. Bola medzi nimi aj žena, ktorú nikdy predtým nevidela – výrazne nalíčená platinová blondínka s trvalou –, podľa všetkého herečka. Blondínka si zapálila cigaretu a urobila z toho hotové zmyselné predstavenie. Všetci vedeli, že má rád plaché, zdravo vyzerajúce ženy, podľa možnosti Bavorky v typických dirndloch a podkolienkach. Bože dobrý!
Stôl bol prestretý. Bienenstich, Gugelhupf, Käsekuchen. Osie hniezdo, bábovka, syrovník. On jedol kirschtorte, čerešňovú tortu. Mal rád zákusky. Nečudo, že je taký bledý, skôr bola prekvapená, že nemá cukrovku. Odpudzujúce telo (predstavila si cesto) zostávalo ukryté pod oblečením, nikdy ho neodhalil na verejnosti. Nepôsobil veľmi mužne. Keď ju zbadal, usmial sa, nadvihol sa so slovami: „Guten Tag, gnädiges Fräulein,“ a ukázal na stoličku vedľa seba. Pätolizač, ktorý na nej sedel, vyskočil a odišiel.
„Unsere Englische Freundin,“ povedal blondínke. Tá pomaly vyfúkla cigaretový dym a bez záujmu si ju obzrela, potom zamrmlala: „Guten Tag.“ Berlínčanka.
Ťažkú kabelku položila na dlážku vedľa stoličky a objednala si schokolade. Trval na tom, aby ochutnala pflaumen streusel, slivkový koláč s mrveničkou.
„Es regnet,“ poznamenala konverzačným tónom. „Prší.“
„Áno, prší,“ odvetil s výrazným prízvukom a zasmial sa, spokojný so svojím pokusom. Všetci pri stole sa takisto zasmiali. „Bravo!“ zvolal ktosi. „Sehr gutes Englisch.“ Mal dobrú náladu a s pobaveným úsmevom si poklopkával ukazovákom po perách, akoby do rytmu nejakej melódie, ktorú počul v duchu.
Streusel bol vynikajúci.
„Entschuldigung,“ zamrmlala, zdvihla kabelku a hľadala vreckovku lemovanú čipkou, s monogramom UBT – narodeninový darček od Pammy. Spôsobne si oprášila omrvinky zo Streusela, potom sa znova zohla, vložila vreckovku do kabelky a vytiahla ťažký predmet, ktorý v nej bol ukrytý. Otcov starý služobný revolver z vojny, Webley Mark V.
Ten pohyb si vyskúšala najmenej sto ráz. Jeden výstrel. Rýchlosť bola dôležitá, a predsa nastal okamih, bublina zavisnutá vo vzduchu po tom, čo vytiahla zbraň a namierila mu ju na srdce, keď všetko akoby zastalo.
„Führer,“ prelomila čaro. „Für Sie.“
Muži sediaci okolo stola rýchlo vyťahovali zbrane z puzdier a namierili ich na ňu. Jeden nádych. Jeden výstrel.
Ursula stisla spúšť.
A nastala temnota.
Sneh
11. februára 1910
Závan mrazivého vzduchu, ľadový vír na obnaženej pokožke. Ocitla sa bez varovania vonku, známy vlhký tropický vzduch sa zrazu rozplynul a bola vystavená živlom. Olúpaná kreveta, vylúpnutý orech.
Nemohla dýchať. Celý svet sa scvrkol na jeden nádych.
Pľúca malé ako krídla vážky sa v neznámom prostredí odmietli nadýchnuť. Priškrtenou trubicou neprenikol nijaký vzduch. V drobulinkej perleťovej ulite uška bzučali tisícky včiel.
Panika. Topiace sa dieťa, vtáča padajúce z oblohy.
—
„Doktor Fellowes tu už dávno mal byť,“ zastonala Sylvie. „Prečo tu ešte nie je? Kde trčí?“ Na pokožku jej vyrazili kvapky potu, kobyla blížiaca sa k záveru pretekov. Do kozuba v spálni prikladali ako do lodnej pece. Ťažké brokátové závesy zatiahli pred nepriateľskou nocou. Čierny netopier.
„Doktor možno uviazol niekde v snehu, pani. Vonku je hrozný nečas. Cesty sú zrejme zaviate.“
Sylvie a Bridget znášali ten údel samy. Chyžná Alice šla navštíviť chorú matku. Samozrejme, Hugh sa vydal za svojou divou sestrou Isobel à Paris. Sylvie netúžila zapojiť do toho pani Gloverovú, ktorá chrápala v podkrovnej izbičke ako prasa. Sylvie už v duchu videla, že riadi priebeh pôrodu ako výcvikový dôstojník vojenskú prehliadku. Dieťa sa poponáhľalo. Sylvie čakala, že príde na svet neskôr, tak ako ostatné deti. Mala to dobre naplánované.
„Ach, pani,“ zvolala zrazu Bridget, „malá je celá modrá, no namojveru.“
„Je to dievčatko?“
„Pupočnú šnúru má omotanú okolo hrdla. Ach, božíčku, to chúďa sa zadusilo.“
„Nedýcha? Ukáž mi ju. Musíme niečo urobiť. Čo urobíme?“
„Ach, pani Toddová, už nám odišla. Zomrela, ani si tu nestihla požiť. Teraz je už anjelik v nebíčku. Ach, keby tu tak bol pán Todd. Je mi to hrozne ľúto. Mám zobudiť pani Gloverovú?“
—
Drobulinké srdiečko. Bezmocné srdiečko, čo sa divo trepotalo. A zrazu sa prestalo trepotať, ako keď vtáča spadne z oblohy. Jeden výstrel.
A nastala temnota.
