„Úžasná oddychovka.“ „Krásne čítanie.“ „Kto to nečítal, rozhodne odporúčam.“ – to je len pár ohlasov na knihu Jany Pronskej
Týmto príbehom sa to všetko začalo. Možno si spomínate. Vyšla ešte z roku 2008 a obľúbená spisovateľka odštartovala tak svoju úspešnú literárnu kariéru. Stala sa z nej kráľovná slovenskej historickej romance. Dodnes predala vyše 100-tisíc kníh.
Zlatníkova chovanica je jej prvý romantický príbeh, ktorý v ničom nezaostáva za ľúbostnými romancami anglických a amerických spisovateliek. Hradní páni, rytieri, manželstvá z rozumu a nad všetkým stojaca láska. Stredoveké Slovensko a Ľubovniansky hrad fascinujúco ožívajú v pôvabnom dobovom príbehu.
Pre veľký záujem vyšla teraz Zlatníkova chovanice v novom vydaní.
Na Ľubovnianskom hrade sú prípravy na svadbu v plnom prúde, no nikto nepozná skutočnú totožnosť zlatníckeho tovariša, ktorý vyrobil nezvyčajne krásne šperky pre syna krakovského kniežaťa a jeho nevestu z významného rodu. Keď mladý hradný pán, pospolitým ľudom nazývaný aj čierny rytier, odhalí tovarišovo tajomstvo, je stratený. Aj pre nádejného ženícha je totiž ťažké odolať Arieninmu magickému čaru, ktoré väčšmi než vo fyzickom pôvabe spočíva v jej osobnosti. A tak sobáš vopred dohodnutý mocnými je ohrozený…
„Pobozkaj ma, Ariena. Len jediný raz ma pobozkaj, akoby som bol Michael.
Chcel by som zažiť ten pocit, že som milovaný… ako on.“
Zlatníkova chovanica má skvelú zápletku, hrdinov si obľúbite a budete im doslova fandiť. Správna historická romanca, pri ktorej strávite príjemný víkend, miestami vás dojme a rozhodne zaujme. Svojimi reáliami, postavami, motívmi, ktoré vtedy začínajúca Jana Pronská dopracovala a pohrala sa s nimi.
Prečítajte si ukážku z knihy Zlatníkova chovanica:
V podvečer sviatku Svätej Panny sa napriek zákazu vybrala za mesto, kde mali rozložené svoje skromné príbytky kaukliari a zabávači, čo cez deň vystupovali po trhoviskách a uličkách. Tak veľmi ich túžila vidieť, že nedbala na svoju bezpečnosť a vybrala sa medzi nich sama.
Neuvedomovala si svoju krásu, a túžba znova uvidieť artistov na krásnych bielych žrebcoch ju zbavila opatrnosti. Nezbadala troch surových žoldnierov, ktorí si ju vyhliadli. Nevšimla si ich, až kým jej jeden z nich nezastal cestu. Jeho žiadostivý pohľad spojený s neresťou v tvári ju na smrť vydesil. Len čo po nej siahol špinavou rukou, vykrútila sa a rozbehla do poľa.
Za sebou začula dupot ťažkých čižiem, obzrela sa a zúfalá si uvedomila, že nemá nádej. Boli tam všetci traja. Mali ju v pasci. Nebolo pochýb, čo od nej chceli.
„Neboj sa, holubička, len roztiahneš nohy a bude to!“ posmieval sa jeden z nich už tesne za jej chrbtom.
„Pomoc!“ vykríkla z plných pľúc a prudko zmenila smer, aby unikla. Jeden z opitých útočníkov stratil rovnováhu a zvalil sa na zem, no vydesená Ariena vbehla priamo do roztvorenej náruče vysokého škľabiaceho sa násilníka. Z úst mu páchlo, keď sa naklonil k jej perám. Znova sa vzoprela škriabuc ho po tvári.
„Pomoc!“ stihla ešte raz zakričať, kým jej jeden z útočníkov nezakryl ústa dlaňou. Aj keď príšerný strach o život znásobil jej sily, nepodarilo sa jej vymaniť.
Muži ju bezohľadne zložili na zem a priľahli svojimi zažiadanými telami.
Ariene už bil v hlave umieračik, keď váha hnusných tiel náhle poľavila. Celkom pri nej zdupotali kopytá koní, vzduchom zasvišťal meč… Tri neveriace výkriky a potom už len ticho.
Schúlená do klbka so zažmúrenými očami sa neodvažovala ani pohnúť.
„Si v poriadku?“ chrapľavý mužský hlas sa ozval hneď vedľa nej. Opatrne otvorila oči. Neznámy rytier v čiernej prepychovej tunike, s čiernymi vlasmi povievajúcimi v podvečernom vánku sa na ňu ustarostene díval. Tými najtemnejšími čiernymi očami, aké kedy videla. Pomaly si sadla a zodvihla pohľad. V tom okamihu zabudla na celý svet.
„Si v poriadku, dievča?“ zopakoval rytier otázku a Ariena prikývla.
„Ďakujem, boli by…“
„Už ti neublížia!“
Napätie v oboch tvárach by sa dalo krájať. Vzduch bol odrazu riedky a bolo treba dýchať rýchlejšie.
Neznámy záchranca podišiel k nej a podal jej ruku. Mŕtve telá útočníkov ležali v tráve skrútené v neprirodzenej polohe. Začudovane sa dívali do nebies, akoby neverili tomu, čo sa stalo.
Ariene ich vôbec nebolo ľúto. Pripravili jej viac strachu ako zažila po celý svoj život.
„Odvediem ťa domov…“ šepol a naklonil sa k nej.
Omámene vdýchol vôňu jej dlhých vlasov. Siahala mu sotva po plecia. Prstom jej nadvihol bradu a pomaly sklonil hlavu.
Keď sa ich pery spojili, Ariena zabudla aj dýchať. Prudký nával tepla sa jej prelial celým telom. Prehla sa ako luk a pritisla sa k pevnému mužskému telu. V tom okamihu zabudla na celý svet. Keď jej jazykom zablúdil do úst, tichučko zastonala. Vzrušenie jej opantalo myseľ aj telo.
Rytier odtiahol pery a Ariena otvorila oči. Dívala sa do dvoch žiariacich čiernych studní. Usmial sa a Ariena okamžite precitla. Preľakla sa, čo ju to len prinútilo, aby sa správala tak ľahkovážne. Veď len pred malou chvíľou srdnato bojovala o život. Vytrhla sa mu z náručia a utekala k mestu. Na chrbte cítila žeravý pohľad krásneho rytiera, ktorý jej prepaľoval telo.
Nikdy viac ho už nevidela, ale rozochvela sa zakaždým, keď si na bozk čierneho rytiera spomenula.