Kedykoľvek čítate o tej či onej lady (grófke), čítate o žene, ktorá získala titul, lebo sa vydala za lorda (grófa). No občas sa stalo, že titul zdedila aj žena, napríklad dcéra po otcovi. „A to je dôvod, prečo sa úbohá Zoe dostala do problémov,“ tvrdí Sabrina Jeffriesová k svojej novej knihe Zvedený záletník. „Lebo práve ona mala zdediť titul, no mala by rovnaké problémy, aké by mal nemanželský syn vznešeného otca. Človek musel byť plnokrvný a zároveň legitímny potomok, aby zdedil titul a k nemu patriace panstvo.“
Po románoch Vojvodova túžba a Stratená nevesta je tu ďalší diel najnovšej série Sabriny Jeffriesovej. Podmanivý romantický príbeh o zvádzaní a nájdení pravej lásky. Zvedený záletník.
Vojvodovi muži, ako nazývajú vyšetrovateľov Mantonovej detektívnej kancelárie, riskujú vlastné životy – a niekedy aj srdcia -, aby odhalili šokujúce podvody a škandalózne prečiny. Toto je príbeh tretieho z nich – Tristana Bonnauda.
„S klientmi zvyčajne vyjednával Dom, lebo Tristanov prístup mu pripadal prinajmenšom… problematický. Muži z vyšších kruhov často niečo tajili a Tristan s klamármi nemal zľutovania, rád ich provokoval, kým mu nepovedali pravdu. Keď pracoval ako agent vo Francúzsku, vždy to fungovalo. Ale tam aristokrati nemali veľkú moc. Zato tu boli poriadni tyrani…“
Tristan má jediný cieľ: zabrániť nevlastnému bratovi Georgeovi, aby znovu zničil život jemu i jeho sestre Lisette. A tak keď sa v detektívnej kancelárii objaví exoticky krásna, no trochu výstredná lady Zoe Keanová a žiada, aby Vojvodovi muži našli tajomnú Cigánku, Tristan využije túto príležitosť na pátranie po svojom cigánskom priateľovi, ktorý pozná Georgeove tajomstvá.
„Niet divu, že sa o ňom často hovorilo v súvislosti s krásnymi herečkami a tenčnicami, s ktorými zrejme trávil dosť času. Potlačila svoju divokú predstavivosť a obrazy, čo sa jej mihali pred očami. Na to by ženy predsa nemali myslieť…“
Neráta s tým, že sa mu pritom podarí odhaliť aj rodinné tajomstvá lady Zoe, ktorá riskuje všetko, len aby sa dozvedela pravdu o svojom pôvode, a už vôbec nečaká, že sa do nej napokon bezhlavo zaľúbi…
S.Jeffriesová si poctivo preštudovala aj všetko o Rómoch v tých časoch, hoci informácií nebolo veľa. Mnohé zdroje z tých čias sú proti nim zaujaté. Pojem cigán sa bežne používal počas regentského obdobia. Sami Rómovia ho však nepoužívali. Zaujímavé je, že Rómovia si vtedy naozaj veľmi často na zimu prenajímali domy. Vzhľadom na vrtochy anglickej zimy to nie je žiadne prekvapenie.
Začítajte sa do novinky Zvedený záletník:
Yorkshire
1816
Kým z izby vikomta Rathmoora pomaly mizlo svetlo, sedemnásťročný Tristan sa snažil vytiahnuť ruku z otcovho zovretia. Mal by zapáliť sviečku, založiť oheň a možno sa aj pozrieť, či už neprišiel lekár.
No otec mu nič z toho nedovolil. „Neopúšťaj ma.“
„Len som si myslel, že by som mal…“
„Zostaň so mnou,“ požiadal ho otec a zovrel mu dlaň tak silno, až ho to zabolelo.
Tristan sa nechcel pozerať na červenú škvrnu, ktorá presakovala cez neodborne obviazaný obväz, ktorým mu spolu s paholkom zaviazali ranu. Otec už prežil aj horšie veci. Raz dokonca čelil domorodým pirátom na ostrove Borneo a prežil to, aby im o tom porozprával. Prežil veľa dobrodružstiev. A vedel o nich veľmi zaujímavo rozprávať.
Tristanovi zovrelo hrdlo. Otec vedel všetko… okrem toho aj to, ako sa postarať o svoju rodinu. Alebo skôr o svoje rodiny.
Otec sa zaprel o Tristanovu ruku a pokúsil sa nadvihnúť do sedu.
„Nerob to!“ skríkol Tristan. „Musíš si šetriť silu, kým príde lekár.“
Otec sa zachvel. „Nemá to zmysel, chlapče. Umieram. Na tebe zostáva… aby si sa postaral o svoju matku a sestru. Teraz si… hlava rodiny.“
Tristana zachvátila panika. „Tak nesmieš hovoriť. Budeš v poriadku.“
Otec musí byť v poriadku. Keby zomrel, matka ani Lisette by to neuniesli.
Tristan potlačil slzy, lebo chcel vyzerať ako rázny muž. Pritiahol otcovi prikrývku až pod bradu, aby sa prestal triasť. Otec však bol studený ako ľad. Niekto by mal rozložiť v kozube oheň.
„Prac sa od neho!“ prikázal mu nejaký hlas od dverí. „Nemáš právo dotýkať sa ho.“
Tristan sa pri pohľade na Georgea Mantona, svojho nenávideného, o deväť rokov staršieho nevlastného brata, celý zježil. George mal zdediť titul vikomta Rathmoora aj celý majetok, lebo sa narodil na správnej strane postele, ako sa hovorí.
Tristan práve naopak. Preto mu všetci v meste hovoril „ten francúzsky bastard“, hoci bol len polovičný Francúz a narodil sa a vychovali ho tu v Rathmoor Parku.
„Nechaj ho na pokoji,“ dostal zo seba namáhavo otec. „Chcem ho mať pri sebe.“
George vošiel dnu. Oči sa mu zaleskli vo svetle sviečky. „Ten tvoj prekliaty bastard je pravdepodobne zodpovedný za to, že ťa postrelili.“
„To je klamstvo!“ vykríkol Tristan a nadvihol sa na stoličke.
„Dosť!“ zahriakol ich otec. Dýchal krátkymi, plytkými nádychmi, ako dýcha bežec na posledných metroch pretekov. „Nie je to ničia vina. Puška vystrelila náhodou. Bola to… nehoda.“
„Na to sa ešte pozrieme,“ zasyčal George. „Môžeš si byť istý, že sa porozprávam s paholkom aj so všetkými ostatnými, ktorí pri tom boli.“
„Kde je Dom?“ opýtal sa otec. „Potrebujem… Dominicka.“
Keď sa George uškrnul, Tristan sa pripravil na najhoršie. George Dominickom, svojím legitímnym mladším bratom, opovrhoval takmer rovnako ako nevlastnými súrodencami, pravdepodobne preto, lebo ich matka zomrela po Dominickovom narodení. George mal vtedy len sedem rokov.
Možno preto k sebe mali Dominick s Tristanom tak blízko – kvôli tomu, že George nechcel mať nič spoločné ani s jedným z nich. A okrem toho podľa zákona bol druhý syn len trochu nadradený nemanželskému potomkovi, lebo budúcnosť oboch záležala úplne od otcovej vôle. Už len to ich utužilo v bratskom priateľstve.
„Dom je ešte stále v Yorku,“ odvetil otcovi Tristan. „Mal by sa vrátiť dnes večer.“
„Nemôžem čakať,“ zahundral otec. „Musím to urobiť… hneď. Prines mi moju písaciu podložku.“
Otcova neistá reč Tristana vystrašila. Keďže George neurobil, čo mal, vyskočil sám a pretlačil sa okolo toho darebáka, aby priniesol podložku na písanie, s ktorou otec precestoval Egypt, Siam a ešte mnohé iné miesta, ktoré v ňom v posledných dvadsiatich piatich rokoch vyvolali záujem.
Keď ju priniesol, otec namáhavo zadychčal. „Píš, chlapče.“
Tristan sa vystrašene pozrel na rozzúreného Georgea, ale vzal do ruky pero a kalamár a pripravil sa zaznamenať otcove slová, ktorý mu ich prerývane diktoval: „Ja, Ambrose Manton… vikomt z Rathmooru, s jasnou mysľou pridávam tento dodatok k svojej poslednej vôli.“ Otec prestal, aby lapil dych. „Svojmu nemanželskému synovi Tristanovi Bonnaudovi odkazujem koňa… Modrého žrebca…“
„Otec!“ ohradil sa ostro George. „Modrého žrebca by som mal zdediť ja alebo Dominick.“
Otec naňho vrhol pohľad tvrdý ako oceľ. „Sľúbil som ho… vlani tvojmu nevlastnému bratovi. Tristan mi ho vybral, takže by mu mal… patriť.“
George očervenel, zatiaľ čo Tristan tie slová rýchlo zapísal. Miloval Modrého žrebca, ktorý vyhrával najvyššie ceny od chvíle, čo ho otec kúpil na aukcii v Yorku. Nebolo divu, že George chcel získať toho koňa pre seba, ale, popravde, bolo treba pripomenúť, že George mal dostať všetko ostatné. Nemusí mať ešte aj Modrého žrebca.
Neznamenalo to však náhodou, že sa o ňom otec v poslednej vôli vôbec nezmienil? To hádam nie!
Keď otec pokračoval v tom, čo chcel zanechať Dominickovi, Tristan sa sklonil, aby skryl strach. Bolo dosť zlé, že sa otec už predtým nepostaral o svoje nemanželské deti, ale že by ani o Dominicka? Nebolo to správne. Otec potom odkázal pár maličkostí z ciest Lisette a domček a ročnú rentu v hodnote dvesto libier jej matke, ktorú si vydržiaval ako milenku celých dvadsať rokov. Stále jej sľuboval, že sa s ňou ožení, ale nikdy to neurobil pre možný škandál, a teraz už tú možnosť nemusel nikdy mať.
Otec by mal prežiť. Musí!
„Ešte jedna vec, chlapče,“ zachripel otec. „Zapíš, aby ťa… Fowler začal učiť… ako svojho pomocníka.“
George zaklial, ale Tristan rýchlo zapísal otcove slová. Ten celé roky opakoval, že by sa mal Tristan naučiť, ako spravovať panstvo pod vedením súčasného správcu, ale on sa nikdy v to neodvážil dúfať. Nevedel si predstaviť nič lepšie ako pracovať s Fowlerom a jedného dňa možno starého muža aj nahradiť.
Keď všetko dopísal, otec prešiel očami po svojich slovách a potom povedal Georgeovi: „Podpíš to… a pod svoje meno napíš ,svedokʻ. Nikto ten dodatok nebude môcť napadnúť… keď to podpíšeš. Je proti tvojim záujmom.“
George si prekrížil ruky na hrudi. „Však? A práve preto ho nepodpíšem.“
Otec sa zatváril prešibane. „Ešte stále môžem prežiť, chlapče. Lekár je už… na ceste. Ak prežijem… postarám sa o to, aby si oľutoval… že si ma neposlúchol.“
To by otec mohol urobiť. Keby sa rozhodol, že predá všetko, čo sa neviaže k titulu, alebo keby zaťažil majetok veľkou hypotékou, George by mohol stráviť zvyšok života tým, že by sa vyhrabával z dlhov. Okrem toho bol George od neho finančne závislý až do chvíle, kým všetko nezdedí.
Tristan zadržal dych. Ak George neuvidí rýchlo sa šíriacu červenú škvrnu pod prikrývkou, mohol by tomu uveriť.
Dupot konských kopýt vonku však rozhodol namiesto neho. George mu vytrhol z ruky dodatok aj pero a podpísal ho. Potom len stál a civel na papier.
Otec vystrel chvejúcu sa ruku. „Daj mi ho.“
George zaváhal.
„Daj… mi… ho…“ dostal zo seba otec, ale hlas mu zjavne slabol.
Tristan sa nahol, aby nadvihol otcovi hlavu a napravil mu vankúš. „Vydrž, otec.“ Zvieralo mu žalúdok. „Pomoc už je blízko. Nemôžeš nás opustiť. Nesmieš!“
Otcovi sa zahmlili oči. „Vezmi… ten… papier, Tristan. Sľúb mi… že ho dáš… Dominickovi.“
„Len pokojne lež.“ Tristana zamrazilo, keď videl, ako sa otec s námahou pokúša hovoriť.
„Sľúb mi to!“ precedil otec cez zaťaté zuby.
„Sľubujem, ale teraz už nerozprávaj.“ Tristan vystrel ruku k Georgeovi. „Daj mi to, dobre? Nevidíš, aký je rozrušený?“
George však len meravo stál s očami upretými na ten prekliaty kus papiera. Vtom obaja začuli klokotavý zvuk a George prudko zdvihol pohľad k posteli. „Otec?“ Prešiel na druhú stranu otcovej postele. „Otec!“
Z otcových úst vytekal pramienok krvi a Tristanovi sa takmer zastavilo srdce. „Nie, to nemôže byť pravda! Nie, nie, nie… otec!“
Chytil mu hlavu do rúk, ale otcove oči sa upierali na jedno miesto a hruď sa mu nedvíhala.
„Musíme mu pomôcť!“ zvolal na Georgea. „Musíme niečo urobiť!“
„Uhni!“
Tristan cúvol. George odložil dodatok k poslednej vôli a zatriasol otca za plecia. „Otec,“ prihovoril sa mu. „Dopekla, preber sa!“
Keď sa otcov sklený pohľad nepohol, George vzal do ruky zrkadielko z taburetky a podržal mu ho pred ústami. Potom potichu zaklial.
„Tak čo?“ opýtal sa vystrašene Tristan.
Georgeova tvár bola ako vytesaná zo žuly. „Nedýcha. Je mŕtvy.“
„To je lož!“ Tristan sa v zúfalstve snažil otca oživiť, klepkal mu po rukách a masíroval hrudník, ale strašidelný pohľad zostával rovnaký. George mal po prvýkrát pravdu.
Tristanovi sa zdalo, akoby mu v žilách stuhla krv. Otec zomrel. Už nikdy spolu nepôjdu na konské dostihy, nikdy nebudú loviť kačky ani zver. Už nebudú žiadne príjemné večery v domčeku, keď ich otec zabával dobrodružnými príbehmi zo svojich ciest.
Milan Buno, literárny publicista
