Aminatta Fornová
Spomienky na lásku
Ikar 2013
Táto kniha vás prekvapí. Čitatelia na Amazone by ju pridali k top 10 kníh, ktoré by si mohli vziať na opustený ostrov. A britský Daily Mail dodáva: „Inteligentný, strhujúci a nádherne napísaný román.“
Reč je o knihe Spomienky na lásku o štyroch životoch, ktoré sa napokon pospletajú do krásneho príbehu o priateľstve, pochopení a nezmazateľných dôsledkoch minulosti. Je to pútavý príbeh o ľuďoch v neobyčajných situáciách, o láske i zrade, o statočnosti aj ľahostajnosti.
Príbeh vás zoznámi so štyridsiatnikom Adrianom, ktorý sa rozhodne odísť z Británie a uniknúť tak z pút krachujúceho manželstva i pomerne úspešnej, no stagnujúcej kariéry. Do hlavného mesta Sierry Leone prichádza krátko po skončení občianskej vojny, a hoci si to nepriznáva, dúfa, že práve tu si vyrieši svoje problémy.
Postupne objavuje exotickú krajinu, kultúru, vzťahy, postoje k životu, zdraviu i smrti, no aj pôsobenie Európanov v tejto africkej krajine, ktoré je často zištné, rasistické a poháňané túžbou po lacných sexuálnych dobrodružstvách.
Postupne sa zoznamujeme s mladým charizmatickým chirurgom Kaiom, ktorý žije len prácou a spomienkami na svoju veľkú lásku Nenebah. Adrianovým prvým pacientom je umierajúci bývalý profesor histórie Elias Cole – ten Adrianovi vyrozpráva svoj kontroverzný dvojgeneračný životný príbeh, osudovo poznamenaný láskou k žene svojho kolegu Saffii. A napokon je tu nová Adrianova láska, pôvabná hudobníčka Mamakay so záhadným pôvodom…
Prečítajte si úryvok z novinky Spomienky na lásku – iba na Romantike:
Sobota. Bolo také bezvetrie, že dym z ohnísk, na ktorých sa varilo, stúpal hore ako rovná čiara. Oblaky viseli na oblohe a nehýbali sa. Všade vládlo ticho. Na cestách nebolo jediné auto. Dokonca aj vtáci prestali spievať. Adrian popíjal kávu na verande suseda, ktorý býval nad Mamakay.
„Mal by som ísť,“ poznamenal, hoci v duchu si želal pravý opak. Takto rafinovane chcel zistiť, či má Mamakay zvyšok dňa voľno.
„Nemôžeš.“
Usmial sa. „Nemôžem?“ zatiahol podpichovačným tónom. „A to už prečo?“
„Myslím to vážne,“ odvetila. „Naozaj nemôžeš odísť. Dnes je upratovacia sobota.“
„Čo to znamená?“
„Znamená to, že musíš zostať dopoludnia doma a upratovať si dvor. Nikto nesmie vyjsť na ulicu okrem čiat, čo majú na starosti čistenie ulíc.“
O niečom takom počul prvý raz. Mamakay mu to vysvetlila. V čase, keď vládla jedna z júnt, niekto vymyslel upratovacie dni. Bol to prvý závažný počin tej vlády. Povinnosťou každého obyvateľa bolo poslednú sobotu v mesiaci vyčistiť si svoje okolie. Fungovalo to, mesto sa zmenilo. Ale ten optimizmus mal krátku životnosť. V nasledujúcich rokoch bolo hlavné mesto vyplienené ešte dvakrát. Ale upratovacie soboty prežili a to bolo niečo.
„Čo teda mám robiť?“
„Dnes ráno, kým si sa zobudil, bola som vonku.“
Konečne jasné vysvetlenie, prečo je všade ticho a ulice sú ľudoprázdne a bez áut. Adrian pochopil, že či chce, alebo nie, musí tu zostať najmenej ďalšie dve hodiny. Načiahol sa za skicárom a ceruzkami a povedal si, že namaľuje výhľad na holubník, ale namiesto toho nahodil na papier profil Mamakay, ktorá sedela chrbtom obrátená do ranného svetla. Posledný pokus o figurálnu maľbu urobil ešte pred rokmi v škole. Mamakay tým však ani trochu nevyviedol z miery, nestuhla v póze maliarovej modelky, nenahodila afektovaný, ani vážny výraz, ani si neprehodila nohu cez nohu, vlastne sa jeho maľovaním nedala vôbec vyrušiť a hýbala sa, ako chcela. Adrian kreslil celkom uvoľnene, urobil nahrubo sériu malých náčrtov, snažil sa zachytiť oblúk jej chrbta, napnuté svaly na stehnách a líniu päty.
„Babagaleh mi povedal, že chodíš za mojím otcom.“ Sedela opretá o operadlo gauča a po očku ho sledovala.
Adrian práve potiahol líniu jej brady až ku kľúčnej kosti a odvetil: „Áno, to je pravda.“
„Čo chce?“
„Rozprávať sa.“
Prikývla, položila si bradu na predlaktie a zadívala sa von cez otvorený balkón.
Adrian si od samého začiatku nebol istý, čo je podstatou jeho vzťahu s Eliasom Colom. Starký nikdy nespomenul nijaký špecifický problém, ani ho nepožiadal o pomoc. Určite netrpel neurózami. Takmer od samého začiatku sa Adrian rozhodol, že nebude Eliasa Cola pokladať za svojho pacienta, ba ani len za potenciálneho pacienta. Robil si poznámky, lebo cítil, že to je to najmenej, čo sa od neho očakáva. Bral ho ako osamelého človeka, ktorý chce zomrieť zmierený so svetom. V tejto situácii by mohol Adriana celkom pokojne nahradiť farár, imám, advokát alebo laik.
„Čo ti povedal Babagaleh?“ spýtal sa.
„Nič.“
„Naozaj?“
„Je to tajnostkár. Naučil sa držať jazyk za zubami. Ako všetci ostatní.“
„Ako to myslíš?“
„Vari si si nevšimol, že všetci držia zobák? Nikto nehovorí o tom, čo sa tu stalo. Nikto nespomína vojnu. Ani to, čo tu bolo pred ňou. Je to niečo ako tajomstvo.“
Adrian si spomenul na svojich prvých pacientov, či lepšie povedané na tých akože pacientov, a ich nechuť hovoriť, čo sa im prihodilo. Vtedy to pokladal za dôsledok traumy. Odvtedy však už mnohé pochopil a bolo mu jasné, že aj toto je istý spôsob prežívania, ktorý sa tu ujal. Prichádzal na to postupne, a tak ozajstne mu to došlo možno až teraz. Vyzeralo to, akoby sa ľudia báli pohrúžiť sa do víru vlastného života. To isté platilo aj o väčšine mužských pacientov v psychiatrickej liečebni. Otázky ich vyvádzali z miery. Museli si spomínať, hovoriť. Mamakay mala pravdu, je to akoby celý národ prisahal, že nevyzradí nejaké príšerné tajomstvo. Preto si vybrali mlčanie ako jediný spôsob, ktorý znamenal prispôsobenie sa a súčasne aj prejav odporu.
Urobili tak všetci, výnimkou bol iba Elias Cole. Tá myšlienka ho náhle zaskočila. Ceruzka na papieri vybočila zo svojej línie. Všetci s výnimkou Eliasa Cola. Adrian sa síce zamračil, ale ďalej sa skláňal nad papierom.
Mamakay niečo povedala. Zdvihol hlavu. „Prepáč, čo si vravela?“
„Pýtala som sa, ako ti to ide.“
„Myslím, že fajn. Som celkom spokojný. Ty si vďačný objekt. Znie to hlúpo? Možno je to naozaj hlúpa poznámka.“
„Nie je,“ odvetila Mamakay. „Na rozdiel od mojej mamy ja vôbec neviem kresliť. Maľovala kvety. Bola botanička.“
„Ako to fungovalo u vás doma?“
„Moji rodičia si neboli veľmi blízki, ja som robila medzi nimi prostredníčku. Spomínam si, že ma brávali von striedavo, raz mama, inokedy otec. Nepamätám sa, že by som bola išla niekam s obidvomi rodičmi naraz. Moja mama sa správala dosť odmerane, hoci občas ma zobrala so sebou, keď išla zbierať vzorky. Robila som si vlastný herbár, sušila kvety, mala som dokonca malý lis a kadejaké pomôcky. Ale sušené kvety sa mi nepáčili, zmenili farbu a celkom sa z nich vytratil život. Otec ma vodil do nedeľnej školy, rozprával mi všelijaké príbehy a preberal so mnou dejiny.“
„Preto si si vybrala históriu?“
„Áno. Keď som trocha podrástla, dovolil mi, aby som mu pomáhala s výskumom, nosila mu knihy z knižnice a označovala dôležité strany. Cítila som sa veľmi dôležitá. Brával ma aj do archívov na univerzite a preberali sme témy, o ktorých písal. Asi som mu chcela ulahodiť. To dievčatá zvyčajne robia.“
„A aj napriek tomu si školu nedokončila.“
„Nie.“
Adrian čakal, že Mamakay bude pokračovať, ale nestalo sa. Už druhý raz mal pocit, že niečo zostalo nedopovedané. Mamakay náhle vstala a oprela sa chrbtom o balkónové zábradlie. Adrian si uvedomil, že dosiaľ ju nevidel v nemocnici. Okrem toho jediného razu, keď sa zhovárala s Babagalehom pri bráne. Nikdy nebol svedkom, že išla navštíviť otca, hoci mal predstavu, že by to mala robiť. Stála obrátená tvárou k nemu a chrbát nastavila slnku, takže cez clonu silných slnečných lúčov nevidel, ako sa tvári.
„Je poludnie,“ poznamenala. „Už môžeme slobodne ísť, kam chceme.“
Štyridsiata kapitola
Vo vaku prehodenom cez plece mal peceň tvrdého chleba, pár cibúľ a kúsok mäsa zabaleného v papieri. Nejaký muž ho zastavil a požiadal o jedlo. Kai zavrtel hlavou, ale muž bol neodbytný, a chytil ho ha rukáv. Kaia to naštvalo. Striasol mužovu ruku, ten sa nedal, a znova ho kmasol za košeľu. Kai sa zvrtol, že mu to vytmaví, a zistil, že to je ten vojak z nemocnice. Nebolo pochýb, poznal ho podľa zranenia. Chýbala mu časť tváre – odtrhlo mu väčšinu dolnej čeľuste, takže mu zostalo len podnebie a horné zuby. Slúžil v niektorej zo špeciálnych jednotiek, čo sem prevelili z cudziny. Kai ho zbadal v nemocničnej chodbe, sedel v mláke olejovitej, sčernetej krvi hneď vedľa sotva tri hodiny mŕtveho tela. Bol pri vedomí a v pozoruhodne dobrej nálade, lebo veril, že je zachránený. Kai vedel, že zomrie.
Ale niečo tu nesedelo. Čo tu vlastne robí? Kai si všimol, ako priam obscénne mľaská veľkým jazykom, keď chcel niečo povedať. Kai z jeho ľapotania vyrozumel, že je hladný a prosí ho o jedlo. Vôbec nemal v úmysle niečo mu dať, ale tá zmrzačená tvár svietila pred ním ako lampáš. Zložil si vrece z pleca, otvoril ho, ale keď znova zdvihol hlavu, zistil, že muž kráča po ulici a popiskuje si jednu z Elvisových pesničiek.
Kai sa rozbehol. Odrazu sa ten muž ocitol za jeho chrbtom, bežal mu v pätách a robil také veľké skoky, že ho o chvíľu dohnal. Kai sa potreboval dostať do domu Nenebah. Nemienil priviesť so sebou znetvoreného vojaka, preto zmenil smer. Bežalo sa mu čoraz ťažšie, na každý pohyb nôh musel zmobilizovať všetky svaly v tele a aj tak čoraz väčšmi spomaľoval. Cítil, že vojak ho doháňa. Vtedy zbadal pred sebou dlhú, prázdnu cestu vedúcu na most. Vojak ho predbehol a bežal rovno na most. Kai mal sto chutí zakričať: Stoj! Muž nezastal a Kai šprintoval za ním. Odrazu sa obidvaja ocitli na moste. Kai nedovidel na jeho druhý koniec, sotva na vojaka pred sebou. Vtom sa most prelomil a on stratil pevnú zem pod nohami. Cítil, že padá. Chcel kričať, aj otvoril ústa, ale silný víchor mu vyrazil dych.
Strhol sa a zobudil. Zistil, že sedí na stoličke v lekárskej izbe. Okrem neho sa pri konferenčnom stolíku potichu zhovárali ďalší traja lekári a sestrička. Seligmann pracoval na počítači a pohvizdoval si Love Me Tender. Kai ticho sedel a sťažka dychčal. Pot mu cícerkom stekal po krku, tričko pod pazuchami mal zvlhnuté. Chvíľu opatrne sledoval kolegov, či si náhodou nevšimli, že zaspal, ale tí boli pohrúžení do debaty. Chvíľu počkal, potom sa zdvihol a vošiel do kúpeľne. Ošpliechal si tvár studenou vodou a z rúk spojených do mištičky sa napil. Zaškúlil na svoj odraz v zrkadle a spomenul si na Nenebah.
Počas druhej invázie predstavoval pre dom Nenebahinho otca akúsi životodarnú spojku. Ako lekár mal nárok na dopravu a ochranku a túto výhodu využíval na získanie aspoň malého množstva jedla. Mesto bolo v tom čase rozdelené na dve časti – jednu kontrolovali rebeli, druhú vládne vojská a špeciálne jednotky zo zahraničia. Deliacou čiarou bol most, ale nie ten, o ktorom sa mu snívalo. Tento sa klenul ponad úžinu z východnej strany mesta na západnú. Obyvatelia západnej časti sa ocitli v pasci – z jednej strany mali armádu rebelov, z druhej more a hory.
Kai vyšiel z lekárskej izby a zamieril cez štvorcový dvor k Adrianovmu bytu. Mierne popŕchalo a dážď trochu zmiernil horúčavu. Dnešné popoludnie si vyhradil na skompletizovanie svojej žiadosti o prácu v Štátoch. Aj napriek Tejaniho ubezpečeniu, že to bude mať raz-dva hotové, rozsah papierovačiek ho zaskočil. Odporúčania, overené kópie diplomu a ďalších dosiahnutých odborností, rodný list. Matriky v meste buď vyhoreli, alebo ich vyplienili rebeli, takže pozháňať všetky potrebné dokumenty mu dalo zabrať. Ďalšou požiadavkou bola kompletná zdravotná prehliadka. To by mohlo ísť pomerne ľahko, ibaže Kai zatiaľ nikoho v nemocnici nezasvätil do svojich plánov. Ten istý problém nastal s odporúčaniami. Koho má osloviť? Seligmanna? Pripadal by si ako zradca.
Podobné myšlienky mu vírili v hlave, keď kráčal po chodbe k Adrianovmu bytu.
Predchádzajúci večer sedel doma za stolom a prezeral si formuláre. Vtedy sa ako veľká voda dohrnul Abass a unavený z behania po vonku hodil sa na gauč a položil mu bradu na plece. Okamžite si prečítal nadpis formulára, ktorý strýko práve držal v ruke, a nahlas mu položil zvedavú otázku: „Čo je to imigračný úrad?“
Kai si všimol, že sesternica zdvihla hlavu od knihy a šľahla po ňom pohľadom.
„A ty nevieš, že sa nepatrí nazerať druhým cez plece?“ Kai naoko pokarhal synovca, ale pre istotu uložil všetky formuláre prázdnou stranou nahor. Malého zvedavca položil na gauč a šteklil ho, ale aj tak po celý čas vnímal, že ich sesternica potajme pozoruje.
V prázdnom byte si Kai sadol na prútenú sedačku a na stolík pred seba položil obálku s formulármi. Z kuchyne si priniesol pohár vody, papiere poukladal na jednu kôpku a začal ich čítať. Po desiatich minútach vstal a pustil ventilátor. Dážď ako zvyčajne priniesol len dočasnú úľavu. Keď sa obloha vyčistila od mrakov, slnečné lúče pálili ešte silnejšie než predtým. Kai nevidel Adriana už celé týždne. Asi má v psychiatrickej liečebni práce vyše hlavy. Ešte mu ani nemal kedy povedať, čo sa dozvedel od ľudí v meste, v ktorom bývala Agnes. Musí sa s ním o tom pozhovárať.
Po návrate z výletu Kai často premýšľal nad Agnesiným životným príbehom. Nezdržiaval sa hrôzostrašnými scénami, lebo takéto a podobné zverstvá sa vyskytnú v každej vojne. Napokon s ich dôsledkami sa zapodieval pomerne často. V Agnesinom prípade ho zarazilo jeho neznesiteľné pokračovanie, to kruté poznanie, s ktorým Agnes nemohla nič robiť, len ho v sebe dusiť do konca života. Kai sa na chvíľu zasníval sústredenejšie ako zvyčajne. A hoci išlo o jeho sny, jeho spomienky, istým spôsobom boli spojené s Agnes.
Na konferenčnom stolíku objavil odbornú knihu, ktorá patrila Adrianovi. Zobral ju a kniha sa automaticky otvorila, lebo mala prelomený chrbát. Obrátil ju a prečítal si jej názov – História duševných chorôb. Kai sa začítal do textu, sledoval podčiarknuté miesta a Adrianove poznámky na okraji, najprv len povrchne, ale po chvíli s čoraz väčším záujmom:
Výpadok pamäti: charakterizuje ho náhly, neočakávaný odchod z domu, neodolateľné nutkanie túlať sa, často sprevádzané následnou amnéziou. Zriedkavejšie je diagnostikovaná disociatívna forma amnézie, keď si mozog vytvorí alternatívne prostredie, ktoré preň predstavuje bezpečné miesto, útočisko.
Kai počas lekárskej praxe zažil v nemocnici pacientov so strašnými zraneniami, pri ktorých bolo ťažké udržať ich čo len pri vedomí, nehovoriac o tom, že by sa neskôr mali postaviť na nohy a komunikovať.
Raz ešte v čase vojny zavolali Kaia aj s kolegami von k nákladnému autu, ktoré prišlo z vnútrozemia a bolo plné ľudí. Ako prvej Kai pomohol zliezť z korby žene, ktorá mala vážne zranené obidve ruky, od zápästia jej viseli ako zlomené krídla. Zazrel aj poskakujúceho muža, ktorý si držal v rukách odtrhnutú dolnú časť nohy. Boli ich desiatky – mužov, žien aj detí. Niektorí z nich prežili s ťažkými zraneniami viacero dní v buši. Vtedy Kai pracoval na operačke ešte usilovnejšie, rýchlejšie a zúrivejšie než kedykoľvek predtým.
Keď sa po istom čase týchto ľudí pýtali, ako je možné, že to zvládli, nevedeli odpovedať. Akoby tie dni v lese a následný útek do mesta prežili v akomsi tranze. Mozog si vytvorí alternatívne prostredie.
Kai si spomenul na rozhovor s Adrianom v ten večer po návrate z Port Loko, kde ho napadol a zbil JaJa. Kai vtedy predpokladal, že JaJa je miestny zabijak, ktorý pašuje drogy. O Agnesinej chorobe vedel len to málo, čo sa dozvedel od Adriana. Ten mu vysvetlil, že Agnes sa vydáva na potulky (ich definíciu našiel v knihe) preto, lebo niečo hľadá.
Teraz, keď poznal pozadie jej prípadu, bolo mu jasné, že Agnes nič nehľadá, naopak pred niečím uniká. Uteká z neznesiteľnej situácie, z domu, od dcéry a s najväčšou pravdepodobnosťou najmä pred JaJom. Rozdiel medzi Agnes a zranenými, ktorí prežili ťažké časy v lese, bol v tom, že Agnes sa do konca života nezbaví svojich múk a nemá šancu nájsť si útočisko.
Kai položil knihu na stôl. Musí sa stretnúť s Adrianom. Zaslúži si dozvedieť sa pravdu. Nech už to neskôr dopadne, ako chce, to ukáže budúcnosť. Rozhodol sa, že naňho počká.
Pozrel na hodinky. Bolo pol tretej. Odrazu naňho doľahla únava. Natiahol sa na gauč a čoskoro zaspal. Za zatvorenými viečkami sa mu vynárali obrazy – zničené, vyhorené budovy, bezvládne visiace končatiny, občas sa mihol usmiaty, chodiaci Foday, potom zasa ľudia z toho nákladného auta bez rúk a nôh. Zazrel aj mladú sestričku Baliu, hanblivo sa naňho usmievala. V ušiach mu znelo ľapotanie chlapa s odtrhnutou sánkou.
Bola to nesúrodá zmes obrazov, čo sa, našťastie, nepremenila na nočnú moru. Iba záznam jednotlivých scén, ktoré sa mu vo sne odvíjali ako film.
Vďaka tomu spal.
Prečítajte si viac o knihe Spomienky na lásku v internetovom kníhkupectve BUX.sk.