Už 30.novembra vyjde nová Katarína Gillerová… teda tá istá, čo doteraz, ale s novou knižkou:-)
Veď už predchádzajúce knihy ako Zvláštny príbeh, Ak mi uveríš, Zabudni na minulosť, Cudzie spálne, či Zabudni na minulosť si našli desaťtisíce čitateliek, ktoré čakajú na každú ďalšiu knižku Katky Gillerovej.
Tá najnovšia teda príde o presne 20 dní. O čom bude Aprílové slnko?
Dve priateľky, dve odlišné rodinné zázemia.
Ela vyrastá ako jediná dcéra starostlivých rodičov, Dita je z rodiny trpiacej nedostatkom peňazí a musí sa starať o mladších súrodencov. Zdá sa, že karty ich osudu sú navždy rozdané, ale opak je pravda.
Ela po sklamaní v láske spozná muža s dvoma deťmi a spojí svoj život s nimi, hoci to znamená, že sa musí uskromňovať.
Ditin život sa zas obráti naruby, keď z ničoho nič opustí rodinu a rozhodne sa žiť sama. Keď sa po rokoch objaví muž, ktorý kedysi obe priateľky očaril, vyzerá to, že život iba jednej z nich má šancu na zmenu.
Zamieša osud opäť svoje karty, alebo sa k nim otočí chrbtom a ich priateľstvo sa skončí?
Začítajte sa do novinky Kataríny Gillerovej Aprílové slnko, ktoré vyjde 30.novembra 2015:
Rodinné vzťahy
„Chýbala si mi.“
Igor ma objal a striasol mi z vlasov kvapky dažďa. Vzal mi z rúk mokrý dáždnik a plnú nákupnú tašku, odniesol ich do kuchyne a vrátil sa ku mne do predsiene. Pomohol mi z kabáta. „Ako sa má Dita?“ spýtal sa.
„Fajn, ako vždy,“ odvetila som popravde. „Pozdravuje ťa.“ Teraz som zaklamala. To Dite nikdy nenapadlo. Nebola zmierená s tým, že som „uviazla“ u Igora. Pokladala to za moju slabosť a neschopnosť vymaniť sa spod vplyvu muža, s ktorým ma čaká život plný problémov.
„Že ďakujem,“ poznamenal. „Prečo sa niekedy u nás neukáže? Nevidel som ju, ani nepamätám.“ Spolu sme prešli do kuchyne.
Ešte sa nestihol prezliecť. Mal na sebe košeľu, sako som zbadala prehodené cez operadlo stoličky. Svetlogaštanové vlasy mal trochu rozstrapatené, ako si ich zrejme prehrabol rukou, keď v daždi prebehol z parkoviska do vchodu paneláku.
„Mohla si zavolať, prišiel by som po teba autom,“ objal ma okolo pása. „A ešte si šla v tom daždi aj nakupovať…“ pozrel na plnú igelitku s nákupom. Pritisol si ma k sebe tesnejšie. „Ideme sa spolu prezliecť do spálne, čo povieš?“ zatváril sa potešene.
„Nie sme tu sami,“ pripomenula som mu s úsmevom. Všimla som si, že Emka si robila čaj a nechala kvapkajúce vrecúško zeleného čaju na linke rovnako ako rozkrojený citrón. Tanier od polievky, lyžica a dva hrnčeky v dreze svedčili o Danovej prítomnosti.
Odvčera sa tu nič nezmenilo, pomyslela som si. Mýlila som sa však.
V spálni som zatiahla žalúzie. Vonku za oknom sadala plazivá tma na okolitý svet, stmievalo sa veľmi skoro. Na okamih ma premkla úzkosť.
„Aspoň jednu pusu,“ nástojil Igor.
Stáli sme pri sebe nahí, dvere spálne starostlivo zatvorené. Ochotne som sa k nemu pritisla tesnejšie. Z jeho tela sálalo príjemné teplo, svaly na ramenách mal napnuté. Jeho pery ma zovreli v dlhom bozku a odmietali sa odo mňa odtrhnúť. Keď mi pery predsa len uvoľnil, zalapala som po dychu.
„Ostatné necháme na neskôr,“ pošepla som mu a pohladila som ho po líci. „Idem urobiť večeru.“
Ešte stále ma silno objímal. „Keby sme tu boli sami,“ mrmlal mi do ucha, „žiadna večera by sa nekonala.“
„Dúfam, že príde čas, keď ti to pripomeniem,“ zasmiala som sa. Rýchlo som na seba hodila ľahké domáce nohavice a tričko. „A teraz môžeš vyložiť nákup, ja zatiaľ očistím zemiaky.“
„Rozkaz!“ zasalutoval. „A zemiaky daj očistiť mladej slečne, nech si zvyká, keď sa tak veľmi chce vydávať.“
„To bude raz-dva,“ odmietla som jeho návrh. Nechcelo sa mi pozerať na Emkin neochotný výraz. Niekedy bola nevyspytateľná. Občas síce urobila niečo aj sama od seba, ale keď nemala náladu alebo som ju neplánovane o niečo požiadala, netvárila sa vôbec nadšene. Brala som to tak, že keby som mala vlastnú dcéru, nebolo by to inak. A príklady zo života niektorých ľudí s deťmi v tínedžerskom veku boli dokonca ešte horšie.
Očistené zemiaky som nakrájala a dala variť na sporák. Igor vybral z nákupnej tašky sekanú, ktorú som kúpila pri teplom pulte v hypermarkete, rozbalil ju a labužnícky si k nej privoňal.
„Tak mi už z diaľky voňala, že som neodolala,“ poznamenala som. Večera bude rýchla a chutná. Opretá o sporák som sa obrátila k nemu. „Ako dopadol včerajší rozhovor?“ spýtala som sa. „Ustúpila Emka od veľkej svadby?“
Igor uprel pohľad na dlážku a chvíľu sa zdalo, že počíta odrobinky pri nohe stola.
„Veci nie sú také jednoduché ako by sme chceli,“ odvetil neurčito.
„Povedz mi to normálnou ľudskou rečou,“ vyzvala som ho. „Z tej vety som nepochopila, čo si mal na mysli.“ Nazrela som do hrnca: voda, do ktorej som dala variť zemiaky, už veselo bublala.
„Znamená to, že Jolana to ešte skomplikovala,“ vysvetlil mi. „Podporila totiž Emku. Že je to jej svadba a nech si ju urobí podľa vlastných predstáv.“
„Z Ameriky sa jej názory hádžu celkom ľahko,“ zhodnotila som to chladne. „Zrejme chce svojej dcére prispieť na výdavky.“
Igor si zastrčil ruky do vreciek džínsov a pokrútil hlavou. „O tom vôbec nebola reč.“
„A o čom bola? Veď si spomínal, že ste skypovali takmer tri hodiny,“ začudovala som sa.
„Rozprávate o mojej svadbe?“ ozvalo sa mi za chrbtom. Práve som vypla plyn a schytila som hrniec do utierky, aby som zo zemiakov scedila vodu.
Pootočila som hlavu a zazrela som Emku v kraťasoch a v tričku s krátkymi rukávmi. Akoby sa teplota v byte vyšplhala na tridsať stupňov.
„Emka, prechladneš,“ povedala som s obavou. „Obleč si niečo teplejšie.“
„Je mi fajn,“ mykla plecom. „Škoda, že si tu včera nebola.“ Nasypala si do úst plnú hrsť orieškov zo sklenej misky na stole. „Počula by si mamu, aká je veľkou svadbou nadšená,“ hovorila s rozžiarenými očami.
„Emka, ja nemám nič proti tvojim snom o svadbe,“ ozvala som sa, keď som zemiaky scedila. „Ale nepovažujeme za rozumné brať si takú vysokú pôžičku. Vieš dobre, že tvoj otec nemá až také veľké úspory, a ty ešte nezarábaš. Ide iba o to, aby si svoje plány trochu prispôsobila otcovej finančnej situácii.“
Sotva som to dopovedala, už som to aj oľutovala. Toto jej predsa mal povedať Igor! Mal jej to vysvetliť, nie iba tváriť sa ustarostene pri jej nadšení.
„Vilovi rodičia s tým nemajú žiadny problém,“ dala si Emka ruku v bok.
„Vilov otec je úspešný podnikateľ a s peniazmi nemá problém,“ ozval sa konečne Igor. „A, Emka, dobre vieš, že aj Vilo už roky zarába v ich rodinnej firme a má úspory.“
„Oci, ale ty zarábaš oveľa dlhšie,“ kontrovala mu Emka. „A ešte ti mama platí výživné.“
„Výživné neplatí mne, ale vám,“ pripomenul jej Igor pokojne. „Ty najlepšie vieš, že tá suma nikdy ani zďaleka nestačila na všetky vaše potreby. A ja som od mamy nikdy nežiadal peniaze navyše, ani keď ste šli na lyžiarsky, na prázdniny, ani na tvoje jazykové kurzy a Danovo športovanie. Niečo som vám odkladal na sporenie, ale zvyšok peňazí sa vždy minul.“
Na prahu kuchyne sa zrazu zjavil Dano.
„To bude asi tým, že tie peniaze sú určené pre tri osoby,“ ozval sa a uprel pohľad na neurčitý bod kdesi nad našimi hlavami.
Vlasy mal rozstrapatené, ušpinené tričko vyťahané, tepláky čudnej farby a veľkosti mu viseli s rozkrokom až takmer pri kolenách. Vyzeral ako posledný bezdomovec, o ktorého sa nemá kto postarať. Aby si ani náhodou nikto nepomyslel, že sa oňho starám ja.
„Nebuď drzý, dobre vieš, že Ela na domácnosť prispieva,“ zahriakol ho Igor a v jeho rýchlom pohľade smerom ku mne sa mihla obava. „A nemusela by, pretože to, čo pre nás robí, má oveľa vyššiu hodnotu.“
Roztlačila som uvarené zemiaky na kašu rýchlejšie a dôkladnejšie ako inokedy. Odniesli si moje zamlčané rozhorčenie nad Danovými slovami. Vôbec som nemala chuť na ne reagovať, nech si to s ním vybaví Igor.
„Večera je hotová,“ zahlásila som, keď som do kaše pridala ešte trochu masla a smotany, aby bola lahodnejšia.
Dano sa pomaly premiestnil cez kuchyňu až k sekanej na veľkom tanieri uprostred stola. Nahol sa nad ňu a privoňal.
„Samozrejme, kupovaná,“ povedal s pohŕdaním a zatváril sa, akoby mu smrdela.
Zahryzla som si do jazyka a nepovedala som nič. Nemala som chuť na výmenu názorov ani silu sedieť s ním za jedným stolom.
„Komu sa nepáči, nemusí jesť,“ pozrel naňho prísne Igor a posadil sa k stolu. Obaja mladí ho nasledovali, aj Dano, hoci sa tváril, akoby chcel práve zvracať.
Naservírovala som kašu do porcelánovej misky a rozkrájala som sekanú.
„Dobrú chuť,“ zaželala som im. „Ja nie som hladná, idem sa zatiaľ osprchovať,“ povedala som tichým hlasom už medzi dverami.
Osviežujúca voda stekajúca po tele mi pomaly zlepšovala mizernú náladu z dnešného večera. Myslela som na včerajšok a na to, ako sme sa s Ditou nasmiali. Tu som sa tak nezasmiala, ani nepamätám.
Verila som však, že keď sa v noci pritúlim k Igorovi, zabudnem na všetky nepríjemnosti. Za tých pár rokov, čo sme boli spolu, som sa naučila v takejto chvíli vypudiť z hlavy rozčarovanie, hnev a sklamanie zo správania jeho syna. Keď som k nim prišla, mal šestnásť a snažila som sa mu byť skôr kamarátkou, nie náhradou za mamu. On však nedokázal nič oceniť a ešte aj dnes ako dospelý, dvadsaťročný, sa ku mne správal ako pubertiak.
Emka po večeri umyla riad a odišla do svojej izby. Neskôr, keď som v kuchyni všetko poodkladala, som k nej nakukla. Ležala na neodostlanej posteli s tabletom v rukách a brázdila po Facebooku. Na chvíľu som si k nej prisadla.
„Emka, prosím ťa, neber moje slová negatívne,“ začala som. „Aj ja sa teším na tvoju svadbu, keď si sa už rozhodla vydať taká mladučká… Vyjadrila som len obavy tvojho otca… Vieš, pôžička ako taká nie je hlavný problém, ale tie úroky potom… Bude to splácať dlhé roky.“
Emka sa na posteli trochu pomrvila, ale zrak od tabletu neodtrhla. „Už som o tom hovorila s Vilom,“ povedala. „Otec o tom ešte nevie, ale ochotne mu poskytnú bezúročnú pôžičku, nerobí im to problém. A nemaj obavy, mama sľúbila, že aj ona mi prispeje.“ Hlas sa jej zachvel od vzrušenia. Obrátila sa ku mne. „Dokonca na svadobnú cestu pôjdeme do Ameriky.“ V očiach je zažiarila radosť.
„Naozaj?“ začudovala som sa. Prečo mi o tom Igor nič nepovedal? Toto je výsledok včerajšieho skypovania?
„To otváraš oči, čo?“ vyhŕkla Emka a obidve sme sa ako na povel rozosmiali.
Bola to jej známa veta od čias, čo som sa k nim nasťahovala. Keď ma niečím príjemne prekvapila, hneď od nej nasledovala táto rečnícka otázka. Mala vtedy štrnásť, ale bola útlučká, malá, vyzerala na dvanásť. V dušičke mala zmätok z maminho odchodu. Bol to priveľký šok pre dievča v puberte, keď v domácnosti zrazu chýbala starostlivá ženská ruka, hoci otec všetko plátal, ako najlepšie vedel.
Bola to práve Emka a jej obraz v mojej mysli, obraz dievčatka s jemnými vláskami, so smutnými očami a s nahrbenými útlymi plieckami, kvôli čomu som dokázala prekonávať všetky príkoria od jej brata. A neodísť, hoci ma to stálo veľa úsilia.
Ja som však asi naozaj nemožná masochistka, ako ma nazvala Dita. Moja láska k Igorovi a jeho dcére bola tým silným putom, ktoré ma napriek Danovej nevraživosti udržalo v tejto rodine.
* * *
Igorov dych voňal sviežou mentolovou pastou. V našej zvláštnej spálni si ma pritúlil k sebe a dostala som dlhý voňavý bozk. Zvláštnej preto, lebo bola samostatnou, oddelenou časťou obývačky. Rozľahlý byt na Šancovej ulici mal tri veľké izby, ale po mojom príchode sme z neho vytvorili štvorizbový. Emka mala vtedy svoju izbičku, Dano spával v obývačke. Aby mal aj on svoje súkromie, zo spálne vzniklo chlapčenské útočisko a z obývačky sa ukrojil priestor na našu miniatúrnu spálňu. Pocit v malom priestore zlepšovali vysoké stropy a Igorovo náručie.
„Včera mi tu bolo smutno,“ zašepkal mi Igor do ucha.
„To je dobrá správa,“ zašepkala som aj ja jemu a usmiala som sa do tmy.
Nie je na škodu, keď občas odídem k Dite alebo prespím u rodičov, to vzťahu len prospieva. Aj dnes je zmena oproti minulému týždňu očividná. Igor sa vracal domov unavený, chodil skôr spať, ustarostený a bez nálady. Riešil financovanie Emkinej svadby a zisťoval možnosti v bankách. Z nových informácií mu na čele každý deň pribudla vráska.
„Nemyslím si to,“ zaboril mi prsty do vlasov. Potom ma zbavil saténovej nočnej košieľky, ktorú som si len pred chvíľou obliekla.
Pritisla som sa k jeho nahému telu ešte tesnejšie. Cítila som, ako mu srdce v hrudi bije zrýchleným tempom a jeho dlaň sa pomaly posúva po mojom chrbte nižšie a nižšie. Moje telo sa stávalo poddajnejším, akoby sa roztápalo pod zvyšujúcou sa nástojčivosťou jeho túžby.
„Zobrala si si tabletku?“ prihovoril sa mi zachrípnutým hlasom.
„Áno,“ odvetila som. Hoci som minule hovorila o vysadení antikoncepcie, neurobila by som to bez jeho súhlasu.
„Nehnevaj sa,“ pohladkal ma po líci, „ale zatiaľ nebudeme komplikovať situáciu, dobre?“
V hlave mi uviazlo slovo „zatiaľ“. Vyslovená dočasnosť. Nádej do budúcna, že raz s tým počíta.
Objala som ho silou svojich rúk a nohy som ovinula okolo jeho tela. Na líci som cítila jeho horúci zrýchlený dych. Privrela som oči a dala sa unášať už len jeho nástojčivými dotykmi. Rozvlnili tmu okolo mňa vo vzrušujúcom, kolísavom rytme. Nemohla som robiť nič, iba mu vyjsť v ústrety.
Neskôr, keď sme už ležali vedľa seba, prsty navzájom prepletené na vankúši, som si spomenula na Emkine slová.
„Vyzerá to, že by ti mohli požičať Vilovi rodičia,“ povedala som tichým hlasom. „Tým by sa situácia, aspoň čo sa týka úrokov, trochu zlepšila,“ snažila som sa ho povzbudiť v riešení problému, ktorý ho trápil.
Igor sa nepokojne zamrvil a v jeho hlbokom výdychu som vytušila nesúhlas. „Rozhodne si nebudem požičiavať od budúcich svokrovcov,“ odmietol túto verziu. „Pokladal by som to za dosť ponižujúce. Ako by to vyzeralo, nemať ani na svadbu vlastnej dcéry? Cítil by som sa ako totálny neschopák, Ela.“ Zovrel moje prsty silnejšie.
„Ale ty úspory máš, len nie na takú obrovskú svadbu,“ pripomenula som mu. „A nie preto, že by si bol neschopák! Veď si dokázal vychovať dve úspešné deti a to je viac ako tučné bankové konto. To sa nepodarí každému, a môže vlastniť neviem aké veľké majetky.“
Prisunul si moju ruku bližšie k perám a zľahka mi ju pobozkal.
„Si milá, Ela.“ Opäť si povzdychol. „Pokúšam sa to vyriešiť pôžičkami od priateľov. Ver mi, keby som to neurobil, do smrti by som si vyčítal, že som svoju dcéru sklamal. A to za žiadnych okolností nesmiem! Po tom, čo ju sklamala vlastná matka, ktorá sa na svoje deti vykašľala, musím ja vynaložiť dvojnásobné úsilie, aby som to napravil.“
„Chápem ťa,“ poznamenala som. Má to naozaj ťažké. Môj obdiv voči nemu ako otcovi ešte vzrástol. Hlavou mi preblesla myšlienka, že bude skvelým otcom aj našim deťom. „Aj ja mám nejaké úspory,“ ozvala som sa opäť do tmy. „Urobíme konečný rozpočet, a čo ti bude chýbať, doložím.“
„Prosím ťa, zlatko, to nemusíš,“ odmietol moju ponuku. „Si milá, ale toto si vyriešim sám. Kamarát Miloš mi práve dnes poslal esemesku, že sa pokúsi začleniť ma do jedného projektu. Ak to vyjde, so splácaním nebude problém.“
„Ach, Igor, budem ti silno držať palce, aby to vyšlo,“ potešila som sa.
Chápala som jeho postoj. Ako muž nielenže potreboval mať pocit, že je schopný sa o rodinu postarať, ale chcel to aj skutočne dokázať.
Bola to trošku čudná posteľová konverzácia na sklonku dňa. Vďaka nej sa mi však zaspávalo ľahšie, aj keď myšlienky som mala rozlietané.
Možno sa potom upokojili až príliš a usadili sa niekde hlboko v mojom mozgu, pretože na povrch vyšlo opäť neznáme temno a ovládlo moje sny.
Zase som sedela v tme a chvela som sa od zimy, úzkosti a šoku. Uši mi trhal strašný krik, strašidelný, prenikavý rev, ktorý ma zvieral do neviditeľných klieští. Pochádzal odnikiaľ a unikal nikam, zanechávajúc za sebou zápach spáleniska.
Nadránom ma vyslobodil hlasný zvuk zabuchnutého okna, ktorý spôsobil prievan. Vystrašene som si prešla rukou po čele, náhle prebudená, vytrhnutá z desivých snov. V hlave sa mi miešal zmätok zo zvyšku sna, ktorý sa prelínal s realitou prichádzajúceho rána. Snažila som sa spomenúť si na posledný obraz predtým, ako som sa zobudila. Červená, červená, všade červená.
Pomaly prichádzal čas vstávať do práce.
