Všetci hľadáme svoj vysnený pokoj
a len málokto z nás ho skutočne nájde.
Hlavným hrdinom novinky Ruleta života je Tomáš Dubovec. Myslel si, že on už ten svoj vysnený pokoj našiel. Bol úspešný, nič mu nechýbalo. Mal milovanú ženu a milujúce deti. Mal prácu, ktorá ho bavila a v ktorej bol úspešný. Mal dom, auto, chalupu, každý rok chodil s rodinou na dovolenku. Jednoducho, život ako v rozprávke.
Na rozdiel od rozprávok, ktoré si pamätal z detstva, v živote nevíťazí vždy dobro nad zlom. V skutočnom živote sa vždy nekončí príbeh šťastne. Stačí jeden okamih a všetko, čo človek rokmi buduje, je preč. Zostanú len spomienky. Alebo?
„Podľa teba som tu zostal preto, že ma má rád? Nie je to trošku nezmyselné?“
Tomáš tomu stále nerozumel.
„Nie je. Nikdy nevieš, aké má,“ Majky opäť zdvihol oči k oblohe, „s nami plány. Nejaké však má, to mi ver.“
Aké má plány ten hore s Tomášom? Čo všetko mu postavil do cesty za opätovným hľadaním vysneného pokoja? A nájde ho ešte raz? Môže človek v živote stretnúť skutočnú lásku znova?
Mŕtvym patria spomienky, živým láska
Začítajte sa do úryvku z novinky Ruleta života:
Dnes sa mi stalo niečo zvláštne,“ prihovoril sa Tomáš Zuzane večer v posteli.
Mal rád tieto chvíle. Deti spali vo svojich izbách, všade pokoj, len za oknami hvízdal studený novembrový vietor. Jeseň na severe bývala sychravá, studená, sprevádzaná dažďom. Najlepšie bolo v príjemnom teple rodinného domu a ešte lepšie v posteli, čítajúc si pred spaním noviny. Každodenný rituál. Obaja ležali a niečo si čítali. Zuzana mala rozčítanú knihu. Zdvihla oči a pozrela sa na Tomáša.
„V práci?“
„Nie, v práci nie. Tam je teraz pokoj. To vieš, svoje už urobili, koho chceli, toho prepustili a myslia si, že firma je zachránená. Re-vi-ta-li-zo-vali.“
Pri poslednom slove sa snažil napodobniť najväčšieho. Zrejme sa mu to podarilo, súdiac podľa Zuzaninej reakcie. Smiala sa.
Pohladila ho po ruke.
„Keď nie v práci, tak kde?“
„Cestou domov z chalupy. Zošerilo sa a poznáš ma. V šere a po tme jazdím pomaly, nevidím dobre.“
„A?“
„Za mostíkom cez riečku je taká dlhá pravotočivá zákruta a za ňou je kúsok lesa. Len nejakých dvesto metrov. Nasleduje opäť zákruta, teraz ľavotočivá. Sleduješ ma?“
„Sledujem. A živo si tú cestu predstavujem. Stále však neviem, kam mieriš.“
„Vydrž. Budeš rovnako šokovaná, ako som bol ja.“
„Tak za tou ľavotočivou zákrutou, išiel som ani nie štyridsiatkou, sa zrazu objavila srnka. Uprostred cesty. Stála a pozerala sa na mňa. Nedala sa obísť. Aj som sa bál, aby sa nevyľakala a neskočila mi na predné sklo. Zastavil som nejakých päť metrov pred ňou. Zatrúbil som. Raz, dvakrát. Ona nič. Len sa dívala tými krásnymi smutnými očami. Znova som zatrúbil. Tentoraz som klaksón držal dlhšie. A ona stále nereagovala. Nechápal som. Nevedel som, čo robiť. Nezdala sa mi vyplašená, práve naopak. Vyžaroval z nej pokoj. Po niekoľkých minútach sa otočila a dôstojným krokom doslova odkráčala dole smerom k riečke. Stál som tam ďalších päť minút neschopný nejakého pohybu a nebyť auta, ktoré sa ku mne zozadu priblížilo, možno by som tam bol až doteraz.“
Zuzana ho mlčky počúvala. Zvláštna príhoda. Všimla si, že Tomáš je rozrušený. Tú príhodu so srnkou prežíval znova, rovnako intenzívne ako tam na ceste.
„Tomo, je jeseň, a najmä podvečer vysoká zver bežne migruje za vodou k vodným tokom. Asi aj tá „tvoja“ srnka si to namierila k vode a ty si ju prekvapil uprostred cesty. Zľakla sa, a tak tam zostala stáť. Čakala, čo urobíš. Nehľadaj za tým nič tajomné,“ snažila sa ho upokojiť.
„Hm. Zrejme máš pravdu. Starnem.“
Zasmial sa a pobozkal ženu na líce. Voňala. Krásne. Ako len ženy môžu voňať. Zavrela knihu. Položila ju na nočný stolík. Privinula sa k nemu. Celým telom. Vzrušovalo ho to. Objal ju. Opäť pobozkal. Teraz už na pery. Dlho. Vášnivo. Pootvorila ich.
Zavzdychala: „Tomo, môj Tomo.“
Opätovala jeho bozky, dotyky. Nežné, vzrušujúce, rozpaľujúce. Nádherné. Chutil jej. Aj po rokoch manželstva. Ďalšia z prekrásnych nocí ich spoločného života.