Príbeh dvoch priateliek, ktoré majú rozdielne osudy a životy. A tie sú niekedy ako aprílové počasie – premenlivé, nečakané. „Áno, názov Aprílové slnko je prirovnanie k premenlivosti v živote – ako aprílové počasie, keď slniečko raz krásne svieti a je nám fajn a vzápätí sa nečakane schová za mraky a spustí sa dážď,“ vysvetľuje Katka Gillerová.
Dve priateľky, dve odlišné rodinné zázemia.
Niekedy si však s nami osud zahrá neuveriteľnú hru. Všetko zamotá a postaví nás neraz pred zásadné rozhodnutia, ktoré nám predtým ani nezišli na um.
Ela vyrastá ako jediná dcéra starostlivých rodičov.
Dita je z rodiny trpiacej nedostatkom peňazí a musí sa starať o mladších súrodencov.
Zdá sa, že karty ich osudu sú navždy rozdané, ale opak je pravda. Ela po sklamaní v láske spozná muža s dvoma deťmi a spojí svoj život s nimi, hoci to znamená, že sa musí uskromňovať.
Ditin život sa zas obráti naruby, keď z ničoho nič opustí rodinu a rozhodne sa žiť sama. Keď sa po rokoch objaví muž, ktorý kedysi obe priateľky očaril, vyzerá to, že život iba jednej z nich má šancu na zmenu.
Zamieša osud opäť svoje karty, alebo sa k nim otočí chrbtom a ich priateľstvo sa skončí?
Kniha Aprílové slnko sa Katke Gillerovej písala veľmi dobre, pretože sama pozná zopár rodín, kde bolo viac detí a menej peňazí, takže opisovať situáciu v Ditinej rodine mohla zo svojich spomienok. „Stačilo iba, aby som si predstavila situácie u nich doma,“ dodáva.
Aj priateľstvo dvoch dievčat sa jej opisovalo ľahko. „Mám najlepšiu kamarátku Hanku od piatich rokov, spolu sme chodili do jednej triedy na ZŠ, na rovnakú strednú školu, po maturite sme prišli do Bratislavy a začali pracovať v jednom podniku, v jednej kancelárii, bývali spolu v podnájme a vydali sme sa tiež v jednom roku,“ usmieva sa populárna autorka.
„Inšpirovala ma moja bývalá kolegyňa, ktorá pochádzala asi z 9 detí. V knihe Dita pochádza zo 7 detí,“ spomína Katarína Gillerová na vznik svojej úspešnej knihy Aprílové slnko, ktorá vychádza v novom vydaní a s novou obálkou. „A rozprávala o tom, že vôbec nemala nijaké detstvo, lebo bola najstaršia a musela pomáhať mame pri starostlivosti o nich a až neskôr si uvedomila, že ju vlastne rodičia okradli o detstvo a bezstarostné roky, aké prežívajú iné deti.“
Začítajte sa do úryvku z knihy:
„Chýbala si mi.“
Igor ma objal a striasol mi z vlasov kvapky dažďa. Vzal mi z rúk mokrý dáždnik a plnú nákupnú tašku, odniesol ich do kuchyne a vrátil sa ku mne do predsiene. Pomohol mi z kabáta. „Ako sa má Dita?“ spýtal sa.
„Fajn, ako vždy,“ odvetila som popravde. „Pozdravuje ťa.“ Teraz som zaklamala. To Dite nikdy nenapadlo. Nebola zmierená s tým, že som „uviazla“ u Igora. Pokladala to za moju slabosť a neschopnosť vymaniť sa spod vplyvu muža, s ktorým ma čaká život plný problémov.
„Že ďakujem,“ poznamenal. „Prečo sa niekedy u nás neukáže? Nevidel som ju, ani nepamätám.“ Spolu sme prešli do kuchyne.
Ešte sa nestihol prezliecť. Mal na sebe košeľu, sako som zbadala prehodené cez operadlo stoličky. Svetlogaštanové vlasy mal trochu rozstrapatené, ako si ich zrejme prehrabol rukou, keď v daždi prebehol z parkoviska do vchodu paneláku.
„Mohla si zavolať, prišiel by som po teba autom,“ objal ma okolo pása. „A ešte si šla v tom daždi aj nakupovať…“ pozrel na plnú igelitku s nákupom. Pritisol si ma k sebe tesnejšie. „Ideme sa spolu prezliecť do spálne, čo povieš?“ zatváril sa potešene.
„Nie sme tu sami,“ pripomenula som mu s úsmevom. Všimla som si, že Emka si robila čaj a nechala kvapkajúce vrecúško zeleného čaju na linke rovnako ako rozkrojený citrón. Tanier od polievky, lyžica a dva hrnčeky v dreze svedčili o Danovej prítomnosti.
Odvčera sa tu nič nezmenilo, pomyslela som si. Mýlila som sa však.
V spálni som zatiahla žalúzie. Vonku za oknom sadala plazivá tma na okolitý svet, stmievalo sa veľmi skoro. Na okamih ma premkla úzkosť.
„Aspoň jednu pusu,“ nástojil Igor.
Stáli sme pri sebe nahí, dvere spálne starostlivo zatvorené. Ochotne som sa k nemu pritisla tesnejšie. Z jeho tela sálalo príjemné teplo, svaly na ramenách mal napnuté. Jeho pery ma zovreli v dlhom bozku a odmietali sa odo mňa odtrhnúť. Keď mi pery predsa len uvoľnil, zalapala som po dychu.
„Ostatné necháme na neskôr,“ pošepla som mu a pohladila som ho po líci. „Idem urobiť večeru.“
Ešte stále ma silno objímal. „Keby sme tu boli sami,“ mrmlal mi do ucha, „žiadna večera by sa nekonala.“
„Dúfam, že príde čas, keď ti to pripomeniem,“ zasmiala som sa. Rýchlo som na seba hodila ľahké domáce nohavice a tričko. „A teraz môžeš vyložiť nákup, ja zatiaľ očistím zemiaky.“
„Rozkaz!“ zasalutoval. „A zemiaky daj očistiť mladej slečne, nech si zvyká, keď sa tak veľmi chce vydávať.“
„To bude raz-dva,“ odmietla som jeho návrh. Nechcelo sa mi pozerať na Emkin neochotný výraz. Niekedy bola nevyspytateľná. Občas síce urobila niečo aj sama od seba, ale keď nemala náladu alebo som ju neplánovane o niečo požiadala, netvárila sa vôbec nadšene. Brala som to tak, že keby som mala vlastnú dcéru, nebolo by to inak. A príklady zo života niektorých ľudí s deťmi v tínedžerskom veku boli dokonca ešte horšie.
Očistené zemiaky som nakrájala a dala variť na sporák. Igor vybral z nákupnej tašky sekanú, ktorú som kúpila pri teplom pulte v hypermarkete, rozbalil ju a labužnícky si k nej privoňal.
„Tak mi už z diaľky voňala, že som neodolala,“ poznamenala som. Večera bude rýchla a chutná. Opretá o sporák som sa obrátila k nemu. „Ako dopadol včerajší rozhovor?“ spýtala som sa. „Ustúpila Emka od veľkej svadby?“
Igor uprel pohľad na dlážku a chvíľu sa zdalo, že počíta odrobinky pri nohe stola.
„Veci nie sú také jednoduché ako by sme chceli,“ odvetil neurčito.
„Povedz mi to normálnou ľudskou rečou,“ vyzvala som ho. „Z tej vety som nepochopila, čo si mal na mysli.“ Nazrela som do hrnca: voda, do ktorej som dala variť zemiaky, už veselo bublala.
„Znamená to, že Jolana to ešte skomplikovala,“ vysvetlil mi. „Podporila totiž Emku. Že je to jej svadba a nech si ju urobí podľa vlastných predstáv.“
„Z Ameriky sa jej názory hádžu celkom ľahko,“ zhodnotila som to chladne. „Zrejme chce svojej dcére prispieť na výdavky.“
Igor si zastrčil ruky do vreciek džínsov a pokrútil hlavou. „O tom vôbec nebola reč.“
Milan Buno, knižný publicista