Nuž, asi na tom niečo bude, že život sa začína po sedemdesiatke 🙂 Dokazuje to aj tento zábavný román o kamoškách, ktoré si chcú užiť život a vyrazia na šialený záťah. Babská jazda s podtitulom Ešte to nebalíme…odkazujú babičky. Päť dám…no, nazvime to „v najlepších rokoch“, rôzne životy a osudy, odlišné pohľady na svet, ale spoločná chuť do života. Veď čo ak tie najkrajšie chvíle svojho života máme ešte len pred sebou?
73-ročná Jen oznámi, že sa plánuje vydať za Eddieho – muža, s ktorým sa spoznala len pred niekoľkými mesiacmi na pláži. Jej štyri najlepšie priateľky z akvaaerobiku zostanú šokované. Svadba je už na spadnutie, keď sa Jen dozvie, že jej ženích sa rozhodol urobiť rozlúčku so slobodou v Las Vegas. A keďže rozhodne nepatrí k tým, ktoré by sa na niečo také len prizerali, vyrazí s partiou najlepších priateliek na vlastnú rozlúčku do mesta lásky, do úžasného romantického Paríža.
Týždeň v meste pod Eiffelovou vežou si všetky užívajú naplno: navštevujú známe pamiatky, pochutnávajú si na francúzskych delikatesách a šampanskom, obdivujú krásy Paríža so všetkým, čo k tomu patrí. V priebehu tohto výnimočného týždňa sa však veľa vecí zmení a priateľky, ktoré sa spoločne vrátia domov, postupne zisťujú, že jeden krátky výlet dokonale obrátil ich životy, ale aj sny a túžby, hore nohami…
Babská jazda je veselá pohodovka, šialená jazda piatich kamarátok a spriaznených duší. Rozlúčka so slobodou sa zmení na jedno veľké dobrodružstvo, počas ktorého to babičky naplno roztočia, hoci už nie sú najmladšie. Rôzne uhly pohľadu prispievajú z atraktívnosti príbehu a vďaka jednotlivým postavám prenikáte hlbšie do ich minulosti i myslenia.
Všetky dámy si postupne obľúbite a budete im držať palce. Veď každej tento výlet nejako zmenil život a presne o tom to je: nebojte sa snívať. Dajte najavo svoje túžby a želania. Urobte občas čosi divoké, iné a vystúpte zo svojej komfortnej zóny.
Život predsa za to stojí, no nie? 🙂
Začítajte sa do knihy Babská jazda:
Jen sa schovávala pod dáždnikom a počúvala, ako naň bubnujú kvapky. V reštaurácii by jej bolo nepochybne príjemnejšie. Silný vietor jej prefukoval bundu. Myslela si, že sa dobre obliekla, no mrazivé februárové vetrisko fúkalo ako splašené a rozstrapatilo jej vlasy. Poobede bola u kaderníčky a tešila sa z nového účesu. Strieborné pramene jej prerážali cez gaštanové kučery. Dúfala, že v sivom kostýme a lodičkách bude vyzerať elegantne, no chladné počasie a silný vietor zmarili jej prípravy. Tušila, že červený nos bude presvitať cez tenkú vrstvu púdru. Eddiemu to však nebude prekážať. Vždy jej povie, ako pekne vyzerá a ako je rád, že ju znova vidí.
Na počesť sviatku svätého Valentína viseli na oknách reštaurácie Olive Grove plagáty s veľkými červenými srdcami a chutnými amormi so šípmi. Tlmený šum mora v diaľke prehlušil zvuk svižného kroku. Bol to Eddie v svetlom nepremokavom plášti s vyhrnutým golierom. Vyzeral šarmantne ako inšpektor Morse. Prišiel o sedem tridsať, na minútu presne.
* * *
Pol ôsmej, pomyslela si Rose. Trýznenie sa čochvíľa skončí. Svižné prsty malej Amelie búchali do slonovinových klávesov. Z nesúladného rinčania Rose rozbolela hlava.
„Skús to znova, pekne od začiatku,“ zamrmlala a sledovala ručičku hodín. O chvíľu sa to skončí a Amelia ju nechá na pokoji.
Rose si povzdychla a cez zaťaté zuby vyriekla: „Nadnes by to aj stačilo. Začula som zvonček, určite už prišla tvoja mama.“
Dievča so svetlými vrkočmi zopnutými mašľou zaklaplo veko klavíra a vstalo. Ešte stále malo na sebe školskú uniformu – žiarivo bielu blúzku a tartanovú sukňu. Rose mu podala kabát a odprevadila ho k dverám, kde na nich čakala vysoká štíhla žena s dokonale upravenými tmavými vlasmi a elegantným kabátom. Za jej chrbtom lialo ako z krhly. Amelia, poslušná šesťročná dcéra, podišla k mame. Rose si bola istá, že dieťa pokrčilo nosom a vyplazilo špičku ružového jazyka.
Žena sa usmiala, no jej oči ostali chladné.
„Aká bola Ameliina hodina, pani Grantová? Celý týždeň trénovala. Odporučili by ste ju na skúšku?“ Podala jej dve bankovky, päťku a desiatku.
Rose si všimla, že Amelia sa zamračila. Netušila, čo má povedať a triasli sa jej ruky. „Zlepšuje sa, pani Bassettová. Dúfam, že čoskoro.“
Ameliina mama zvraštila čelo. „Moja priateľka Sally mi povedala, že Joni Yatesová posiela svojich študentov na skúšky omnoho skôr a všetci uspejú s vyznamenaním.“
Rose si povzdychla. Tak nech vezme dcéru k Joni Yatesovej a potom sa uvidí, ako si poradí so žiačkou, ktorá očividne netrénuje. No žiakov nemala nazvyš. Prečo s tým vlastne už neprestala? Nerobila to pre peniaze. Bernard jej zanechal dostatočné úspory a z hodín klavíra sa stala rutina, ktorá ju vyčerpávala a nenapĺňala. „Amelia, cvič Für Elise a budúci týždeň sa môžeme pozhovárať o skúške.“
Amelia sa zadívala na mamu. Zvraštila drobné obočie, až sa zlialo do jednej línie. „Fuj, Liza je nuda, mami. Radšej chcem hrať na husliach. Spolužiačka Elsa chodí na husle. Jej učiteľka je super.“
Ameliina mama uprela pohľad na Rose, ktorým naznačila, že jej dcéra sa už rozhodla. Otočila sa na päte a ťahala dieťa do dažďa k tmavému autu na okraji chodníka. Rose zavrela dvere na retiazku, zamkla a zašepkala: „Dievčisko.“ Po chvíli dodala: „Ešte šťastie, že Beethoven ohluchol. Ak by počúval Ameliu hrať jeho Für Elise posledných štyridsaťpäť minút, obrátil by sa v hrobe.“
Rose stála v hale a premýšľala. Pol siedmej. Na obed mala len kúsok chleba a odvtedy nič nejedla. Nebola hladná, no mala by sa o seba lepšie starať. Sukňa na nej visela, mala nafúknuté brucho a slabé nohy. V mrazničke by určite niečo našla, dačo s kalóriami. Jedna porcia makarónov so syrom. Mohla by si ich zohriať v mikrovlnke. Rose si znova povzdychla.
Február nemala v láske. Jar bola ešte ďaleko a dom bol príliš chladný. Bernard navyše zomrel vo februári pred dvoma rokmi a každý rok cítila mrazivú samotu, ktorá ju prenasledovala a šepkala jej do ucha, že je sama a že to tak navždy zostane.
Našla si nové priateľky, štyri ženy, ktoré minulý október spoznala na akvaaerobiku. Boli milé, ale chodili na kávu len raz týždenne a potom sa aj tak vrátila domov, kde ju pohltili samota a ticho. Prešla do obývačky, vzala žltú prachovku a poutierala klavír. Patril jej a Bernardovi. Bol úžasný umelec, a dokonca aj organista v kostole. Utrela prach pod svadobnou fotografiou a s láskou ju položila späť na šmuhu od vínového pohára, ktorá tam bola už roky. Samozrejme, nebol to jej pohár. Pravdepodobne patril ich synovi Paulovi, keď ich raz navštívil na Vianoce aj s deťmi. Teraz však prišiel na návštevu len zriedka. Bol veľmi zaneprázdnený a pracovne vyťažený.