Mia Pilsner
Bolo to z lásky I.
Slovenský spisovateľ 2013
Debutový román mladej, ešte len dvadsaťdvaročnej autorky, ktorá píše pod umeleckým menom Mia Pilsner, ponúka svieži príbeh mladej lásky. Tereza študuje na vysokej škole a popritom pracuje v nemocnici ako sestrička. Jej životné radosti a starosti sa veľmi nelíšia od toho, čo prežívajú jej vrstovníčky a zároveň najlepšie priateľky Saša a Miška. Keď jedného dňa príde do ambulancie futbalista Rišo, Tereza netuší, že práve berie krv chlapcovi, ktorý jej obyčajný život zmení od základov…
Bolo o z lásky II.
Príbeh študentky Terezy a jej trápenie s láskou pokračuje
Keď naše činy riadi láska, konáme celkom spontánne, bez rozmýšľania, skrátka – bezhlavo. Platí to aj o sympatickej študentke Tereze a o jej vyrovnávaní sa s rozchodom so špičkovým futbalistom Rišom. Snaží sa naňho zabudnúť, ísť ďalej a užívať si posledné roky na vysokej. Vo chvíli, keď to čaká najmenej, a na mieste, kde by to nečakala vôbec, sa do jej života znovu vracia láska. Bude Tereza tentoraz schopná dať šancu novému vzťahu? A bude to naozaj láska?
Úryvok:
Služba v McDonalde išla v ten deň neskutočne pomaly. Neudialo sa nič zábavné ani nič zaujímavé, nič komické, dokonca ani nič tragikomické. Niekedy okolo ôsmej prišiel jeden chlapec. Mal kratučké vlasy, na tvári jemné strnisko a tie najväčšie modré oči, aké si len dokážete predstaviť. Pozeral sa striedavo na menu a na mňa, hrýzol si dolnú peru a tváril sa, že úpenlivo premýšľa.
„Jeden Royal, chicken nuggets, Ice Tea a hranolky k tomu, prosím.“
„Bude to všetko?“
„Nooo, počkaj chvíľočku… Ešte tvoje číslo by som poprosil,“ povedal, pozrel na mňa tými veľkými modrými očami a žmurkol.
„Prosím?“
„No,“ nahol sa cez pult bližšie ku mne, „že či by si mi na účet nepripísala aj svoje telefónne číslo, aby som ti mohol zavolať a pozvať ťa von.“
Chvíľku som sa naňho pozerala. Tak presne takýto frajerík, ktorý sa ma snaží zbaliť, bol to posledné, čo som v dnešnom protimužskom rozpoložení potrebovala.
„Ak to bude všetko, tak poprosím štyri šesťdesiat.“
Ani sa nepohol, len na mňa pozeral a usmieval sa.
„Budeš na mňa zízať ešte dlho?“
„Tereza!“ ozval sa hlas mojej šéfky. „Vymeň sa s Paťom, máš pätnásť minút prestávku, a príď za mnou.“
Chlapec zaplatil, zobral si tácku so svojou večerou a už sa na mňa ani nepozrel.
„Takto sa nemôžeš rozprávať so zákazníkmi,“ dohovárala mi šéfka a odtiahla si ma nabok.
„Ja viem, prepáč, mrzí ma to.“
„Mne sa nemusíš ospravedlňovať. Zákazník je tvoj pán, nech ti už povie hocičo, ty mu musíš odpovedať slušne.“
„Fakt ma to mrzí, mám dnes blbý deň.“
„Každý máme občas zlý deň, ale nemôžeš si to vybíjať na druhých. Pozri sa, ja mám tridsaťdva, doma dcéru, ktorú treba nakŕmiť, byt, za ktorý treba platiť, a exmanžela, ktorý nevie, čo sú to alimenty. Ale každý jeden deň mám úsmev na tvári, pretože viem, že za každú sračku, do ktorej som sa kedy dostala, si môžem len ja sama.“
Vrátila som sa späť k pokladni, zobrala jeden čučoriedkový a jeden čokoládový mafin, vložila som si ich do vrecka, a išla som nájsť modrookého chlapca.
Sedel sám pri jednom zo zadných stolov.
„Prepáč, že ťa vyrušujem, môžem si prisadnúť?“
Zdvihol hlavu a jeho modré očiská na mňa zase zasvietili.
„Keď chceš…“ venoval mi krátky pohľad, a potom sa s chuťou zahryzol do hamburgera.
„Tieto mafiny sú fakt dobré, a aj keby som to nemala hovoriť, sú asi najzdravšia vec, akú tu máme.“
Pozeral sa na mňa nechápavo so zvrašteným čelom a dvomi vráskami na ňom.
„Sú pre teba,“ dodala som akože vysvetľujúco.
„Neobjednal som si mafiny.“
„Viem, tieto sú na mňa, ako ospravedlnenie. Prepáč, že som na teba tak vybehla.“
„V pohode,“ prehodil a viac očného kontaktu venoval hamburgeru ako mne.
„Tak dobrú chuť,“ zaželala som mu a otočila sa na odchod.
„Nechcel som ti robiť problémy,“ povedal z ničoho nič.
„V pohode.“ Nakoniec som, doteraz neviem prečo, urobila ešte pár krokov späť k nemu, otočila som sa a povedala: „A ak sem ešte niekedy prídeš, budem milšia, a možno ma za ten dnešok ani nepokarhajú.“
Venoval mi ešte jedno mierne pokývanie hlavou, a posledné, čo som z tohto chlapca videla, keď odchádzal, boli jeho biele conversy, ktoré mu svietili na nohách, a tetovanie, čo sa mu vynímalo na pravom lýtku v trojštvrťových gatiach na konci októbra.
Tak tento chlapec bol Filip a nechal ma vytrápiť ďalšie dva týždne, kým sa znova ukázal. Potom sa vracal každý deň, keď som mala službu, niečo vyše mesiaca. Vždy si objednával minimálne pätnásť minút a pomedzi objednávku sa ma stále niečo pýtal, vtipkoval, flirtoval, rozosmieval ma a celkom mu to išlo, pretože každú svoju pätnásťminútovú pauzu, na ktorú som mala právo, som minula naňho. Bolo to pár dní po štedrom a „zdravom“ Mikulášovi u nás v McDonalde, na ktorom nemohol chýbať ani môj brat Luky, keď sme s Filipom išli prvýkrát von. Vždy keď som chcela zabočiť na nejakú zastávku, stiahol si ma k sebe a povedal mi, aby sme sa ešte prešli na ďalšiu, a ja som vždy súhlasila. Takto sme prešli celú cestu od Auparku až do Mlynskej peši, pri mínusových teplotách, a mne to vôbec neprekážalo, pretože mi s ním bolo každú sekundu a každý ďalší stupeň pod nulou čoraz lepšie a lepšie.
„Nejdeme ešte na čajík, kávu, kakao?“ spýtal sa ma, keď sme prechádzali okolo Alibaby. Nohy som si už pomaly necítila od šesťhodinového státia v službe, a aj keď mi na tvári pomaly zamŕzali už aj mimické svaly, vystrúhala som ešte jeden milý úsmev.
„Kľudne môžeme, ale nabudúce. Ja som už vážne unavená, potrebujem sa vyspať, zajtra ráno mám školu a…“
„A chceš sa ma nenápadne zbaviť, len nevieš ako…“
„Nie! Nechcem sa ťa zbaviť…“ Položila som mu reflexívne ruky na ramená, aby ma počúval a nevysvetlil si to celé zle, veď mi s ním bolo tak fajn…
Uškrnul sa, a potom sa začal smiať.
„Robíš si zo mňa srandu? A hráš tu na mňa smutnú tváričku a psí pohľad?“
„A nezaberá to?“ Pritiahol si ma k sebe a ruky si ovinul okolo môjho pása.
Na chvíľku som sa naňho zadívala a usmiala som sa. Keď sa ku mne nahol, odvrátila som hlavu aj zrak a zasunula som si pramienok vlasov za pravé ucho presne tak, ako som to robila vždy, keď som nevedela, kam z konopí.
„Ja už budem musieť fakt ísť.“
„A keď ťa nepustím?“
„Tak tu obidvaja zamrzneme.“
„Budeme ako na Titanicu, bude to romantické.“
„No ale potom ty zomrieš a ja prežijem.“
„Nevadí, veď zomriem šťastný.“
Usmiala som sa a pokrútila hlavou.
„Pôjdeš so mnou ešte niekedy von?“ opýtal sa celkom vážne.
„Keď ma teraz pustíš, tak áno, rada.“
„Ešte jednu pusu a pustím ťa.“
Chcela som protestovať, alebo možno ani nechcela, a tak som mu na to jeho studené červené líce dala jednu pusu.
„Ešte jednu.“ Stále ma nemienil pustiť.
Dala som mu pusu aj na druhé červené líce.
„Dobrú noc.“ Pustil ma zo svojho pevného objatia a mne zrazu zostala strašná zima.
„Dobrú,“ povedala som a mala som pocit, že mi pri tom aj zadrkotali zuby. A robili to celú cestu, kým som nezavrela za sebou dvere na našej intrákovej izbe. Potom som im už nedala šancu, pretože som ich stisla a na tvári sa mi len tak bez príčiny objavil priblblý úsmev. Vlastne to zase až tak úplne bez príčiny nebolo.