Nádherná romantika v tieni zákernej inkvizície. Ľúbostný historický príbeh pre čitateľky, ktoré sa rady nechajú preniesť do minulosti, aby zažili nefalšované gavalierstvo.
Bosorkina dcéra je druhý román Jany Pronskej, jednej z najúspešnejších autoriek, ktorá má na svojom konte už pätnásť kníh. Vychádza po desiatich rokoch v novom, modernejšom šate.
Jana Pronská si zvolila obdobie inkvizíciou sužovaného stredovekého Španielska a Francúzska za vlády kráľa Karola VIII. Atraktívna kulisa pre pútavý romantický príbeh.
Krásna dcéra maurského emira Soraya sa ukrýva v kláštore pred pomstychtivým dôstojníkom inkvizície De Vascadom. Až keď sa na scéne objaví vyslanec francúzskeho kráľa Bernard de Brémy, podarí sa jej otcovi získať slobodu a pre dcéru ochranu pred nemilosrdným inkvizítorom výmenou za rodinné klenoty.
Ani mladý vyslanec však nie je odolný voči intrigám a jeho pochybnosti o nevine Soraye, s ktorou sa oženil, narastajú. Až nasledujúce búrlivé udalosti napokon rozptýlia všetky podozrenia a de Brémmy sa po druhý raz ponáhľa zachrániť svoju lásku…
Podarí sa mu však zvíťaziť nad rozmarmi osudu, na aké je obyčajný smrteľník prikrátky?
Bosorkina dcéra je výborne namiešaný príbeh o láske, úprimnosti citov, ale aj o strachu a bolesti, ktoré si musíme občas vytrpieť.
Na jednej strane krásna Soraya a markíz Bernard. Na strane druhej zloduch, zákerný inkvizítor De Vascade, ktorý sa nevzdáva a chce zničiť Sorayných rodičov, aj samotnú Sorayu. Urobí všetko pre to, aby zničil jej šťastie. Aby zabil jej lásku v srdci…
„Tento román som síce napísala ako prvý, no na knižnom trhu sa objavil až po romantickom príbehu Zlatníkova chovanica,“ spomína si Jana Pronská. A na rozdiel od ostatných, ktoré sa odohrávajú na Slovensku, s týmto sa pozrieme do cudziny.
Začítajte sa do knihy Bosorkina dcéra:
Stála v kúte ošarpanej kuchyne a v očiach mala hrôzu. Pomaly sa zviezla na zem a schúlená do klbka, nevnímala nič, iba bolesť a strach. Tá bolesť bola neopísateľná, zvierala jej hruď ako katova košeľa.
Nechcela nič vidieť, nechcela nič počuť. Bože, ako veľmi túžila zomrieť…
„Soraya!“ šuchtavý dupot drevákov sa valil smerom k nej, „Soraya!“
Stará pestúnka došla k dievčine a láskavými dlaňami ju zodvihla zo zeme. V očiach ju pálili slzy bezmocnosti a hnevu. Jej stará, vráskavá, no inokedy milá až nežná tvár rozprávkových babičiek bola teraz scvrknutá na nepoznanie. Zlosť a hnev v nej bublali ako para pod pokrievkou.
A predsa sa pokúsila ovládnuť, už len kvôli dievčaťu, ktoré sa na ňu dívalo spola pomätene.
„Poď, dievča, musíme okamžite ujsť!“ povedala rázne.
Rýchlo sa zvrtla a už aj balila do batôžka tých zopár obdratých hábov a niekoľko relikvií. Do organizovania úteku sa pustila s rozhodnosťou mladice. Keď bola hotová, zdrapila dievča za ruku a spolu vybehli z chyže.
Naokolo bolo ticho, ale starena vedela, že onedlho dedinčanom dôjde, že po bosorke, ktorú práve upálili, zostala dcéra… Soraya…
Dve utečenky bežali popri potoku smerom k lesu.
Hora ich na čas ochráni. Pestúnka v nej poznala každý strom, každú rastlinku. A poznala aj malú jaskyňu, v ktorej sa občas schovala pred dažďom, keď zbierala byliny pre svoju paniu.
Tam budú v bezpečí, aspoň zatiaľ, na chvíľu…
Oheň veselo blkotal, nestaral sa o to, čo prežívajú dve osamelé duše uprostred vrchov, schúlené jedna k druhej.
Soraya, vyčerpaná do krajnosti, konečne zaspala a starena ju láskala po strapatých vlasoch. Videla, ako jej matka, ctihodná doňa Isabelle, mizne v plameňoch a ako vyškierajúci sa dav kričí a preklína ju. Videla, ako triumfálne, ba až blažene sa tvári nenávidený gróf. Nebolo človeka, ktorý by jej pomohol, ani jej muž, ani poddaní.
Starena si pamätala veľa krívd spáchaných na Isabelle, ale tá posledná, čo ju stála život, jej vzala vieru v Boha.
Hladkala Sorayu a civela do ohňa. Oheň ochraňuje, oheň páli, oheň ničí…
2.kapitola
Seňorita Isabelle mala iba pätnásť, keď ju vydali za seňora Fabricia, grófa De Vascado, za jedného z najmocnejších mužov severného Španielska, ktorého rodokmeň siahal až do čias prvej reconquisty, keď Španieli dobyli Toledo.
Ibaže Fabricio De Vascado si svoju mužnosť dokazoval na mladej žene hanebným a krutým spôsobom. Keď sa im ani po štyroch rokoch nenarodil potomok, stal sa ešte surovším…
Isabelle prežila očistec na zemi, a keď si ju manžel prestal všímať ako ženu, uvítala to ako dar z nebies.
De Vascado sa stal vyjednávačom dvora s maurskými nevercami a časom aj významným dôstojníkom v práve sa tvoriacej inkvizícii kňazov a vojakov, ktorú založila sama kráľovná Izabela Kastílska a jej manžel Ferdinand Aragónsky na podnet svojho spovedníka.
Ctihodný veľmož si uvedomoval, že potrebuje dediča, ale musel sa zbaviť neplodnej ženy. Zabiť ju priamo si netrúfal, a tak vymyslel plán. Dobre poznal Maurov, o ich povestných háremoch kolovali chýry. Svoju manželku dal uniesť priamo do paláca jedného z posledných emirov v krajine, Sarumma al-Kadera, ktorého nádherný palác stál neďaleko sídelného mesta Granady.
Očakával, že žena vychovaná v dobrej kresťanskej rodine neunesie takúto potupu a zmárni sa, alebo ju zmárni niekto iný. Vôbec nepočítal s tým, že Sarumm al-Kader sa zaľúbi do kresťanskej ženy a ona z lásky k nemu opustí Boha, ktorý jej nepriniesol nič, za čím by ľutovala.
Po roku vrúcnej lásky sa im narodil syn Alicham a o dva roky neskôr milovaná dcéra Soraya.
Ich šťastie trvalo sedem magických rokov, naplnených láskou a radosťou.
De Vascado sa potreboval znova oženiť a splodiť zákonitého potomka, ale keď sa dozvedel o Isabelle, pochytila ho chorobná nenávisť. Deň čo deň spriadal plány, kul pykle na kráľovskom dvore a podnecoval ku konečnej vojne proti nevercom. Chcel sa dostať k Isabelle a zničiť jej šťastie…
Po rokoch strašnej nenávisti sa mu podarilo oklamať stráže emirovho sídla. Malú Sorayu podvodom vylákal z pevných hradieb a potom to už šlo samo. Isabelle nemohla opustiť dcéru, a tak sa dobrovoľne vydala do rúk svojmu katovi. Mlčky prijala osud od zákonitého manžela. Neľutovala a ani neprosila. Upálili ju ako bosorku, čo sa zriekla jedinej pravej viery a obcovala s diablom nevercom.
A Soraya, sotva deväťročná, sa na to dívala…
„Musíme nájsť tvojho otca!“ povedala pestúnka nasledujúce ráno, kým jej česala prekrásne havranie vlasy.
Soraya sa jej zadívala do očí tak prenikavo, až starej žene uviazol vzlyk v hrdle. Tie oči veľké a zelené ako najvzácnejšie smaragdy, tie oči čisté a číre ako voda v horskej bystrine, počula veľakrát spievať veľkého emira, keď sa skláňal k svojej dcére a potom ju ako najvzácnejší klenot choval v náručí.
„Musíme nájsť tvojho otca!“ zopakovala pestúnka a privinula si dievčenské telíčko na hruď.
Nevedela, či sa im to podarí.
Nevedela, ako sa dostať na územie Maurov a na koho sa obrátiť s prosbou o pomoc.
Nevedela, ako uchrániť dievčatko pred zlobou sveta.
Uhasili oheň, pozbierali veci a vydali sa na cestu.
Museli sa čo najskôr dostať z tohto kraja, kde mocný De Vascado vládol železnou a krvavou rukou. Ak by Sorayu našli, stihol by ju rovnaký osud ako jej matku.
Po niekoľkých týždňoch pochodu zastali pred bránou horského kláštora. Mníšky v Božom mene vľúdne privítali ubiedené pocestné. Starena im narozprávala, ako sa chudera jej vnučka Mária skoro pomiatla, keď ich rodinu napadli bezbožní Mauri. Soraya mlčala, len jej veľké oči prezrádzali prežitú hrôzu a strach, takže príbeh vyznel vierohodne.
Láskavé mníšky sa ujali dievčaťa a stará pestúnka sa vychystala na cestu s úmyslom vyhľadať Sarumma al-Kadera, ktorý jediný im mohol pomôcť.
Keď sa lúčila so Sorayou v kláštornej záhrade, neubránila sa dojatiu. „Toto nie sú nádherné záhrady tvojho otca, ale budeš tu v bezpečí, dievčatko.“
Soraya zdvihla pohľad a zadívala sa na úhľadné hriadky zeleniny. Pripomenuli jej záhony kvetov a kríkov a oči jej ožili. Pestúnka si to však nevšimla a rozprávala ďalej.
„Za žiadnu cenu nesmieš prezradiť svoje meno a ani meno svojho otca, pokiaľ si nebudeš istá, že je to bezpečné. V tejto krajine si prekliata, zapamätaj si to! Som už stará a cesty sú neisté, ktovie, či sa mi ho podarí nájsť… Ale urobím všetko, aby som ti pomohla, dieťa. Aj kvôli tvojej matke.“
„Pestúnka moja!“ vyhŕklo dievča.
„Dieťa drahé, konečne si prehovorila?!“ starena sa šťastne usmiala a do očí jej vyhŕkli slzy.
Po týždňoch útrap, keď sa detská myseľ vyrovnávala s novým osudom, a pod láskavým pestúnkiným dohľadom prekonala šok z ukrutnej matkinej smrti.
„Ako ho chceš nájsť?“ opýtala sa po chvíli.
„Neviem, dieťa moje, ale ak Boh dá, hádam sa mi to podarí.“
„Mama hovorila, že vojaci inkvizície obsadili celé naše územie. Myslíš, že otcovi a bratovi sa nič nestalo?“
„Dúfam, že nie. Hoci bohatstvo ctihodného emira je prisilným lákadlom pre ľudské hyeny… No ak žije, nájdem ho, to ti sľubujem!“
„Si už stará, pestúnka, nemala by som ísť s tebou?“
Starenka sa lišiacky usmiala a pokrútila hlavou. „Starenám na cestách nič nehrozí. Len ty pekne ostaň tu, a nezabúdaj, že si Mária, dcéra roľníka. Uč sa, mníšky sú veľmi múdre, aby tvoj otec a nebohá matka boli na teba hrdí. Raz sa možno znova staneš princeznou, tak aby si toho bola hodna.“ Pohladila Sorayu po líci a mlčky ju prosila o poslušnosť. Dievča prikývlo a v drobných dlaniach pevne zovrelo pestúnkinu ruku.
„Daj mi polovicu prsteňa, čo nosíš na krku, pre prípad, že by som sa nevrátila.. Ktovie? Možno pošlem po teba posla, nejakého pekného mládenca. Prinesie ti šperk aj pramienok tvojich vlasov…“
Starenkina tvár sa usmievala, no oči mala smutné, keď si ju naposledy privinula na hruď.
„Nikdy nezabudni, čím si bola, a ak Boh dá, raz zasa budeš. Zbohom, moja malá princezná…“
Soraya sa usmievala cez slzy pri slovách starej pestúnky, ktorá sa o ňu s láskou starala, odkedy sa len pamätala. Nech by sa stalo čokoľvek, na ten milujúci pohľad a nežné ruky nikdy nezabudne. Vedela, že keby ich De Vascado objavil spolu, bol by to starenkin koniec, preto len mlčky, s boľavým srdcom počúvala rady tej múdrej ženy, akoby to boli slová matkine.
Obetovala sa pre ňu matka, a chytili ju De Vascadovi špehovia, obetovala sa pre ňu aj táto stará žena, keď sa podujala zachrániť ju pred grófovou zlobou. Raz sa mu to vráti a bude pykať za svoju čiernu dušu…
„Zbohom, pestúnka, Alah s tebou…“ šepla do ticha záhrady, a za starenou sa zatvorila masívna kláštorná brána.
Potlačila slzy.
Zodvihla hlavu.
Osamelá dievčina v biednych šatočkách uprostred neznámeho sveta.
Som dcéra emira, musím robiť česť menu Sarumm al-Kader. Prehltla obrovskú hrču a stisla v ruke polovicu prstienka.
Jeden prsteň, dve časti. Spolu tvoria dokonalý klenot. Emirov dar milovanej dcére.
Soraya, jedného dňa dáš polovicu prsteňa svojmu vyvolenému. Ten, kto ho bude nosiť, bude ťa ľúbiť tak mocne, ako ja milujem tvoju matku.
Mne postačí, keď ma budete milovať vy, otec. Smejúc sa mu rozbehla do náručia a on si ju pritúlil ako mačiatko. Matke sa v očiach ligotali slzy šťastia.
Ako tá spomienka strašne bolí…
Milan Buno, literárny publicista
