O čom je ALFA?
Keď sa to stalo prvý raz, pripadalo mi to ako zázrak. Účty sa mi kopili a dosahovali takú výšku, akú by sa mi nikdy nepodarilo splatiť. Za mamu v sanatóriu, bratovo školné, moje školné, nájomné, elektrina. Všetko ležalo na mojich pleciach. A okrem toho som práve prišla o prácu. Nemala som nádej, na účte mi nezostali žiadne peniaze, nebola šanca, že by som si našla ďalšiu prácu.
A potom odrazu, keď som stratila už aj poslednú nádej, našla som v schránke obálku. Bez spiatočnej adresy. Vpredu bolo napísané moje meno a vnútri bol šek na desaťtisíc dolárov. Stačili by na zaplatenie všetkých mojich účtov a niečo by mi ešte aj zostalo, kým si nájdem prácu. Mohla by som sa sústrediť len na školu.
Keby ste dostali taký záhadný šek, ktorý by postačil na všetky vaše výdavky, nedali by ste si ho vyplatiť?
Ja som to urobila.
Po roku mi ktosi zaklopal na dvere. Pred domom stála dlhá čierna limuzína, pri dverách šofér a povedal len toľko: „Nadišiel čas splatiť dlh.“
Nastúpili by ste?
Ja som nastúpila.
Ukázalo sa, že niekomu dlhujem stodvadsaťtisíc dolárov.
Začítajte sa 2.úryvku z nového vášnivého príbehu ALFA (vychádza 10.februára 2015)
Ostala som ešte chvíľu sedieť v aute. Mala som prednášku, ľahko som mohla počas nej vkĺznuť dozadu a dopísať si to, čo som potrebovala. Vytiahla som z kabelky potvrdenku z banky a zahľadela sa na ňu. Premýšľala som, či som náhodou neurobila tú najväčšiu chybu v živote, keď som tie peniaze vybrala. Veľmi som ich však potrebovala. O tom nebolo pochýb. Bola som v stave, keď mi hrozilo, že sa čoskoro obesím alebo inak znesiem zo sveta. Nepreháňam. Boli to peniaze na jedlo pre mňa a na to, aby som mala strechu nad hlavou. Tie peniaze mi doslova zachránili život.
V živote som sa však už stihla naučiť, že nič nie je zadarmo. Raz sa isto niekto objaví a bude pýtať to, čo mu dlhujem. Budem to musieť prijať, myslieť na to a nebyť prekvapená, keď mi veriteľ naozaj zaklope na dvere.
Odložila som potvrdenku a vybrala sa na prednášku. Potom som zašla do kancelárie a zaplatila svoje školné. Cestou domov som sa zastavila v kancelárii sprostredkujúcej prenájom a zaplatila všetky svoje dlhy. Zaplatila som aj nájomné na nasledujúci mesiac. Bol to neuveriteľný pocit, že prežijem bez problémov. Vytriedila som šeky a večer som strávila pri telefóne, aby som sa dohodla so spoločnosťami, ktorým som dlhovala. Zaplatila som všetky šeky a zistila som, že mi zostalo necelých dvesto dolárov vrátane poslednej výplaty. Brzdy mali stáť niekoľko stoviek, a tak by mi už na živobytie nezostalo nič.
Vďaka, ktokoľvek mi tie peniaze poslal. Vypustila som tú myšlienku do éteru a nie prvý ani posledný raz sa zamyslela, kto je za tým záhadným šekom. A čo bude chcieť na oplátku, či je to on, alebo ona.
@@@
Asi v polovici nasledujúceho mesiaca som cestou z práce zasa vyberala poštu. Po niekoľkých týždňoch vypisovania žiadostí som si konečne našla prácu. Ako hosteska v Outbacku. Fajn. Neplatili veľa, ale platili mi. Šetrila som peniaze z toho obrovského šeku čo najdlhšie, ale napokon sa minuli. Ešte niekoľko týždňov som nemusela platiť nič, ale panika ma aj tak neopustila.
Predstavte si môj šok, keď som medzi ďalšími šekmi a reklamnými materiálmi našla ďalšiu obálku. Ten istý rukopis, zasa bez spiatočnej adresy. A čo bolo vnútri? Ďalší šek na desaťtisíc dolárov.
Na priloženom papieriku vnútri bolo iba jedno slovo: patríš.
Ty patríš.
Dopekla, neveštilo to nič dobré. Vôbec. Zavolala som Layle a ona so mnou súhlasila, že význam tých slov môže byť osudný, ale zhodli sme sa aj v tom, že ak som vybrala prvú hotovosť, môžem vybrať aj druhú. Zasa som bola na dne; dlhovala som sumu, ktorú by som nikdy nesplatila, tak prečo by som neklesla ešte hlbšie? Ak si niekto príde po svoj dlh, aj tak ma nič neminie, takže ak sa dá, radšej si to ešte nejaký čas užijem, no nie?
Preto som si znovu dala vyplatiť hotovosť. Zaplatila som šeky. Dala som si opraviť posilňovanie riadenia na aute, vymenila som dávno pokazené rádio. Zašla som za Laylou a zaplatila aj jej nájomné. Chodila som na prednášky, do práce, pýtala som si zmeny navyše, žiadala som, aby ma poslali na školenie obsluhujúcej. Napokon som to miesto dostala, čo mi veľmi pomohlo. Prešiel mesiac a zasa prišla polovica ďalšieho. Deň striedal druhý a ja som sa snažila potlačiť nádej, že dostanem ďalšiu obálku.
Dostala som ju.
Ruky sa mi triasli, keď som ju otvárala. Tentoraz na priloženom lístku znovu stálo len jedno slovo: mne.
Panebože.
Ty patríš mne.
Layla bola na smrť vydesená, rovnako ako ja.
Stále som však nemala ani potuchy, komu by som mala patriť.
Nemala som na výber, musela som žiť ďalej. Platiť šeky, niečo si odložiť bokom a pomáhať Layle.
Mala som deň voľna. Odpadli nám nejaké prednášky a nemusela som ísť ani do práce. Zašla som teda za mamou. Nenávidela som to. Bola to však moja povinnosť, lebo som bola jej dcéra a občas som ju musela navštíviť, ale vo všeobecnosti som sa tomu vyhýbala.
Zaparkovala som pred sanatóriom, prešla popri starších obyvateľoch sledujúcich televíziu v spoločenskej miestnosti, minula niekoľko zatvorených aj otvorených dverí do izieb, v ktorých ležali krehké ľudské bytosti pripútané na lôžka. Zhlboka som sa nadýchla, aby som nabrala čo najviac sily a vošla dnu.
Mama sedela na posteli, kolená mala pritiahnuté až k hrudi, riedke mastné vlasy sa jej lepili k lebke. Nerada sa sprchovala. Nútia ma umývať si pod sprchou hlavu, sťažovala sa. Aby sa umyla, museli ju niekoľkokrát vyzvať a napokon dostala aj sedatíva.
„Ahoj, mama.“ Váhavo som pristúpila bližšie, chcela som sa najprv presvedčiť, ako sa má, až potom ju objať.
Niekedy bola taká paranoidná, že bolo nebezpečné približovať sa k nej.
„Smejú sa mi. Dnes sú bližšie. Bližšie. Prichádzajú cez okná. Zastri rolety!“ vykríkla zrazu, vyskočila z postele a zaškriabala nechtami po okenných sklách, hľadajúc neexistujúce šnúrky.
Chytila som ju za zápästia a odtiahla preč. „Som pri tebe, mama. Všetko je v poriadku. Upokoj sa, všetko je v poriadku.“
Zaváhala, civela na mňa. „Kyrie, si to ty?“
Zadržala som dych. „Áno, mama, som to ja.“
Prižmúrila oči. „Ako mám vedieť, že si to naozaj ty? Niekedy ma chcú oklamať, veď vieš. Posielajú svojich agentov. Podobajú sa na všelikoho. Niekedy aj sestričky v tomto odpornom väzení vyzerajú ako ty. Obliekajú sa ako ty, rozprávajú ako ty. Povedz mi niečo, čo môže vedieť len moja dcéra. Povedz mi to!“ zasyčala a vycerila na mňa zuby.
Snažila som sa zostať pokojná. „V deviatich rokoch som spadla z bicykla, mama. Spomínaš si? Rozrazila som si koleno a musela som sa pešo vrátiť domov popri štyroch blokoch. Ponožku som mala plnú krvi, vyliala som ju z topánky. Dala si mi nanuk. Hroznový. Tak veľmi som plakala, že mi spadol do umývadla. Prinútila si ma ho opláchnuť a aj tak zjesť. Spomínaš si?“
„Možno si to ty. Čo chceš? Prišla si mi znížiť prídel? Prebrať moje privilégiá?“
Cítila som, ako mi zovrelo srdce. „Prišla som ťa len pozrieť, mama. Vieš, že toto nie je väzenie. Je to sanatórium. Postarajú sa tu o teba.“
„Bijú ma!“ Vytiahla si rukáv a ukázala odtlačky prstov na ramene.
Prvý raz som sa naľakala, keď mi to ukázala. Sestričky tvrdili, že si to robí sama. Najprv som im neverila, ale potom som videla, ako si mama zatína prsty do ramena. Videla som, ako sama seba udiera tak silno, až jej museli dať sedatíva.
„Mama, viem, že si to robíš sama. Tu ti nikto neubližuje. Viem to.“
„Nevieš. Nútia ma, aby som si ubližovala sama. Kontrolujú mi myseľ. Je to v tých liekoch, čo mi dávajú. Kontrolujú mi myseľ, nútia ma ubližovať si. Povieš všetko, len aby si sa ma zbavila. Nenávidíš ma. Preto si ma dala zatvoriť do tohto väzenia. Nenávidíš ma. Vždy si ma nenávidela.“ Vykrútila pery a oči sa jej nebezpečne zaleskli. Už som to poznala.
Čakala som, že príde nevyhnutné.
Cítila som, ako ma v očiach pália slzy. „Nie, mama, mám ťa rada. Dobre vieš, že ťa mám rada.“
„Máš ma rada. Moja dcéra by to nikdy nepovedala. Si podvodníčka. Falošná dcéra. Si ich agentka. Vypadni! Zmizni odtiaľto!“ Mama sa zahnala a ja som musela cúvnuť, aby na mňa nedopadla jej tvrdá ruka.
Rýchlo som otvorila dvere a vybehla von, kde som narazila do sestričky.
„Zariadime to, zlatko, nebojte sa. Bude v poriadku, len má zlý deň. V noci sa zle vyspala. Ešte neužila lieky a dnes ju musíme osprchovať.“ Sestrička ma potľapkala po pleci. „Vie, že ju máte rada. Nedávno sa na vás pýtala. Pýtala sa, či ju prídete navštíviť.“
„Naozaj?“ Počula som, ako sa mi zlomil hlas.
„Naozaj.“
„Ak sa ešte raz opýta, povedzte jej, že ju mám rada. Povedzte jej, že čoskoro prídem na návštevu.“
V izbe mamu prehovárala ďalšia sestrička. Chvíľu som ich sledovala, potom som sestre zakývala a odvrátila sa.
Cestou domov som plakala ako vždy, keď som navštívila mamu. Potom, ako zavraždili otca, to s ňou šlo dolu kopcom, ba ešte horšie. Často sa jej menila nálada a a trpela paranojou, ale dalo sa to zvládnuť, ak brala lieky. Po otcovej smrti sa u nej naplno prejavila schizofrénia a nijaké lieky nezaberali. Z otcovej životnej poistky sme niekoľko rokov platili šeky, ale keď sa minula, ocitla som sa naozaj v nezávideniahodnej situácii. Nedostala som sociálnu podporu a moje žiadosti o študentské pôžičky, štipendiá a granty sa stále riešili. A mama sa mala čoraz horšie.
Môj brat Cal len strkal hlavu do piesku. Chodil do školy v Chicagu, no nechodieval domov, nikdy nenavštevoval mamu, nikdy mi nezavolal. Mal svoj život a kým som mu pomáhala platiť školné, mal sa fajn. Pracoval a platil si izbu a ubytovanie, ale vždy som mu sľubovala, že sa oňho postarám. Ako vyrastal, varila som mu, prala, chystala ho do školy, balila mu obedy a pomohla mu vyplniť žiadosť na Kolumbijskú univerzitu. Pomohla som mu nájsť ubytovanie a prácu, učila som ho viesť rozpočet. Niežeby mi nebol vďačný za všetko, čo som preňho robila, len sa nezaujímal o mamu. Nič som mu nevyčítala.
Po návšteve mamy som mu poslala peniaze navyše. Potom som mu rýchlo naťukala e-mail a opýtala sa ho, ako sa má. Odpovie mi o deň alebo o dva, ako zakaždým.
Medzitým stále chodili šeky. Každý mesiac desaťtisíc dolárov. Lístočky so slovami však už pri nich neboli, len tie prvé tri. Stále som si ich dávala preplácať a čo najviac som šetrila. Nikdy som neprestávala premýšľať o tom, kto mi tie peniaze posiela, no na nič som neprišla. Skúšala som odosielateľa hľadať aj na internete, ale neuspela som.
Z mesiacov sa stal rok a mne zostával už len semester do ukončenia bakalárskeho štúdia sociálnej práce. Musela som pracovať, takže som školu občas zanedbávala.
Svojmu tajomnému darcovi som dlhovala už stodvadsaťtisíc dolárov.
A potom, v deň prvého výročia, keď mi prišiel prvý šek poštou, ktosi zaklopal na dvere. Práve som vyšla zo sprchy, zabalená do osušky a vlasy do uteráka. Zavesila som na dvere bezpečnostnú retiazku a pootvorila dvere.
„Áno? Ako vám pomôžem?“ opýtala som sa.
Za dverami stál vysoký štíhly muž stredného veku. Na sebe mal čierny oblek, bielu košeľu a čiernu kravatu. Na hlave mal klobúk, aký nosia vodiči limuzín. Okrem toho mal kožené jazdecké rukavice a ak som sa nemýlila, na opasku sa mu nadúvala hrča, ktorá naznačovala, že má aj zbraň.
Oči mal svetlozelené, tvrdé, chladné a nebezpečne inteligentné.
„Kyrie St. Clairová.“ Nebola to otázka. Hlas mal hlboký, hladký a chladný ako oceľ.
„Áno?“
„Oblečte sa, prosím. Oblečte si tie najkrajšie šaty.“
„Pardon?“
„Ak máte nejakú peknú bielizeň, oblečte si ju. A večerné šaty. Tie modré.“
Hľadela som naňho cez škáru medzi dverami. „Čo? O čom hovoríte?“
Zatváril sa netrpezlivo. „Volám sa Harris. Prišiel som vás vziať.“
„Vziať?“ odsekla som. „A čo som nejaký šperk?“
„Dali ste si preplatiť dvanásť šekov v hodnote po desaťtisíc dolárov, spolu stodvadsaťtisíc dolárov?“
Namáhavo som prehltla. „Áno.“
„Máte prostriedky, aby ste tú sumu vrátili?“
Pokrútila som hlavou. „Nemám. Vôbec.“
„Tak potom poslúchnite. Teraz sa oblečte. Pohľadajte si najlepšiu bielizeň, modré večerné šaty, šperky. Upravte si vlasy aj tvár.“
„Prečo?“
„Nie som tu na to, aby som odpovedal na otázky.“ Pristúpil bližšie k dverám. „Môžem ísť dnu?“
„Ja… nie som oblečená.“
„Viem. Zabalím vám veci, kým sa oblečiete.“
„Zabalíte mi veci? Kam idem?“
Muž zdvihol obočie. „Preč.“
Znovu som prehltla. „Na ako dlho?“
„Na neurčito. A už nijaké otázky. Pustite ma dnu, prosím.“ Neznelo to ako prosba. Poľahky mohol vylomiť dvere, to mi bolo jasné. A okrem toho mal zbraň. Prebodával ma pohľadom. „Prosím, slečna St. Clairová. Viem, že toto je nezvyčajná situácia, ale musíte pochopiť, že som tu nielen preto, aby som vás odviedol, ale aj chránil. Prisahám, že vám neublížim. Nebudem sa pozerať, ako sa obliekate. Zabalím vám oblečenie a iné veci a budem vás sprevádzať na ceste. Na viac otázok vám nemôžem odpovedať.“
„Ja… len nerozumiem, čo sa deje.“
Harris zažmurkal, potom krátko vydýchol. „Určite si pamätáte odkaz priložený pri prvých troch šekoch.“
Nemohla som sa nadýchnuť, nevedela som prehltnúť hrču, čo sa mi nazbierala v hrdle. „Ty patríš mne,“ zašepkala som.
„Áno, presne o to ide. Poslal ma sem môj zamestnávateľ po to, čo mu patrí.“
„Ja.“
„Presne tak.“
„Čo odo mňa chce? Kto to je?“
Harris podráždene prižmúril oči. „Povedal som vám, slečna St. Clairová, že nemôžem a nebudem odpovedať na vaše otázky. Teraz ma pustite dnu. Tá reťaz je otravná, také veci pri svojej práci odstraňujem. Nekomplikujte to, prosím.“
Zatvorila som oči, narátala do päť a potom mi došlo, že nemám na výber. Vedela som, že je ozbrojený, vedela som, že niet východiska. Sľúbil, že mi neublíži, ale to bola slabá útecha. Bol to hrôzostrašný muž a ja som bola len osamelé dievča v malom byte nie v najlepšej štvrti. Ak zmiznem, nebudem nikomu chýbať okrem Layly.
„Môžem zavolať priateľke a povedať jej, že odchádzam?“
„Až cestou.“
„Čo sa stane, ak odmietnem spolupracovať?“ opýtala som sa.
Harris zdvihol kútik úst a tak nepríjemne sa uškrnul, až mi stuhla krv. „To by nebolo múdre.“
„Čo by ste urobili?“
„Môžem dvere otvoriť aj nasilu, premôcť vás, omámiť a aj tak vziať so sebou.“
„Čo ak zavolám políciu?“
Harris vzdychol. „Slečna St. Clairová, to vôbec netreba. Nestane sa vám nič zlé. Ja nie som nijaký mafián. Nezlámem vám nohy. Som tu, aby som vás priviedol k môjmu zamestnávateľovi, ktorý vám tak veľkoryso celý rok platil. Chce sa dohodnúť na… vyrovnaní.“
„Nemám peniaze, aby som mu to vrátila. A nikdy ani nebudem mať.“
„Nemá záujem o peniaze.“
„On. Povedali ste on. Teda chce… mňa?“
Harris si oblizol pery. „Pôjdete dobrovoľne. Nikto vás nebude nútiť.“
„Ja s vami nechcem ísť.“
„Nie?“ zdvihol obočie. „Určite ste zvedavá.“
„Nie natoľko, aby som s vami šla. Desíte ma.“
„Dobre, je to súčasť mojej práce. Sľubujem, že vám neublížim, a nedovolím nikomu, aby vám ublížil. So mnou budete v bezpečí. Nemáme však veľa času. Ak budete naďalej odmietať, budem nútený vrátiť sa k môjmu zamestnávateľovi a povedať mu, aká ste tvrdohlavá. Nasledujúcim krokom budú násilnejšie metódy. Takže radšej so mnou poďte. Bude to ľahšie pre nás všetkých.“
Vzdychla som. „Tak dobre.“ Zatvorila som dvere, odopla retiazku a pustila Harrisa dnu.
Prekvapene si prezeral môj byt. „Musím povedať, že som čakal, že si za tie peniaze, ktoré ste dostávali, nájdete lepšie bývanie.“
„Nič netrvá večne. Nemám záruku, že tie šeky budú chodiť aj naďalej. Tento byt si môžem dovoliť platiť zo svojho príjmu.“
„To je od vás múdre.“
Snažila som sa veci oddialiť, a tak som sa opýtala: „Nechcete niečo na pitie?“
Harris na mňa zažmurkal. „Nie, ďakujem. Nemáme veľa času. Choďte sa už obliecť.“
Vošla som do spálne a pohrabala sa v šatníku. Pohľadala som modré šaty, na ktorých som bola na charitatívnom večierku so svojím posledným priateľom. Harris vedel, že som tam mala modré šaty, a to ma desilo. Neboli drahé, ale sadli mi ako uliate. Zdôrazňovali všetky krivky môjho tela, vlasy aj pokožku. Pozrela som na Harrisa, ktorý už mal na posteli moje dva kufre – starý mamin a otcov – a s vojenskou presnosťou do nich balil džínsy, tepláky, sukne, svetre, šaty a blúzky.
Nadvihla som šaty. „Tieto?“
Harris zdvihol zrak, pozrel na šaty a prikývol. „Áno.“
Vytiahla som zo spodnej zásuvky sadu spodnej bielizne. Nebola drahá, ale aj tak mi dokonale sedela. Tmavá karmínová farba s čipkami dokonale zdôrazňovala moju opálenú pokožku a svetlé vlasy. Vošla som do kúpeľne, zamkla za sebou dvere a odhodila osušku. Prezrela som sa v zrkadle.
Bola som strednej výšky, niečo nad meter šesťdesiat, s prirodzene tmavšou pokožkou a hustými svetlými vlasmi. Mala som pekné ženské krivky, trochu výraznejšie na svoju výšku. Sama sebe som sa vždy páčila, niekedy som si dokonca vravela, že som sexy. Nič zvláštne, ale určite som nebola škaredá.
Obliekla som si spodnú bielizeň a začala som si upravovať vlasy. Nechala som ich voľne splývať na plecia v prameňoch, na jednej strane som si vypla ofinu. Vkĺzla som do šiat, zapla ich vzadu a naniesla som si mejkap. Nepreháňala som to. Do uší som si navliekla diamantové náušnice a na krk zavesila rovnaký náhrdelník. Bol to dar od otca k maturite. Asi o tridsať minút som bola pripravená. Ešte raz som sa na seba pozrela v zrkadle.
Nie je to zlé, Kyrie. Vôbec to nie je zlé. Kývla som svojmu obrazu, trochu sa upokojila a vyšla von.
Harris mal už zabalené moje kufre, práve zatváral zásuvku na bielizníku. Pozrel na mňa cez plece. „Ste krásna, slečna St. Clairová.“
Sklonila som hlavu, jeho kompliment ma zaskočil. „Ďakujem, pán Harris.“
Prikývol. „Ste pripravená?“
„Mám všetko zbalené?“
„Všetko oblečenie, spodnú bielizeň, šperky, nabíjačku na telefón. Ostatné asi máte v kabelke.“ Zdvihol kufre a vykročil k dverám.
Nasledovala som ho, no zastala som, keď otváral dvere. „A čo môj byt?“
Vyložil kufre do chodby, počkal, kým vyjdem, aby mohol za mnou zatvoriť dvere. „O všetko je postarané.“
„Čo… a čo Cal? A mama? A…“
„Opakujem, slečna St. Clairová, o všetko je postarané. Stačí, keď ma budete nasledovať.“ Trpezlivo, pokojne ma sledoval zelenými očami.
Trasľavo som vydýchla. „Tak dobre. Poďme teda.“ Prehodila som si cez plece kabelku, vypla svetlá a zamkla dvere.
Vyšla som za Harrisom von, do posledných lúčov zapadajúceho slnka. Medzi ostatnými autami stál zaparkovaný čierny Mercedes Benz, ktorý zaberal až dve miesta. Harris položil batožinu ku kufru a vytiahol z vrecka kľúče. Otvoril kufor a naložil doň batožinu. Stihol to všetko, skôr ako som položila ruku na dvere.
Harris otvoril pravé zadné dvere, podržal mi ich a ja som nastúpila. Opatrne ich za mnou zatvoril. O sekundu už sedel za volantom a štartoval motor.
Odviezol nás na malé letisko, prešiel cez bezpečnostnú službu a zaparkoval na asfalte pri veľkom súkromnom lietadle. Namáhavo som prehltla a zahľadela sa na nepriehľadné okná lietadla. Naozaj sa to deje? Panebože, bola som z toho zdesená.
„Ak si chcete zavolať, teraz je čas, slečna St. Clairová,“ ozval sa Harris.
Vylovila som z kabelky mobil a zavolala Layle.
„Čo je, Kyrie? Zájdeme na drink?“
Vydýchla som. „Nemôžem.“
„Prečo? Čo sa deje?“
Potlačila som slzy. „Idem preč.“
„Čože? Čo tým chceš povedať? Kam? Prečo? Na ako dlho?“
„Neviem, Layla. Neviem. Tie šeky… Všetky tie peniaze… Mám sa stretnúť s mužom, ktorý mi ich posielal.“
„Kto je to?“ vypytovala sa Layla.
„Neviem. Nič neviem. Asi pred hodinou sa pred mojimi dverami objavil muž a povedal, že prišiel po mňa. Prišiel ma vziať, Layla.“
„Vie, že mi voláš? Si v nebezpečenstve?“
Usilovala som sa pokojne dýchať. „Nemyslím. Naozaj nemám na výber, ale nie som v nebezpečenstve. Nemyslím, že by ma chcel niekto zabiť. Bojím sa však, čo so mnou bude,“ zašepkala som.
„Kyrie… Bože. To sa môže stať len tebe.“ Počula som, ako sa trasľavo nadychuje, rovnako ako ja. „Kde si?“
„Na medzinárodnom letisku v Oaklande. Práve sa chystám nastúpiť do obrovského súkromného lietadla. Teraz sedím v Mercedese Benz.“
„Panebože, Kyrie! Teda ktokoľvek je ten chlap, je v poriadnom balíku.“
„Áno.“
„A si mu dlžná stodvadsaťtisíc.“
„Áno.“
„Ako mu to splatíš?“ opýtala sa Layla.
Znovu som zažmurkala, aby som potlačila slzy. „Ten chlap, volá sa Harris, povedal, že môj dobrodinec nemá záujem o peniaze.“
Layla sa prudko nadýchla. „Tak má záujem o teba. Niečo mi napovedá, že za tie peniaze mu draho zaplatíš, zlatko.“
„Layla!“
„Je to tak, zlatko.“
„Nie som prostitútka. Nebudem mu to splácať sexom.“ Hlas sa mi zachvel.
„Možno nemáš na výber.“
„Viem, preto sa tak bojím. Poznáš ma, nie som nijaká puritánka, ale čo ak má osemdesiat rokov? Alebo je to nejaký sultán? Vieš, že niektoré ženy skončili v háreme v Saudskej Arábii.“
„Bojím sa o teba.“
Vyľakalo ma klopanie na okno. Harris otvoril dvere na aute. „Je čas, slečna St. Clairová.“
„Musím končiť, Layla.“
„Dávaj si pozor, dobre? A volaj mi, aby som vedela, že si nažive.“
„Zavolám.“
„Porozprávame sa neskôr.“ Layla sa snažila hovoriť ľahostajne, ako keby sme sa nelúčili. Veľmi som si to na nej cenila.
„Neskôr, zlatko.“ Použila som imitovaný prízvuk, ktorý ju vždy pobavil.
Rozosmiala sa a zložila. Potiahla som nosom a usmiala sa. Rozhovorom s Laylou akoby som trochu nadobudla odvahu.
Harris za mnou zatvoril dvere a ukázal na schody pristavené k lietadlu. „Pripravená?“
Pokrútila som hlavou. „Nie celkom.“
„Rozumiem. Na palube je šampanské a iné občerstvenie. Pôjdeme?“ Dotkol sa mi tromi prstami krížov a trochu ma potlačil.
Podlamovali sa mi kolená, ale kráčala som nahor. Vnútri som takmer odpadla. Bolo to ako vo filme. Béžové kožené sedadlá, ploché televízne obrazovky, hrubé koberce, na zvláštnom stolíku pri jednom sedadle stálo strieborné vedierko s ľadom a v ňom fľaša pravdepodobne veľmi drahého šampanského. Na palube stála letuška v modrej uniforme a čakala na mňa.
V šoku som pozrela na Harrisa.
„Vchádzate do celkom nového sveta, slečna St. Clairová,“ povedal. „S veľkými privilégiami. Sadnite si, odpočiňte si a upokojte sa. Nikto vám neublíži, nebude z vás nijaká otrokyňa. Len vaša situácia sa trochu zmení.“
Prikývla som, neschopná slov. Sadla som si a pevne sa chytila opierok. Lietadlo naštartovalo a vzlietlo. Letuška mi do vysokého pohára naliala šampanské. Pomaly som ho chlipkala. Potrebovala som si upokojiť nervy, ale aj pozbierať všetku múdrosť, aby som prišla na to, čo ma čaká v najbližšej budúcnosti.
Let trval niečo vyše troch hodín. Potom sme so slabým drganím pristáli na súkromnom letisku. Nemala som potuchy, kde sme.
Vyšla som a nasledovala Harrisa k čakajúcemu autu, tentoraz to bola dlhočizná limuzína. Znova mi podržal dvere, zatvoril a sadol si za volant. Nepovedal nič, len čakal, kým ktosi ďalší naloží moje kufre.
Takmer som očakávala, že v limuzíne bude niekto sedieť, ale nikto tam nebol. Iba čierne kožené sedadlá, svetlá, rádio a ďalšie šampanské. Zložila som si ruky do lona a čakala. Cesta trvala dlho, blížili sme sa k mestu, čo vyzeralo ako New York. Prešli sme po Brooklynskom moste na Manhattan. Prepletali sme sa dopravou a smerovali do vilovej štvrte.
Asi po polhodine vošiel Harris spod nočnej oblohy do podzemnej garáže.
Viedol ma spolu s kuframi k výťahu. Srdce mi prudko bilo. Výťah rýchlo stúpal, až mi bolo nevoľno od žalúdka. Harris mlčal, stál vedľa mňa a ruky mal zložené za chrbtom. Po chvíli výťah zastal, dvere sa otvorili a my sme vyšli von. Ocitli sme sa vo foyeri pred strešným apartmánom. Pod nohami sme mali hrubý bridlicovomodrý koberec, steny boli tmavomodré, široké francúzske dvere z mahagónu, v jednom kúte kvitnúci ker. Presklená stena odhaľovala úchvatný výhľad na New York.
Harris zastal pred dverami a obrátil sa ku mne. „Tu sme. Potiaľto vás odprevadím.“ Strčil ruku do vrecka na kabáte a vytiahol bielu látku. „Ak súhlasíte, zaviažem vám oči. Ak mi to dovolíte, súhlasíte dobrovoľne a splníte všetky inštrukcie bez zaváhania. Ak nesúhlasíte, odveziem vás domov a môj pán bude od vás očakávať vrátenie peňazí.“ Zažmurkal na mňa a po chvíli sa formálne opýtal: „Teda súhlasíte?“
Zhlboka som sa nadýchla. „Nemám na výber, čo?“
Harris pokrčil plecami. „Vždy je na výber.“
Zamyslela som sa. Dokážem to, ak viem, čo sa odo mňa asi očakáva?
Potom som zdvihla bradu, zbierajúc odvahu. „Súhlasím.“
Harris prikývol a presunul sa mi za chrbát. Cítila som, ako mi zaväzuje oči bielym pásom látky, aby som nič nevidela. Uviazal ho jemne, ale pevne. Potom som zasa pocítila na krížoch jeho tri prsty, ako keď ma postrčil do lietadla. Počula som, ako sa otočila kľučka na dverách, ktoré sa šuchli o hrubý koberec.
Tlačil ma a ja som kráčala vpred. Dva kroky, tri, štyri, päť.
„Uvidíme sa, slečna St. Clairová,“ začula som za sebou Harrisov hlas. Cvakla kľučka. Bol preč.
To bol posledný zvuk.
Stála som tam nevidomá, triasla sa a čakala.
Vľavo od seba som začula kroky. „Haló?“ zatiahla som trasľavým hlasom.
„Vitaj, Kyrie.“ Hlas bol hlboký, príjemný, rozcítený, hypnotizujúci, prenikal mi cez uši až do kostí.
Pocítila som, že sa mi ktosi dotkol prstom lícnej kosti. Bol to horúci, nežný dotyk. Prst mi prešiel opatrne od líca k uchu a odhrnul zatúlanú kučeru.
„Len sa neboj.“ Stál blízko, cítila som, ako z neho sála horúčava. Cítila som jeho výraznú mužskú vôňu, kolínsku a mydlo. Bože, a jeho hlas! Chvela som sa pri ňom. Bol sebaistý, milý a prívetivý. „Na túto chvíľu som čakal veľmi dlho, Kyrie.“
„Kto ste? A kde som?“
Nastalo ticho.
„Zatiaľ nemusíš poznať moje meno. A prečo si tu?“ Jeho hlas sa zmenil na tlmené šomranie, pri ktorom mi zovrelo žalúdok. „Si tu, pretože mi patríš, Kyrie.“
„A čo… čo so mnou urobíte?“ Vôbec sa mi nepáčilo, ako vystrašene to zaznelo.
„Všetko.“ Hlas mal nabitý prísľubom. „Určite si to užiješ.“
