Prvá časť
1
St. Péronne
október 1916
Snívalo sa mi o jedle. O chrumkavých bagetách, o panensky bielej striedke chleba čerstvo vytiahnutého z rúry, o zrelom syre. O hrozne a slivkách naložených na mise dovysoka, o vzduchu presýtenom ich vôňou. Už som sa za nimi chcela načiahnuť, no zastavila ma sestra. „Nechaj ma,“ zamrmlala som. „Som hladná.“
„Sophie, zobuď sa.“
Ten syr som priam cítila na jazyku. Dám si kus reblochonu, k tomu krajec teplého chleba a strčím si do úst bobuľku hrozna. Cítila som tú intenzívnu sladkosť, jeho arómu.
Ale sestra ma chytila za zápästie a zastavila ma. Taniere zmizli, vône sa rozplynuli. Načahovala som sa za nimi, ale praskali ako mydlové bubliny.
„Sophie.“
„Čo je?“
„Majú Auréliena!“
Obrátila som sa na bok a zažmurkala som. Sestra mala na hlave plátenný čepiec tak ako ja, aby jej nebolo chladno. Aj v slabom svetle sviečky som videla, že je bledá, oči má vyvalené od hrôzy. „Majú Auréliena. Sú dolu.“
Myseľ sa mi začala rozjasňovať. Zdola bolo počuť krik mužov, ich hlasy sa odrážali od kamenného nádvoria, v kuríne kotkodákali sliepky. V tej hustej tme vzduch desivo vibroval. Posadila som sa na posteli, pritiahla som si nočnú košeľu a pokúšala som sa zapáliť sviečku na nočnom stolíku.
Prešla som povedľa sestry k oknu a pozrela som na námestie na vojakov osvetlených reflektormi ich auta a na mladšieho brata – ten držal ruky nad hlavou a usiloval sa vyhýbať pažbám pušiek, ktoré naňho dopadali.
„Čo sa deje?“
„Vedia o prasiatku.“
„Čože?“
„Zrejme im to prezradil monsieur Suel. Počula som z izby, ako vykrikujú. Hovoria, že ak im Aurélien nepovie, kde je, vezmú ho so sebou.“
„Nič nepovie,“ odvetila som.
Zrazu sme počuli bratov krik a obe sme sa strhli. Ledva som spoznávala svoju sestru – vyzerala na štyridsať, nie na dvadsaťštyri. Vedela som, že v mojej tvári sa odráža jej strach. Tohto sme sa obávali.
„Je s nimi aj kommandant. A prasa nájdu,“ zašepkala Hélène a hlas sa jej v panike zlomil, „všetkých nás zatknú. Veď vieš, čo sa stalo v Arrase. Stane sa z nás exemplárny prípad. A čo bude s deťmi?“
Hlavou mi vírili myšlienky a od strachu, že môj brat prehovorí, som úplne osprostela. Prehodila som si cez plecia štólu, po špičkách som prešla k oknu a vykukla som na dvor. Prítomnosť kommandanta prezrádzala, že to nie sú len nejakí opití vojaci, ktorí si vybíjajú frustráciu vyhrážkami – dostali sme sa do problémov. Jeho prítomnosť znamenala, že sme spáchali zločin – a zločin treba potrestať.
„Nájdu ho, Sophie. Za pár minút ho majú. A potom…“ Hélène nedohovorila.
Zatvorila som oči a potom som ich znova rýchlo otvorila. „Choď dolu,“ povedala som. „Tvár sa, že nič nevieš. Spýtaj sa ich, čo urobil Aurélien. Porozprávaj sa s ním, zabav ho. Daj mi trochu času, kým vojdú do domu.“
„Čo urobíš?“
Chytila som sestru za rameno. „Choď. Ale nič im nehovor, rozumieš? Všetko poprieš.“
Sestra chvíľu váhala, potom vybehla na chodbu, nočná košeľa za ňou povievala. Neviem, či som sa niekedy cítila tak osamelo ako v tých chvíľach, hrdlo mi zvieral strach, na pleciach mi visel osud celej našej rodiny. Vbehla som do otcovej pracovne, prehrabávala som sa v zásuvkách v jeho veľkom stole, všetko som z nich vysypala na dlážku – staré perá, kúsky papiera, kolieska z pokazených hodiniek, účty – na dlážku a ďakovala som Bohu, keď som konečne našla, čo som hľadala. Potom som zbehla na prízemie, otvorila som dvere na pivnici a zišla som po studených kamenných schodoch istým krokom, ani som nepotrebovala blikotavé svetlo sviečky. Zdvihla som ťažkú závoru vzadu v pivnici – kedysi bola po strop plná pivných sudov a dobrého vína, odsunula som prázdny sud a otvorila som dvierka na železnej peci na chlieb.
Prasiatko, ešte dosť malé, nedorastené, ospalo zažmurkalo. Zdvihlo sa na nohy, pozrelo na mňa zo slamenej podstielky, zakrochkalo. Dostalo sa k nám počas rekvirovania farmy monsieur Girarda. Zatúlalo sa v tom chaose, odbehlo od prasiec, ktoré nakladali do nemeckého nákladiaka, a veľmi rýchlo našlo skrýšu v širokej sukni starej mamy Poilânovej. Bolo to ako dar od Boha. Celé týždne sme doň pchali žalude a liali pomyje v nádeji, že sa nám ho podarí vykŕmiť, aby z neho bolo dosť mäsa pre všetkých. Predstava chrumkavej kožky a šťavnatého mäska napĺňala počas uplynulého mesiaca radosťou všetkých, čo žili v hoteli Le Coq Rouge.
Zvonka som znova začula bratov krik, potom sestrin naliehavý hlas, ktorý prerušil drsný krik nemeckého oficiera. Prasiatko na mňa uprelo múdre, chápavé očká, akoby poznalo svoj osud.
„Mrzí ma to, mon petit,“ zašepkala som, „ale toto je naozaj jediná možnosť.“ A spustila som ruku.
O chvíľu som už bola vonku. Zobudila som Mimi a povedala som jej, že musí ísť so mnou, ale nesmie ani neceknúť – to dieťa videlo v posledných mesiacoch toľko hrôzy, že poslúchalo na slovo. Pozrela na mňa, ako držím v náručí jej malého bračeka, vykĺzla z postele a vložila mi ruku do dlane.
Vo sviežom povetrí bolo cítiť blížiacu sa zimu, ešte vždy sa tam vznášala vôňa ohňa, ktorý sme si zapálili večer. Cez kamenný oblúk na zadných dverách som uvidela kommandanta a zaváhala som. Nebol to herr Becker, ktorého sme poznali a nemali radi. Tento muž bol štíhlejší, čerstvo oholený, ľahostajný. Aj v tej tme som mu videla v tvári inteligenciu, nie surovú nevedomosť, a zmocnil sa ma strach.
Tento nový kommandant špekulatívne hľadel do našich okien – možno zvažoval, či im táto budova neposkytne vhodnejšie ubytovanie než farma Fourrierovcov, kde nocovali vyšší nemeckí dôstojníci. Zrejme si uvedomoval výhodu – vyvýšená poloha by mu umožnila lepší výhľad na celé mesto. Boli tam stajne, ako aj desať izieb z čias, keď bol náš dom prosperujúcim hotelom.
Hélène čupela na dlažbe, rukami chránila Auréliena.
Jeden z mužov namieril pušku, ale kommandant zdvihol ruku. „Vstaňte,“ prikázal im. Hélène sa posunula dozadu, ďalej od neho. Videla som, že tvár má napätú od strachu.
Cítila som, ako mi Mimi pevnejšie zovrela ruku, opätovala som jej stisk, no srdce som mala až v hrdle. Nato som podišla bližšie. „Prebohaživého, čo sa tu deje?“ Na kamennom námestí zaznel môj hlas veľmi jasne.
Kommandant pozrel na mňa, prekvapený tým tónom – v oblúkovom vchode videl mladú ženu s dieťaťom – dieťa si cmúľalo prst a držalo sa jej za sukne, druhé dieťa sa jej tislo k prsiam. Nočný čepiec som mala mierne nakrivo, bielu nočnú košeľu takú spratú, až som na tele ledva vnímala tú látku. Len aby nepočul, ako divo mi bije srdce.
Obrátila som sa priamo naňho: „Za aké údajne nevhodné správanie nás teraz prišli potrestať vaši muži?“
Predpokladala som, že naposledy sa s ním takto rozprávala žena pred odchodom z domu. Na nádvorí zavládlo zdesené ticho. Môj brat aj sestra čupiaca na zemi sa lepšie obrátili, aby ma videli, a veľmi dobre si uvedomovali, kam môže takáto neposlušnosť viesť.
„A vy ste kto?“
„Madam Lefèvrová.“
Videla som, že mi pozerá na ruku, či mám obrúčku. Nemusel sa obťažovať – ako väčšina žien v okolí aj ja som ju dávno predala, aby sme mali na jedlo.
„Madam, dostali sme informáciu, že nezákonne chováte hospodárske zvieratá.“ Po francúzsky hovoril celkom dobre – dôkaz, že už dlhšie sa zdržuje na okupovanom území. Hlas mal pokojný. Toto nie je muž, ktorý by sa cítil ohrozený nečakaným vývojom situácie.
„Hospodárske zvieratá?“
„Podľa informácie zo spoľahlivého zdroja tu chováte prasa. Iste viete, že ukrývanie hospodárskych zvierat pred vojenskou správou sa trestá väzením.“
Hľadela som mu do očí. „A viem aj to, kto vám také čosi nahovoril. Monsieur Suel, non?“ Líca mi očerveneli, vlasy spletené do dlhého vrkoča prehodeného cez plece ma na šiji až šteklili.
Kommandant sa obrátil na svojho pobočníka. Muž odvrátil pohľad –bolo jasné, že je to tak.
„Viete, herr kommandant, monsieur Suel sem chodí aspoň dva razy do mesiaca a pokúša sa nás presvedčiť, že v čase neprítomnosti manželov potrebujeme jeho útechu. A keďže ani zďaleka nejavíme záujem o túto jeho údajnú láskavosť, revanšuje sa nám tým, že na nás donáša a ohrozuje nám život.“
„Vojenská správa by nekonala, keby zdroj nebol dôveryhodný.“
„Dovolím si tvrdiť, herr kommandant, že vaša návšteva svedčí o opaku.“
Uprel na mňa nepreniknuteľný pohľad. Zvrtol sa na podpätku a zamieril ku vchodovým dverám. Nasledovala som ho, potkýnajúc sa o nočnú košeľu, čo som sa usilovala držať s ním krok. Bolo mi jasné, že už môj odvážny tón môže považovať za priestupok. Ale v tej chvíli som sa nebála.
„Len na nás pozrite, herr kommandant. Vyzeráme ako ľudia, ktorí si pochutnávajú na hovädzine, jahňacine či bravčovom?“ Obrátil sa, vrhol pohľad na moje vycivené zápästia vytŕčajúce z rukávov na nočnej košeli. Len za posledný rok som v páse schudla päť centimetrov. „Naozaj sa vám zdáme smiešne bucľaté? Z dvadsiatich sliepok nám zostali len tri, ktoré s radosťou kŕmime, aby si vaši muži mohla chodiť po vajcia. A my zatiaľ žijeme na múke, na čoraz menšom prídele mäsa, na kukuričnom a otrubovom chlebe, ktorým by sme inokedy nekŕmili ani dobytok.“
Už bol v zadnej hale, podpätky mu klopotali na dlažbe. Zaváhal, prešiel k baru a vyštekol nejaký príkaz. Z ničoho nič sa zjavil vojak a podal mu lampu.
„Nemáme ani len mlieko pre naše malé deti, ktoré plačú od hladu, a z podvýživy sme stále chorľavé. A vy napriek tomu prídete uprostred noci, vyľakáte dve ženy a surovo sa správate k nevinnému chlapcovi. Vyhrážate sa nám, pretože na nás nejaký chlipník žaloval, že tu hodujeme?“
Ruky sa mi triasli. Videl, ako sa mi dieťatko zamrvilo v náručí, a uvedomila som si, že od napätia ho zvieram veľmi tuho. Ustúpila som, napravila som si štólu a utíšila som dieťa. Potom som zdvihla hlavu. Nedokázala som potlačiť trpkosť a hnev v hlase.
„Prehľadajte to tu, herr kommandant. Obráťte dom hore nohami, zničte všetko to, čo ešte nie je zničené. Prehľadajte aj maštale, hoci vaši muži si už dávno pobrali všetko, čo chceli. Keď nájdete to údajné prasa, dúfam, že si na ňom vaši chlapi dobre pochutnajú.“
Dívala som sa mu do očí dlhšie, než by bol možno očakával. Cez okno som videla, ako moja sestra nočnou košeľou utiera Aurélienovi rany a usiluje sa zastaviť krvácanie. Nad nimi stáli traja nemeckí vojaci.
Oči si mi privykli na tmu – videla som, že kommandant váha. Jeho muži neisto čakali na povely. Mohol im prikázať, aby obrátili dom hore nohami, mohol nás všetkých zatknúť, aby nás potrestal za môj výbuch hnevu. Ale vedela som, že premýšľa, či Suel neklamal. Nevyzeral ako muž, ktorý by si pripustil, že sa mýli.
Keď sme s Édouardom hrávali poker, smial sa, že som zákerná protihráčka, lebo na tvári mi nikdy nevidieť skutočné pocity. Teraz som si pripomenula jeho slová – toto bola asi najdôležitejšia hra v mojom živote. Chvíľu sme s kommandantom na seba hľadeli. Cítila som, ako svet okolo nás znehybnel – z diaľky som počula streľbu z frontu, sestrin kašeľ, šuchorenie biednych vystrašených sliepok v kuríne. Všetko akoby na chvíľu zaniklo a boli sme tam len my dvaja s kommandantom – hrali sme hazardnú hru s pravdou. Prisahám, že som počula, ako mi tlčie srdce.
„Čo je toto?“
„Čo?“
Zdvihol lampu a slabé zlaté svetlo dopadlo na portrét – Édouard ma namaľoval krátko po svadbe. Vtedy som mala husté vlasy rozpustené na pleciach, pleť žiarivú a rozjasnenú, pohľad ženy, ktorá si uvedomuje, že je zbožňovaná. Pred pár týždňami som vytiahla ten portrét a povedala som sestre, že nech sa prepadnem, ak dovolím, aby nejakí Nemci rozhodovali, na čo sa budem dívať vo svojom dome.
Zdvihol lampu trochu vyššie, aby lepšie videl. Nedávaj ho tam, Sophie, varovala ma sestra. Budú z toho len problémy.
Keď sa konečne obrátil ku mne, zdalo sa mi, akoby sa nasilu musel odtrhnúť od obrazu. Pozrel na moju tvár, potom na portrét. „To namaľoval môj manžel.“ Neviem, prečo som cítila potrebu oznámiť mu to.
Možno preto, že vo mne horel spravodlivý hnev. Možno preto, aby som zvýraznila do očí bijúci rozdiel medzi dievčaťom na obraze a dievčaťom, čo stálo pred ním. Možno to vyvolalo plavovlasé dieťa plačúce pri mojich nohách. Možno aj kommandanti boli po dvoch rokoch unavení z toho, že nás prenasledovali pre maličkosti.
Ešte chvíľu hľadel na portrét, potom si pozrel na nohy.
„Myslím, že sme si to vyjasnili, madam. Náš rozhovor sa ešte neskončil. Ale dnes už vás ďalej nebudeme rušiť.“
Pobadal, ako ma to prekvapilo, nedokázala som zakryť ohromenie a videla som, že ho to uspokojilo. Možno mu stačilo, keď vedel, že verím, že som odsúdená k záhube. Tento muž je inteligentný a prefíkaný. Musím si naňho dať pozor.
„Chlapi!“
Vojaci sa obrátili, slepo poslušní ako vždy, a vykročili k autu. V reflektoroch sa jasne črtali uniformy. Vyšla som za ním, stála som pred dverami. Počula som, ako povedal šoférovi, že má vyraziť do mesta, a už ho nebolo.
Počkali sme, kým vojenské vozidlo nezmizlo v diaľke – reflektormi si svietilo na cestu plnú výmoľov. Hélène sa roztriasla. Priložila si bielu ruku na čelo, zatvorila oči. Aurélien rozpačito postával pri mne, držal za ruku Mimi, hanbil sa za detinské slzy. Počkala som, kým nedoznelo hučanie motora. Pri stúpaní do kopca kvílil, akoby aj on protestoval.
„Ublížili ti, Aurélien?“ Dotkla som sa mu hlavy. Mal jazvy aj modriny. Čo sú to za ľudia! Zaútočiť na neozbrojeného chlapca!
Strhol sa. „Nebolelo to,“ vyhlásil. „Nebál som sa.“
„Myslela som, že ťa zatkne,“ povedala sestra, „… že nás všetkých zatkne.“ Bála som sa, keď sa takto tvárila – akoby stála nad priepasťou. Utrela si oči, so sileným úsmevom si čupla k dcérke, objala ju. „Sprostí Nemčúri. Ale nás vystrašili, čo? Hlúpa mamina, že sa dala vystrašiť.“
Dieťa ju ticho, vážne pozorovalo. Niekedy som premýšľala, či ešte dakedy uvidím na Miminej tvári úsmev.
„Mrzí ma to. Ale už je dobre,“ pokračovala. „Poďme všetci dnu. Mimi, máme trošku mliečka, zohrejem ti ho.“ Utrela si ruky do zakrvavenej nočnej košele, otrčila ku mne ruky. „Nemám ti vziať Jeana?“
Zrazu som sa kŕčovito roztriasla, akoby som si až teraz uvedomila, že som sa mala čoho báť. Nohy som mala ako z huspeniny, zúfalo som si túžila sadnúť. „Áno,“ prikývla som, „možno by si mohla.“
Sestra už nastavila ruky, potom vykríkla. V deke bolo zababušené prasiatko – do nočného vzduchu mu vytŕčal iba ružový rypáčik.
„Jean je hore, spí,“ vysvetlila som. Chytila som sa steny, aby som sa udržala na nohách.
Aurélien jej pozrel ponad plece. Všetci naň ohromene hľadeli.
„Mon Dieu.“
„Je mŕtve?“
„Len uspaté. Spomenula som si, že otec mal v pracovni fľašu chloroformu z čias, keď zbieral motýle. Preberie sa. Ale musíme mu vymyslieť inú skrýšu, keby sa náhodou vrátili. Iste sa vrátia.“
Vtedy sa Aurélien nesmelo, no radostne usmial. Úsmev bol v tých časoch naozaj vzácny. Hélène ukázala Mimi uspaté prasiatko a obe sa usmiali. Hélène sa mu stále dotýkala rypáčika a plieskala si rukou po tvári, akoby ani nemohla uveriť, čo drží v rukách.
„Ty si mala prasiatko rovno pred ich nosom? Oni sem prišli len kvôli nemu a ty si ho držala na rukách? A potom si im vynadala, že prišli?“ vykrikovala neveriacky.
„Rovno pred ich rypákmi,“ pozval sa Aurélien – už znova sa tváril silácky. „Ha, ty si ho držala rovno pred ich rypákmi!“
Sadla som si na mačacie hlavy a naplno som sa rozosmiala, tak, že po chvíli som nevedela, či sa smejem, alebo plačem. Môj brat sa zrejme zľakol, že ma pochytila hystéria, vzal ma za ruku a oprel sa o mňa. Mal štrnásť rokov a niekedy býval nafučaný ako muž, inokedy detinsky túžil po úteche.
Hélène bola ešte vždy zamyslená. „Keby som to bola vedela…“ zamrmlala. „Kedy sa z teba stala taká smelá žena, Sophie? Moja malá sestrička! Kto z teba urobil hrdinku? Keď sme boli malé, bola si len taká myšička. Myšička!“
Nebola som si istá, či poznám odpoveď.
Keď sme konečne vošli do domu, Hélène zohrievala mlieko a Aurélien si umýval dobitú tvár, zastala som pred portrétom.
Hľadelo na mňa dievča, s ktorým sa Édouard oženil, no ten výraz som už nespoznávala. On ho vo mne videl skôr než ostatní, už ten úsmev prezrádzal spokojnosť nielen rozdávanú, ale aj prijímanú. Prezrádzal hrdosť. Keď jeho parížski priatelia nechápali, prečo ľúbi mňa, obyčajnú predavačku, len sa usmial – už vtedy to vo mne videl.
Nikdy som si nebola istá, či chápe, že to tam bolo len vďaka nemu.
Stála som, hľadela na obraz a na okamih som si spomenula, aký to bol pocit byť dievčaťom, ktoré netrápi hlad či strach, a rozmýšľa iba o chvíľach, ktoré strávi sama s Édouardom. To dievča mi pripomínalo, že svet môže byť krásny a že kedysi boli v mojom svete veci – umenie, radosť, láska –, ktoré ho vypĺňali namiesto strachu, žihľavovej polievky a zákazu vychádzania. Vo svojom výraze som videla jeho. A vtedy som si uvedomila, čo som práve urobila. On mi pripomenul, že som silná a že ešte vždy mám dosť sily, aby som bojovala.
Keď sa vrátiš, Édouard, prisahám, že znova bude zo mňa to dievča, ktoré si namaľoval.
