O knihe Presilovka.
Fiona Carsonová je rešpektovaná generálna riaditeľka multimiliardovej korporácie. Svet medzinárodného obchodu je k úspešným ženám tvrdý, Fiona si nemôže dovoliť najmenší chybný krok a poskytnúť tak neprajníkom zámienku na svoje zosadenie. Ako rozvedená matka trávi všetok voľný čas s deťmi, na vzťah sotva pomyslí. Žien na vysokých postoch sa muži boja a Fiona sa už dávno vzdala predstavy o milujúcom partnerovi.
Aj Marshall Weston je vplyvný muž riadiaci nadnárodnú spoločnosť. Po boku má príkladnú manželku, ktorá ochotne obetovala právnickú kariéru, aby vychovávala ich tri deti a podporovala Marshalla na každom kroku. Charizmatický päťdesiatnik však zďaleka nie je taký bezúhonný, ako sa na prvý pohľad zdá. Neustále koketuje so škandálmi, ktoré by mu mohli zničiť kariéru aj rodinu, no jemu sa život na hrane páči. Už celé roky skrýva obrovské tajomstvo, spokojný sám so sebou, ako sa mu všetko darí ututlávať.
Obaja, Fiona aj Marshall, boli ochotní obetovať veľa, aby sa dostali na vrchol. Čoho sa vzdajú teraz, len aby si moc udržali?
Úryvok č.1 – Kapitola 1
Fiona Carsonová opustila svoju kanceláriu s perfektným časovým náskokom, aby prišla včas do zasadacej siene na dôležitý míting. Mala na sebe praktický kostým, blond vlasy stiahnuté do chvosta a takmer žiadny mejkap. Bola generálna riaditeľka jednej z najväčších a najúspešnejších korporácií v Spojených štátoch. Neznášala meškanie a takmer nikdy nechodila neskoro. Každému, kto ju nepoznal, a nebolo ich málo, pripadala, že má všetko pod kontrolou a človek si vedel predstaviť, že zvládne akúkoľvek situáciu. A nech mala akékoľvek osobné problémy, bolo nepredstaviteľné, že by dovolila, aby jej zasahovali do práce. Žena ako Fiona by nič také nepripustila.
Keď sa priblížila k zasadacej sieni, zazvonil jej mobil. Chystala sa prepnúť hovor do hlasovej pošty, ale potom sa rozhodla pre istotu skontrolovať, kto volá. Mobil vybrala z vrecka. Volala jej dcéra Alyssa, študentka druhého ročníka Univerzity v Stanforde v Kalifornii. Zaváhala, ale potom sa rozhodla hovor prijať. Mala čas. Míting správnej rady sa začne až o niekoľko minút a ako slobodná matka mala vždy nepríjemný pocit, keď nezdvihla hovor od svojich detí. Čo ak práve ide o niečo naozaj vážne? Alyssa bola vždy pokojné dieťa a zvládala svoj život zodpovedne rovnako ako mladší dospelí, ale aj tak… Čo ak mala nehodu, je chorá, niekde na pohotovosti, má krízu v škole, jej psa prešlo auto (čo sa už raz stalo a Alyssa bola zdrvená celé mesiace). Fiona nedokázala nechať telefón zvoniť a ignorovať ho, keď volalo niektoré z jej detí. Vždy cítila, že byť rodičom znamená byť neustále k dispozícii. A cítila to tak aj v súvislosti s funkciou generálnej riaditeľky. Očakávala, že v naliehavom prípade jej niekto zavolá, kedykoľvek, hoci by bola na konci sveta. Fiona bola vždy po ruke pre korporáciu aj pre svoje deti. Zdvihla po druhom zazvonení.
„Mama?“ ozvala sa Alyssa tónom, ktorý používala len pre dôležité udalosti. Ak dostala fantastickú známku alebo naopak katastrofálnu, či ak sa dozvedela niečo zlé u lekára, napríklad ak bol test na mono pozitívny. Fiona pochopila, že je to dôležité a tak bola rada, že zdvihla. Dúfala, že nejde o nič vážne.
„Áno. Čo sa deje?“ odvetila znepokojeným, pritlmeným hlasom, aby ju nikto nepočul pri súkromnom hovore, keď kráčala po chodbe. „Si v poriadku?“
„Áno, samozrejme!“ odsekla namrzene Alyssa. „Prečo sa pýtaš?“ Nikdy jej nenapadlo, aké je byť matkou a čo všetko vás môže trápiť, čo si môžete predstavovať alebo čo všetko môže vypáliť zle, naozaj veľmi zle. Fioninou prácou bolo byť si toho vedomá a byť pripravená v prípade potreby zakročiť, ako Červený kríž alebo hasiči. Byť matkou bolo ako pracovať doživotne pre pohotovostné služby. „Kde si? Prečo hovoríš tak potichu?“ Alyssa ju ledva počula. Neznášala, keď jej matka do telefónu šepkala.
„Idem na míting správnej rady,“ vysvetlila Fiona, stále hovoriac hlasitým šepotom. „Čo potrebuješ?“
„Nič nepotrebujem. Len som sa ťa chcela na niečo opýtať.“ Alyssin hlas znel mierne urazene pre matkin slovný zvrat. Nezačali najlepšie a Fiona premýšľala, prečo jej dcéra radšej neposlala esemesku ako zvyčajne. Vedela, aká je jej matka celý deň zaneprázdnená. Fiona však vždy vysvetľovala svojim deťom, že sú jej najvyššou prioritou, takže sa nerozpakovali kedykoľvek sa s ňou skontaktovať, dokonca aj počas pracovného dňa. Fiona teda predpokladala, že jej Alyssa potrebuje povedať niečo dôležité. Poznali pravidlá. „Nevolajte mi do práce, pokiaľ to nie je nutné.“ Výnimkou bolo, keď boli deti mladšie a volali jej, aby jej povedali o svojom zranení alebo keď sa im za mamou veľmi cnelo. Nikdy ich za tie telefonáty nehrešila, ani Alyssu, ani svojho syna Marka.
„Tak sa pýtaj,“ vyzvala ju Fiona a snažila sa, aby jej hlas neznel netrpezlivo. „O dve sekundy musím ísť na míting. Už som skoro tam.“
„Potrebujem láskavosť.“ No nech je radšej dobrá, pomyslela si Fiona, vzhľadom na načasovanie, nervozitu v hlase a ten úvod.
„Akú láskavosť?“
„Môžem si požičať tvoju sukňu od Givenchy s rozparkom na boku? V sobotu večer mám dôležitú schôdzku.“ Povedala to, akoby šlo o krízovú situáciu. Pre ňu to aj bola krízová situácia.
„To mi voláš iba preto? Nemohla si počkať do večera?“ Fiona sa nahnevala. „Ešte som ju ani nemala na sebe.“ Zriedkavo sa jej podarilo niečo si obliecť ako prvej. Buď si Alyssa niečo požičala, alebo vec zmizla navždy a stala sa iba prchavou spomienkou v jej šatníku. Stávalo sa to čoraz častejšie. Mali s Alyssou rovnakú veľkosť a Alyssa začínala obľubovať klasickejšie oblečenie.
„Veď si ju nechcem obliecť na cezpoľný beh. Vrátim ti ju v nedeľu.“ V ktorom roku? Alyssina predstava o načasovaní vrátenia bola tak trocha hmlistá.
Fiona to s ňu chcela prediskutovať, ale nemala čas. „Tak dobre. Pozhovárame sa o tom večer, keď prídem domov.“
„Musím to vedieť naisto, inak budem nútená ísť na nákup. Nemám si čo obliecť.“ Vyzeralo to na dlhšiu konverzáciu.
„Dobre, vezmi si ju. Porozprávame sa večer.“
„Nie, mami, počkaj… Musím si s tebou pohovoriť o mojej práci z ekonomiky. Potrebujem ju na pondelok a profesorovi sa nepáčila moja téma, tak som chcela…“
„Alyssa, teraz nemôžem hovoriť. Neskôr. Ponáhľam sa. Je to príliš rozsiahla téma na diskusiu za dve sekundy.“ Začínala byť popudlivá. Alyssa ihneď zareagovala podráždene.
„Fajn, dobre, pochopila som. Ale ty sa vždy sťažuješ, že s tebou nerozoberám svoje práce a profesor povedal…“
„Nie počas práce, navyše pred mítingom správnej rady. Som veľmi rada, že to chceš so mnou prediskutovať. Ale nie je vhodný čas.“ Bola pri dverách zasadacej miestnosti a potrebovala hovor ukončiť.
„Tak kedy môžeš?“ Alyssa bola trochu nevrlá, akoby naznačovala, že jej matka nikdy nemá čas, čo nebolo férové, lebo Fiona robila, čo mohla, aby bola pre svoje deti vždy naporúdzi a Alyssa to vedela.
„Dnes večer. Pozhovárame sa večer. Zavolám ti.“
„Ja nemôžem. Idem do kina so spolužiakmi z francúzštiny a ešte predtým na večeru do francúzskej reštaurácie. Je to súčasť výučby.“
„Tak mi potom zavolaj,“ navrhla Fiona v zúfalej snahe ukončiť rozhovor.
„Sukňu si vyzdvihnem v sobotu. Vďaka, mama.“
„Kedykoľvek,“ odvetila Fiona so sarkastickým úsmevom. Vždy jej to robili, najmä Alyssa. Akoby skúšala, či jej matka dáva pozor. A Fiona vždy dávala pozor. Alyssa nič nepotrebovala testovať, ale aj tak to niekedy spravila. Jednoducho musela. Áno, som v strehu, pomyslela si Fiona a dúfala, že Alyssa nezavolá znova s tým, že chce aj čierny sveter, ktorý sa hodil k sukni. „Ľúbim ťa. Bav sa.“
„Hej, ja teba tiež. A ty sa bav na mítingu správnej rady. Prepáč, že som ťa otravovala,“ dodala Alyssa a zložila. Fiona zapla na telefóne vibračné zvonenie a strčila si ho späť do vrecka saka. Teraz mala prácu. Už nijaké hovory týkajúce sa požičiavania najnovšej, novučičkej, ešte nenosenej sukne. Ale to bola realita v živote generálnej riaditeľky a osamelej matky.
Nahodila vážny výraz a vkročila do zasadacej siene korporácie NTA, National Technology Advancement, a usmiala sa na niekoľkých členov správnej rady zhromaždených okolo dlhého oválneho stola a čakajúcich na príchod ostatných. V rade bolo desať členov, osem mužov a dve ženy, väčšinou riaditelia iných korporácií, z ktorých mnohé boli menšie a niekoľko rovnakých. Polovica už bola prítomná a na Fionu čakal zástupca predsedu rady a štyria ďalší členovia. Vo veku štyridsaťdeväť rokov bola Fiona už šesť rokov generálna riaditeľka NTA a mala za sebou pozoruhodnú prácu. Jej predchodca bol v NTA pridlho a držal sa staromódnych názorov s minimálnym rizikom, čo spôsobilo pokles akcií za posledné roky. Fionu si vyhliadla komisia, a stiahla ju na svoju stranu z významnej pozície.
Pracovnú ponuku si dobre premyslela. Mala dobrý odhad, bola rázna a mala odvážne plány. Nepúšťala sa do prehnaných rizík a všetko, čo urobila, si dôkladne premyslela. Jej dlhodobé a krátkodobé ciele pre spoločnosť boli brilantné. Už o niekoľko mesiacov akcie NTA prudko stúpli a odvtedy stále stúpali aj napriek nepriaznivej ekonomike. Manažment aj akcionári ju milovali a rešpektovali ju kolegovia aj zamestnanci. Zisk spoločnosti neustále narastal. Ak to bolo nevyhnutné, bola nemilosrdná, ale všetko, čo robila, najprv starostlivo zvážila a prekalkulovala. Fiona Carsonová bola hviezda počas celej svojej kariéry. Inteligentná žena s dokonalým zmyslom pre obchod. Bola jednou z najúspešnejších žien v Spojených štátoch, šéfovala jednej z najväčších korporácií v americkom obchode a bola zodpovedná za státisíce zamestnancov.
Potichu sa zhovárala s členmi výboru, ako postupne prichádzali. Do začiatku mítingu zostávalo ešte desať minút. Zvyčajne prišla o niekoľko minút skôr, aby s nimi mohla prehodiť pár slov. Predseda Harding Williams vždy prichádzal na poslednú chvíľu. Mal za sebou významnú kariéru v obchode, hoci nie takú vynikajúcu ako Fiona. Bol na čele veľkej korporácie väčšinu svojej kariéry – hoci nie takej veľkej ako NTA – a riadil ju ako diktatúru, čo bolo akceptovaným štýlom v jeho začiatkoch. No časy sa zmenili, čo sa mu Fiona snažila zdôrazniť, keď urobil nejaký rebelantský krok na základe vlastných názorov a rozmarov. Fiona sa striktne pridržiavala pravidiel korporátneho riadenia, ktoré mali spoločnosti a ľudia v ich vedení rešpektovať. A to isté očakávala aj od správnej rady, čo spôsobovalo nezhody medzi ňou a Hardingom takmer na každom mítingu správnej rady. Fiona sa raz vyjadrila, že sú ako dvaja rodičia, ktorí majú tie najlepšie úmysly so svojím dieťaťom a že ich značne odlišné stanoviská často prinášajú osoh NTA, keď dosiahnu kompromis. Ale Fionu to zakaždým stálo ukrutné bolesti hlavy, pričom sa na svetlo vyťahovalo to najhoršie z nich. Rešpektovala Hardinga Williamsa ako predsedu, rešpektovala aj jeho dlhoročné skúsenosti, ale každému bolo jasné, že sa jej protivil ako človek. On ju nenávidel ešte viac. Nijako sa tým netajil, často sa na jej adresu hanlivo vyjadroval alebo prevracal oči pri jej návrhoch, zatiaľ čo ona bola nevyčerpateľne diplomatická, úctivá a diskrétna bez ohľadu na to, koľko úsilia ju to stálo. Williams zraňoval Fionine city sarkastickými poznámkami buď priamo do tváre, alebo poza jej chrbát, ale ona nikdy nič nedala najavo. Nikdy mu neposkytla satisfakciu, aby videl, ako veľmi ju rozčuľuje. Bola profesionálka do špiku kostí. Jej asistentka vždy mala pripravené dve pilulky proti bolesti a pohár vody. Vždy čakali na stole, keď sa Fiona vrátila do svojej kancelárie po mítingu správnej rady a ten deň zaiste nebude výnimkou. Fiona zvolala krízový míting v snahe vyriešiť problém so správnou radou.
Harding pokladal stretnutie za absurdné a ponosoval sa na to hneď po príchode. Zo zamestnania odišiel do dôchodku pred piatimi rokmi, ale bol stále vplyvný predseda a pôsobil aj v ďalších výboroch. Funkciu predsedu správnej rady NTA bude musieť opustiť do konca roku, keď dovŕši sedemdesiat rokov. Nemusel by odísť iba vtedy, ak by hlasovali za zmenu pravidla o povinnom dôchodkovom veku pre členasprávnej rady, ale nikto to zatiaľ nenavrhol. Fiona sa tešila sa na jeho odchod koncom roka; o sedem mesiacov. A dovtedy s ním musí rokovať konštruktívne. Vždy sa o to snažila, počas celých šiestich rokov, odkedy bola v NTA generálna riaditeľka.
Odkedy vzala túto prácu, celých šesť rokov vedela, že Harding Williams o nej vraví ako o žene s uvoľnenou morálkou a nazýva ju sukou. Bol v správnej rade NTA už dlho pred jej príchodom a ich cesty sa skrížili už dávno, v mladosti, na Harvard Business School, kde ju v prvom roku učil. Vtedy si o nej spravil mienku a už nikdy ju nezmenil.
Z Fiony by bola nádherná žena pri minimálnej snahe, čo však ona odmietla. Nestrácala čas úsilím byť atraktívnou pre mužov, ktorých stretávala v práci. Jej jediným záujmom bolo viesť spoločnosť a jej státisíce zamestnancov ešte vyššie. Už dávno si osvojila štýl žien v korporátnom svete. Bola vysoká, štíhla, mohla sa pochváliť dobrou postavou, svoje dlhé plavé vlasy nosila úhľadne zopnuté a mala veľké zelené oči. Šperky ani volány nenosila. Nechty mala vždy bezchybne upravené, nalakované bezfarebným lakom. Bola typická predstaviteľka úspešnej, vplyvnej ženy vo vedúcej funkcii. Vládla železnou rukou v zamatovej rukavičke. Ako silná žena nezneužívala svoju moc, ale bola ochotná urobiť všetky tvrdé rozhodnutia, ktoré si vyžadovala jej práca, akceptovala kritiku a statočne sa borila s problémami, ktoré s tým súviseli. Nikto nikdy nepostrehol jej obavy z rozhodnutí, strach, že sa všetko môže zvrtnúť, ľútosť, keď museli zavrieť továreň, čo zlikvidovalo tisícky pracovných miest. Strávila mnoho bezsenných nocí. V práci však pôsobila pokojne, chladne, nebojácne, inteligentne, súcitne a kultivovane. Jej jemnejšia stránka, aj keby nejakú mala, sa nikdy v práci neukázala. Nemohla si ju dovoliť; na jej pozícii by to mohlo byť nebezpečné. Musela byť nebojácnou líderkou a bola si toho po celý čas vedomá.
Fiona počkala, kým sa všetci členovia správnej rady usadia a Harding Williams otvorí rokovanie. Potom sa k nej otočil so sarkastickým pohľadom. Ignorovala to.
„Zvolali ste tento míting, Fiona. Povedzte nám, čo máte na srdci, a ja dúfam, že stálo za to ťahať sem všetkých od práce na neplánovaný míting. Nechápem, prečo ste nám nemohli poslať obežník. Mám aj dôležitejšie povinnosti ako bežať sem zakaždým, keď dostanete nejaký nový nápad. A určite aj moji kolegovia v správnej rade.“ Rovnako ako ona. No zdržala sa komentára na jeho adresu. Mala totiž dobrý dôvod na zvolanie stretnutia a bola si istá, že aj Harding to vie. Len sa snažil zhodiť ju ako zvyčajne. Nikdy nevynechal príležitosť ponížiť ju. Vždy sa pri ňom cítila ako študentka prepadajúca z nejakého predmetu, čo rozhodne nebol jej prípad. Ale nedala na sebe nič znať.
Harding sa za tie roky nespočetnekrát vyjadril, že si nemyslí, že by ženy mali viesť veľké korporácie, ani toho nie sú schopné. Bol presvedčený, že Fiona nebola výnimkou. Neznášal to, že ženy v súčasnosti zastávali významné pozície, vždy ho to štvalo. Bol už štyridaťštyri rokov ženatý so ženou, ktorá vyštudovala na Vassare, mala diplom z dejín umenia z Radcliffu, ale nikdy nepracovala. Deti nemali a Marjorie Williamsová žila v absolútnom tieni svojho manžela, čakajúc na jeho pokyny. Hardingovi to dokonale vyhovovalo a vždy sa chvastal svojím dlhoročným manželstvom, najmä keď sa ostatní navôkol rozvádzali. Nebol ohľaduplný ani skromný a jeho arogancia len prispievala k jeho všeobecnej neobľúbenosti. Fiona bola prvá na zozname.
„Zvolala som dnešný míting,“ začala Fiona pokojne, sediac vystretá na stoličke. Napriek pokojnému hlasu mala dôrazný štýl, ktorým ľudí vedela zaujať a dokázala elektrizovať každú osobu v miestnosti, keď sa s nimi delila o svoje inovatívne nápady. „Chcem s vami prediskutovať nedávny únik informácií v tlači.“ Všetci o ňom vedeli a každý člen správnej rady bol znepokojený. „Myslím, že sme všetci zajedno, že nás to stavia do nepríjemnej pozície. Zatvorenie továrne Larksberry bude mať dosah na tisíce zamestnancov, musíme ich prepustiť. Treba im to oznámiť veľmi opatrne. To, ako podáme túto správu a ako s ňou naložíme, by pri zlej organizácii mohlo mať veľmi vážny negatívny efekt na naše akcie a mohlo by dokonca spôsobiť paniku na akciovom trhu. Aj keď sme o tom hlasovali na našom poslednom mítingu, toto oznámenie verejnosti, akcionárom či zamestnancom považujem za predčasné. Teraz potrebujeme čas na zavedenie opatrení kontroly škôd a pracujem na tom naplno od nášho posledného stretnutia. Myslím si, že vhodnými opatreniami sa dá zachrániť aspoň niečo. Tú továreň musíme zatvoriť kvôli ozdraveniu spoločnosti, ale posledné, čo by sme chceli, je, aby do tlače unikli informácie ešte pred dotiahnutím detailov. Ako všetci viete, vyšlo to pred dvomi týždňami v The Wall Street Journal a v The New York Times. Odvtedy nerobím iné, len upratujem. Myslím, že všetci súhlasíme s tým, že najrušivejším momentom v celej veci je nielen načasovanie, ale aj zjavný únik cez niekoho v správnej rade. Informácia zverejnená v tlači bola známa iba nám v tejto miestnosti. Neexistujú písomné záznamy, tlači to teda musel prezradiť niekto z vás.“
Nastalo ťaživé ticho, keď sa Fiona dívala z jedného na druhého prenikavým a vážnym pohľadom. Nikoho nevynechala. „Je nemysliteľné, aby sa niečo také stalo tu. Je to prvýkrát za mojich šesť rokov v NTA. Za celú svoju kariéru som nikdy nezažila únik informácií zo zasadacej siene. Viem, že sa to stáva, ale je to pre mňa nové a možno aj pre niektorých z vás.“ Znovu preletela pohľadom všetkých prítomných a oni prikývli. Nik jej nepripadal previnilo a Harding vyzeral vážne nasrdený, akoby mrhala ich časom. Všetci však vedeli, že to tak nie je. Niekto zo správnej rady zjavne vynášal informácie a Fiona mala v úmysle zistiť, o koho ide. Chcela to vedieť čo najskôr a vyhodiť dotyčného z rady. Išlo o priveľmi vážny prečin, aby sa bral naľahko alebo ignoroval.
„Myslím, že všetci si zaslúžime vedieť, kto vyzradil tajomstvo správnej rady a zatiaľ všetci odmietate zodpovednosť za tento čin. To nie je dobré,“ dodala vážne a zelené oči jej blčali. „V stávke je príliš veľa. Zdravie spoločnosti, stabilita akcií. Máme zodpovednosť voči akcionárom a zamestnancom. Chcem vedieť, kto hovoril s tlačou a vás by to malo takisto zaujímať .“ Všetci prikývli, len Harding vyzeral znudene.
„Dostaňte sa k pointe, Fiona!“ prerušil ju hrubo. „Čo navrhujete? Testy na detektore lži pre celú správnu radu? Fajn, môžete začať mnou. Už aby to bolo za nami, bez zbytočného komického rozruchu. Došlo k úniku informácií, zdá sa, že sme všetci prežili a možno to bude pre verejnosť a zamestnancov, ktorých prepúšťame, varovným signálom. Neospravedlňujem to, čo sa stalo, ale možno to nebolo na škodu.“
„Nesúhlasím s vami. A myslím si, že je dôležité poznať vinníka a postarať sa o to, aby sa to neopakovalo.“
„Fajn. Pokračujte si vo svojom hone na čarodejnicu, ale varujem vás, že nebudem súhlasiť so žiadnymi nelegálnymi metódami. Všetci vieme, čo sa stalo pred pár rokmi v spoločnosti Hewlett-Packard, keď vypukol rovnaký škandál. Takmer to spoločnosť položilo, spravilo to zo správnej rady divadlo pre tlač a jeho členovia nemali ani potuchy, že sa na ich vyšetrovanie použili nelegálne metódy. Predseda takmer skončil vo väzení, keď sa to prevalilo. Varujem vás, Fiona. Nemám v úmysle skončiť vo väzení kvôli vám či kvôli vašej štvanici. Pokojne si vyšetrujte, ale nech je všetko legálne.“
„Môžem vás uistiť, že to tak bude,“ odvetila chladne. „Mám rovnaké obavy ako vy. Ani ja nechcem, aby sa história opakovala. Kontaktovala som viaceré investigatívne firmy a ešte dnes vám všetkým odovzdám ich mená. Chcem transparentné, absolútne legálne prešetrenie členov správnej rady a, samozrejme, aj seba, aby sme odhalili, kto je zodpovedný za únik, keďže nikto nie je ochotný priznať sa.“
„Záleží na tom?“ opýtal sa Harding, vyzeral opäť znudene. „Je to vonku a vy ste povedali, že sumarizujete rozsah škôd. Nič sa nezmení, ak zistíte, kto prehovoril. Pokojne na to mohol prísť nejaký bystrý reportér aj sám.“
„To je vylúčené a vy to viete. Navyše, chcem si byť absolútne istá, že sa to už nezopakuje. Čo sa prihodilo, je úplne proti všetkým pravidlám, ako riadime túto spoločnosť a túto správnu radu,“ oponovala Fiona a predseda okamžite prevrátil oči.
„Preboha, Fiona, na vedenie správnej rady treba viac než riadenie. Všetci poznáme pravidlá. Plytváme drahocenných časom na diskusie o existujúcich pravidlách a vymýšľaním nových, čo nás len brzdí. Udivuje ma, že si ešte vôbec nájdete čas na vedenie spoločnosti. Nikdy som nepremrhal toľko času za celú kariéru. Prijali sme dobré rozhodnutia a vykonali sme ich. Nepremárnili sme čas vymýšľaním pravidiel, ako to urobiť.“
„Korporáciu nemôžete viesť ako diktatúru,“ podotkla Fiona tvrdo. „Tie časy sú preč. Naši akcionári by sa s tým nezmierili a ani by sa nemali. Všetci musíme žiť podľa pravidiel a akcionári sú oveľa lepšie informovaní a oveľa náročnejší ako pred dvadsiatimi či tridsiatimi rokmi,“ dodala a on vedel, že má pravdu. Fiona bola moderná generálna riaditeľka a držala sa všetkých tých pravidiel, ktoré Hardingovi pripadali ako strata času. Často za to Fionu kritizoval.
„Chcela by som dať hlasovať o vyšetrovaní, aby sa zistil zdroj úniku. Použijeme iba legálne metódy, samozrejme.“ Fiona sa obrátila so svojou požiadavkou na správnu radu a Harding ako prvý hlasoval za, len aby sa toho zbavil, hoci dal najavo svoj názor, že ide o pochabosť a mrhanie peniazmi NTA, ale nepostavil sa proti Fioninej požiadavke. Všetci zahlasovali za začatie vyšetrovania úniku citlivých informácií.
„Spokojná?“ opýtal sa jej, keď spolu opúšťali zasadačku.
„Áno, ďakujem, Harding.“
„A čo urobíte, keď zistíte, o koho ide?“ neodpustil si otázku s posmešným výrazom. „Dostane výprask? Vieme aj lepšie využiť svoj čas.“
„Požiadam ho o rezignáciu zo správnej rady,“ odvetila Fiona pevným hlasom, pozrela Hardingovi do očí a videla v nich rovnaké opovrhnutie ako za posledných dvadsaťpäť rokov od Harvard Business School. Vedela, že nikdy nezíska jeho rešpekt a bolo jej to jedno. Jej kariéra bola fenomenálna aj bez ohľadu na jeho názor.