Jej príbeh má šťavu a humor. A najmä ľudské teplo.
Pred siedmimi rokmi to bol jej debut a hneď sa z neho stal slovenský bestseller. Hello. My name is Anča Pagáčová od Lucie Siposovej. Rýchlo sa vypredal. Potom vyšiel v novom vydaní…a aj to je vypredané.
História sa opakuje. Nedávno vyšla Lucii nová kniha…a vypredala sa. Museli sme čakať pár týždňov, kým ju vydavateľstvo Herial dotlačí. A oddnes je tu opäť.
Prečítajte si z nej na Romantike. Oveľa viac, ako kdekoľvek inde…
Kniha je venovaná láske, aj tej slepej, ktorá prišla, lebo musí prísť a veľa nás dokáže naučiť.
Všetkým odvážnym, ktorí sa neboja milovať a postaviť sa na vlastné nohy…
Je to román o láske, ktorá nás dokáže veľa naučiť, aj keď je slepá.
Po siedmich rokoch je tu voľné pokračovanie úspešného literárneho debutu Lucie Siposovej Hello. My name is Anča Pagáčová. Tentoraz nejde o poviedkové situačné fragmenty, ale o román, ktorého hlavnú dejovú líniu tvorí uletený a ulietaný vzťah Anče s nevypočitateľným Gašparom. Autorka vo svojom rozprávaní ľahkou hravou formou rozoberá dôležité životné témy, provokuje aj rozosmieva.
Anča precestuje kus sveta, čo románu dodáva kozmopolitný charakter. Príbehu nechýba nadhľad, irónia a svojský humor, ktorý sa určite dotkne aj vášho srdca. Či už ste Luciin debut čítali, alebo nie, jej titul S láskou Anča Pagáčová si určite vychutnáte plnými dúškami!
Začítajte sa do novinky Lucie Siposovej S láskou Anča Pagáčová, ktorú vydavateľ dotlačil a opäť púšťa do obehu ďalšie tisíce výtlačkov.
Mám perné dni. Dostala som rolu v seriáli. Hrám väzenkyňu. Neviem, či vyzerám práve ako väzenkyňa. Ale je pravda, že väzenkyňa môže byť pokojne aj premiérka. Ako tá Ukrajinka Júlia Tymošenková. Usvedčili ju zo sprenevery a šup do basy. Myslím, že ju len chceli odstrániť. Asi vedela viac, než treba. Skutoční zločinci v base predsa netvrdnú. Ktovie, či si aj tam zaplieta ten pekný vrkoč…
Dnes by som sa potrebovala vyvetrať. Volá Gašpar! Ako na zavolanie!
„Budem U Zlatého kojota.“
„Robíš si srandu s tým názvom?“
„Nerobím. Príď.“
Prídem. Tretia cenová. Gašpara nikde. Nejde mi do hlavy, čo by tu vôbec robil. Možno nechce, aby nás spolu videli. Ešte si zrejme nevyriešil tie svoje veci. Čo ja viem… Chvíľu čakám pri bare s pepsi light. Nechodí. Píšem sms. Kde si? Odpíše. Hore. Prihovorím sa čašníčke v zástere:
„Prosím vás, je tu ešte nejaká iná miestnosť?”
Päťdesiatnička s vyrytou vráskou medzi očami si ma premeriava. Hlavou naznačí, že ju mám nasledovať. Zrejme nejaký súkromný salónik. Začínam si predstavovať erotickú scénu s Gašparom a Ančou Pagáčovou v hlavnej úlohe. Možno som tento podnik podcenila. Možno mi odhalí svoje ľahko perverzné tajomstvo. Ideme po schodoch. Potme. Príliš sexy to zatiaľ nevyzerá. Na schodoch narazíme na mladého Cigána, kompletne nahodeného v športových značkách. Svietia mu oči aj tenisky. Schody berie po dvoch, zmizol tak rýchlo, ako sa objavil.
Sme na poschodí. Čašníčka v zástere otvorí dvojkrídlové otlčené dvere a zasvieti. Naskytne sa mi boľavý pohľad na bratislavskú luzu a obete hazardu! Poďakujem sa za sprievod a čašníčka bez slova odíde.
Salónik. Na stenách visia poľovnícke trofeje. Hlavy svíň a paroháčov, alter egá veľkých hráčov. Karty a žetóny, cigarety a popolníky, alkohol a koks. A Gašparova pepsi. On nepije, nefajčí, ani nefetuje.
„Čo tu robíš, preboha?”
Gašpara pobaví moje zdesenie. Veď on sa iba hrá. Underground na druhom poschodí v tretej cenovej. Tu pochovám svoj dnešný sexuálny apetít.
„Ja som si myslela, že ma chceš zbaliť…“
Gašpar sa chlapčensky uškrnie a naznačí mi, že mám byť ticho. Som teda ticho. V šere nahmatám nejakú stoličku a usadím sa vedľa neho. V celej miestnosti svieti len jediná lampa nad veľkým pokrovým stolom. Z tieňa sa vynárajú telá, tváre a ruky hráčov. Je ich tam osem plus unavená krupiérka. Uhladený chlapík v obleku, zúfalec vo flanelke, výpalník v koženej bunde, mafián s pečatným prsteňom, zabijak so skoksovanými očami, otec rodiny vo svetri, chudý študent v slnečných okuliaroch a pologénius Gašpar v bielej košeli. Táto zdanlivo biela košeľa má na chrbte flitrovaného strieborno-červeného draka. No neviem.
„Prečo má ten chalan slnečné okuliare? Je tu totálna tma.”
„Aby ho neprezradili oči, keď blufuje… All in!“ vyhŕkne Gašpar a všetci spozornejú. Vyhrá. Krupiérka mu prisunie kôpku žetónov. Vyskočí zo stoličky a začne vzrušene chodiť po salóniku ako kohút po dvore.
„Kto je tu pán? Kto je tu pán?!“
Dokonca ma od samej radosti pobozká.
Myslela som si, že to bol už koniec a pôjdeme, ale ukázalo sa, že to bol len začiatok. Hodinku to sledujem. Chlapi sú do hry takí zažratí, že mi nikto nevenuje žiadnu pozornosť. Výnimočne mi to neprekáža. Niekto zaklope. Nik nereaguje. Ani Gašpar. Sústredene sleduje protihráčov ponad
svoje dioptrické okuliare s čiernou obrubou. Pristanú mu.
Otvoria sa dvere a niekto zapáli hnusné neónové svetlo. Už reagujú. Žmúrim. Vidím malú Číňanku s vrecom.
„Doblý. Doblý. Nekupite tličko? Nekupite tličko?“ zopakuje dvakrát a začne z vreca vyťahovať všelijaké farebné handry. Gašpar okamžite ožije, že on chce to futbalistické. Ona, že sedem eur. On, že má len päť.
Ona, že doble. Vyhandloval to. Vtedy som ešte netušila, že má záľubu v kupovaní tých najhorších tričiek na svete. A v handlovaní. Číňanka odišla o tričko ľahšia a za mak bohatšia. Nikto iný o tričko neprejavil záujem.
Miestnosť sa zasa ponorí do tmy a mne sa začne zívať. Som v nejakom zlom sne bez pointy.
„Kedy už pôjdeme preč?”
„Nemrnči.“
„Kedy je koniec?“
Z opačného konca stola sa ozve tichý, ale presvedčivý hlas zabijaka. Skoksované oči mu nevidno, z tmy vystupujú len jeho hovoriace pery.
„Nikdy, moja. Toto nie je turnaj, toto je cash game. Niekedy sme tu aj týždeň. Hrá sa, kým sú prachy na stole, a kým tu sedia aspoň dvaja, čo majú o ne záujem. Chápeš, moja?”
„Ty tu plánuješ sedieť týždeň, Gašpar?”
Gašpar sa začne smiať, ako keby som povedala niečo bohovsky vtipné.
Pridajú sa aj ostatné indivíduá.
„Ja už nevládzem. Idem.”
„Počkaj, Anči. Ešte chvíľu.”
Počkala som ešte chvíľu asi trikrát. Dokopy som čakala ďalšie dve hodiny a celý čas som rozmýšľala, že načo.
„Načo som tu, Gašpar?“
„Veď sme spolu.“
„Hm. Dobrú noc.“
O jednej ráno som rezignovane opustila tajný salónik U Zlatého kojota. Sama. Kojot ešte neskončil. Prachy boli stále na stole a ani zvyšných päť hráčov sa zjavne domov neponáhľalo. Možno domov ani nemali… Sadám do auta úplne triezva, ale cítim sa ako nesvojprávna. Ako som mohla v tom pajzli stráviť štvrtkový večer? Gašpar ma celú noc ťahal za nos a ja som sa nechala. Sedela som tam ako taká trúba a kukala na tú socku. Čo mi šibe? Gašpar je gambler. Oči mi oslepuje červené svetlo. Alarmujúce červené svetlo. STOP STOP STOP. To je varovanie! … Nie. Je to len semafor. Zelená. Idem. Pomaly. Teraz nesmiem skončiť v base. Nemám na to čas. Som väzenkyňou v seriáli.
Je polnoc. Prišla som domov z koncertu dvoch hudobných zoskupení z New Yorku. Otvorila som si fľašu vína. Mám na to dôvod. Som rozladená.
Na javisku boli totiž najprv dvaja chlapíci, za ktorými sa premietala notová osnova. Rozmazávala sa, vytvárala rôzne obrazce, a zasa sa zaostrovala.
Do toho hral na gitare môj starý známy, ktorého som voľakedy obsluhovala v reštaurácii Casimir, kde som robila. No, hral… Brnkal, udieral, škrípal, ťukal…všetko, len nie hral. Sprevádzal ho saxofonista s vlastnoručne vyrobeným saxofónom, ktorý mal takmer dva metre. Fúkal doň o dušu, ale žiadny poriadny zvuk nevydal, len nejaké vzdychy a hukoty. Hrali podľa tých nôt a nálad na plátne. Celý čas som čakala na nejakú melódiu alebo aspoň na tón. Nič. Naklonil sa ku mne gitarista Ofo.
„Robia si z nás srandu?“
Obzreli sme sa naokolo. Ľudia sa tvárili znalecky. Vyzeralo to, že sme tam jediní idioti, ktorí nerozumejú hudbe.
„Keby sme toto zahrali my, vysmejú nás, Anča. Ale oni sú z New Yorku, tak sa všetci tvária, že je to umenie. Tam aj z hovna urobia artefakt.”
Umenie je, keď upletieš z hovna bič, a potom to predáš, odcitujem Franka Zappu, ktorého Ofo uznáva. Našťastie vystúpenie netrvalo dlho.
Zastavila som sa za starým známym, ktorý servírku Anču z New Yorku spoznal. Poďakovala som sa a opýtala sa, čo to bol za žáner. Asi ho moja otázka zaskočila. Sucho skonštatoval, že Music. Vtedy som ostala v pomykove aj ja a povedala som, že Interesting. Škoda, radšej by som
použila slovo Wonderful. Tak dávno sme sa nevideli.
Na scénu prišli tri škaredé ženy. To by ma Gašpar zabil, keby tam bol. Projekcia bola ako z hororu. Furt sa tam mihal nejaký diabol. Hlavná protagonistka vyhlásila, že tá šou vznikla na počesť jej kamaráta, ktorý spáchal samovraždu. Začalo sa to „optimisticky“. Čo čakám? Krémeše? Speváčka mala úžasne chrapľavý silný hlas. Hovorila som si, že konečne príde kvalitný spev a všetko im odpustím. Nič. Len kričala, že Amerika je prekliata, svet je sirotinec a bordel. Ja mám inú skúsenosť.
Mužatka s husľami pizúka. Môj tato by ju prizabil, keby ju počul. Cítim v sebe zmätok. Znechutenie. Aj to sú pocity. Ďalšia lesba s basou vyzerala ako ten diabol na plátne. Prepadnuté líca, chudá a dlhá ako steblo trávy, aj sa tak knísala. Líderka, čo prednášala deštrukčné básne, mala zas veľký výstrih, z ktorého jej vykúkali kypré biele prsia. Ona nebude lesba, ona to berie, ako pride, odhadujem. Počas vystúpenia pila rum a fajčila. Bola vulgárna. Na konci vystúpenia treskla pohár s rumom o zem a bol koniec.
Som teda doma s tým vínom a píšem. Otvorím si geniálny Google. Knižnicu, v ktorej sú všetky informácie ľudstva. Vymyslel si to nejaký rojko v garáži, určite sa mu všetci v škole vysmievali. Naťukám slovo ART.
What the fuck it should be? What fucking sense it has? What the fuck it is?
Freddy Mercury hovorí: Som len hudobná prostitútka. John Lennon zas, že Som egomaniak, ak je egomaniak človek, ktorý verí v to, čo robí. Verím v svoje umenie. Andy Warhol si myslí, že Umelec je človek, čo produkuje niečo, čo nikto nepotrebuje. Dedukujem, že myslel asi niečo ako luxus, ktorý tiež nikto nepotrebuje, ale každý ho chce, lebo povznáša a teší. Marc Chagall má pocit, že Umenie musí byť vyjadrením lásky, inak je to nič. Picasso poeticky konštatuje Umenie odplavuje z duše prach každodennosti. Ja si myslím, že umenie nám pripomína, že dušu vôbec máme. Dušu a duchovno. Občas aj hovno. Náš pudel Fidel by napríklad žiadnu básničku nenapísal.
Pokúšal sa síce spievať s Gejzovým husľovým sprievodom, ale umením by som to nenazývala. Ako dnešný koncert. Kandinsky by to obhájil, že Umenie môže všetko, umenie je slobodné. Podľa tejto teórie je aj Fidel možno v istom zmysle umelec…
Všetky citáty pochádzajú od veľkých umelcov. Citáty pseudoumelcov som nikde nenašla. Google má medzery. Ani zoznam takzvaných pozérov, čo vytvárajú umenie pre umenie. Pre seba. To nechápem. Ani víno sa nerobí len pre víno. Robí sa pre ľudí. Aby im chutilo, aby sa dobre cítili, aby sa im fľaška páčila. Tiež sa dá polemizovať, prečo by malo byť umenie len krásne a chutné. V prvom rade by malo byť asi pravdivé, myslím si.
Aj komerčná zábava sa môže stať umením, keď sa správne uchopí. Štýlovo. Štýl je odpoveďou na všetko, zadrel Bukowski. Hemingway sa štýlovo odbachol, Ježiša štýlovo ukrižovali, Sokrates bol odsúdený na smrť štýlovým otrávením z bolehlavu. Cézara štýlovo prebodli mečom jeho vlastní ľudia, Johanku z Arku štýlovo upálili na hranici ako bosorku… Štýlovo robiť nebezpečnú vec je podľa mňa umenie. Býčie zápasy môžu byť umenie, box, milovať niekoho, ale aj otvoriť plechovku od sardiniek. I love Bukowski.
Pravda je taká, že keby som nešla na ten hlúpy koncert, nikdy by som toto nenapísala. Malo to zmysel. A najúžasnejšia vec je, že mi nikto v písaní nemôže zabrániť. A kým sa medzičasom nejaký odborník rozhodne, či je to dobré, alebo zlé, napíšem toho ešte viac. Nikdy neprestanem. Chcem to tu roztočiť. To bude moje umenie. Basta.
Moja životná sínusoida je dramatická. Z extázy padám celkom dolu na opačnú stranu. Malá úvaha predtým, ako otvorím dvere rodičovského bytu.
„Pagáčka moja!“
Mama ma vystíska vo dverách. Poteším sa, že neleží niekde polomŕtva. Má dobrú náladu. Tato sedí na gauči v obývačke. V tielku a slipoch, ako vždy. Zubami si nervózne robí manikúru.
„Čau, tato! Neohrýzaj sa…“
„Ešte si len prišla, už ma buzeruješ.“
Brat je v izbe. Otvorím, že ho pozdravím. Sedí za počítačom.
„Čau…Haló!”
Nič. Nepočuje ma.
„Si hluchý?!“
On ma fakt nepočuje. Mama mávne rukou.
„Má štuple.“
„Aké štuple?“
„V ušiach. Tie žlté.”
Žlté štuple. Naša teta Vilma vyštudovala chemickú fakultu s červeným diplomom. Nemala však ambíciu ísť v šľapajach svojich spolužiakov, prijať ponuku v amerických laboratóriách a vynájsť lieky proti alzheimeru, trebárs. Počúvala svoje srdce, ktoré zavádzajúco šepkalo, že by si chcelo založiť rodinu. Tak otehotnela s prvým debilom, ktorého stretla. Ostala na strednom Slovensku, a hneď, ako odnaučila deti cikať do plienok, s pyšným titulom pred menom nastúpila do fabriky na výrobu štupľov do uší. Iná možnosť nebola. Prvý debil ich opustil. Bolo treba živiť. Obdivuhodné je, že sa nad tými štupľami do uší ani na sekundu nezamyslela.
„Mám prácu!“
„Akú?“
„Vo fabrike na štuple do uší.”
„Čo tam budeš robiť?“
„Veď tie štuple, čo ste blbí?”
Boli sme blbí. A ona bola dosť múdra na to, aby ju to neponižovalo. Je to práca. Keď nie je tá, ktorú chceme, buďme radi, že je tá, ktorá je. Občas sa sťažovala, ale rovnako sa sťažovala aj predtým i potom. Na iné veci. Minimálne mala vybavené darčeky. Pri každej rodinnej stretávke sme vyfasovali štuple. Nikto ich nepoužíva, iba môj brat.
„Sused pod nami ochrnul.“
„Ktorý?“
„Ten cyklista.“
„Čo sa mu stalo?“
„Zapálila sa mu nejaká mozgová blana. Odvtedy leží a nahlas narieka.
Ty nad ním nemáš izbu! Ja musím doštudovať! Zavri!”
Mama sa uškrnie.
„Vidíš, s akými milými chlapcami si tu nažívam. Dobre, že si doma,
Anča.”
Môj nový byt sa rekonštruuje. Toto je stále môj domov. Mama, tato, brat a pudel Fidel. Tato škrabká Fidela, ktorý mu leží v lone.
„Keby si mňa takto škrabkal…“
Prisadne si k nemu mama. Ja sa zvalím vedľa nej a škrabkám ju.
„Ako bolo?“
„Dobre.“
Mama a tato už dávno nie sú zvedaví na moje zážitky z ciest. Stačí im, že som sa vrátila. Celá. A že mi bolo dobre.
„A vy ako?“
„Nič moc. Boli sme na pohrebe.“
Vždy, keď odídem, niečo sa zomelie. Tentoraz zomrel tatov bratranec Eugen. Mal päťdesiattri rokov.
„Puklo mu srdce od žiaľu. V deň rozvodu, predstav si.”
Eugen si našiel mladú ženu a mal s ňou ročnú dcérku. Mladá žena si po pár rokoch spoločného života uvedomila, že už jej nestačí, ako nádherne hrá na klavíri a podala žiadosť o rozvod. V deň R to Eugen nezvládol. Naozaj mu puklo od žiaľu srdce. Myslela som si, že to sa stáva iba v rozprávkach.
Ale aj doktor to dosvedčil. Je to dojímavé. Musel ju veľmi milovať. Mladá žena ostala vdovou proti svojej vôli a zdedila krátke krídlo značky Friedrich Bowitz Budweis z 19. storočia, viedenská mechanika, korpus z orechového masívu s klaviatúrou zo slonoviny, na ktorom možno jedného dňa bude hrať ich dcéra. Na pohrebe si mladá žena aj poplakala. Možno si uvedomila, že to mohlo dopadnúť aj ináč. Zostal jej po Eugenovi len klavír. Ten mala na ňom aj tak najradšej. Bol to dobrý chlap. Taký vysoký čierny s bokombradami. Mal štýl. Uložím si ho do pamäti a prepnem na Superstar. Naša rodinná šou. Prežívame to spolu s nádejnými spevákmi. Tato a ja sme ako hudobní vzdelanci na nich občas tvrdí. A asi aj trochu žiarlime. Za našich mladých čias sme sa takto verejne prezentovať nemohli. Kde by sme my boli, keby sme len mohli. Myslíme si.
„Kam sa chystáš najbližšie, cestovateľka?“
Opýtala sa mama.
„Neviem. Nikam.“
„To je dobre. Už radšej nikam nechoď.“
Nebudem sa zamýšľať nad tým, kam táto Babulina poznámka mieri.
Idem spať. Takmer tak mŕtva ako Eugen. Bola to dlhá cesta.
Napíšem Gašparovi sms. Už som doma. Kedy ťa uvidím? Odpíše do minútky.
Teším sa na raňajky s mojou herečkou. Moja – to použil prvýkrát. Môj pekný ušatý Vĺčko. Dúfam, že už má všetko vyriešené a konečne sa môžeme na seba sústrediť. Ale opatrne, aby mi jedného dňa nepuklo srdce od žiaľu.
Bývame v hoteli The Dorchester v štvrti Mayfair. Nečakala som, že skončím v Londýne v hoteli The Dorchester. Človek vždy dostane viac, keď to nečaká. Na raňajkách sa pohádame, lebo prídeme na to, že neviem viazať kravaty. Bol by to možno aj dôvod na rozchod, keby som nebola duchaprítomná a nepoprosila recepčného o pomoc. Neodolá mi a uviaže pekný londýnsky uzol. Gašpar sa upokojí, nechá mi nejaké drobné a beží na stretnutie. Ja si medzitým pozriem uletenú výstavu Davida Shrigleyho a dám si na stojáka na trhovisku nejaký indický pochúťkový magľajz. Mám rada Londýn. Nie je to New York, ale je to kráľovstvo.
Gašpar je divný. Odstrihnutý. Nielen odo mňa, aj od seba. Hádam mu z tých prachov nepreskočilo… Ležíme v posteli a snažíme sa zaspať. Teda ja. On ťuká do iPhonu. Je mi z toho zle.
„Vypni to.“
Je nepríčetný. Zakryjem sa radšej paplónom a zadriemem.
Zobudím sa o tretej ráno na šuškanie. Všimne si, že sa mrvím, tak sa pre istotu schová pod paplón on. Šušká niečo iPhonu. Naťahujem uši, nech viem, čo je také neodkladné o tretej ráno… Burza.
„Okamžite to vypni!“
Vytiahne hlavu spod paplóna ako keby som ho načapala pri honení.
„Ty nie si normálny! Si na hlavu?! Už sa na to vyser! Veď máš všetko! Si milionár, do riti! Čo sa ničíš? Čo nás ničíš?”
On normálne pokračuje v šuškaní! A dosť!
Skočím po ňom ako tiger. Z celej sily boxujem, hlava-nehlava, do jeho ramien, chrbta a brucha. Až do tejto chvíle som žiadneho muža neudrela. Ani ženu. Boxujem ako zmyslov zbavená. Gašpar mi to nevracia. Je to fér. Keď už nevládzem, vytrhnem mu iPhone a bežím do kúpeľne.
Zamknem sa. Chvíľu je ticho. Potom ticho klopká.
„Kurátko, čo tam robíš?”
„Cikám.“
„Necikáš.“
„Ten telefón už neuvidíš. Spláchnem ho.”
„To mi neurobíš, Kurátko.”
Neurobím, ale naprázdno spláchnem. Nech sa troška vyľaká. Baví nás to. Úplne ho vidím, ako sa za tými dverami malý Gašparko slastne uškŕňa.
„Blufuješ.“
„Možno.“
„Poď von, Kurátko.”
„Choď do postele.“
„Mne sa spať nechce.“
„Už ani mne.“
„Mám nápad. Oblečme sa a poďme do baru. Dáme si koláčik.”
Zlý Vlk láka Kurátko na koláčik o pol štvrtej ráno. IPhone zabalím do jedného zo štyroch uterákov a opatrne otvorím.
„Dobrý nápad, Vĺčko.“
„A kde mám telefón?“
„Neboj…“
„Kurátko…“
„Obliekaj sa.“
Hotelový bar je otvorený a plný hostí. Asi majú jet lag ako my. Objednáme si koláčiky a čaj.
„And rum!“
„Rum?“
„Veď ty nepiješ.“
„Ale ty áno.“
Pijem určite viac ako Gašpar. Aj vody, aj čaju, aj kávy, aj vína, aj rumu.
Aspoň mi nevyschne pokožka.
Papáme koláčik v útulnom koženom hotelovom bare, popíjame čaj s rumom.
Vlk je krotký a konečne má zdravý pohľad. Bála som sa o neho.
„Kurátko, ty si ma normálne zbila.“
„A vidíš ako ti to prospelo.“
Obom nám to prospelo. Občas bitka prospeje, ako hovorí babička.
Tato mi konečne predstavil svoju frajerku Janku. Poteším sa, lebo je to životaschopná energická žena v jeho veku s odrastenými deťmi a športovým duchom. Má vlastný zabehnutý život, prácu aj úspory. Nezavesila sa mu na krk ako ťažká reťaz, je to retiazka, ktorá ozdobuje. Občas trochu škrtí, ale to je prirodzená vlastnosť každej peknej retiazky. Som rada, že nie je sám. Má nabitý program a je o neho postarané.
Keď žene umrie muž, je vdova. Ale keď muž ovdovie, stáva sa ženíchom. Ako hovorí babička. Nechcela by som, aby sa znova ženil, to nie. Aj sa vyhrážal, že ak mu ja ani môj brat nezabezpečíme v najbližšej dobe vnúča, urobí si ho sám. S Jankou to nehrozí. Inak by to hrozilo. Je vášnivý a nekomplikovaný.
Takí ľudia sa ľahko stávajú rodičmi. O mojom bratovi ani o mne sa to povedať nedá. Brat mi raz v opitosti prezradil, že by si prial menej rozmýšľať. Mozog ma obmedzuje v šťastí. Minule sa mi Achilles snažil robiť psychológa.
„You are a perfect woman…“
„Skip the crap, Achilles…“
„Ok. I think, you are afraid to become a mother…“
Vraj sa bojím byť matkou. Moja prvá reakcia bola Bullshit, I’m natural born mother! Ale v prítmí mojej samoty som sa nad tým zamyslela. Nemyslím si, že sa bojím byť matkou. Ale bojím sa, či zvládnem všetky úlohy, ktoré sa od matky a manželky očakávajú. S Gašparom, ktorý má obe ruky ľavé.
Plus svoje osobné úlohy, keď mi už pánbožko nadelil toľko potenciálu. Zrejme vedel, čo robí. Musím mu to splatiť.
Pred sto rokmi sa ženy vydali za toho, koho im určila rodina, museli vstúpiť do manželstva ako panny, nemohli sa vzdelávať, nesmeli prejavovať svoje túžby. Ich jedinou úlohou bolo starať sa o šťastie svojho muža a porodiť mu deti. Od ženy sa vyžadovala absolútna oddanosť a pasivita.
Byť ženou bolo niečo ako narodiť sa slepý a jednoducho žiť v slepote až do smrti. Údel. Malo to jasné pravidlá, ktoré väčšine prinášali istotu a vyrovnanosť.
Dnes muž chce:
– oddanú partnerku
– spoluživiteľku a dobrú kuchárku
– kurtizánu v posteli
– intelektuálku s vlastnými záujmami hodnú obdivu
– opatrovateľku, ktorá bude poznať liek na každú jeho bolesť
– milujúcu trpezlivú matku svojich detí
Všetko v jednom. Považuje sa za normálne očakávať od ženy splnenie všetkých bodov. Dokonca natoľko, že to od seba začali chcieť samotné ženy. Takúto slobodu sme si za sto rokov vybojovali. O čo viac sa ženy zdokonalili, o to viac muži spasívneli.
Nie, nebojím sa byť matkou. Je nutné začať vychovávať kvalitných chlapov, aby sa vyrovnali ženám a dokázali im byť dokonalou oporou. Starého psa novým kúskom nenaučíš. Treba začať od embrya. Raz si také dokonalé embryo vypestujem. S manželovou a božou pomocou.
Objednajte si novinku S láskou Anča Pagáčová hneď teraz.
