Ak chceš spoznať srdce človeka,
obuj si jeho topánky
a kráčaj v nich aspoň míľu.
Aj toto sa zvykne hovorievať o sile empatie, citlivosti voči druhým a ak chcete vedieť, ako sa žije inému človeku.
Už v stredu vychádza novinka Zámena, pri ktorej sa zabavíte a perfektne zrelaxujete. Zoznámite sa s dvomi najlepšími kamoškami Casey a Rachel. Poznajú sa už od školských lavíc, no žijú veľmi odlišné životy.
A v jeden deň sa ich životy absolútne zmenia…
Casey je moderátorka šoubiznisovej relácie. Užíva si slobodu, slávu aj peniaze. Dennodenne prichádza do styku s celebritami a večer sa vracia do luxusného bytu na najvyššom poschodí elegantného vežiaka.
Rachel tesne pred promóciou opúšťa školu a odvtedy jej život vypĺňa starostlivosť o rodinu – najmladšie dieťa je ešte v plienkach, dve staršie dcéry zápasia s problémami tínedžerského veku a manžel už iba zovňajškom pripomína muža, do ktorého sa kedysi zaľúbila.
Na maturitnej stretávke po dvadsiatich rokoch sa dávne kamarátky pohádajú, a aby si nepokazili celý večer, priťuknú si na zmierenie. V tej chvíli netušia, ako im osudný prípitok radikálne zmení život.
Na druhý deň sa zobudia v tele tej druhej. Rachel sa musí vyrovnať s nástrahami práce v médiách a Casey si až v okamihu, keď sa ocitá mimo žiary reflektorov, konečne prizná pravý dôvod, prečo žije sama.
Zámena je skvelé oddychové čítanie dvoch autoriek. Liz Fentonová a Lisa Steinkeová spolu študovali na rovnakej strednej i vysokej škole. Priateľkami sú vyše dvadsať rokov.
Liz žije v San Diegu s manželom a dvoma deťmi.
Lisa, ktorá pôvodne pracovala ako produkčná v televízii, býva a tvorí v Chicagu. Spoločnosť jej robia manžel, dcéra a dve nevlastné deti.
Lisa a Liz napísali vtipný, svieži príbeh o dvoch najlepších kamarátkach, ktoré sa o sebe dozvedia veci, aké doposiaľ netušili. Dojímavý príbeh o zámene životov, ktorá nás naučí, aby sme si cenili ten svoj súčasný.
Na Amazon.com získal román 4,6 hviezdičky z piatich, čo je nadpriemerné hodnotenie. A o vydarenosti svedčia aj ohlasy čitateliek:
„Fantastické a zábavné čítanie, po ktorom budete mať chuť zavolať svojej najlepšej kamoške.“
alebo
„Jediný problém so Zámenou bol ten, že mala nepriaznivý vplyv na moju starostlivosť o deti. Dosť som ich zanedbávala, pretože so nemohla knihu odložiť:),“ napísala Cathy Paulsenová.
Začítajte sa do 2 kapitol z novinky Zámena:
1
Casey
V ústach mám ako v polepšovni. A v hlave mi treští.
Prevrátila som sa na druhú stranu, siahla po pohári s vodou, ktorý mávam pripravený na nočnom stolíku, a v duchu som sa modlila, aby pri ňom čakali aj dva nurofeny. Ako som si mohla myslieť, že tá posledná tequila je dobrý nápad? Chcem si spomenúť, čo sa stalo potom, no márne si namáham mozog, všetko mám zastreté hmlou.
„Ahoj, sedmospáč.“
Pri zvuku mužského hlasu sa mi vynorili spomienky na poslednú noc, strhla som sa a inštinktívne som si cez nahé telo pretiahla prikrývku. Tú tequilu mi večer v bare poslal mladučký fešáčik, vek nanajvýš dvadsaťpäť rokov, ani o deň viac. Kývla som mu, aby sa ku mne pridal. Ešte štyri koktaily a dva panáky a potom sme sa na zadnom sedadle taxíka obchytkávali a stískali ako dvaja pubertiaci. Skončili sme u mňa, v luxusnom strešnom byte v prestížnej losangeleskej štvrti Wiltshire. No keď som ho po prebudení našla v posteli, za ten svet som si nevedela spomenúť, ako sa volá. Žeby Cody? Alebo Carl?
„Aj tebe dobré ráno.“ Namiesto krstného mena musí postačiť neutrálne ,ty‘, rozhodla som sa, prehrabla si vlasy prstami a pohľadom som zapátrala po niečom, čo by som mohla na seba hodiť. Naše oblečenie sa váľalo kade-tade, podprsenka skončila na televízore, nohavičky, roztrhnuté napoly, ležali na dlážke. Fíha! Tento Cody či Carl, či ako sa volá, sa v noci veru nekašlal.
„Poď ku mne.“ Zmeravela som, keď ma chytil za driek a pritiahol si ma k telu. Zábrany rozpustené v alkohole sú späť, no keď ma pobozkal na krk, mimovoľne som sa usmiala a hneď som si spomenula, prečo som mu v noci dovolila postŕhať zo mňa bielizeň. Mimochodom nosím značku La Perla, keby vás to zaujímalo. Škoda, ale na opakovaný výkon fakt nemám čas, preletelo mi hlavou pri pohľade na hodinky. O necelú hodinu musím byť v štúdiu. Vo svojich tridsiatich ôsmich rokoch sa po takýchto nociach neviem dať dokopy tak rýchlo ako kedysi.
Jemne som sa mu vymanila z náručia. „Prepáč, veľmi rada, ale niekedy inokedy,“ sľubujem, hoci viem, že ho v živote neuvidím. „Meškám do práce.“
„Nič sa nedeje,“ odvetil, vykotúľal sa z postele a z kresla v rohu schytil nohavice. „Dnes mám konkurz.“
Jasné, už viem. Je herec. Matne si spomeniem, že v rozhovore padla zmienka o role ,muža číslo tri‘ v budúcom filme Willa Smitha. Povzdychla som si. Raz ma táto slabosť pre dvadsaťročných adeptov Tálie dovedie do záhuby.
Vyliezla som z postele pevne zakrútená do prikrývky a cmukla ho na líce. „Vďaka a prepáč. Nechcem, aby to vyzeralo, že ťa odtiaľto vyhadzujem…“ Obaja však vieme, že presne to robím.
Ovinul okolo mňa nádherne svalnaté ruky. „Nič sa nedeje.“
„Fajn. Určite na seba niekde narazíme…“ Postáva pri vchodových dverách, košeľa nezapnutá, džínsy spustené tak nízko na boky, že mu vidieť gumu spodkov. Značka Calvin Klein.
Viem, čo bude nasledovať. Vždy je to tak. „Tak sa maj, ale keby tvoja agentka hľadala nový talent, prehodíš o mne slovo?“
„Jasné,“ prikývnem, no pri pomyslení, že by som jej mala predstaviť svoj najnovší sexuálny úlovok, ma premkla hrôza. „Vieš čo, pošli životopis mojej asistentke.“ Načmáram mu jej mailovú adresu, vystrčím ho z dverí a potom sa o ne opriem hlavou.
Na toto začínam byť pristará.
Z maskérke Senáži TV sa vyrútim tesne pred začiatkom nakrúcania. „Tri minúty!“ zakričí môj produkčný Charlie, keď okolo neho svižne precválam v čižmičkách na vysokom opätku.
Vletím do štúdia a letmo pozriem na Deana Andersa, druhého z našej moderátorskej dvojice. „No konečne! Pekné od teba, že sa tak unúvaš,“ s grimasou okomentoval môj príchod na poslednú chvíľu, ale hlavu od poznámok nezdvihol.
„Pre teba všetko,“ odseknem sarkasticky. „Čo by si si tu bezo mňa počal?“
Zaškľabí sa, už-už otvára ústa, ale asistentka réžie ho zastavila, než stihol niečo povedať. „Štyri, tri, dva,“ odrátala dievčina, ukázala na mňa a na kamere zasvietila červená. Nervozita spred minúty je preč, som vo svojom živle.
„Ďakujeme, že sledujete Senzi TV. S najnovšími informáciami sa od mikrofónu hlási Casey Leeová.“
Keď o tridsať minút červená zhasne, s úľavou sa vyzujem „Prečo musí všetka drahá obuv tak príšerne tlačiť?“ zaúpiem do pléna.
„To je daň za módu!“ dobehla moja asistentka Destiny, vzala mi čižmy z ruky a rozkrútila ich za dvanásťcentimetrové opätky.
„Že by?“ zašomrem cestou do svojej šatne. Zadívala som sa do zrkadla. Oči mám zafírovo modré, no tmavé kruhy mi spod nich nezmizli ani po hodinovom pobyte v maskérni. A keď sa usmejem, robia sa mi okolo nich vrásky. V kútiku srdca ma štve, že som si vybrala profesiu, v ktorej sa štyridsiatka rovná starobe a kde je taká Kelly Ripa výnimkou nepotvrdzujúcou pravidlo. Je to asi rok, čo som si intenzívne uvedomujem tikanie hodín. Nie biologických – tých, čo tikajú v hlavách šéfov, ktorí rozhodujú o tom, či televízny talent nevyšumel dostratena a či nezačína byť okukaný. Mne sa v kariére pomerne darilo – hneď po škole som nastúpila do zákulisia relácie Čo nové v šoubiznise, kde som spočiatku zhromažďovala materiály, no postupne som sa prepracovala až do vysielania. A o tri roky som už zasadla na moderátorskú stoličku v Senzi TV.
Uvedomujem si však, že môj osud závisí od sledovanosti a že pomaličky začínam žiť požičaný čas. Dean, ktorý to podchvíľou utrúsi, mi tiež nedáva zabudnúť. Má dvadsaťosem, o tikajúcich hodinách zatiaľ nechyruje a vie byť fakt arogantný.
V šatni si ľahnem na gauč, zatvorím oči a skúšam meditovať, ako ma to naučil môj inštruktor jogy. No nedokážem sa sústrediť– mám pocit, že na mňa padajú steny mojej ponižujúco malej šatne. Možno som vychádzajúca hviezda živého vysielania, ale zatiaľ mi to bohviečo nevynieslo, len menovku na dverách, gauč s koženkovým poťahom a na môj vkus priveľký počet zrkadiel. A potom ma to chytí znova – tvrdá knedľa úzkosti hlboko v krku. Dýchaj, Casey. Musíš to predýchať.
Do dverí vkĺzne Desatiny s iPadom v ruke. „Pripravená? Môžeme si prejsť termíny?“
„Som ja niekedy pripravená?“ zažartujem a napijem sa vody, ktorú mi predvídavo doniesla.
„Ten Colby ti dal v noci zabrať, tak sa mi vidí,“ mykne jej kútikmi, hoci sa pokúša udržať na tvári kamenný výraz.
Takže ten krásavec sa volal Colby! Vedela som, že je to niečo na C.
„Už ti písal?“ zastonala som.
„Áno, poslal mi životopis a vyjadril sa, že stretnutie, ktoré mal s tebou, bolo veľmi plodné.“
Oboma rukami si zakryjem tvár. „Toto bolo naposledy, prisahám.“
„Koľko ráz som to už počula?“ odvrkne skepticky.
Destiny so mnou spolupracuje od môjho prvého vysielania a znamená pre mňa oveľa viac než asistentka. Od okamihu, čo prišla na pohovor, som vedela, že je tá pravá. Povedala, že ak si ju vyberiem, bude mať na srdci len môj záujem. Nikdy nič nezmeškám a čo je ešte dôležitejšie, získam v nej najlepšieho bodyguarda na svete. Zákerní ex-frajeri? Nijaký problém. Otravné rande? Zatají ma a bude mi kryť chrbát. Moja matka? Tú zvládne ľavou zadnou. Prečítala som si jej odporúčania, takže toto všetko som už o nej vedela. A navyše, v každom z tých odporúčaní dostala päť hviezdičiek. Hľadala som niekoho, kto nezavolá do bulváru, ak sa pre zlý rating zložím v slzách, niekoho, kto nebude kŕmiť novinárov nelichotivými informáciami, ako to robieva Fína, asistentka a údajná milenka kolegu Deana. Táto dlhonohá bývalá kráľovná krásy je schopná čohokoľvek na svete, len aby ma zostrelila z môjho miesta. Potrebovala som niekoho, komu sa dá dôverovať. Keď som počúvala Desatiny – sedela v ošúchanom koženkovom kresle s nohami prehodenými jednu cez druhú a rozprávala, že popri vysokej mala dve roboty –, inštinktívne som vycítila, že som si práve našla super pracovitú a spoľahlivú asistentku. A ako som zistila neskôr, aj kamarátku na celý život.
„Tak fajn, preberieme si aspoň najbližšie dni,“ povedala, zaklopkala ceruzkou po iPade a otvorila si môj kalendár. „Dnes poobede máš interview pre spoločenskú rubriku L.A. Times. A na zajtra, na pol šiestu, som ti objednala auto, odvezie ťa na ten triedny zraz.“
Zakvílim. Maturitná stretávka mi úplne vypadla z pamäti, presnejšie, vy blokovala som ju. Sála plná ľudí prebúdzajúcich spomienky, na ktoré sa dvadsať rokov pokúšam zabudnúť. „Načo tam mám ísť? A ktorý idiot naplánuje stretnutie v strede zimy?“
Destiny vzdychla. „V južnej Kalifornii nebýva treskúca zima, je tak? Tú stretávku sme preberali aspoň stokrát. Vieš, že tam musíš ísť. Ľudia očakávajú, že sa ukážeš – najmä teraz, keď je z teba celebrita,“ zasmeje sa a ja prevrátim oči. „A okrem toho, sľúbila si to Rachel. V poslednom čase sa s ňou veľmi nevídaš.“ Vytasí iPad a ako usvedčujúci dôkaz mi ukáže kalendár. „Nevidieť svoju najlepšiu kamošku tri mesiace, to je silná káva. Čo sa medzi vami stalo?“
Kiež by som to vedela! Môj posledný rozhovor s Rachel bol plný nepríjemných odmĺk. Akoby som netelefonovala s osobou, ktorú poznám odjakživa, ale s niekým, s kým si nemám čo povedať.
Kamarátime sa od siedmej triedy, keď Rachel začala chodiť na angličtinu do tej istej skupiny ako ja. Na škole bola nová, ale pôsobila pokojne a vyžarovala z nej sebaistota, akú by ste u žiačky druhého stupňa nečakali. Až oveľa neskôr, keď u nás po prvý raz zostala aj na noc a donekonečna si študovala dokonalú tvár v mojom zväčšujúcom kozmetickom zrkadle, som si uvedomila, že v ten prvý deň v novej škole sebadôveru len hrala a veľmi dúfala, že jej uveríme. Kým ju učiteľka predstavovala, zachytila môj pohľad a usmiala sa. Všimla som si ošúchanú knihu, čo držala pod pazuchou. Bola to Celá noc zo série dievčenských románov Sladké údolie, ktorú som aj ja čítala nespočetne veľa ráz. Odvtedy z nás boli kamarátky na život a na smrť. Spolu sme prešli strednou školou, aj vysokú sme si vybrali rovnakú. A keď mi pred časom zavolala, že ktosi organizuje maturitnú stretávku, sľúbila som jej, že ju v tom nenechám, hoci sa mi tam vôbec, ale vôbec nechcelo ísť.
„Hej, Destiny, nemrač sa tak. V poslednom čase sme toho obe mali nad hlavu. Aj ja, aj Rachel.“
Pochybovačne vytiahla obočie. „Uhm… ak myslíš…“
„No tak, prestaň. Ty vieš najlepšie, že som mala šialene nabitý program. A Rachel má tri deti,“ pripomeniem, a keď si pomyslím na Rachelin domácky spôsob života, pokrčím nosom. Rachel mám veľmi rada, ale vždy vyzerá taká… uštvaná. „Áno, v poslednom čase som párkrát zrušila spoločný obed, ale tentoraz ju v štichu nenechám. Kamarátime sa roky rokúce. Teším sa, že po dlhom čase konečne strávime spoločný večer. Aj na Johna sa teším,“ dodám. John, Rachelina láska zo strednej, v súčasnosti jej manžel, je tiež môj priateľ.
Desatiny spokojne prikývla: „Urobí ti dobre, ak si pre zmenu zaflirtuješ s mužmi v tvojich rokoch.“
„Obe vieme, že nič také mi nie je súdené!“ odbijem ju so smiechom, ale v kútiku srdca dúfam, že tam hádam naďabím na muža primeraného veku, s ktorým by sa dalo flirtovať. Ach, stretnúť tak niekoho zrelého a láskavého, niekoho, kto ma nebude otravovať, aby som mu zohnala prácu! Muža, ktorý by chcel mňa, a nie osobu z televízie.
2
Rachel
V dome vládne ticho, v spálni prítmie. Keď je tu takýto pokoj, takmer presvedčím samu seba, že som so svojím životom spokojná.
Otočím sa a pozriem na Johna. Cez žalúzie mu na tvár dopadajú pásiky tlmeného svetla. Stále vyzerá ako muž, do ktorého som sa pred dvadsiatimi rokmi zaľúbila, ibaže o trošička starší. Hnedé vlasy mu na spánkoch šedivejú a okolo modrých očí má vejáriky vrások. Pevná sánka, telo po každodennom behaní vo forme. Starne pekne, šťastlivec. Ja až tak pekne nie. Môj vek prezrádzajú vrásky na čele a brucho pokryté striami.
Mám tridsaťosem rokov a cítim sa na ne. Načiahnem sa, chytím Johna za ruku, ale v tom momente zabzučí budík a než svojmu mužovi stačím zaželať dobré ráno, už je v sprche. Ruku nechám ležať na mieste, kde ešte pred chvíľou spočívalo jeho telo. A vtedy sa ako na povel rozplače naše najmenšie dieťa. To je oficiálny začiatok dňa. Dňa, na ktorý sa vôbec necítim pripravená, lebo na jeho sklonku si budem musieť pripnúť menovku a v tehotenských šatách – do iných sa zatiaľ nevojdem – si budem pripadať tučná.
„Nemáte dnes večer stretávku?“ spýtala sa pri raňajkách Audrey, naša šestnásťročná dcéra.
„Musíš si pripadať ako starena!“ vložila sa do debaty štrnásťročná Sophie.
„Ježiškove husličky, toto si neviem ani predstaviť!“ Audrey prevrátila oči a zatvárila sa, že ju napína na vracanie.
„Čo si nevieš predstaviť?“ John sa vrútil do kuchyne a odchlipol si kávy z môjho hrnčeka.
„Ako sa budem cítiť, až budem mať o dvadsať viac!“
„Čudne,“ zasmial sa John a pozrel na mňa. „Už musím letieť,“ povedal, pobozkal najmenšiu, potom obidve staršie, ale mňa vynechal. Prešla som prstom po praskline na pracovnej doske a pridala ju do zoznamu vecí, ktoré musím vyriešiť hneď po kvapkajúcej batérii v kúpeľni dievčat, uvoľnenej doske v dlážke pri vchodových dverách a náladovom bojleri, ktorý treba urgentne vymeniť. Rodina sa rozrástla, na náš kedysi útulný dom v španielskom štýle je nás priveľa. Dom stojí na rohu slepej uličky v Culver City – čo je najbližšia štvrť k tej časti Santa Monicy, ktorú John dostal na starosť ako farmaceutický predajca a ktorú sme si mohli dovoliť, keď sme to tu pred desiatimi rokmi kupovali. Johna medzičasom povýšili na regionálneho manažéra, takže už nemusí merať chodníky s kufrom najnovších a najúžasnejších antibiotík alebo inhalátorov pre astmatikov, ale my sme v Culver City stvrdli tuším nadobro.
„Aj ja padám,“ oznámila Audrey a schmatla z linky kľúče od auta. Stále mi nejde do hlavy, že už šoféruje. Veď len pred chvíľou to bol sedemročný štrbavý štuplík. A teraz? Je vyššia ako ja a tie nohy… Johnovi tvár nadobudne vyplašený výraz zakaždým, keď sa jej na ne zahľadí. Vlasy jej padajú v dlhých prirodzene zvlnených prameňoch až po zadok, oči má prenikavo modré. Po Johnovi.
„Si vychystaná?“ spýtala sa mladšej sestry, ktorú vozieva do školy. Štrnásťročná Sophie vyzerá staršia než Audrey a nedávno si bez môjho vedomia odfikla dlhé vlasy, len aby sa podobala na svoju obľúbenú speváčku. Okolo zelených očí – zdedených po mne – má hrubé linky, na perách morbídne tmavý rúž. Rezignovane som vzdychla. Na ďalšiu rannú hádku som dnes priveľmi unavená.
„Čau, mami!“ pozdravia jednohlasne.
„Dávajte si pozor!“ kladiem im na srdce, ale dvere sa už zabuchli. Pritiahnem si opasok na župane a začnem kŕmiť Charlotte, našu najmenšiu. Ktovie, či sa medzi bývalými spolužiačkami nájde ďalšia, ktorá nechodí do práce a vysedáva v kuchyni, čo si už dávno pýta novú maľovku, a pokúša sa do prieberčivého batoľaťa dostať aspoň kúsok banána.
Keď som Johnovi oznámila, že som opäť tehotná, myslel si, že žartujem. A keď som ho uistila, že to myslím vážne, žiadal dôkaz. Spoločne sme prehrabávali odpadkový kôš v kúpeľni, kým som nenašla biely prúžok s neónovo ružovým nápisom Áno. Zdvihla som ho ako olympijskú pochodeň a vtedy nás oboch pochytil neovládateľný smiech. Smiali sme sa obaja, bolo to oveľa ľahšie než začať debatu o tom, ako nám tretie dieťa zmení život.
Sadli sme si na dlážku a toľko sme rátali, kým sme nedospeli k záveru, že k počatiu Charlotte muselo dôjsť po večeri na počesť výročia našej svadby. Obaja sme mali v hlave ešte skôr, než nám priniesli predjedlo. A do mňa zrazu niečo vošlo. Možno to spôsobila druhá fľaša vína, možno fakt, že som si dala veľkú námahu s vlasmi a mejkapom a v ten večer som si pripadala nezvyčajne sexi. Jednoducho som strčila ruku pod stôl, chytila svojho muža za rozkrok a navrhla stretnutie na toaletách. To, že by sme si mali dávať pozor, bolo to posledné, na čo sme vtedy mysleli. Ani jeden z nás si nepamätal, kedy sme sa naposledy milovali, a takto vášnivo už vôbec nie.
Druhý človek, ktorému som o dieťati povedala hneď po Johnovi, bola moja najlepšia kamarátka Casey. Nechápavo sa na mňa zahľadela a čakala, kedy príde pointa.
Porozprávala som jej, ako som Johna zviedla a že sme to robili na toaletách, vynechala som len fakt, že so spustenými nohavicami som svojho manžela videla po historicky dlhom čase. Túto časť som z našich rozhovorov zásadne vynechávala. Casey je šťastne slobodná, chodí na kadejaké hollywoodske večierky a pravidelne sexuje s náruživými dvadsiatnikmi. Naozaj netúžim, aby vedela, že môj vlastný muž so mnou takmer nespáva. A ja po manželskom sexe vlastne ani netúžim, čo je ešte horšie. Nikdy by som to nevyslovila nahlas, aby som si nemusela priznať, že aj ja mám na tom podiel, hoci by som veľmi chcela pocítiť túžbu po vášnivom, bezuzdnom milovaní s Johnom ako voľakedy. A čo je mi ešte väčšmi ľúto, je fakt, že sa už spolu nesmejeme ako kedysi. Moja mama s ockom sú spolu vyše päťdesiat rokov a stále sa vedia spolu zasmiať.
Charlotte šmarila hrnček na dlážku a rozžiarila sa ako slniečko. Už si to bez nej neviem predstaviť, ale pravda je, že môj terajší život vôbec nie je taký, o akom som kedysi snívala. Čo ak sa ma na stretávke niekto opýta, prečo nepracujem v médiách ako Casey? Nedokážem to vysvetliť. Veď komu by sa chcelo počúvať, ako som, keď som otehotnela s Andrey, napriek všetkým radám nechala vysokú. Mala som výhovorku: termín pôrodu a promócie vychádzal zhodou okolností na ten istý deň. Vtedy som si myslela, že sa vrátim a štúdium dokončím, ale akosi na to nikdy nevyšiel čas. A postupne sa zo mňa vytratil aj záujem. Alebo túžba? Možno oboje. Veľmi dúfam, že dnes večer sa všetci sústredia na Casey a mňa sa nebude nikto nič pýtať.
Keď sa o desať hodín s Johnom výťahom vezieme na poschodie, kde sa koná stretávka, poobzerám sa v zrkadle s nádejou, že elastická bielizeň urobila svoje. Dvere sa otvorili, John ma chytil za ruku a do sály sme vošli usmiati. Zaujímavé, ako rýchlo sa vieme pretvoriť do podoby, aká sa od nás očakáva.
