Starnúci a práve nezamestnaný Američan Bob Ryan stretáva mladú nadanú Slovenku Alžbetu Kováčovú a múzami nepobozkanú Maeve Geraghtyovú, bankovú úradníčku, ktorá sa zaoberá aj skúmaním rodokmeňov.
V príbehu sa objavuje aj zelenooká Serafína, divá kráska uväznená v Dome anjelov, bývalej zemianskej kúrii obkolesenej tajuplným parkom.
A tiež samoľúba šéfka Domu anjelov Evelína Révayová…
Alžbeta sa rozhodla napísať knihu o záhadnej Serafíne, svojej vlastnej babke, no keď sa so svojím rozhodnutím zdôverí mame, tá je zhrozená a zaskočená. Ukrýva totiž tajomstvo, s ktorým sa doteraz svojej Betke nezverila. Najskôr bola príliš malá…potom bláznivo dospievajúca…nechcela ju tým zaťažovať, strašiť ju… No to tajomstvo má takú silu, že dokáže Alžbete zmeniť život!
Čo sa stalo v Dome anjelov je o hľadaní seba samého, o hľadaní svojho pôvodu a koreňov. Autorka žila takmer dve desaťročia na britských ostrovoch a dobre sa vie vcítiť do ľudí, ktorí žijú v cudzine a snažia sa pátrať po svojej minulosti. Autenticky opisuje osudy ľudí, ktorí majú svoje túžby a sny, a ktorí hľadajú šťastie…niekedy tam, odkiaľ odišli za lepším životom.
Prečítajte si úryvok z novinky Čo sa stalo v Dome anjelov:
Bolo päť minút po tretej a po unáhlenej obednej klientele už v Bewley’s neostalo ani teplo na stoličkách. Bob sa ako pavúk po vlákne s úľavou spustil do koženého kresla a otvoril menu. Tak, čo tu máme? Á, výborne, dá si šalát z pikantnej jahňacinky a rukoly a – ako už vysvetlil – nechá si miesto na poriadnu večeru s Maeve Geraghtyovou. Spýtal sa Alžbety, čo si dá ona. Vybrala si akúsi taliansku cestovinu so slaninkou a hríbikmi v syrovo-tymiánovej omáčke. Fajn.
„Povedala vám Maeve niečo o mojom írskom dobrodružstve?“ hlučno privrel menu a položil ho na stôl.
„Ani nie. Povedala len, že ste jej nový genealogický klient.“
Dobre, zaradoval sa, Maeve nepúšťa veci do éteru len tak naverímboha. Nebude teda ani on. Nechá radšej hovoriť túto peknú Slovenku; dievča mu cestou v taxíku prezradilo, odkiaľ je. Slovensko. Voľakde v strede Európy. Nie, veľmi nepozná, ale to nevadí. Možno sa bude pri rozhovore s Alžbetou nudiť, nuž ale, čo sa dá robiť; napadali mu vtipy o pekných ženách a prázdnych hlavách. Skúsi aspoň navodiť ľahkú tému. Aby to – zvládla.
„Takže, vy ste v Dubline kvôli práci, mám pravdu? Alebo ste sa nebodaj vydali za voľajakého červenovlasého lámača ženských sŕdc?“
„Áno, kvôli práci. A nie, nevydala som sa za žiadneho červenovlasého lámača ženských sŕdc,“ povedala.
Zdalo sa mu, že trochu urazene. Jaj, ani toto teda nebolo vtipné, ako ho len tými zelenými okáľmi uzemnila. Jaj, jaj, jaj…
„Aha. A čo teda robíte, ak sa smiem spýtať?“ priateľsky sa vyzvedal ďalej.
„Som v Národnom múzeu. V archeológii. Na Kildare ulici.“
„Super. No ale – čo tam robíte?“
„Predná línia.“
„Čože?“
„Tak tam volajú obslužný personál, viete.“
„Aha.“
„No, nie je to práve práca mojich snov, chápete, pravda?“
„Prirodzene,“ zaklamal. Nie, nechápal. No uvedomoval si, že napriek jeho začiatočným obavám sa z tejto dievčinky môže nakoniec vykľuť celkom zaujímavá osôbka. „A čo by teda bolo prácou vašich snov?“ pousmial sa.
„Viete, rada by som si raz otvorila vlastnú galériu. Nemusela by byť veľká, no musela by byť moja. Aby som tam mohla vystavovať, čo sa mne páči, rozumiete? Sama si vyberať umelcov a tak.“
„Aha. No, to ste už vlastne jednou nohou vo dverách, ako sa vraví, však? Od múzea nie je ďaleko ku galérii, mám pravdu?“
Len pokrčila plecami.
„Musíte byť trpezlivá, Bety. Takéto veci sa neudejú za noc. Treba na nich pracovať. Často celé roky. Nepadnú človeku len tak do lona.“ No potom sa sám pred sebou zahanbil. Dočerta, kto je, že tu túto dievčinku poučuje? Trochu to hádam odľahčí.
„Všimol som si,“ začal opatrne, „že je tu dosť ľudí – zvonku.“
„To mi hovorte. Poliaci, Slováci… Hoci, nás je tu oveľa menej ako ich. Šepotalo sa, že tak do štyridsaťtisíc. Teda, keď to kulminovalo. No neberte to ako bernú mincu. Nemám oficiálne štatistiky. A potom,“ rátala na prstoch, „sú tu tiež Litovci, Česi, Maďari. No a samozrejme – černosi. Rôzne africké krajiny. Lenže najviac je tých Poliakov. Pred troma rokmi ich tu bolo vraj zo dvestotisíc.“
Bob len spľasol rukami. „Zo dvestotisíc?! Panenka skákavá! To znamená, počkajte, počkajte… Že každý desiaty zamestnaný obyvateľ Írska je vlastne Poliak?“
„No, asi tak,“ zachichotala sa. „Poliaci, či Slováci, či Litovci, či Česi, či Maďari, či černosi – všetkých nás je tu požehnane. Nás – non-nationals.“
„Čože? Akých – non-nationals? Tak to som teda ešte nepočul. To je čo za hlúposť, prosím vás? Každý má predsa voľajakú národnosť, nie?“
Už druhýkrát si všimol, že dievčinka je vskutku viac než len pekná tvárička. Toto veru nevyzerá na „non-nationals“… A hneď si ju aj začal predstavovať elegantne oblečenú, s ľahkým mejkapom, sebavedomejšiu a bez toho príšerného prízvuku. A mal to. Mladá žena ako lusk. Ten prvý dojem z letiska bol skutočne veľmi, ale veľmi zavádzajúci. No ale to jej priznanie, že robí prácu pod svoju úroveň… Bože, neslávne mu tým pripomenula jeho vlastnú nezávideniahodnú situáciu. A od nepríjemnej myšlienky prišlo k ešte nepríjemnejšej skutočnosti, pretože tušil, že skôr či neskôr sa ho na to spýta. A nestačil sa ani nadýchnuť, už to aj bolo vonku.
„A vy? Čo robíte vy?“ pozrela naňho. Zdalo sa mu, že pomerne bojovne.
„Ja?“ rozhliadol sa okolo, akoby hľadal niekoho, kto mu pomôže s odpoveďou. Nie, klamať sa už, bohužiaľ, nehanbil. Dostal sa totiž do štádia, kedy mu to už bolo niekde. Lenže, akosi, akosi – aj keď sa s Alžbetou už pravdepodobne nikdy nestretne – voľajako sa mu do toho bulikania tentoraz nechcelo. Ani sám nevedel prečo, no toto milé stvorenie jednoducho nemal chuť zavádzať. No dobre, ani nebude, len to aspoň vhodne zaobalí. Veď, koniec koncov, ide len o interpretáciu istej životnej situácie, nie?
„Viete,“ pokrčil plecami, „dal som si takú malú pauzičku. Aby som sa mohol naplno venovať hľadaniu svojich koreňov,“ roztvoril náruč.
„A tak,“ Alžbeta zdvihla obočie a voľajako divne sa zatvárila.