Spevák Peter Nagy o tejto knihe tvrdí: „Je to príjemné prekvapenie. Autorov knižný debut a pritom zaujímavý, neokukaný príbeh s nezvyčajným a nečakaným prepojením hlavných hrdinov v čase. Cudzinec je pútavá knižka a vďaka autorovmu doslova milostnému vzťahu k novému domovu má kniha „nórsky" pokoj.“
Cudzinec je novinka slovenského autora Pala Božíka, ktorý sám žije v Nórsku… a tam aj umiestnil svoj príbeh i hrdinu. Oddychovka, ktorá vás zavedie do krajiny fjordov. Do nej sa zamiloval sám autor, ale aj jeho hrdina hudobný producent. Rozhodne sa tam žiť, má svoju víziu, ale osud sa s nami občas zahráva a všeličo pomení. Minulosť totiž nepozná hranice, vzdialenosť a démoni nás vedia prenasledovať, nech sa utiahneme kdekoľvek. Najdôležitejšia je však nádej, že všetko dobre dopadne…
Úspešný hudobný producent Jakub má na Slovensku život, ktorý mu možno iba závidieť. A práve závisť, nekompetentnosť ľudí, s ktorými musí spolupracovať, ale aj katastrofálna spoločenská situácia, korupcia na najvyšších miestach a byrokracia v úradoch sú dôvodom, prečo sa v štyridsiatich štyroch rokoch rozhodne začať odznova v Nórsku.
Necháva za sebou stres, prácu i jedno tajomstvo, ktorému sa za tie roky prispôsobil natoľko, že ho už ani nevníma. Netuší, že sa jeho nový život pretne s rodinou zo susedstva, a to až tak intenzívne, že sa presvedčí, že minulosť nemá problém prekonať ani dvetisíc kilometrov a dostihnúť ho na ďalekom severe.
Všetko, o čom Jakub sníval, sa plní, lenže objavia sa záležitosti, o ktorých si myslel, že ostali za hranicou alebo sa ho netýkajú. A tak musí zabojovať s minulosťou i s démonmi budúcnosti.
Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Boris Farkaš:
Pavol Božík je novinár a publicista, žije v Nórsku. Pôsobil v redakciách denníkov Nový Čas a Plus 1 deň, týždenníkov Nový Čas Ľudia a Šarm, v Rádiu Expres, v umeleckej agentúre Forza: Forza Music, kde ako stratég a marketingový manažér spolupracoval s domácou aj so zahraničnou hudobnou i speváckou špičkou. Vyvinul a vlastní kultúrny web Kukninato.sk.
Začítajte sa do novinky Cudzinec:
KAPITOLA 1
Obrovský trajekt spoločnosti ColorLine sa lenivo vliekol do prístavu v Osle. V diaľke sa už črtali obrysy radnice, tehlovej dominanty mesta. Jej hnedé steny nemožno prehliadnuť. Na kopci na ľavej strane sa v slnku ligotal legendárny Holmenkollen, lyžiarsky skokanský mostík, kde dosiahli niekoľko úspechov aj slovenskí športovci. Tvarom z diaľky pripomínal obrovského brachiosaura. Oslo bolo ako na dlani.
Jakub sedel na najvyššom poschodí lode a zo stoličky na terase si vychutnával výhľad. Loď sa pomaly plavila popri pobreží, predierala sa pomedzi zelené ostrovčeky, nádherné biele a červené domy. Spokojní ľudia si začínali rozkladať veci na priľahlých plážach. Bolo iba trištvrte na desať ráno, ale aj tu na severe bolo tohtoročné leto výnimočné. Vždy keď sa dalo, utekali miestni k moru a hneď skákali do vody. Aj v dnešné sobotné ráno si chcel každý z nich uchytiť najlepšie miesto.
Po dvadsaťhodinovej plavbe si Jakub na palube vychutnával poslednú cigaretu ešte predtým, než loď zakotví v prístave. Pohľad na nádherné pobrežie ho síce uisťoval, že vycestovať bolo správne rozhodnutie, aj tak však mal kameň v bruchu. Pripisoval to skôr obave z toho, že sa blížia k pevnine. O nórskych colníkoch kolujú rôzne legendy, napríklad to, že rozoberajú autá.
Aj to jeho bolo plné osobných vecí. Sťahoval sa. Posledných desať rokov chodil do Nórska ako na klavír. Pracovné povinnosti sa zmenili na lásku ku krajine, k ľuďom a celý ten čas sa vlastne nevedomky pripravoval na to, že sa sem presťahuje natrvalo. Umelec dušou, producent profesionál. O prácu nikdy nemal núdzu. Ani o peniaze. Hoci niekedy pracoval dvadsaťštyri hodín denne, výsledky sa zakaždým dostavili a jeho sen sa postupne menil na skutočnosť.
Pred dvoma rokmi sa prvý raz začal seriózne obzerať po vlastnom bývaní. Jeho predstava bola celkom jasná. Dom s veľkým pozemkom. Mal na to dva dôvody. V prvom rade chcel miesto pre bielu labradorku, o ktorej sníval už na Slovensku, no do bytu v Podunajských Biskupiciach ju nikdy nepriviedol, aby sa zbytočne netrápila. Vedel však, že v Nórsku, v dome s veľkou záhradou, bude rovnako šťastná ako on. Meno jej vybral už dávno, stačilo len doviesť ju domov.
Ďalším dôvodom, prečo sníval o veľkom pozemku, bolo, že si tam chcel postaviť vlastné nahrávacie štúdio. Ideálne v samostatnej dvojposchodovej budove, odzvučenej, aby mali umelci absolútny komfort, keď prídu nahrávať. Na prízemí by mohli pracovať a na hornom poschodí oddychovať, žiadne naháňačky do hotela. A keď ich kopne múza, môžu ostať v štúdiu pokojne aj do rána. Úplne ideálne by bolo, keby sa dom so štúdiom nachádzali v blízkosti metra, zastávky električiek alebo autobusov. Práve preto sa mu štvrť Nordstrand zdala najlepšia. Akási pocitová záležitosť, láska na prvý pohľad. Do mesta päť zastávok električkou, sedem autobusom, metro na dosah a klamlivý dojem, že ide o satelitné mestečko. Keby sa po dvore preháňali sliepky, ešte väčšmi by to pripomínalo vidiek. A pritom je to stále hlavné mesto. Navyše, stačí vysadnúť na bicykel a za desať minút stojíte na rozľahlej pláži. Nordstrand bude fajn, usúdil Jakub pred dvoma rokmi, keď počas pracovnej cesty náhodou natrafil na ideálny pozemok s dvoma domami na predaj. Ten menší by stačilo len nadstaviť o jedno poschodie a jeho sny by začali naberať reálne kontúry.
Nastal boj s časom. Povolenia v Nórsku a nekonečné byrokratické procedúry v slovenských bankách. Nakoniec sa však všetko podarilo a pôžička pokryla kúpu domu, stavebné úpravy aj zariadenie. Všetky úspory sa rozhodol investovať do nahrávacieho štúdia. Najväčšie obavy mal z toho, ako to celé prebehne. Nemohol dva roky stráviť v Nórsku a dozerať na projekt. Našťastie si tu za tých niekoľko rokov našiel priateľov a mohol sa na nich spoľahnúť. Zatiaľ čo on makal doma, veci v Nórsku sa hýbali.
Len pred troma dňami mu prišli na účet peniaze za predaný byt v Podunajských Biskupiciach. Okamžite nimi splatil pôžičku v banke, aby zo Slovenska odchádzal bez záväzkov. Teraz sedel na vyhliadkovej terase trajektu a, rovnako ako komín lode, vypúšťal z úst dym z cigarety. Radnica Osla bola opäť o niečo zreteľnejšia.
Cieľ bol na dosah.
Pomalý had áut, ktoré mierili z trajektu na pevninu, sa zdal nekonečný. To Jakubovo bolo medzi poslednými. Nádejal sa, že to môže byť dobré znamenie. Ak si colníci rozchytajú tých pred ním, na neho už žiaden neostane a cesta bude priechodná.
Milan Buno, knižný publicista
