Danielle Steelová patrí aj po desiatkach kníh medzi najobľúbenejšie autorky u slovenských čitateliek. Je to neuveriteľné, ako sa dokáže tak dlho držať na vrchole predajnosti aj popularity.
V poslednom období dáva do svojich príbehov oveľa viac detektívnej zápletky a to je dobre. Jej romantické knihy tak získavajú na napätí a dobrodružnosti.
Podobne je na tom aj napínavá a psychologicky prepracovaná novinka V utajení.
Marshall z protidrogového úradu pôsobil ako tajný agent v Latinskej Amerike, kde sa mu podarilo preniknúť až do samotného ústredia drogových dílerov. Získal si ich dôveru a stal sa pravou rukou bezohľadného bosa. Šesť rokov skrýval svoju totožnosť, no po prezradení musel okamžite utiecť…
V Paríži za zvláštnych okolností spoznáva krásnu Arianu, ktorá mala celý život pred sebou, vysnívanú prácu v módnom časopise, no odchod s otcom na veľvyslanectvo do Argentíny sa jej stal osudným. V Paríži hľadá zabudnutie a svoju stratenú duševnú rovnováhu.
Zdá sa, že všetko sa postupne dáva do poriadku, lenže tiene minulosti sa vracajú a Ariana s Marshallom musia záchranu hľadať opäť v úteku…
Lietadlo im umožnilo prekonať tisíc míľ do Cartageny a vrátiť sa ešte v tú noc. Ani jeden z tých troch počas letu neprehovoril a on im tiež nepovedal ani slovo, kým sa na predmestí Cartageny nedostali na pristávaciu dráhu, ktorú zvykli používať. Pablo bol málovravný muž.
Premýšľal o mnohých veciach, ktoré mali v ten deň zariadiť, o zásielkach, ktoré treba dopraviť do viacerých miest a o ďalších, čakajúcich na presun. Vyzdvihli si na pristávacej ploche auto, ktoré tam pre nich bolo zaparkované, zaviezli sa do skladu hneď na okraji mesta, a odtiaľ k malej ošarpanej budove, kde sídlila ich kancelária. Vyzeralo to úplne nevinne a nikto by nepredpokladal, že sa tu uskutočňuje obchod za milióny dolárov.
V napínavom a psychologicky prepracovanom príbehu V utajení sa Danielle Steelová zamerala na osudy dvoch silných osôb, ktoré si aj napriek tvrdým životným skúškam zachovali čistú dušu a schopnosť milovať.
Danielle Steel je americká spisovateľka romantickej literatúry a autorka konvenčných drám sa narodila v New Yorku v roku 1947.
Časť detstva strávila v Paríži, kde jej rodičia organizovali rôzne spoločenské stretnutia. Už ako dieťa pozorovala správanie a zvyklosti príslušníkov bohatej vrstvy, čo neskôr zužitkovala vo svojich románoch. Dnes patrí k najobľúbenejším spisovateľkám nielen v zahraničí, ale aj na Slovensku a jej meno je priam chronicky známe.
Na konte má takmer 80 bestsellerov, vyše tucta kníh pre deti, vychovala sedem vlastných detí a dve „vyženené“, má za sebou päť stroskotaných manželstiev, dve nominácie na Zlatý Glóbus, zápis v Guinnessovej knihe rekordov, vlastný parfum, každý rok dve nové knihy na trhu a k tomu päť ďalších rozrobených súčasne…
Jej romány sa neustále nachádzajú na zozname najlepšie predávaných kníh, čítajú ich muži, ženy, starí i mladí v 47 krajinách a 28 jazykoch.
Žije v San Franciscu, niekoľko mesiacov v roku trávi s rodinou vo Francúzsku.
Začítajte sa do novej Danielle Steelovej V utajení:
Marshall
Kapitola 1
Vtáky, ktoré bolo v skorých ranných hodinách tesne po úsvite počuť, zvestovali v bujnej džungli južne od Bogoty ďalší dokonalý deň. Pablo Echeverría, s pokožkou opálenou do bronzova, s tmavohnedými očami, s vlasmi dlhými takmer až po plecia, zastrčenými za uši, a s mierne prerastenou bradou, vyšiel z chatrče, v ktorej žil s Palomou. Čakala ich prvé dieťa, a termín sa blížil. Krásna Paloma so svojou svetlou pleťou pôsobila voči nemu ako nádherný protiklad. Jej meno, ktoré v španielčine znamená holubica, sa jej hodilo.
V džungli, kde žili a kde Pablo pracoval, predstavovala symbol mieru. Pablo bol pravou rukou jej brata Raula Vásqueza Lópeza, ktorý napriek jednoduchému spôsobu života, patril k najmocnejším mužom v Kolumbii. Volali ho El Lobo, Vlk. Bol prefíkaný, odvážny a rýchly ako vlk.
Odvtedy ako prišiel Pablo z Ekvádoru, uplynuli už tri roky. Bol synom ekvádorského generála, ktorého zavraždili rebeli počas vojenského prevratu. Dal sa na obchod s drogami a v Ekvádore si po troch rokoch vlastného podnikania v malom našiel cestu k Raulovi. Získal si jeho dôveru a vypracoval sa na terajšiu pozíciu. A tie tri roky, počas ktorých preňho pracoval, predstavovali uspokojivé a produktívne spojenectvo.
Pablo s Palomou neboli zosobášení, nikoho ani nezaujímalo, či sa s ňou plánuje oženiť, keď sa narodí dieťa. V tejto chvíli Pabla i Raula zaujímali iné veci. Raulovi sa pozdávalo, že Pablo, ktorý bol nielen šikovný, schopný a dôveryhodný, žije s jeho mladšou sestrou. Bol to dobrý človek. Paloma počas celého tehotenstva nenavštívila lekára. Vo svojich devätnástich rokoch bola úplne zdravá. Chystala sa porodiť v tábore. Pablo si prečítal zopár kníh o tom, ako jej pomôcť. Vedel, že ak by niečo nebolo v poriadku, cesta do Bogoty netrvá viac ako dve hodiny. Palomin brat bol o dvadsať rokov starší ako ona. Pablo mal iba dvadsaťosem, primálo, aby sa pri Raulovi vypracoval tak vysoko. Raul však na prvý pohľad rozoznal skutočný talent, a keď sa na Pabla povypytoval v Ekvádore, potvrdilo sa, že mal pravdu. Bol hrdý na svoj neomylný úsudok o ľuďoch. Pablo mu nikdy nespôsobil starosti. Raulove rozkazy vykonával bez chyby a obchod aj transport zvládal brilantne. Počas tých troch rokov nevznikli žiadne problémy ani prešľapy.
Jednoduchý život v tábore mu vyhovoval. Pablo pravidelne jazdil po Raula do Bogoty a Cartageny, ale vždy bol rád, keď sa odtiaľ vracal. S Raulom, čo mu bol teraz ako brat, a s ostatnými mužmi sa zvítal, a išiel domov k Palome. Čakala naňho v chatrči, ktorú sám pre nich dvoch postavil. Prvý rok v tábore býval vo vyradenom vojenskom stane s inými mužmi, ale keď už žil s Palomou, chceli mať súkromie a priestor len pre seba. Po smrti svojich rodičov Paloma vyrastala v Raulovom tábore. Jej traja bratia tiež pracovali pre Raula. Pablo hneď vzbudil jej pozornosť a ona ho, prirodzene, upútala tiež. Raul až dovtedy urputne chránil jej nevinnosť. Prejavom jeho hlbokej úcty k Pablovi bolo, že mu ju zveril a dal mu svoje požehnanie.
Pre Pabla sa stala tým najcennejším pokladom. Miloval sladkú vôňu jej pokožky, keď sa k nej v noci privinul, jej miernosť vo všetkom, čo robila, a jej vypuklé bruško, v ktorom teraz rástlo jeho dieťa.
Raul chcel, aby to bol chlapec, Pablovi to bolo jedno. Túžil iba, aby Paloma ľahko zvládla pôrod a aby sa dieťa narodilo zdravé. Statočné dievča, zvyknuté na primitívne podmienky, v ktorých žili, hovorilo, že sa nebojí. Pablo, keď spala za ním s rukou zľahka ovinutou okolo neho v chladnom nočnom vzduchu džungle cítil, ako dieťa kope.
Pablo si zapálil prvú cigaretu toho dňa a zhlboka z nej potiahol, mal na sebe staré vojenské sako z Ekvádoru, pod ním tielko, obnosené nohavice a staré vojenské baganče. Vykĺzol von potichu, len aby nezobudil Palomu, a ako každé ráno si s Raulom, kým debatovali o aktuálnych úlohách a o stave ich rozbehnutých akcií, dal prvú šálku kávy. Mali rokovania v Paname, Ekvádore, Arube, Venezuele, Bolívii a Mexiku a exportovali doslova tony kokaínu do Mexika, Kanady, Afriky, Európy a Spojených štátov. Raul rozbehol najväčší a najúspešnejší obchod s drogami v Južnej Amerike. Dopravovali ich z Cartageny po zemi, vzdušnou cestou aj po mori, loďami a motorovými člnmi. Pablo mal na starosti zabezpečenie prepravných operácií na najvyššej úrovni. Kým Raul riadil všetko z tábora, Pablo zašiel do Bogoty a Cartageny, skontroloval transporty, tlmočil Raulove rozkazy a potom sa vrátil do tábora podať hlásenie El Lobovi, ktorý viedol svoju rozsiahlu ríšu s vojenskou presnosťou. Raul bol muž, ktorý si zaslúžil úctu a obdiv najmä pre absolútnu zdatnosť, s ktorou vykonával svoj biznis. A celý ho vybudoval sám, pridávajúc jednu obrovskú akciu k druhej, kým si nepodmanil veľkú časť Južnej Ameriky. Pablo bol jeho najdôveryhodnejší informátor, ale všetci vedeli, že srdcom, dušou aj mozgom ich podnikania je Raul, ktorý rozbehol všetko vo veľkom.
Pablo dofajčil zvyšok cigarety a vyšiel na čistinu, kde Raul vybudoval tábor. Jeho vojenský stan bol dokonale zamaskovaný, ale nikto nikdy nemal istotu, kde v noci spal. To miesto bolo vždy prísne utajované, dokonca aj pred Pablom, hoci sa ráno stretávali v jeho stane, aby si rozdelili prácu. V tábore sa však povrávalo, že El Lobo spáva s ostatnými vlkmi. Ženy, s ktorými sa delil o lôžko, boli uňho len na chvíľu a neznamenali pre neho nič. Predstavovali preňho viac povinnosť než pôžitok, a Pablovi hovoril, že on netrpí jeho romantickými predstavami. Túto slabosť mu však toleroval, lebo z nej mala prospech jeho sestra, a Pablo s ňou zaobchádzal pekne. Raul bol naplno pohrúžený do podnikania, na ničom inom, s výnimkou vernosti svojich mužov, mu nezáležalo. Vyžadoval od nich absolútnu oddanosť, ktorá bola pre neho pre neho samozrejmou a posvätnou. A tí, ktorí mu nejako uškodili, veľmi rýchlo zmizli. Ich rodiny, vzťahy so ženami a osobný život ho vôbec nezaujímali.
Fajčil značku Romeo y Julieta, limitovanú edíciu havanských cigár, ako to robil každé ráno, keď dorazil Pablo. Vždy ponúkol aj Pabla zo škatule, čo mal na stole, ten však zakaždým odmietol. Niekedy vyfajčil cigaru s Raulom, než sa v noci vybral domov, ale nemohol si ju dať ráno na lačný žalúdok. Mal rád tú známu štipľavú vôňu, keď vchádzal do stanu, a často Raulovi prinášal cigary z Bogoty. Tie však boli pre muža Raulovho typu príliš obyčajné. Napriek svojmu spôsobu života to bol človek s vyberanou chuťou. Vzdelával sa v Európe a dva roky študoval na Oxforde. Vďaka tomu viedli s Pablom do neskorej noci zaujímavé rozhovory, popíjali spolu brandy a fajčili cigary. Pablo bol tiež vzdelaný, z váženej rodiny. To ich spájalo viac než obchodné záujmy, ktoré zdieľali. Keď Raul zazrel Pabla, v očiach sa mu zjavila bratská radosť. Potľapkal ho po pleci a objali sa. Tí dvaja muži sa na seba aj trochu podobali, hoci Pablo bol mladší a vyšší a vo výbornej kondícii. Podobné bolo aj sfarbenie ich pokožky, rovnako ako vojenské držanie.
„Ako sa má moja tučná sestra?“ opýtal sa Raul, kým si Pablo nalial za šálku silnej tmavej kávy, ktorú Raul sám robieval a vypil jej každý deň litre. Jeho šálka nebola nikdy prázdna.
„Rozširuje sa,“ povedal Pablo hrdo. „Myslím, že to bude čoskoro.“ Robil si o ňu trochu starosti, ale vedel, že bude lepšie nepovedať to Raulovi, ktorý mu, ak sa mu náhodou zveril, nadal do starých báb. Raul vedel, že Pablo Palomu veľmi miluje, sám to však vždy považoval za slabinu a nebezpečnú vec. To bol aj dôvod, prečo nikdy nenadviazal hlboký vzťah so žiadnou ženou, iba ich využíval. Považoval ženy za príliš veľké riziko, ktoré sa ľahko mohlo stať mužovou Achillovou pätou. Pablovi túto chybu odpustil len preto, lebo Paloma bola jeho sestra.
Keď Pablo vošiel dnu, Raul sedel pri stole plnom máp a zoznamov nákladných lodí. Len čo si Pablo sadol, ukázal Raul cigarou na mapy.
„Tak čo myslíš? Vyplávame zajtra do severnej Afriky? A koncom týždňa do Európy?“ Bol rád, keď sa obchody hýbali, nenechával prijaté zásielky príliš dlho ležať. Včera dostali od svojich dodávateľov obrovskú zásielku do Cartageny a on ju chcel rýchlo vyexpedovať. Vládnym úradníkom na všetkých úrovniach dávali tučné úplatky, El Lobo nemienil nechať tovar ležať v skladoch dlhšie, než musel.
„To znie dobre,“ povedal Pablo, študujúc mapy. „No nerozumiem, prečo nemôžeme poslať zajtra tovar aj do Európy. Načo čakať až do konca týždňa?“ Ukázal na meno lode, ktorá bola menšia ako ostatné, ale predtým im už dobre poslúžila. „A na Miami, keď príde ďalšia zásielka.“ Raul prikývol. Pablo vždy plánoval dopredu a bol rovnako starostlivý ako Raul, keď šlo o pohyb a skladovanie tovaru. Chceli ho vyexpedovať na bezpečné lode tak rýchlo, ako sa len dalo.
Keď debatovali o detailoch, postupe, vošli dnu štyria ďalší muži. Dvaja boli v maskáčoch, ďalší dvaja v odeve podobnom tomu, aký nosili Raul a Pablo. Predstavovali tichú a temnú armádu. O niekoľko minút neskôr dorazilo do stanu ďalších šesť mužov, očakávajúc inštrukcie. Pablo poslal päť z tých desiatich mužov na akciu do Bogoty a dvoch mužov plánoval vziať so sebou do Cartageny. Viac ich nepotreboval. Bol ostrostrelcom a uprednostňoval cestovanie v menších skupinách. Raul počúval, zatiaľ čo Pablo dával mužom pokyny, prikyvoval a ticho súhlasil, kým si zapaľoval cigaru. Neponúkol z nich ostatným, iba Pablovi, keď boli sami, na znak bratského vzťahu medzi nimi.
O polhodinu neskôr odišli piati chlapi. Traja ostali v tábore, ďalší tucet sa rozptýlil po džungli ako súčasť ochrany tábora. Pablo a El Lobo si vymenili pár posledných slov a Raul zamával, keď sa Pablo chystal na odchod s dvoma mužmi, ktorých si vyžiadal.
„Uvidíme sa večer,“ povedal Pablo ponad plece. Vždy ohlásil, kedy sa vráti, aby dal Raulovi vedieť, ako sa mu darilo. Mali k dispozícii rozsiahle a výkonné komunikačné siete, ale Raul a Pablo si telefónom a mailom oznamovali tak málo, ako sa len dalo, a obom to tak vyhovovalo. Stretali sa osobne pred Pablovými misiami a po nich.
Pablo sa vari polhodinu potichu predieral cez hustú džungľu, až sa dostal k dokonale ukrytému džípu. Vliezol za volant, dvaja muži ho zatiaľ kryli, a potom nastúpili aj oni. Chvíľu sa viezli v stope pneumatík, sotva rozpoznateľnej pod nánosom prachu, potom vyšli na úzku rozrytú cestu a po ďalšej polhodine sa dostali na čistinu s malou pristávacou dráhou, skôr podobnou prašnej ceste, ale dosť dlhou pre malé lietadlo, ktoré na nej pristálo o desať minút neskôr. Pablo si ho objednal vysielačkou ešte predtým, než odišiel z tábora. Lietadlo im umožnilo prekonať tisíc míľ do Cartageny a vrátiť sa ešte v tú noc. Ani jeden z tých troch počas letu neprehovoril a on im tiež nepovedal ani slovo, kým sa na predmestí Cartageny nedostali na pristávaciu dráhu, ktorú zvykli používať. Pablo bol málovravný muž.
Premýšľal o mnohých veciach, ktoré mali v ten deň zariadiť, o zásielkach, ktoré treba dopraviť do viacerých miest a o ďalších, čakajúcich na presun. Vyzdvihli si na pristávacej ploche auto, ktoré tam pre nich bolo zaparkované, zaviezli sa do skladu hneď na okraji mesta, a odtiaľ k malej ošarpanej budove, kde sídlila ich kancelária. Vyzeralo to úplne nevinne a nikto by nepredpokladal, že sa tu uskutočňuje obchod za milióny dolárov. Pablo zaparkoval auto za susedným domom, kde sa po dvore tmolili kurence, a vstúpil zadnými dverami do prednej budovy. Jeden z Pablových mužov zostal pri zadných dverách, druhý sa postavil k predným dverám. Všetci traja boli ozbrojení. Pablo vyšiel po vŕzgajúcich schodoch, aby sa stretol s troma mužmi, ktorí tam už naňho čakali. Strávil s nimi necelú hodinu, tlmočil im všetky Raulove pokyny a ubezpečil sa, že plán im je jasný a že sú schopní uskutočniť ho. Expedovaná dodávka kokaínu bola ukrytá v poľnohospodárskych strojoch a smerovala do severnej Afriky, s ktorou sa im dobre spolupracovalo. A zásielky do Európy putovali s balíkmi látok do Marseille. To všetko sa im darilo zariadiť aj predtým a vždy bez problémov.
Po necelej hodine zamieril Pablo opäť na cestu k pristávacej dráhe a niekoľko minút po príchode vzlietli. Úloha bola splnená. Keď v noci dorazili do tábora, pozorne ukryli džíp tam, kde bol predtým. Raul čakal na Pabla. Ten ho uistil, že všetko šlo podľa plánu. Zabezpečili všetky dodávky cez Cartagenu. Raul mu povedal, že potrebuje, aby šiel zajtra do Bogoty. Bol to pre Pabla štandardný postup, do niektorého z miest, kde robili obchody, cestoval takmer každý deň.
„Jedli ste?“ spýtal sa ho El Lobo starostlivo. Jeden z mužov kúpil sendviče na ceste k pristávacej dráhe pri Cartagene. Zaoberali sa však dôležitejšími vecami ako bolo pomyslenie na jedlo.
„Jedli sme.“ Pablo sa naňho usmial, dojatý láskavým gestom. Keď boli sami, Raul sa k nemu správal ako k mladšiemu bratovi. Nalial za pohárik brandy, potisol ho k nemu a ponúkol mu cigaru, ktorú Pablo tentoraz prijal. Raul sa potešil, že sa im darilo. Vedel, že sa môže vždy spoľahnúť na to, že Pablo bezchybne splní jeho rozkazy. Zaslúžil si brandy, cigaru i pochvalu od El Loba.
„Moja sestra môže počkať,“ povedal El Lobo vodcovsky a Pablo sa usmial. Vždy keď sa vracal do chatrče, bola Paloma šťastná, že ho vidí, nekládla nijaké otázky a nikdy sa nesťažovala. Jej život s Pablom počas dvoch uplynulých rokov bol pre nich malým rajom uprostred všetkých nástrah. Žili v drsnom mužskom svete, v ktorom nebolo miesta pre potreby a požiadavky žien, a ona to dobre vedela.
Obaja muži si na sklonku dňa v pokoji vychutnávali brandy a cigary. Obchod, ktorý Raul rozbehol, znamenal stresové operácie, kde sa denne točili milióny dolárov a kde nebolo miesta pre chyby. Doteraz sa nenašiel nik, čo by si získal El Lobovu dôveru tak ako Pablo.
Bola takmer polnoc, keď sa Pablo vrátil do svojej chatrče a našiel Palomu v polospánku v ich posteli, ktorú tvoril tenký matrac na podlahe. Keď pocítila, že k nej Pablo nahý vkĺzol do postele, ospalo sa v mesačnom svetle usmiala. Odtiahol prikrývku, aby sa pokochal zamatom jej tela a bruškom, ktoré sa zdanlivo takmer z hodiny na hodinu zväčšovalo, ako v ňom rástlo ich dieťa. Objala ho okolo krku, Pablo ju pobozkal a potom držal v náručí, kým opäť s mäkučkým pradením neupadla do spánku. Ležal a kochal sa ňou, kým nezaspal aj on.