Po Dotykoch vášne a P.S.: Hľadám chlapa je tu Líštička, ktorá dokazuje, že láska sa niekedy objaví na tých najčudnejších miestach a v tých najneočakávanejších momentoch.
A niekedy príde vo chvíli, keď má človek pocit, že ho čakajú už iba smútok a žiaľ…
Martina Jakubová napísala pohodový príbeh, pri ktorom si možno uvedomíte, aká neuveriteľná je cesta lásky a ako nečakane sa k nám môže dostať. A že nikdy netreba podceňovať dobro v iných ľuďoch, pretože tu je. Len sa občas derie na povrch pomaly, ťažko, možno pomalšie ako by sme chceli. A hlavne neraz nenápadne, takže ani nemusíme vedieť, za čo všetko by sme mali byť vďační…
Ja sa s tým nezmierim. Nie, musí existovať cesta. Je priskoro na to, aby sa to všetko skončilo. Prosím, Bože, ak tam niekde si, rozmysli si to. Povedz, že si sa pomýlil a vráť všetko späť! Toto nie je fér. Čo bude so všetkými plánmi…? Nemôžeš ich len tak lusknutím prstov zničiť. Je toho ešte tak veľa, čo som… čo sme chceli urobiť.
V okamihu, keď si Katka myslela, že zákerná choroba predčasne ukončí jej mladý život, stretla svoju osudovú lásku a jej život nadobudol nový zmysel. Lenže osud má s ľuďmi vlastné plány.
V jedinom okamihu sa jej sny rúcajú a ona musí vytriezvieť do drsnej reality.
Odrazu má pocit, že všetko je len fraška a ľudia okolo nej sú herci v zlej divadelnej hre. Postupne zisťuje, že nič nie je také, ako to vyzerá, a že hranica medzi láskou, priateľstvom a nenávisťou je tenšia, než si kedy myslela.
Komu na nej naozaj záleží a kto sa s ňou iba zahráva? Sklamaná Líštička sa musí rozhodnúť, či ticho prijme, čo jej život nadelil, alebo sa vzoprie a o svoje šťastie zabojuje.
„Môže sa láska k jednému len tak vypariť a k tomu druhému prejaviť za taký krátky čas?“ pýta sa v príbehu Líštička. Môže sa priateľstvo zmeniť na lásku? Zariskovali by ste naozaj skvelé a fungujúce priateľstvo v menej možnej lásky? Ktorá však ani nemusí prísť? A potom stratíte všetko…dobrého priateľa, i nádejnú lásku…
Povedal jej, že musí hľadať svoje šťastie niekde inde. S ním ho nenájde.
Tak prečo čakať? Čo ju brzdí a nad čím váha?
Veď človek dokáže milovať viackrát…
Alebo žeby za tým všetkým bolo čosi celkom iné?
„Chcem to skúsiť.“ Cítila som, ako prudko vydýchol. „Neviem, ako to dopadne, ale chcem tomu dať šancu. Len na to musíme ísť pomaly.“
„Si si istá?“
„Na štyridsaťsedem percent.“
Podozrievavo si ma premeral. „Tak dobre, šesťdesiattri. To by na začiatok mohlo stačiť, čo ty na to?“
Zatváril sa namrzene a tak som rýchlo dokončila myšlienku.
„Ale zato som si asi tak na stodvadsaťtri percent istá, že by som uvítala, keby si ma teraz pobozkal.“
Príbeh Líštička vás dojme a určite sa pri viacerých pasážach neubránite slzám. Najmä ku koncu pri čítaní toho listu…ale nebudeme prezrádzať 🙂
Začítajte sa do novinky Líštička:
Naozaj som sa snažila upokojiť a nepodliehať panike. No bolo to, ako pokúsiť sa stáť pokojne pod gilotínou. Nastúpila som do autobusu ako kôpka nešťastia, kŕčovito zvierajúc tyč, aby som sa pri prudšom zabrzdení nezviezla na zem alebo niekomu na kolená. Ale hlavne preto, aby sa mi od strachu nepodlomili kolená a aby som sa vôbec udržala na nohách.
Posledné týždne som presviedčala seba samu, že to bude v poriadku. Neúspešne. Za uplynulý mesiac som si na Googli našla aspoň desať rozličných chorôb, ktoré by na moje príznaky sedeli, a hociktorú z nich by som dnes brala všetkými desiatimi. No strach už bol zakorenený príliš hlboko.
Predo mnou sedela stará babka a ja som v duchu odhadovala jej vek. Sedemdesiat? Osemdesiat? Hanbila som sa za tú myšlienku, no tak ako veľakrát za poslednú dobu som sa v duchu pýtala… Prečo ja? Ona si už toho predsa toľko odžila. Nemám aj ja právo dožiť sa aspoň takého veku?
Veď som ešte v živote dokopy nič nezažila. Chcem si založiť rodinu, mať deti a prežiť dlhé roky spokojného života, kým nastane koniec.
Nič predsa ešte nie je isté. Na chvíľu som zavrela oči a snažila sa myslieť pozitívne. Pozitívne myslenie je pri chorobe veľmi dôležité.
Nech však bude moje myslenie akokoľvek pozitívne, výsledok dnešnej kontroly nezmení. Lekár má už teraz moje výsledky na stole, zahrabané pod papiermi ostatných pacientov, ktorí vstúpia do jeho ordinácie predo mnou.
Mala by som sa tešiť, že mi zostáva ešte trochu času pred monológom, ktorý môže znamenať koniec môjho života. Alebo by bolo lepšie mať to čo najskôr za sebou? Nie, ešte na to nie som pripravená. Potrebujem ešte pár hodín, dní, pár desiatok rokov.
* * *
Prekvapilo ma, že som vôbec bola schopná vystúpiť na správnej zastávke. Neistým krokom som zamierila k peknej novej budove. Vôbec sa nehodila k tomu, čo ukrývala. Ak mala v ľuďoch vyvolať lepší pocit a navodiť pohodovejšiu atmosféru, tak so mnou to architektovi nevyšlo.
Ani keby som vchádzala do perníkovej chalúpky, nedokázala by som sa uvoľniť. No… dobre… to asi nebol práve ten najsprávnejší príklad.
Ešte som chvíľu otáľala pred presklenými dverami a až potom som váhavo vyšla tých pár schodov.
Okolo mňa sa premlelo zopár ľudí. Niektorí dnu, iní von, obchádzali ma, kým som tam nepohnuto postávala.
„Ste v poriadku?“
Neprítomne som sa obrátila za hlasom. Vo dverách stál chalan, či skôr mladý muž, a pridržiaval mi dvere.
„Idete dnu?“ zvedavo si ma prezeral.
Je celkom pekný, prebleslo mi hlavou, ale vzápätí som si uvedomila, že čoskoro to už bude možno jedno.
„Asi áno, ďakujem,“ zahabkala som a načiahla sa za dverami. Usmial sa na mňa a ja som mu napriek všetkému na chvíľu úsmev opätovala. Mal totiž ten najkrajší a najnákazlivejší úsmev, aký som kedy videla.
Prešla som okolo neho a kým sa za mnou zavreli dvere, neodolala som a ešte raz sa za ním obzrela.
Potešilo ma, že aj on sa otočil za mnou. Vymenili sme si ešte raz úsmevy a potom sa dvere zavreli. On zostal za nimi zvonku a ja som ostala uväznená v tejto strašidelnej budove.
Chcela som vybehnúť von, spýtať sa ho, či nechce ísť napríklad na kávu a zabudnúť na dôvod mojej návštevy. Namiesto toho som hryzúc si od nervozity peru naklonila hlavu a študovala zoznam ambulancií na jednotlivých poschodiach. Našla som tú svoju a nedobrovoľne zamierila ku schodom.
S každým jedným som sa cítila čoraz horšie.
Milan Buno, literárny publicista
