Judith cez deň pracuje ako asistentka v prestížnom londýnskom aukčnom dome. Rada by prenikla do umeleckého sveta, ale všadeprítomná korupcia a snobizmus ju oberajú o sily aj o ilúzie…
Takto sa začína novinka Maestra, ktorá však zaskočila mnohé médiá, čitateľov i kritikov.
Je to najpikantnejší triler roka, ako nazval novinku Maestra denník New York Post. Šokujúci a prvotriedny. „Fantastické,“ dodáva Sunday Times o knihe L.S.Hiltonovej.
Maestra sa stala najlepšou knihou mesiaca apríl na Amazone. Psychologický triler, ktorý pripomína napríklad svetoznámy hit Talentovaný pán Ripley, pričom tým Ripleyom je v Maestre Judith. Žena, ktorá miluje umenie, módu a sex. Žena, ktorá je ambiciózna, maká na svojich cieľoch, chce sa presadiť, no nedarí sa jej to dosiahnuť.
A práve to je bod, kedy sa všetko láme a začína sa divoká, šialená a šokujúca jazda. „Čo je schopná urobiť žena na dosiahnutie toho, po čom tak bytostne túži?“ pýta sa O, The Oprah Magazine. Nekompromisný, divoký a prekvapujúci príbeh. „Maestra bude jednou z najdiskutovanejších kníh roka,“ predpovedá The Washington Post.
Ale pekne po poriadku – určite ste zvedavé na samotný príbeh 🙂
Judith teda pracuje, maká a zúfalo sa usiluje spraviť niečo so svojím životom. Uvedomuje si, že musí pristúpiť na jeho hru. Aby sa pohla z miesta, prijme druhú prácu a po nociach robí spoločníčku v bare. Keď však odhalí obrovský a pre niekoho veľmi lukratívny podvod v aukčnom dome, vyhodia ju z práce a jej sny o lepšom živote sa zo dňa na deň rozplynú.
V zúfalstve prijme ponuku jedného klienta z baru, aby ho sprevádzala na ceste na Francúzsku riviéru. Po nevydarenom pokuse podať svojmu klientovi sedatíva sa musí dať na útek. Je sama a v nebezpečenstve, spoliehať sa môže iba na seba a na svoje schopnosti vedieť sa ľahko pohybovať vo svete bohatých a známych ľudí.
V zálohe má však ešte to tajomstvo, pre ktoré ju vyhodili z práce. Sklamaná, podvedená a znechutená sa obráti na dávno zabudnutého priateľa. Priateľa, ktorý ju vždy držal nad vodou. Priateľa, akého by malo mať každé správne dievča: zlosť.
Lenže tá nie je vždy tým najlepším radcom…
Vypočujte si AUDIO úryvok z Maestry.
Číta Judita Bilá:
Maestra vás zavedie nielen na Francúzsku riviéru, ale aj do Ženevy, Ríma a do nočných klubov v Paríži. Sexi triler, ktorý si vás získa a zaskočí svojou výbušnosťou. A zároveň sa možno zamyslíte, kam sme až schopní zájsť, aby sme dosiahli to svoje…a pritom to už dávno môže byť ďaleko za čiarou. Alebo ešte nie?
Začítajte sa do novinky Maestra:
Prológ
Necudné šaty a frivolné podpätky sa mihali a klopkali po parketovej podlahe. Prešli sme chodbou k dvojkrídlovým dverám, spoza nich k nám doliehal tichý šumot a naznačoval, že páni sú už na mieste. Miestnosť osvetľovali sviečky, medzi gaučami a kreslami s nízkymi operadlami stáli konferenčné stolíky. Nedočkaví páni mali na sebe čierne saténové pyžamové nohavice a k nim čosi ako husársky kabátec, lesk tkanej látky vyvažoval naškrobené košele. V sviečkovom svetle sa sem-tam zablysol zlatý manžetový gombík alebo elegantné hodinky, na drahej hodvábnej vreckovke sa zavlnil starostlivo dekoračne vyšitý monogram. Keby som nevidela tieto dokonalé drobnosti, celé prostredie by mi pripadalo hlúpe až teatrálne, no cítila som, ako ma hypnotizuje, ako sa mi spomaľuje a prehlbuje tep. Yvette si odvádzal pán s pávím perom, mal ho zapichnuté do manžety. Zdvihla som zrak a zbadala ďalšieho nedočkavca, prichádzal ku mne a v chlopni mal rovnakú gardéniu ako ja.
„Takže takto to tu chodí?“
„Kým večeriame, áno. Po jedle si môžete vyberať. Bonsoir.“
„Bonsoir.“
Bol vysoký a štíhly, telo mal mladšie ako trochu tvrdú tvár plnú vrások, šedivejúce vlasy nad vysokým čelom začesané dozadu a veľké, mierne privreté oči, pripomínal byzantského svätca. Odviedol ma ku gauču, počkal, kým som si sadla, a podal mi jednoduchý krištáľový pohár bieleho vína, čistého, až kremenitého. Všade naokolo dominovala strojenosť, ale mne sa choreografia páčila. Julien celkom jasne pociťoval radosť z anticipácie. Pomedzi nás chodili takmer nahé čašníčky s tanierikmi drobných chuťoviek z homárov, kúskov kačacích pŕs v mede a ďumbierovej paste a ovocných košíčkov s jahodami a malinami. Jedlo sa podávalo len ako gesto, nedalo sa z neho nasýtiť.
„Po červenom ovocí má ženské prirodzenie nesmierne dobrú chuť,“ poznamenal môj spoločník pri stolovaní.
„Viem.“
Okolo nás sa prítomní potichu rozprávali, ale väčšinou sa rozhliadali a popíjali, očami prebehovali z jedného na druhého do taktu s hebkým pohybom čašníčok. Ako som si všimla, mali štíhle postavy tanečníčok, svaly vypracované a plné lýtka im vykúkali spod úzkych čižiem. Že by sem zboristky z baletu chodievali na fušky? Yvette som nejasne videla na druhej strane miestnosti, napchávala sa figami plnenými mandľami, napichovala ich na striebornú vidličku s ostrými hrotmi, telo mala roztiahnuté ako had, spod červeného hodvábu jej vykúkalo jedno stehno. Čašníčky v slávnostnom rytme krúžili po miestnosti so zhasínadlom sviečok, v oblaku včelieho vosku uberali zo svetla a len čo sa zošerilo, pocítila som na stehne partnerovu ruku, krúžil ňou a nenáhlivo ho hladkal, čím stupňoval napätie medzi mojimi nohami. Na plytkých lakovaných podnosoch roznášali dievčence kondómy, fľaštičky s vonným olejom, prelievali ho do misiek na bonbóny. Niektoré páry sa bozkávali, spokojné s výberom partnera, iní zdvorilo vstávali a prechádzali miestnosťou, už predtým si korisť vybrali a teraz ju hľadali. Yvette sa šaty na roztiahnutých nohách pokrkvali, jej partner si hlavu zaboril hlboko do nej. Zachytila som jej pohľad, rozkošnícky sa usmievala, vzápätí hlavu zaklonila a vo vytržení ako narkomanka, čo sa prebúdza a znovu upadá do omámenia, si ju oprela o vankúše.
Prvá časť
Zvonka
1
Ak by ste sa ma spýtali, ako sa to všetko začalo, popravde by som vám odvetila, že náhodou. Bolo asi šesť hodín večer, vtedy sa mesto na svojej osi znovu roztáča a hoci v uliciach dul ostrý vietor, lebo sme prežívali ďalší mizerný máj, na vlhkej stanici sa hemžili davy ľudí, všade porozhadzované bulvárne noviny a obaly z bufetovej stravy, podráždení turisti v krikľavom oblečení sa pretláčali pomedzi cezpoľných zamestnancov so sinavými tvárami, odovzdanými do vôle osudu, keďže ešte mali pred sebou dlhú cestu domov. Po ďalšom báječnom začiatku ďalšieho báječného týždňa plného buzerovania a sekírovania v mojej najbáječnejšej práci som čakala na nástupišti metra na spoj na Piccadilly. Keď vlak na druhej koľaji odišiel, dav ticho spoločne zastonal. Na tabuli sa objavilo, že nasledujúca súprava sa zdrží v Holborne. Zrejme zase niekoho prestal baviť život. Typické, dalo sa ľuďom vyčítať z očí. Prečo sa vždy musia kántriť v dopravnej špičke? Niektorí cestujúci odchádzali z radu, medzi nimi aj dievča na zabijackých podpätkoch a v elektrizujúcich modrých vypasovaných šatách. Hlavou mi blyslo, že sú určite sezónnym výstrelkom z módneho domu Zara. Asi sa pobrala na Leicesterské námestie s ostatnými beznádejnými zadubencami. Mala výnimočné vlasy, velikánsku prirobenú kaskádovitú hrivu slivkovej farby s akousi zlatou niťou, prechádzala nimi a zachytávala neónové svetlo.
„Judýýý! Judy! Si to ty?“
Nadšene mi zamávala. Predstierala som, že ju nepočujem.
„Judy!“ Hej ty tam!“
Ľudia sa začínali obzerať. Dievčina podišla povážlivo blízko k žltej bezpečnostnej čiare.
„To som ja! Leanne!“
„Máva na vás priateľka,“ upozornila ma pani vedľa mňa, chcela mi dobre.
„O minútu sa stretneme na poschodí!“ Už dlho som nepočula hlas, aký mala ona. Nepredpokladala som, že ho ešte dakedy začujem. Očividne sa nechystala sama odísť a nič nenaznačovalo, že sa vlak objaví, tak som si na pleci napravila ťažkú koženú aktovku a pretískala sa davom. Čakala ma v uličke medzi nástupišťami.
„Ahoj! Hneď som vedela, že si to ty!“
„Čau, Leanne,“ pozdravila som nesmelo.
Prešla ku mne posledných pár schodov, roztiahla ruky a chytila ma do náručia ako svoju dávno nevidenú sestru.
„No pozrime sa na ňu. Hotová zazobaná úradníčka. Nevedela som, že žiješ v Londýne!“ Nepripomenula som jej, že zrejme preto, lebo sme sa nestretli už najmenej dve desaťročia. Fejsbukových priateľov som veľmi nemusela a ani som nepotrebovala, aby mi niekto pripomínal, odkiaľ pochádzam.
V tej chvíli som sa cítila ako beštia. „Vyzeráš úžasne, Leanne. Páčia sa mi tvoje vlasy.“
„V skutočnosti už nie som Leanne. Teraz sa volám Mercedes.“
„Mercedes? Ale to je… pekné meno. Ja väčšinou používam meno Judith. Znie tak dospelácky.“
„Áno, no, len sa na seba pozrime? Obe sme vyrástli.“
Vtedy som asi sotva vedela, čo to znamená, a pochybovala som, či to vie aj ona.
„Počuj, šichta sa mi začína asi o hodinu. Neskočíme na pohárik? Trochu si podrkoceme.“
Mohla som odmietnuť, že mám robotu a musím sa ponáhľať, vypýtať si od nej číslo, ako keby som jej chcela dakedy zavolať. Ale kam by som šla? Navyše ma niečo v jej hlase priťahovalo a to niečo spôsobilo, že sa ma zmocnil pocit osamelosti, no zároveň ma upokojovalo. Vo vrecku som mala len dve dvadsaťlibrové bankovky a do výplaty chýbali ešte tri dni. No ktovie, možno sa niečo stane.
„Jasné,“ súhlasila som. „Pozývam ťa. Poďme do Ritzu.“
Dva koktaily so šampanským v bare Rivoli stáli tridsaťosem libier. Na predplatnom cestovnom lístku som mala dvanásť a v ruke dve. Do konca týždňa sa už veľa nenajem. Možno som sa zachovala hlúpo, keď som tak machrovala, ale niekedy sa človek potrebuje svetu trochu vzoprieť. Leanne či Mercedes umelým nechtom nalakovaným ako fuksia nadšene lovila v pohári plávajúcu čerešničku a veselo si upíjala.
„Je to od teba hrozne milé, ďakujem. Hoci teraz dávam prednosť šampanskému od Roederera.“
Tak to som si vyslúžila za to, že sa vyvyšujem.
„Pracujem tu neďaleko,“ priznala som sa. „Robím v oblasti umenia. V aukčnom dome. Venujem sa hlavne starým majstrom.“ Priznávam, klamala som, ale vedela som, že Leanne nerozozná Rubensa od Rembrandta.
„Super,“ nadchla sa, ale tvárila sa unudene a v pohári sa pohrávala s paličkou. Nevedela som, či už náhodou ľutuje, že na mňa zavolala, ale namiesto toho, aby som sa cítila znechutene, zmocnila sa ma patetická chuť potešiť ju.
„Na pohľad sa to môže zdať super,“ odvetila som dôverne a pocítila som, ako mi alkohol a cukor upokojujúco prenikajú do krvi, „ale plat mám pod psa. Obyčajne som furt plonková.“
„Mercedes mi prezradila, že žije v Londýne už rok. Pracovala v bare, kde podávajú šampanské. „Považuje sa za fajnový, ale býva vždy plný špinavých, starých skrachovancov. Ale nič nebezpečné,“ dodala rýchlo. „Obyčajný bar. Hoci prepitné býva slušné.“
Tvrdila, že týždenne zarobí dve tisícky. „Ale zato tam tlstnem,“ dodala smutne a pichla si do malého brucha. „Stále slopeme. No za chľast nemusíme platiť. Olly mi radí, vylej pohár do kvetináča, ak nechceš.“
„Olly?“
„Majiteľ. Ej, Judy, mala by si k nám niekedy prísť. Privyrobiť si, ak nemáš ani fuka. Olly stále hľadá nové dievčatá. Nedáš si ešte jeden?“
Starší pár v spoločenskom oblečení pravdepodobne na ceste do opery si sadol k stolu oproti nám. Stará pani kriticky prebehla očami po Mercedesinom falošnom tmavom odtieni na jej nohách a po trblietavom výstrihu. Priateľka sa na stoličke zahniezdila, úmyselne pomaly si rozplietla nohy a znovu si ich prekrížila, aby jej a úbohému starému chudákovi vedľa nej poskytla krátky pohľad na tangáče. Po celý čas sa starej panej dívala priamo do očí. Nebolo sa ani treba pýtať, či má niekto problém.
„Ako som vravela,“ pokračovala, keď stará pani odvrátila červenú tvár k ponuke koktailov,“ je to psina. Dievčence pochádzajú z každého kúta zeme. Vyzerala by si bohovsky, keby si sa trochu nahodila. Poď.“
Pozrela som sa na svoj čierny tvídový kostým od Sandra. Sako zúžené v páse, krátka zvonová sukňa. Mal vyzerať úmyselne koketne, profesionálne s nádychom Ľavého brehu Seiny, štvrte umelcov a intelektuálov, aspoň tak som si navrávala, keď som po ikstý raz na nej nešikovne opravovala lem, ale vedľa Mercedes som vyzerala ako zdeprimovaná krava.
„Teraz.“
„Jasné, prečo nie? V taške mám kopu handier.“
„Ja neviem, Leanne.“
„Mercedes.“
„Prepáč.“
„No len poď, nahodíš si moju čipkovanú blúzku. K prsiam ti bude bohovsky pasovať. Ale možno máš rande.“
„Nemám,“ odvetila som, zaklonila som hlavu a vypila posledné bublinky korenistého alkoholu. „Nie, rande veru nemám.“
2
Kdesi som čítala, že príčina a dôsledok sú zábezpekou proti nepredvídaným udalostiam, proti príšernej a nepredvídateľnej premenlivosti náhody. Prečo som vtedy išla s Leanne? Nevybrala som si horšie ako inokedy, ale voľba sa robí pred vysvetlením, či ho chceme poznať, alebo nie. Vo svete umenia existujú len dva aukčné domy, o ktorých by ste mali vedieť. Sú to tie, kde sa draží za stovky miliónov libier a narába so zbierkami zúfalých vojvodov a spoločensky uzavretých oligarchov. Tí prelievajú tisícročnú hodnotu krásy a remeselného majstrovstva svojimi izbami tichými ako múzeá a menia ju na tvrdú a sexi hotovosť. Keď som pred tromi rokmi dostala miesto v aukčnej spoločnosti Britské obrazy, zmocnil sa ma pocit, že som už za vodou. Trval však len dva či tri dni, lebo okamžite som spoznala, že jediní, čo sa aspoň trochu zaujímajú o obrazy, sú vrátnici a chlapi, ktorí ich prenášajú z miesta na miesto. Zvyšok môže ísť pokojne husi pásť alebo mútiť maslo. Napriek skutočnosti, že ma zamestnali vďaka môjmu vzdelaniu, napriek tvrdej práci, usilovnosti a za pomerne značné vedomosti o umení, musela som pripustiť, že pokiaľ ide o spoločenské postavenie v aukčnom dome, nie som ničím výnimočná. Po niekoľkých týždňoch na oddelení som si uvedomila, že v ňom vlastne nikomu nezáleží na tom, či rozoznám Breughela od Bonnarda, že tu fungujú celkom iné existenčné nuansy, do ktorých treba preniknúť.
Na mojej práci v aukčnom dome sa mi aj po troch rokoch predsa len niekoľko vecí páčilo. Rada som prechádzala popri uniformovanom vrátnikovi do vstupnej haly voňajúcej po orchideách. Páčili sa mi uspokojujúco úctivé pohľady klientov vyhradené pre odborníkov, keď som stúpala po impozantnom dubovom schodisku, lebo, prirodzene, všetko v aukčnom dome dýchalo tromi storočiami veľkoleposti. Bola som hrdá na to, čo som dosiahla. Po roku som získala miesto asistentky v aukčnej spoločnosti Britské obrazy. Niežeby som sa chystala zostať na oddelení veľmi dlho. Nemienila som stráviť zvyšok života čučaním na obrazy psov a koní.
Deň, keď som sa zrazila s Leannou, sa začal emailom od zástupkyne šéfa oddelenia Laury Belvoirovej. Nazvala ho „Treba okamžite konať!“, ale bez akéhokoľvek ďalšieho textu. Prešla som po chodbe do jej kancelárie, aby som sa spýtala, čo vlastne odo mňa chce. Šéfovia sa len nedávno vrátili z manažérskeho kurzu a Laure sa očividne zapáčila predstava digitálnej komunikácie od stola k stolu, hoci, žiaľ, akosi zabudla na písanie na klávesnici.
„Potrebujem od vás, aby ste mi zistili všetko o Longhiho obrazoch.“
Na nadchádzajúcu dražbu talianskych majstrov sme pripravovali niekoľko skupinových obrazov tohto benátskeho umelca.
„Chcete, aby som zašla do skladu a tam zistila názvy?“
„Nie, Judith. To je Rupertova práca. Vy choďte do archívu a zistite, či sa dajú identifikovať osoby na obrazoch.“ Rupert bol vedúci oddelenia a len zriedka prichádzal pred jedenástou.
Heinzov archív predstavoval obrovský katalóg pomenovaných obrazov – mala som vyhľadať, aký konkrétny anglický lordíček sedí Longhimu pri radovánkach v osemnástom storočí počas roku, keď si vzal voľno pred nástupom na univerzitu, akoby identifikácia zachytených postáv mohla zvýšiť záujem dražiteľov.
„Dobre. Nemáte náhodou fotografie, prosím vás?“
Laura si vzdychla. „V knižnici. Sú označené Longhi/jar.“
Keďže dom zaberal takmer celú ulicu, trvalo mi štyri minúty, kým som došla z oddelenia do knižnice. Túto cestu som denne vykonávala veľa ráz. Napriek klebetám, že aukčný dom pôsobí zvonku, akoby ho postavili v dvadsiatom prvom storočí, vo vnútri panovala atmosféra viktoriánskej banky. Mnohí zamestnanci trávili pracovný deň tým, že sa motali po chodbách a navzájom si prenášali papiere. Archívne a knižničné položky ešte ani zďaleka neboli nahádzané do počítača a často sa stávalo, že človek narazil na malých Dickensových duchov zúfalo zaklinených do temných kútov medzi kopami potvrdeniek a trojmo vyhotovených kópií účtov. Vzala som si obálku s obrazmi a vrátila sa k svojmu stolu po kabelku. Zazvonil mi telefón.
„Hallo? Serena z recepcie. Mám tu Rupertove nohavice.“
Tak som sa pomaly vybrala na recepciu a vzala obrovskú tašku od Rupertovho krajčíra, doniesol ju poslík všivavých päťsto metrov z ulice Savile Row a odniesla som ju na oddelenie. Nazrela ku mne Laura.
„Ešte si neodišla, Judith? Čo si, prepánajána, doteraz robila? No ale keď si ešte tu, neskočila by si mi po cappuccino? Nechoď do jedálne, choď do tej peknej kaviarničky na ulici Crown Passage. A prines účtenku.“
Kávu som priniesla a vydala sa pešo do archívu. V kabelke som mala päť fotografií, scény z divadla La Fenice, z promenády Zattere a kaviarne na moste Rialto. Pár hodín som sa prehrabávala v škatuliach a vytvorila som zoznam dvanástich pozitívne identifikovaných modelov, čo v Taliansku majstrovi sedeli. Porovnala som Heinzov index s obrázkami, takže identifikácia sa dala v katalógu skontrolovať, a odniesla ich Laure.
„Čo je to?“
„Obrazy od Longhiho, žiadali ste ich odo mňa.“
„Toto sú obrazy z dražby spred šiestich rokov. Čo je s tebou, Judith? Fotografie som ti dnes ráno poslala emailom.“ To musel byť ten bez obsahu.
„Ale Laura, vraveli ste, že sú v knižnici.“
„Myslela som elektronickú knižnicu.“
Zahryzla som si do jazyka. Zapla som online katalóg, našla správne obrazy (označené ako Longhi), preniesla som si ich do telefónu a vrátila sa do Heinzovho archívu s výčitkou v ušiach od Laury, že mrhám časom. Dokončila som druhú dávku identifikácií práve vtedy, keď sa vrátila z obeda v reštaurácii Le Caprice a volala som pozvaným, ktorí nepotvrdili účasť na súkromnej prehliadke pred dražbou. Potom som napísala životopisy a emailom ich poslala Laure a Rupertovi, ukázala som zástupkyni šéfa, ako sa otvára príloha, zašla metrom do depozitára úžitkového umenia neďaleko prístavu Chelsea, aby som preverila hodvábny vzor, podľa Ruperta by sa mal zhodovať s drapériami na Longhiho obrazoch, no nikoho neprekvapilo, že sa nezhoduje, takmer celú cestu naspäť som prešla pešo, lebo na Edgware Road sa pokazilo metro a urobila si zachádzku do športového obchodu Lillywhite na Piccadilly, aby som vyzdvihla spací vak pre Laurinho syna, lebo ide na školský výlet, do práce som sa vrátila vyčerpaná a zašpinená o pol šiestej, len aby ma znovu vyhrešili za to, že som na oddelení zmeškala prehliadku malieb, na ktorých som pracovala celé dopoludnie.
„Čestné slovo, Judith,“ poznamenala Laura, „nikdy sa neposuniete dopredu, ak budete behať po meste, keď si máte prezerať umelecké diela.“
Neviditeľné nitky mnou mykali ako bábkou, možno preto ma ani veľmi neprekvapilo, že keď som sa o čosi neskôr stretla na stanici metra s Leanne, dostala som veľkú chuť si dačo vypiť.