„Smiem si na chvíľu prisadnúť, mademoiselle?“ Toto je prvá veta slávneho Hercula Poirota po rokoch mlčania. Skoro 40 rokov po tom, čo Agatha Christie pochovala fúzkatého Belgičana, ožil nenapodobiteľný detektív v napínavom príbehu Vraždy s monogramom. Tie teraz vychádzajú v novom vydaní s ešte krajšou obálkou.
Nového Poirota napísala britská spisovateľka, ktorú si vybrali dediči slávnej Agathy Christie. Požehnanie, aby ho vzkriesila, dostala britská autorka Sophie Hannahová priamo od dedičov Agathy Christie. Pozrite si, čo hovorí samotná Sophie Hannah, ktorá pozdravuje slovenských čitateľov:
Hercule Poirot v jeden štvrtkový večer spokojne čaká v reštaurácii na hovädzí rezeň, no ani len netuší, akú smršť udalostí rozpúta blesková návšteva neznámej mladej ženy.
Vstal, vzal si šálku s kávou a pobral sa k žene. Všimol si, že nemá snubný prsteň. „Smiem si na chvíľu prisadnúť, mademoiselle?“
„Prosím? Áno, nech sa páči.“ V jej slovách znela ľahostajnosť. Zaujímali ju výlučne dvere. Ešte vždy bola otočená, napäto ich sledovala.
„Rád by som sa vám predstavil. Volám sa…ach…“
Meno Hercule Poirot malo na niektorých ľudí ohromujúci vplyv. Uplynulých pár týždňov si hovel v akomsi blaženom zimnom spánku a po dlhom čase opäť na chvíľu pocítil, aké príjemné je nebyť nikým.
Navyše Jennie očividne jeho meno ani prítomnosť nezaujímali. Z kútika oka sa jej vykotúľala slza, stekala jej po líci.
Keď Poirotovi po návrate do penziónu, kde sa istý čas snaží skrývať pred svetom, jeho spolubývajúci, mladý vyšetrovateľ Scotland Yardu Edward Catchpool, predostrie bizarný obraz trojnásobnej vraždy v prepychovom londýnskom hoteli Bloxham, Poirot je opäť nútený zapojiť svoje malé sivé bunky do vyšetrovania mimoriadne zamotaného prípadu.
Neopakovateľný Hercule Poirot
Vyše 250 strán Agathy Christie Vraždy s monogramom určite poteší fanúšikov tejto výnimočnej autorky detektívok. Samozrejme, Sophie Hannahová nemôže písať ako Agatha Christie – tá bola iba jedna. Podľa prvých recenzií a ohlasov médií sa jej však podarilo veľmi sľubne nadviazať.
Hercule Poirot je starý dobrý Poirot, ktorého poznáme z mnohých kníh a toľko ho milujeme. Čistotný, vždy dobre oblečený, posadnutý svojimi fúzikmi a neuveriteľne geniálny. „Nechcela som kopírovať Agathin štýl,“ vysvetľuje S.Hannahová na webe The New York Times. „Keď sa spisovateľ pokúša kopírovať iného spisovateľa, je odsúdený na neúspech. Iba Agatha Christie môže písať ako Agatha Christie.“
Začítajte sa do novej Agathy Christie hneď teraz:
1. KAPITOLA
Jennie sa dá na útek
„Ja len hovorím, že sa mi nepozdáva,“ zašuškala čašníčka s neposlušným účesom. Jej hlasný šepot doliehal až k osamelému návštevníkovi kaviarne Pleasant´s Coffee House. Uvažoval, či sa jej výrok vzťahuje na inú čašníčku, alebo na niektorého stáleho zákazníka, akým bol napríklad on.
„Nemusí sa mi predsa páčiť každý, no nie? Ale ty si mysli, čo chceš.“
„Podľa mňa je celkom milá,“ vyhlásila tá druhá, nižšia, s okrúhlou tvárou, no už menej presvedčivo než pred chvíľou.
„To je celá ona, ale keď je na koni, ožije a začne trúsiť jedovaté reči. A pritom by to malo byť presne naopak. Poznám ja takú sortu, netreba im veriť!“
„Prečo naopak?“ spýtala sa servírka s tvárou ako mesiačik.
Hercule Poirot, jediný návštevník podniku v onen februárový večer o pol ôsmej, však presne vedel, čo má na mysli dievčina s rozlietanými vlasmi. V duchu sa usmial. Nepočul od nej chytrácku poznámku po prvý raz.
„Každému sa dá prepáčiť ostrejšie slovo, keď si ho niekto zaslúži. Tiež s tým mám bohaté skúsenosti. Ale keď som šťastná, mám chuť rozdávať radosť. Tak by to malo byť. Ale sú aj takí ako ona, čo sú najhorší práve vtedy, keď sa im darí. A na tých si treba dávať pozor.“
Bien vu, pomyslel si Hercule Poirot. De là vraie sagesse populaire.
Dvere kaviarne sa rozleteli, až narazili do steny. Zastala v nich žena v svetlohnedom kabáte a trochu tmavšom klobúku. Plavovláska. Poirot jej nevidel do tváre. Pozerala poza plece, akoby čakala, že je niekto za ňou.
Stačilo pár sekúnd a studený vzduch vyhnal z neveľkej miestnosti všetko teplo. Za normálnych okolností by to Poirota rozčertilo, no tentoraz venoval skôr pozornosť osobe, čo sem tak dramaticky a bezohľadne vtrhla.
Zakryl si dlaňou šálku, aby mu nevychladol nápoj. V tomto podniku s krivými stenami na St Gregory´s Alley, v neveľmi vábnej londýnskej štvrti, varili podľa Poirota najlepšiu kávu na svete. Väčšinou nepíjal tento mok pred večerou ani po nej – za normálnych okolností by ho podobná predstava doslova desila – no každý štvrtok robil výnimku a prichádzal presne o 19.30. Teraz už pokladal túto pravidelnú odchýlku od bežného správania za akúsi svoju malú tradíciu.
No menej ho už tešili „tradície“ podniku: príbor, pohár a obrúsok na jeho stole bývali zásadne rozložené šlendriánsky. Personál sa očividne nazdával, že stačí, ak tam predmety sú, a nezáleží na tom, ako ležia. Poirota to vždy rozladilo a okamžite po príchode žiadal nápravu.
„Prepáčte, slečna, mohli by ste zavrieť, ak chcete ísť dnu?“ zavolala ´Strapatá´ na osobu v hnedom klobúku a kabáte, ktorá sa jednou rukou pridŕžala verají a jednostaj akoby kohosi vyzerala na ulici. „Alebo aj keď nechcete. Neradi by sme tu zamrzli.“
Žena vošla. Zavrela, no neospravedlnila sa za to, že nechala tak dlho otvorené. Bolo počuť, ako nahlas a prerývane dýcha. Vôbec si nevšímala iných ľudí. Poirot ju pozdravil tichým „Dobrý večer“. Pootočila sa k nemu, no nereagovala. V očiach mala akýsi zvláštny des, ktorý pôsobil na okolie priam fyzicky nákazlivo.
Poirot už zrazu nebol vyrovnaný a pokojný ako vo chvíli, keď prišiel. Idylka bola fuč.
Neznáma rýchlo prešla k oknu a pozrela von. Aj tak nič neuvidí, pomyslel si Poirot. Pohľad do tmavej noci z vysvietenej miestnosti, ktorá sa odráža v sklenených tabuliach, neprezradí veľa o tom, čo sa deje vonku. Ona však vytrvalo civela, akoby rozhodnutá zistiť, čo sa deje na ulici.
„Aha, to ste vy!“ trochu podráždene zvolala čašníčka číslo jeden. „Čo vám je? Stalo sa niečo?“
Žena v hnedom kabáte a klobúku sa otočila. „Nie, ja…“ zavzlykala. Potom sa jej podarilo ovládnuť. „Nič. Môžem si sadnúť do kúta?“ Ukázala na stôl najďalej od vchodu.
„Nech sa páči, voľné je hocikde, okrem stola, kde sedí tamten pán. Všade je prestreté.“ Keďže si zrazu spomenula na Poirota, oznámila mu, že večera už bude čoskoro hotová. Jej slová Poirota potešili. Jedlo tu bolo takmer také dobré ako káva. Keď vzal do úvahy spomínané dve okolnosti, len ťažko bolo uveriť, že všetci zamestnanci kuchyne sú Angličania. Incroyable.
Strapatá sa opäť obrátila na rozrušenú ženu. „Naozaj sa nič nedeje, Jennie? Vyzeráte, akoby ste sa stretli so satanášom.“
„Nie, všetko v poriadku, ďakujem. Potrebujem akurát šálku horúceho silného čaju. Ako zvyčajne, prosím.“
Jennie sa ponáhľala k stolu do najvzdialenejšieho kúta. Keď prechádzala popri Poirotovi, akoby ho ani nevnímala. On si trochu otočil stoličku, aby ju mohol pozorovať. Očividne sa jej čosi prihodilo, no evidentne to nemienila vešať personálu na nos.
Nevyzliekla si kabát a nezložila klobúk, sadla si chrbtom k dverám, no okamžite sa opäť obzrela ponad plece. Poirotovi sa teraz naskytla možnosť lepšie sa jej prizrieť a usúdil, že má čosi okolo štyridsať. Veľké modré vyjavené oči ani len nežmurkli. Akoby hľadeli v nemom úžase. Že by ju naozaj mátal sám diabol, ako poznamenala čašníčka? Lenže tu nič podobné nehrozilo – štvorcová miestnosť, stoly, stoličky, v rohu drevený vešiak na kabáty a klobúky, nakláňajúce sa regály plné čajníkov najrôznejších farieb, tvarov a veľkostí.
Áno, tie police v Poirotovi vyvolávali zdesenie! Nechápal, prečo ich nevymenia za nejaké poriadne. Rovnako, ako nerozumel, prečo nikto nie je schopný položiť vidličku na stôl tak, aby ležala rovnobežne s jeho okrajom. Zrejme nie každý má o svete predstavy ako Hercule Poirot. On sa však už dávno zmieril s výhodami aj nevýhodami tejto skutočnosti.
Jennie, vykrútená na stoličke, ďalej hypnotizovala dvere, akoby čakala, že nimi každú chvíľu niekto vletí dnu. Chvela sa, možno čiastočne od aj zimy.
Nie, usúdil Poirot, nebude to chladom. Vnútri sa už medzičasom zasa oteplilo. A keďže si Jennie sadla chrbtom ku vchodu, ale pritom ho jednostaj pozorovala, napadalo Poirotovi jediné rozumné vysvetlenie.
Vstal, vzal si šálku s kávou a pobral sa k žene. Všimol si, že nemá snubný prsteň. „Smiem si na chvíľu prisadnúť, mademoiselle?“ Rád by jej bol napravil príbor, obrúsok a pohár, ako predtým na svojom stole, ale odolal.
„Prosím? Áno, nech sa páči.“ V jej tóne znela ľahostajnosť. Zaujímali ju výlučne dvere. Ešte vždy bola otočená a napäto ich sledovala.
„Rád by som sa vám predstavil. Volám sa… ach…“ Poirot sa odmlčal. Ak by vyslovil svoje meno, čašníčky by ho počuli tiež a už by nebol obyčajný ´cudzinec z kontinentu´, policajný dôstojník vo výslužbe. Meno Hercule Poirot malo na niektorých ľudí ohromujúci vplyv. Uplynulých pár týždňov si hovel v akomsi blaženom ´zimnom spánku´ a po dlhom čase opäť na chvíľu pocítil, aké príjemné je nebyť nikým.
A navyše, Jennie očividne jeho meno ani prítomnosť nezaujímali. Z kútika oka jej vytryskla slza a stekala po líci.
„Mademoiselle Jennie,“ oslovil ju Poirot krstným menom v nádeji, že tým skôr získa jej pozornosť. „Som bývalý policajt. Už som na dôchodku, ale predtým som často prichádzal do styku s ľuďmi, ktorí boli rozrušení podobne ako vy teraz. Nemyslím nešťastní, takých je kopa všade po svete. Hovorím o tých, čo boli presvedčení, že im niečo hrozí.“
Jeho úsilie sa predsa len stretlo s úspechom. Jennie naňho uprela vyjavené, vyľakané oči. „Ste… policajt?“
„Oui. Už dlhé roky penzionovaný, ale…“
„Takže v Londýne nemôžete nič? Myslím… nemáte tu žiadne právomoci? Zatýkať zločincov a podobne?“
„Presne tak,“ usmial sa Poirot. „Tu som len starší pán, ktorý si užíva voľný čas.“
Jennie už najmenej desať sekúnd nepozrela na dvere.
„Mám pravdu, mademoiselle? Cítite nebezpečenstvo? Obzeráte sa preto, lebo tušíte, že osoba, ktorej sa bojíte, vás sledovala a každú chvíľu sem môže vojsť?“
„Och, skutočne som v ohrození.“ Zdalo sa, že viac nechce povedať. „A naozaj už teda nie ste policajt?“
„Bohužiaľ,“ musel ju sklamať Poirot. „Ale mám známeho, detektíva zo Scotland Yardu, keby ste potrebovali pomoc,“ dodal predsa len, aby ju presvedčil, že nie je tak celkom bez vplyvu. „Je síce mladý, má iba čosi nad tridsať, ale myslím, že ho čaká veľká budúcnosť. Iste sa s vami rád pozhovára. Ja vám môžem ponúknuť…“ Odmlčal sa, pretože k stolu podišla čašníčka s okrúhlou tvárou a priniesla čaj.
Položila ho pred Jennie a vrátila sa do kuchyne. Tam zmizla i tá s neposlušnými vlasmi. Poirot vedel, ako rada komentuje správanie stálych hostí, tak predpokladal, že sa vybrala rozprúdiť živú debatu na tému, ako si ten ´cudzinec´ šiel sadnúť k Jenninmu stolu. Poirot sa totiž nikdy nerozprával s ostatnými návštevníkmi dlhšie, než bolo nevyhnutné. Ak tu práve nevečeral so svojím priateľom Edwardom Catchpoolom – spomínaným detektívom zo Scotland Yardu, s ktorým býval v jednom penzióne – tak sa oddával slastnému stavu v duchu l´ hibernation.
Klebety čašníčok ho vôbec nezaujímali a bol rád, že sa obe stratili. Dúfal, že to Jennie rozviaže jazyk. „Rád vám poskytnem svoje služby, mademoiselle,“ ponúkal sa.
„Ste nesmierne láskavý, ale mne nikto nepomôže.“ Jennie si utrela oči. „Hoci by som bola vďačná, prijala by som to viac než čokoľvek. No už je neskoro. Už som mŕtva, teda čoskoro budem. Nemôžem sa skrývať donekonečna.“
Už som mŕtva. Jej slová vniesli do miestnosti opäť chlad.
„Mne niet pomoci,“ pokračovala, „a keby aj bolo, nezaslúžim si ju. Ale… je mi trochu lepšie, keď tu sedíte so mnou.“ Oblapila sa rukami, buď aby sama sebe poskytla útechu, alebo v márnej snahe ovládnuť chvenie. Z čaju si ani neodpila. „Ostaňte, prosím. Kým som s vami, nič sa mi nestane. Aspoň nejaká vyhliadka.“
„Mademoiselle, situácia ma nanajvýš znepokojuje. Zatiaľ žijete a musíme urobiť všetko, aby to tak aj ostalo. Povedzte mi, prosím…“
„Nie!“ Oči sa jej rozšírili a schúlila sa. „Nesmiete! Nemôžete tomu zabrániť. Nedá sa. Vylúčené. Keď zomriem, bude učinené zadosť spravodlivosti, konečne.“ Opäť pozrela ponad plece smerom k dverám.
Poirot sa zamračil. Jennie sa možno cítila trochu lepšie, keď si k nej prisadol, no o ňom sa to povedať nedalo. „Rozumiem správne? Naznačujete, že vás niekto prenasleduje s vražedným úmyslom?“
Jennie naňho uprela uplakané modré oči. „Dá sa označiť za vraždu čosi, čo dopustím? Už ma unavuje večne utekať, skrývať sa, tak príšerne sa báť. Nech sa stane, čo sa má stať, a udeje sa to. Musí. Je to jediný spôsob, ako napraviť krivdu. Nič iné si nezaslúžim.“
„Čosi také nepripúšťam,“ protirečil Poirot. „Hoci o vašom probléme ni neviem, nesúhlasím. Hrdelný zločin nikdy nemôže nahradiť výkon spravodlivosti. Dovoľte, prosím, aby vám pomohol môj priateľ zo Scotland Yardu.“
„Nie! Nesmiete mu nič povedať. Nikomu. Sľúbte mi to!“
Hercule Poirot nemal vo zvyku sľubovať čosi, čo nemohol splniť.
„Čo také ste mohli urobiť, aby si to žiadalo trest v podobe smrti? Vy sama ste niekoho zabili?“
„Môj skutok sa tomu rovná! Viete, vražda nie je jediný neodpustiteľný zločin. Vy ste sa zrejme nikdy nedopustili hriechu, však?“
„Vy áno? A nazdávate sa, že zaň musíte zaplatiť vlastným životom? Non. Nesúhlasím. Bol by som rád, keby ste so mnou šli tam, kde momentálne bývam, je to neďaleko. Môj známy, pán Catchpool…“
