Príbeh o dvoch sestrách, ktoré sú veľmi odlišné, no v jednej chvíli sa ocitajú na križovatke života. Budete si vychutnávať atmosféru, ktorú autorka vykreslila. Nádhernú prírodu na farme v Novom Anglicku…
A do toho ideálne pohodové čítanie.
Príbeh o tom, že nikto nemá dokonalý život, hoci to navonok môže tak vyzerať. Každý máme svoje trápenia. Vo všetkých vzťahoch sa riešia rodinné tajomstvá, intrigy, láska i nenávisť, závisť aj žičlivosť.
Jazerná sezóna je plná lásky, žiaľu, rodiny aj romantiky.
Iris je štyridsaťročná matka troch detí a nespokojná manželka. S neverným manželom Paulom zažívajú krízu, preto sa rozhodne odísť na farmu v Novom Anglicku, kde sa chystá svadba jej mladšej sestry Leah.
Iris si celý život pripadala ako tá „druhá“, menej obľúbená, menej milovaná, vždy cítila, že musí hasiť problémy svojej sestry alebo niekoho iného.
V novom prostredí sa zblíži s dávnym spolužiakom Cooperom, spočiatku nevinný románik sa mení na lásku. Ale aj Paul sa spamätal a chcel by ich manželstvo zachrániť. Znenazdania však dôjde k tragédii, na dne bazéna je polomŕtva žena…
Kto je to, čo sa stalo a prečo?
Všetky tieto okolnosti prinútia Iris zamyslieť sa nad vlastným životom i svojou budúcnosťou. Ako sa zachovať, aby svojím správaním a rozhodnutím nikomu neublížila?
Dve sestry – dva osudy.
A každá hľadá šťastie v láske.
Hannah McKinnonová sa narodila v Manchestri vo Veľkej Británii britsko-švajčiarskym rodičom. O rok nato sa rodina presťahovala do Švajčiarska, preto má rada hory, čokoládu a syr…
Po skončení štúdia na obchodnej akadémii pracovala v Ženeve a Neuchâteli. V roku 2010 sa s manželom Robom presťahovali do Kanady. Písať začala pomerne neskoro. Jej doménou je beletria pre dospelých, ale aj literatúra pre deti, najväčšiu slabosť má však pre bláznivé poviedky.
Pre dospievajúcu mládež napísala knihy Franny Parker (2009) a The Properties of Water (2010), popularitu jej však priniesol najmä román The Lake Season (2015).
V tomto roku by jej mala vyjsť zatiaľ posledná kniha Back to you and me.
Začítajte sa do novinky Jazerná sezóna:
Jeden
Iris sa mohla v to ráno nervovo zrútiť. Ale akosi na to nebol čas.
Namiesto toho sa skláňala v práčovni nad žehliacou doskou, jedno opuchnuté oko upierala na príjazdovú cestu, kde Jack, Sadie a Lily čakali na autobus, druhé na malú skautskú nálepku, ktorú sa pokúšala nažehliť na Lilinu rovnošatu. Dnes bol štvrtok – deň skautiek. Lily znova stála pri poštovej schránke bez rovnošaty a jej matka zatiaľ zúfalo dohovárala žehličke, aby sa zohriala.
„Dočerta!“ Iris si popálila prst a strčila si ho do úst. Preskúmala nálepku, malé zelené koliesko s osamelou ovečkou. Má to byť symbol farmárstva? Alebo vlny? Nespomínala si. A nespomenula si ani na to, že mala tú nálepku nažehliť na rovnošatu už vtedy, keď ju Lily získala, čo bolo pred vyše tromi mesiacmi. Teraz Lily jednoducho odmietla chodiť do školy bez svojej ovečky.
„Je to trápne, mami. Všetky baby majú ovečky.“
Iris jej to nezazlievala. Všimla si to aj vedúca skautingu pani Crumová, statná žena s hrubými kolenami. Na poslednom stretnutí sa Iris spýtala, či tú nálepku stratila. Dokonca ustarostene naznačila, že Iris by mohla v miestnom obchode s drobným tovarom kúpiť náhradnú, vraj tam predávajú tie nálepky pre podobné prípady. Ale Iris bez problémov pochopila, čo jej chcela povedať ako matka matke: Vaša dcéra jediná tento rok odovzdala zisk z predaja koláčikov neskoro. A to ani nespomínam, že ste stratili trinásť škatúľ brownies. Zbabrete aj toto?
Iris sa ešte dva razy popálila, potom nahnevane nažehlila nálepku. Zhrozene sa dívala na roztopený hnedý plast – samozrejme, zabudla odstrániť fóliu. Keby si prečítala návod, bola by sa to dozvedela.
„Doriti!“ Vytrhla šnúru zo zásuvky. „Sekundové lepidlo,“ povedala nahlas a šmátrala v preplnených zásuvkách v práčovni. „Pani Crumová sa nič nedozvie.“
Len čo prilepila poškodený odznak, deti a pes vpochodovali do predsiene.
„A je to!“ Iris víťazoslávne zdvihla šerpu, dávala pozor, aby jedným prstom zakryla napoly roztopenú ovečku.
„Zmeškali sme autobus,“ oznámila Sadie a vyčítavo zagánila na mamu.
Jack pokrčil plecami, Samson zakňučal.
„Zase?“ zastonala Iris.
Ako na povel sa jej pri nohách ozvalo hrozné chrochtanie. Iris pozrela dolu a videla, že Samson jej ovracal chlpaté papuče.
—
„Keby si ma nenútila, aby som sa prezliekla…“ zamrmlala Sadie a uprene sa dívala cez okno na strane spolujazdca.
Bolo zavčas rána a Iris trešťalo v hlave od nevyspatia. Keď vychádzali z príjazdovej cesty, jednou rukou vzala pohárik s horúcou kávou, starostlivo vyberala slová. Už sa to naučila.
„Tá sukňa bola hrozne krátka, Sadie. Čo keby som ťa cez víkend vzala do nákupného strediska a kúpili by sme niečo nové? Niečo, čo ti sadne.“
„Sedí mi dobre,“ ohradila sa Sadie.
Iris si zahryzla do pery a nechala si odpoveď pre seba. Nesedí, veď ti spod nej vytŕčajú nohavičky, keď si sadneš.
Píp, píp, píp. V aute sa ozvalo pípanie – rýchlo pozrela na prístrojovú dosku. Sú otvorené dvere?
„Okrem toho,“ pokračovala Sadie, „Amina mama kúpila takú istú sukňu. V troch rozličných farbách.“
Iris si vzdychla, pred očami jej tancovali tri sukničky: ružová, červená a modrá. Každá veľkosti poštovej známky. Obrátila sa na Lily na zadnom sedadle. „Nech sa páči, moja. Daj si tú šerpu.“
Lily si ju pretiahla cez hlavu, pozrela si na hruď. „Mami, prečo je tá ovečka hnedá?“
Pípanie sa ozývalo ďalej. Iris neprítomne stisla najbližšie tlačidlo na prístrojovej doske. Okno sa najprv spustilo, potom sa vysunulo nahor. Skúsila iné tlačidlo. Zapraskalo rádio.
Píp, píp, píp.
„Mami, bezpečnostný pás,“ pripomenul jej Jack.
Aha!
Za Irisiným chrbtom Lily dupotala do rytmu hudby. Iris sa načiahla dozadu, chytila fialovú lakovku svojej sedemročnej dcéry a vďačne ju stisla.
Sadie sa prehrabávala v batohu – vytiahla lesk na pery, ktorý Iris nepoznala. „Dnes mám talentové skúšky, ako iste vieš.“
Samozrejme, Iris to nevedela. Už celé týždne nespala. Ale keď sa o tom Sadie zmienila, Iris si spomenula, že jej dcéra s priateľkami sa v herni natriasali do rytmu piesne Lady Gaga. Kde sa naučili tak hojdať bokmi? rozmýšľala.
„Jasné, že viem,“ zaklamala. „Vyzdvihnem ťa o štvrtej.“
„Ani náhodou!“ Sadie zatvorila tyčinku s leskom na pery. „Všetci potom ideme do bistra. Veď som ti hovorila.“
Iris sa obrátila, usilovala sa veľmi nezízať na jej upírske červené pery. Sústreď sa na jedno! „Otec i ja sme ti hovorili, že nechceme, aby si išla zo školy po hlavnej ceste.“ Zamyslela sa, zvažovala, čo ďalej. „Mohla by som teba a Amy vyložiť pred bistrom.“
„Ako nejaké škôlkarky? Zbláznila si sa?“
Očividne áno. „Tak sa uvidíme o štvrtej v sále.“ Usilovala sa. Iris v duchu nenávidela ostatných rodičov, že bez zábran odvracajú hlavu a dovolia svojim tínedžerom chodiť po meste alebo zostať v nákupnom stredisku až do záverečnej, a to bez dohľadu. Kde majú matky, dofrasa?
„Mami?“ Jack na ňu vážne hľadel v spätnom zrkadle. „Potrebujeme peniaze na obed.“
„Zabalila som vám kurací šalát, ten máte najradšej.“
Sadie odfrkla. „Áno, včera.“
Iris prebehla pohľadom auto, preskúmala sedadlá, dlážku, a zrazu sa jej v mysli vynorili tri vrecká s obedom. Ležali prázdne na kuchynskom pulte, päť kilometrov odtiaľ.
„Prisahala by som…“
Lily už vytiahla z kabelky Irisinu peňaženku. S Jackom narátali päť dolárov – to nestačí. „To nič, mami. Môžem si požičať od Mika,“ navrhol Jack.
Iris si nebola istá, čo je horšie – či to, aká je z nej znechutená najstaršia dcéra, alebo to, aké neúnavne empatické sú dve mladšie deti. A neubránila sa myšlienke, že to je ďalšia vec, ktorej sa ich otec úspešne vyhýbal.
Keď odbočili na hlavnú cestu ku škole, auto nadskočilo na výmoli. Pohárik s kávou sa zatriasol, sukňu jej zamočila hnedá tekutina.
Sadie zagánila na mamine fľakaté tepláky.
Aj tomu je na vine Iris? Zažmurkala a preklínala slzy, čo hrozili vyhŕknuť. Dočerta, Paul. Zosype sa rovno pred deťmi.
Keď to Sadie nekomentovala a namiesto toho zalovila v priehradke, hľadala vreckovku, zaplavil ju príval vďačnosti. Sadie vtisla mame do vystretej ruky zopár vreckoviek.
Na sekundu sa im pohľady stretli, Iris sa s nádejou usmiala, potom zažmurkala.
Sadie našpúlila červené pery. „Preboha,“ zamrmlala. „Toto auto nemá plynový pedál?“
—
Deťom to nepovedala. Zatiaľ nie. Hoci Paul jej to oznámil už pred dvoma týždňami. Sadol si na kraj postele chrbtom k nej, a keď to povedal, hral sa s diaľkovým ovládačom.
„Nefunguje to, Iris.“
Ďalej čítala, potlačila zívnutie. „V zásuvke sú tuším nejaké batérie,“ odvetila.
„Nehovorím o ovládači, dočerta, ale o nás.“
Odložila knihu.
Paul chcel, aby žili odlúčene. Najprv povedal, že chce rozvod. Ale keď videl, ako sa zatvárila, ustúpil od toho. Iris sa zvalila na vankúše, zrazu sa v spálni dusila.
„Tak teda odlúčenie,“ pripustil, akoby bolo od neho láskavejšie, keď ju dočasne strčí do bezútešnej diery, prv než ju pošle do večného tunela temnoty.
Zdvihla ruku k ústam, hľadala slová. Výnimočne ich nenašla.
A tak ich našiel on. V tom bol Paul dobrý. Ako všetci právnici.
„No tak, Iris,“ vyhŕkol netrpezlivo. „Iste ťa to neprekvapilo. Už nejaký čas je naše manželstvo mŕtve, nie?“
Samozrejme, bolo mŕtve. Ale ona s tým odmietla súhlasiť. To len tak nenechá. Určite nie, veď tak dlho stmeľovala rodinu. Ak sa chce Paul rýchlo odstrihnúť, Iris to zlepí dokopy.
Pri každej hádke, pri každom sklamaní v priebehu rokov cítila, ako sa od nej vzďaľuje. Keď o tom spätne premýšľala, videla náznaky, úpadok, ktorý sa zakrádal z tieňa ich spoločného života. Tá hrozba bola prítomná, ale vždy sa stiahla a obtierala sa o nich ako zlovestná čierna mačka. Ak sa donútila poskladať si ich posledné roky ako skladačku, videla v úzadí tú mačku. Tu fúzik, tam stočený chvost, až kým nemohla popierať celé telo.
Od toho večera pred dvoma týždňami ju Paulova predostretá žiadosť ničila. Každé ráno sedela v župane v obývačke, hľadela cez okno na magnóliu na prednom dvore, usilovala sa vyrovnať so žiarivými ružovými pukmi, ktoré sa jej vtierali do rozpadávajúceho sa sveta. Blúdila po dome ako v tranze, dala sa dokopy až o tretej, keď autobus priviezol domov jej deti.
Ak mala byť k sebe úprimná, videla, že sa to blíži. Teraz si žili blahobytne vo svojom viktoriánskom dome. Ale nežili tak vždy. Spočiatku to bolo napäté. Paul bol vo firme mladší spoločník a robil celé dni aj víkendy pre starších partnerov. A keď pracovali na veľkom prípade – a takým sa venovali stále – musel celé dni a noci rešeršovať a študovať materiály. Samozrejme, Paul cítil veľký tlak. A čo ona? Zostávala doma sama, rok čo rok, zmierená s rovnošatou fľakatých tričiek a tehotenských podprseniek. Živo si spomínala na tie prvé mesiace dojčenia, keď sa ledva vymotala spod prikrývky, dojčila deti v každú možnú nočnú hodinu a znova sa vymotala ráno, aby naložila do umývačky riad, vyprala plný kôš bielizne a pozbierala večný rad hračiek ťahajúci sa z izby do izby, nech sa akokoľvek často skláňala a zdvíhala ich z neumytej dlážky. A keď sa večer niektoré dieťa rozkašľalo, nasledovalo dlhé čakanie u lekára, v dusnej čakárni rodičia unavení rovnako ako ona utešovali usoplené deti. Priateľky ju varovali, že bude uťahaná, náladová a otrávená z monotónneho života. Ale hovorili aj o sile lásky, ktorá jej to pomôže prekonať.
Okrem toho tie obety prinášali nenahraditeľnú radosť, ktorá jej prenikala až do kostí. Vôňa hlavičky bábätka, vyhriateho v spánku, Irisine slzy vďaky, keď o polnoci sedávala v hojdacom kresle. Zaplavil ju hormonálny príval lásky, keď si priložila novonarodené bábätko k prsníku a tiché vibrácie lásky v nej kolovali rovnako vytrvalo ako mlieko.
„Nechýbajú ti kolegyne?“ spýtal sa jej raz Paul neveriacky, keď sa jej pri Sadie skončila materská dovolenka a ona odmietla vrátiť sa do práce. „Nebolo by fajn, keby sme túto sezónu išli s chlapcami z firmy na lyžovačku?“ Samozrejme, mala rada svoju prácu, ale nie v tom zmysle, ako hovoril. Netúžila po nóbl dovolenkách alebo štíhlych desaťmetrových jachtách, aká sa ligotala na konci príjazdovej cesty ich suseda. Paulovi možno chýbal jej bývalý život väčšmi než jej.
Aby ho uspokojila, keď už deti chodili do školy, vrátila sa do práce. Viac-menej. Prijala zopár súkromných klientov, nádejných spisovateľov, v rohu chodby na poschodí si vytvorila malú pracovňu, kde čítala ich rukopisy a kontaktovala vydavateľov ako literárna agentka na voľnej nohe. Hoci spočiatku si vychutnávala tú prácu a príležitosť dokázať Paulovi, čo je v nej, často mala pocit, že sedí na nebezpečne pichľavom latkovom plote. Na jednej strane na ňu vykrikovala rodina, deti natŕčali prázdne taniere a zúfalo mávali nedokončenými úlohami, na druhej strane čakali jej klienti, o niečo menej výbojní, ale rovnako neodbytní. Noví spisovatelia očakávali poctivú spätnú väzbu a etablovaní autori meškajúce honoráre. Iris bola ľavou nohou v jednom svete, pravou v druhom, znepokojivo sa vznášala vo vzduchu a nikdy nemala pocit, že splnila požiadavky svojich zverencov. A keď výnimočne myslela aj na svoje blaho, hrozilo jej, že tvrdo pristane na citlivom mieste.
Ale všetko jej úsilie zostalo nedocenené, pretože len čo sa Paul stal partnerom, otočil to o stoosemdesiat stupňov a chcel, aby sa vykašľala na prácu. Vtedy už bola zvyknutá pracovať z domu. Páčil sa jej tvorivý rozlet, potrebovala to. Celé mesiace sa hádali, Paul to jednoducho nechápal. Tvrdil, že nepotrebujú jej príjem, beztak je nízky. Správal sa ako staromódny macho a Iris to liezlo na nervy. A nepáčilo sa jej, keď sa cítila ako vydržiavaná žena.
Okrem toho tu bol sex. Alebo skôr nebol. Pravda, niekedy v noci sa Paul načiahol k nej v tme a ona sa odkotúľala ďalej a s otvorenými ústami zachrápala. Ale niekedy mu povedala, aby odložil blackbery, náruživo sa k nemu pritisla a on ju odmietol, lebo ráno musí skoro vstávať.
Napriek tomu, že Iris vychovávala mladú rodinu, každý rok sa šuchtala dopredu. Dokonca kráčala. Pravda, stávalo sa, že Paul prišiel domov a našiel ju ticho plakať pri kuchynskom stole, s tvárou zaborenou v dlaniach, zatiaľ čo deti sa plazili v komore, na dlážke s porozsýpanými potravinami, biele odtlačky múčnych dlaní ho volali do obývačky, rozdrvené čokoládové lupienky celkom dobre vypĺňali diery v starej drevenej dlážke.
„To čo má byť, preboha!“ zvolal vo dverách a stál s otvorenými ústami.
Vtedy si utrela oči a vyrovnane odvetila: „Chceli piecť.“
Ale to bola vzácnosť. Väčšinou Paul prišiel domov strapatý, hodil kufrík na stôl, ledva pozdravil Iris, zvalil sa na gauč plný hračiek a deti sa vrhli naňho.
Iris sa zdalo, že nakoniec to nejako zvládli. Stačí sa pozrieť, čo sa im podarilo! Deti sú zdravé, chodia na lyžovačky do Utahu, sú členmi tenisového klubu. Dom konečne zrenovovali. Na jej štyridsiatku. Paul ju prekvapil Range Roverom, hanbila sa na ňom jazdiť, ale tajne ho zbožňovala. Teraz som už partner, pripomenul jej. Dokázali to.
Preto bola taká ohromená, keď za ňou Paul prišiel pred dvoma týždňami neskoro v noci so svojím rozhodnutím. Práve uložila do postele posledné dieťa. Vysvetlila manželovi, že toto je ich rodina. Nie je dokonalá, ale tak dlho ju vychovávali v tichej zhode, že nevidela, k čomu sa schyľuje.
„Máš inú, čo?“ zakvílila. To jediné by chápala.
Paul to poprel a svojím spôsobom ju donútil, aby sa cítila malá. „No tak, Iris. To je také klišé.“
Teraz čakala v dlhom rade pred školou, dívala sa, ako jej deti vybiehajú zo školskej brány, a srdce jej zvierala úzkosť. Šofér za ňou tak hlasno zatrúbil, až sa strhla.
Potrebuje plán. Právnika. Čokoľvek. V prázdnom dome hodila kľúče na starožitný stolík pri dverách a brala schody po dva. Hľadela na Paulove golfové šortky na koberci v spálni. Zo zvyku sa zohla, že ich zdvihne spolu so špinavými ponožkami, potom si to rozmyslela a odkopla ich po drevenej dlážke. Nech si špinavú bielizeň perie sám. Potrebuje sa osprchovať. Sprchovala sa vôbec včera?
Pri umývadle zachytila v zrkadle svoj odraz. Okolo očí vrásky, bledá pokožka. Paul posledné dva týždne spával na gauči, zatiaľ čo ona otupene civela na strop v spálni a v duchu mu dohovárala, aby prišiel hore. Rozhodovala sa medzi nutkaním zaškrtiť ho alebo vtiahnuť ho do postele a pritisnúť sa naňho. Ale neprišiel. Každé ráno našla prikrývku úhľadne zloženú v šatníku na chodbe, na gauči rozložené ozdobné vankúše. Vedela, že len chce chrániť deti, ale to, ako ľahko praktizoval tento nový rituál, ju vždy rozzúrilo. A keď sa teraz posledné dva týždne vôbec nerozprávali, nevedela, či je väčšmi znechutená zo seba alebo z neho.
Hoci sprcha bola pustená, prešla popri nej oblečená. A keď sa okná v kúpeľni orosili, vliezla do vane v rohu, ponorila sa do jej studeného objatia a rozplakala sa.
Dva
Iris rozladilo, že pri stole s občerstvením na futbale obsluhuje Ainsley Perryová. Presnejšie povedané, hliadkovala tam. Keď sa blížili rodičia, Ainsley sa k nim vrhla s vystretými rukami, nie aby prijala ich príspevok, skôr aby rodičov odviedla bokom. S nemenným úsmevom ich vyprevadila zo svojej domény a nasmerovala ich do odľahlých končín – na tribúnu alebo za postrannú čiaru, aby drukovali svojmu družstvu. Ale Iris o tom vedela svoje. Futbalové ihrisko v sobotu predpoludním predstavovalo čosi ako pútnické miesto predmestia – parkovisko bolo plné áut, značky Volvo a hybridných SUV (čo bol podľa Iris jasný oxymoron), rodičia medzi sebou klebetili a porovnávali schopnosti svojich detí, ba čo viac, aj svoje schopnosti. Zbožná úcta sa brala na vedomie, ale ak chýbala, bola to hotová svätokrádež. Iris to dobre vedela, túto sezónu sa už raz dopustila tej hroznej chyby. A tak dnes, hoci jej na stole v pracovni ležali celé kopy neprečítaných rukopisov, vynorila sa z auta a zamierila rovno k stolu s občerstvením, pričom preklenula nebezpečnú priepasť medzi pracujúcou matkou a pokáním. Ale bola vyzbrojená.
Vstávala zavčasu a na túto príležitosť povykrajovala malé kolieska z doma robeného cesta. Tie, ktoré skončili na dlážke, vyhodila, a z tých, ktoré tam neskončili, obrala psie chlpy. Koláčiky posypala práškovým cukrom, ešte vždy ho mala na zvraštenom čele. Pod ligotavým alobalom na starožitnej kovovej mise žiarili dva tucty mandľových mesiačikov. Náhlivo si zastrčila za uši prameň vlasov (ach, nie, naozaj má na chvoste tú starú gumičku?) a silene sa usmiala. Dnes sa pokúsi zapadnúť, tak ako ostatné mamičky, ktoré pravidelne poctili ihrisko svojou prítomnosťou, postávali v jedálni a zablokovali školskú príjazdovú cestu autami, zatiaľ čo Irisino potomstvo muselo pretrpieť slimačiu rýchlosť školského autobusu. Tie mamičky boli všade.
V tomto duchu sa Ainsley Perryová oddávala úlohe manažérky občerstvenia.
Pri stole postávala skupina mamičiek, elegantné hlavy sklonené, skúmali jedlo. Iris to robila len preto, aby si získala Sadie, lebo od prvého dňa na strednej škole sa nevysvetliteľne prestala tešiť jej priazni. Kvôli Jackovi, ktorý bol vďačný za akýkoľvek koláčik, a bodka. Aj kvôli Lily, svojej najmladšej, lebo tá sa jej vždy bez rozpakov vrhla okolo krku, chvalabohu, ešte nemala zábrany adolescentov. A napokon kvôli Paulovi, aby mu dokázala, že to všetko zvládne, a keby chcela, aj ona má miesto pri stole s občerstvením. Len škoda, že si namiesto špinavých tenisiek neobula tie rozkošné balerínky! No nič to.
„No teda, Iris Standishová, vás som nevidela už celú večnosť!“ vyhlásila Ainsley, ale pery jej nejakým zázrakom zostali nápadne zošpúlené. Kolagén.
Iris sa usilovala nezízať na jej pery. „Dobrý deň. Priniesla som dobroty.“
Ainsley nakukla pod alobal, tvárila sa zhrozene. „To sú cookies?“
Iris sa usmiala. „Mandľové mesiačiky. Upiekla som ich dnes ráno.“
„No,“ úsmev Ainsley ochabol na perách. Obrátila sa k brunetke, ktorú Iris nepoznala, brunetka zopár ráz zažmurkala. Tie dve sa okamžite pustili do rozhovoru klipkajúcimi mihalnicami, Iris im nerozumela.
„Sú bezlepkové?“ spýtala sa napokon Ainsley.
Iris pokrútila hlavou.
„Bez geneticky modifikovaných surovín?“ spýtala sa brunetka s nádejou.
Iris pokrčila plecami. „Ehm, nie som si istá.“
„Aha. Čo keby som tieto dala sem?“ nadhodila druhá žena, vzala Ainsley misu z rúk a obrátila sa k susednému stolu – Iris si všimla, že na ňom nebolo nijaké občerstvenie.
Ainsley sa vyjasnilo čelo. „Perfektné!“
Iris bola zmätená. Pohľadom prechádzala po misách pred sebou, starostlivo odbalených, aby hostia mali k občerstveniu ľahký prístup: očistená mrkva, kapustové listy, hummus, mesiačiky pomarančov, zelené sójové struky. To hrozno je ošúpané? Potom pozrela na svoju misu – alobal stále zakrýval jej krásne mandľové mesiačiky.
„Čo keby som vám pomohla?“ navrhla a odstránila alobal.
Ainsley a brunetka sa strhli v tej istej chvíli a vrazili do seba. „Nie!“ zvolala brunetka a úsmev jej zmizol z tváre. „Nie, ďakujeme, my to zvládneme aj samy.“ Prstami schytila alobal a znova odsúdila koláčiky do tmy.
Ainsley dôrazne prikyvovala a hrala sa s horným gombíkom na kašmírovom svetri. Iris si všimla jej krásne upravené nechty, nalakované jemne naružovo.
Iris švihla strapatým chvostom. „Viete, to sú Sadine najobľúbenejšie koláčiky. A majú ich rady aj jej priateľky,“ dodala náhlivo, hoci v skutočnosti netušila, či niektoré zo Sadiných priateliek majú naozaj rady mandľové mesiačiky.
„Verím,“ odvetila Ainsley, „ale na tomto stole je zdravé jedlo. Ten druhý je… pre iných.“
Iris znova pozrela na stôl pred sebou zavalený haldami rozličných výživných bômb. Akoby tie matky pripravovali občerstvenie podľa vládneho zoznamu odporúčaných potravín.
Potom pozrela na druhý stôl. Ten, na ktorom ležal jej skromný príspevok. Stôl bol prázdny, bolo vidieť len umakartový povrch a osamelú fľašu farebného nápoja, ktorý omylom priniesla iná neosvietená mamička. Chudera.
To bolo nad Irisine sily. Zrazu v hrdle pocítila dlhé hodiny pred svitaním, ktoré strávila v ošumelom župane sklonená nad kuchynským ostrovčekom – počula šľahanie mixéra, videla, ako sa skláňa nad každým plechom a tvaruje mesiačiky, predstavovala si, ako budú deti radostne výskať, keď ich uvidia.
Za ňou zatrúbil klaksón. A jej teraz ušiel ten potvorský zápas.
„No, keďže to je jediný dezert na stole s dezertmi, odbaľme ho.“ Náhlivo znova odstránila alobal. Počula, ako deti s dupotom utekajú k stolu.
„Nerobte si s tým starosti, naozaj.“ Brunetka znova zakryla koláčiky.
„To nie sú nijaké starosti,“ vyhlásila Iris bezvýrazne. Načiahla sa za misou, strhla alobal a rýchlo ho zhúžvala do striebornej guče, potom ju víťazoslávne zovrela v hrsti. „Tra-dá!“
Obe na ňu opovržlivo hľadeli a v tej chvíli sa k nim dovalili hráčky ako divý príval.
„Deti, deti!“ kričala Ainsley Perryová a usilovala sa dostať to pod kontrolu. „Ovocie a zelenina sú tu!“
Deti sa poslušne zoradili. Mamičky sa rýchlo ujali obsluhy a rozdeľovali mrkvu, ako zdravotné sestry v občianskej vojne, keď sa starali o ranených.
Ale Iris sa nemienila dať vylúčiť. „Koláčiky! Kto chce KOLÁČIKY?“ Áno, sabotovala Ainsleine príkazy. Ale nemohla si pomôcť.
„Koláčiky?“
„Len poďte, dajte si!“ vykrikovala Iris. Bol to skvelý pocit – deti ju obkolesili a ona im rozdávala koláčiky z misy. Niektorým na taniere a tým, ktorí nemali taniere, rovno do ruky. A jeden rovno do úst malého chlapca. Zdvihla pohľad a nevedela potlačiť smiech. Ale kde je Sadie?
Vtedy ju potiahla za košeľu malá ruka.
„Jack! Chceš koláčik?“
Jack zvraštil čelo. „Kouč hovorí, že počas zápasu nemáme jesť sladkosti.“
Vtedy si to uvedomila. Okrem davu jasajúcich detí tam bol iný dav. Ohromená skupina. Rodičia s prekríženými rukami. Kouč pískal na píšťalke, usiloval sa nastoliť poriadok. A zrazu zbadala jednu nešťastnú tvár – Sadinu.
Sadie stála v rade na ovocie a zeleninu. Nie v Irisinom rade.
„Upiekla som tvoje obľúbené koláčiky!“ zvolala Iris, držala misu nad hlavou a pretláčala sa k dcére.
Kedy nastalo to ticho?
„Chceš si dať?“
Sadie zagánila na omrvinky na mise. Potom na mamu. „Čo to robíš?“
A prv než stihla Iris odpovedať, zmizla.
Vtedy sa pri Iris zjavil Paul. „Čo to do teba vošlo?“ Aspoňže to zašepkal, vzal jej misu z rúk a viedol ju od stola a užasnutých ľudí.
Lily a Jack šli za nimi až k autu. Iris sa nebránila.
Až keď Paul zabuchol dvere na strane vodiča a nechal ju samu v Roveri, Iris si uvedomila, že vyrobila scénu. „Uvidíme sa doma,“ zamrmlal Paul a odišiel.
Samozrejme, deti šli s otcom. S rozumným rodičom.
Iris zovrela volant, položila si naň hlavu. Čo sa to stalo?
Vtedy niekto jemne zaklopal na okienko. Lily. Chrúmala jej prekliate koláčiky.
Iris spustila okienko.
„Netráp sa, mami. Sú naozaj dobré.“