Katku Gillerovú inšpiroval k príbehu Zvláštny príbeh pobyt v Londýne. „Bola som tam u kamarátky a rozprávala mi zvláštny príbeh o stretnutí s mužom, ktorý každý rok nosil do jednej kaviarne Starbucks kyticu žltých ruží, aby si tak pripomenul mladú ženu, do ktorej bol zaľúbený a ona zomrela. Zvyšok príbehu som si potom už dotvorila,“ spomína obľúbená autorka.
Práve vyšla táto kniha v novom vydaní a rozhodne sa oplatí prečítať. Jeden z jej najlepších vzťahových románov.
Nie každý sa dokáže vyrovnať s tým, ak je prehliadaný. Hoci si zaslúži pozornosť a robí veľa pre iných. Niekedy proste pohár pretečie a vy sa rozhodnete konať. Odídete, zariadite si vlastný život podľa seba a nebudete žiť iba pre iných. Pretože tak to donekonečna nejde…
Presne to zažije Karolína, hlavná hrdinka príbehu. Vyrastá v rodine s dvoma sestrami. Ona je tá stredná a tak trochu prehliadaná. Pozornosť rodičov sa sústreďuje najmä na jej sestry – staršia sestra je prvá, šikovná, cieľavedomá a rodičia sú na ňu pyšní. Mladšia je zasa problémová, tvrdohlavá, neposlušná.
Karolíny sa táto situácia dotkne najviac vtedy, keď sa jej stane nepríjemná udalosť a zdá sa jej, že psychicky labilná mama, ktorú Karolína podporuje vo všetkom, sa k nej práve vtedy zachová ľahostajne.
Karolína sa rozhodne odísť za kamarátkou do Londýna, žiť tam a pracovať. Zoznámi sa s príťažlivým starším mužom a ten ju hneď od prvej chvíle zaujme svojím zvláštnym príbehom. Vznikne medzi nimi vzťah, ale nenaplnený, a Karolína je z toho všetkého zmätená. V práci je spokojná – pracuje v kozmetickom salóne, kde sa stretáva s rôznymi klientkami a obdivuje svoju šéfku. Vychutnáva si hektický život vo veľkomeste a zisťuje, že všetci okolo nej, bez ohľadu na farbu pleti alebo národnosť, jej v tom cudzom svete nahrádzajú rodinu.
Táto pohoda trvá však iba do chvíle, kým sa Karolína nie vlastnou vinou dostane do nepríjemnej situácie, šéfka ju vyhodí a ona sa rozhodne vrátiť na Slovensko.
Po určitom čase, keď sa jej opäť ozve muž so zvláštnym príbehom, sa rozhodne vrátiť za kamarátkou do Londýna a konečne zistiť, či vzťah s mužom má nádej na pokračovanie. Jej návrat však neskončí šťastne a zvláštny príbeh má hrozivé vyvrcholenie…
Tri sestry, tri rôzne osobnosti a manželstvo rodičov v kríze. Normálny život prerušený stresujúcimi udalosťami a sklamaním v láske. Kytica žltých ruží a rozlúštené tajomstvo…
To je vynikajúci vzťahový román Kataríny Gillerovej Zvláštny príbeh, ktorý vychádza v novom vydaní. Jej dvanásta kniha, ktorá rozhodne prekvapí.
Začítajte sa do knihy Zvláštny príbeh:
Je zaujímavé, koľko ľudí vám vstúpi do života, ale niektorí sa v ňom mihnú iba na okamih, aby sa potom navždy stratili.
Rozmýšľala som nad tým, keď som pozorovala veselých ľudí okolo seba, ktorí sa zišli v Joelovom prenajatom byte na párty na oslavu môjho príchodu do Londýna. Komické na tom bolo, že som okrem Mie nikoho z nich nepoznala.
Joel bol Američan z Texasu, ktorého do Británie vyslala materská firma. Mia sa s ním zoznámila na inej párty, na oslave niečích narodenín, kam ju pozval niekto iný. Zistila som, že nie je ani také dôležité, čo sa oslavuje, ako skôr to, že sa niečo deje a dá sa ísť niekam zabaviť.
Na párty sa získavali kontakty a informácie o voľných a dobrých jobs, teda pracovných miestach, a o iných zaujímavých akciách, na ktoré bolo fajn ísť. Nemusela som si robiť žiadny program pre prípad, že by som sa nudila, lebo program, kam ísť po práci alebo cez víkend, prišiel ku mne sám.
Zapojila som sa do víru osláv, posedení, spoločných večerí, návštev kina, divadla a muzikálov. Zistila som, že šaty a topánky na večer si musím brať so sebou do práce, lebo nebol čas cestovať domov a zase späť do centra.
Do svojej izby v byte, o ktorý som sa delila s Danutou a Bahitim, som prichádzala okolo polnoci a aj potom som s nimi ešte občas strávila hodinku rozprávaním o zážitkoch. Každý z nás bol z inej krajiny, spájala nás však angličtina a pobyt v Londýne. Mala som pocit, že ich poznám odjakživa. Nepamätám si, že by som sa niekomu doma tak podrobne a často zverovala so všetkým, čo som cez deň zažila, a to sme boli dosť súdržná rodina. Vo svojej súčasnej situácii som však bola vďačná za každú príležitosť zdokonaľovať sa v anglickej konverzácii a naberať skúsenosti, ako sa len dá.
Eufória z pobytu v metropole, z používania cudzieho jazyka a zo snahy uspieť a uživiť sa v cudzom svete bez podpory blízkej rodiny vyvolávala vo mne potrebu otvoriť sa ľuďom okolo seba a vpustiť ich do svojho života. Ako náhradnú rodinu.
Keď som potom opäť stretla Salmu, Yasmin alebo Pabla na niektorej z ďalších párty, už sme sa zvítali ako starí známi. Kúsok po kúsku som sa dozvedala niečo z ich života a spoznávala ich bližšie.
Už som chápala Miu, že nikdy nemala čas na dlhé rozhovory so mnou cez skype, lebo sa stále niekam chystala a ponáhľala. Bola som taká istá, na spojenie s rodinou mi zostávali väčšinou iba víkendy.
Pracovný čas som mala rôzny, niekedy som musela zostať v salóne aj celý deň, inokedy pol dňa a potom som mala voľno. Nechápala som to rozdelenie, ale neprekážalo mi to. Počas voľna som spoznávala Londýn, či už s Miou, alebo bez nej, občas sa ku mne pridala Zoša alebo Yasmin, ak som chcela ísť niekam do múzea alebo do okolia Londýna a ony si to chceli pozrieť tiež.
Jedného dňa som sa zastavila na kávu v Starbucks na Oxford Street. Ulica sa nachádzala v centre, chcela som si pozrieť nejaké obchody predtým, ako pôjdeme s Miou, Joelom a pár ďalšími ľuďmi na spoločnú večeru.
Boli asi tri hodiny popoludní, kaviareň nebola celkom plná. Zišla som dolu po schodíkoch a sadla som si k stolíku v rohu miestnosti. Vytiahla som mobil, že si vybavím zopár telefonátov na Slovensko. Objednaná káva vo vysokom pohári bola ešte horúca, v jej sálavom teple som si chvíľku zohrievala ruky. Vonku popŕchalo. Už som si zvykla, že v Londýne musím mať dáždnik stále so sebou, a keď nechcem mať vlasy ako zmoknutá sliepka, je dobrá hocijaká pokrývka hlavy, ktorá mi vlasy ochráni, kým niekam prídem.
V Starbucks bolo príjemne teplo, a tak som si sňala z hlavy čierny klobúčik s ozdobným červeným kvetom naboku. Vlasy spod neho sa mi rozpustili na plecia. Mykla som hlavou, aby sa mi rozptýlili, a práve v tej chvíli som upútala pozornosť muža, ktorý sa zjavil vo dverách. Vlastne aj on upútal moju pozornosť.
V ruke držal kyticu žltých ruží.
Stretli sa nám pohľady a on pomalým krokom zamieril ku mne. Mobil sa mi vyšmykol z dlane na stôl. Zvedavo som hľadela na prichádzajúceho. Mohol mať okolo štyridsať rokov.
Bol vysoký, s čiernymi vlasmi a uhrančivými tmavými očami. Mal na sebe ľahkú elegantnú bundu, vo vlasoch kvapky dažďa. Hltal ma pohľadom.
„Môžem si k tebe prisadnúť?“ spýtal sa zdvorilo, keď prišiel k môjmu stolu. Vykanie a tykanie v angličtine splýva, ale melódia jeho hlasu vo mne vyvolala pocit dôvernosti, a teda tykania.
Nerozhodne som prikývla, pozorujúc, ako položil kyticu žltých ruží na stôl, ale nie predo mňa. Dal ju na pravý okraj stola. Zjavne nebola pre mňa.
Čakala som, čo bude ďalej. Muž si objednal kávu a potom sa predstavil. „I am Andrew,“ povedal.
„Caroline,“ predstavila som sa anglickou verziou svojho mena.
„Ty nie si Angličanka, však?“ spýtal sa.
„Nie,“ odvetila som.
„Ukrajinka?“
„Nie, som zo Slovenska,“ zdôraznila som.
Na sekundu sa zarazil. „Zo Slovinska?“ vytiahol obočie.
„Nie, nie,“ pokrútila som hlavou. Už zase musím použiť to vysvetlenie, čo som použila aspoň stokrát. „Slo-va-kia,“ hláskovala som. „Predtým Czecho-slovakia. Rozdelili sme sa. Praha – Czecho, Bratislava – Slovakia,“ opakovala som vetu, ktorú som si mala doma nahrať do mobilu, len by som ju zakaždým spustila pri predstavovaní.
„Áno, áno,“ prikyvoval usilovne, ale zdalo sa mi, že nemá ani poňatia, kde je Bratislava. Možno ju na pomyselnej mape vo svojej hlave hľadá kdesi pod Rumunskom.
„Vy ste Angličan?“
Pousmial sa. „Po matke Angličan, po otcovi Portugalec,“ povedal. „Môj otec bol úspešný obchodník, ktorý sa sem presťahoval. Ja som sa narodil už tu.“
V tej chvíli som pocítila potrebu takisto sa pochváliť úspechom niekoho z našej rodiny. Ale koho? Karin – úspešnou obchodníčkou?
„Aj moja mama je úspešná podnikateľka,“ napadlo mi napokon. „Otvorila si v Bratislave malú kaviareň a ku káve podáva domáce koláče,“ povedala som hrdo. „Otec robí rozpočty na dôležité projekty. A moja sestra,“ pokračovala som, „pracuje v medzinárodnej firme, ovláda tri jazyky.“ Och, ani som netušila, aká sme úspešná rodina! žasla som v duchu.
Milan Buno, knižný publicista
