Konečne sa rozhodni
Slovenský spisovateľ 2011
Najnovší, deviaty román našej najpopulárnejšej autorky. Natália pracuje v požičovni svadobných šiat a v súkromnom živote stojí pred závažným rozhodnutím. Keď už to konečne vyzerá, že vie, ako ďalej, objaví mail od muža, s ktorým kedysi spájala svoju budúcnosť. A hoci doteraz pokladala ich vzťah za ukončený, odrazu cíti potrebu prehodnotiť celý doterajší život a hľadanie šťastia u svojich „osudových“ mužov. Pre ktorého z nich sa napokon rozhodne?
Úryvok:
Tajomstvo mailu
Sedela som sklonená nad zoznamom, ktorý som si v rýchlosti napísala ráno na papier, a kontrolovala som, či som splnila všetky jeho body. Dnešný deň bol mimoriadne rušný a teraz, o siedmej večer, som konečne chcela vypnúť počítač, zhasnúť vzadu svetlá a zavrieť dvere svojho pracoviska.
Svetlo zvonku prenikalo dovnútra v šikmých vejárovitých lúčoch a mne sa zdalo, že ma chcú zlákať von, do teplého piatkového podvečera. Vyjasnilo sa len nedávno, cez deň bolo väčšinou pod mrakom.
Zahľadela som sa cez sklá výkladu do ulice so zvláštnym pocitom nervozity v žalúdku. Vedela som, že dnes sa niečo stane, dnes budem musieť…
„Mami?“ vytrhla ma z myšlienok dcéra, čakajúca pri dverách s rukou na kľučke. „Už vieš, čo urobíš?“
Vedela som. Aspoň som si to myslela.
Prikývla som. „Asi áno.“
„Už si sa rozhodla?“ spýtala sa a v očiach sa jej zračila pochybnosť.
„Zatiaľ to nechajme tak,“ usmiala som sa. „Nechcem sa unáhliť.“
„Vždy si vedela, čo chceš,“ uprene sa na mňa zahľadela, „a najmä, čo nechceš. Len v poslednom čase váhaš, akoby si to ani nebola ty.“
Bože! Keby si ty, dieťa moje, vedelo, aké ťažké rozhodnutia som v živote musela spraviť. A bolestivé. A koľko nocí som prebdela v slzách a pochybnostiach, či som urobila správne.
Lebo niekedy, keď sa zachováte správne, bolí to do zošalenia.
„Natálka, neskôr zistíš aj ty, že nie je všetko v živote buď – alebo. Medzi čiernou a bielou existujú aj sivé odtiene.“
„Buď niekoho máš rada, alebo ho nemáš rada, nie je to tak?“ odmietla moje poučenie. Spodnú peru odula rovnako ako v detstve. Až ma pichlo pri srdci.
Obraz toho malého strapatého dievčatka s odutou perou a nenávisťou v očiach sa na sekundu zjavil predo mnou ako živý.
Hneď som túto predstavu odohnala.
„V osemnástich to tak vyzerá,“ usmiala som sa. „Bodaj by ti to vydržalo aspoň do sedemdesiatky.“
„Mami, nezdá sa ti, že všetko komplikuješ?“
„A tebe sa nezdá všetko príliš jednoduché?“
„Som zvedavá, či v tvojom veku budem ako ty. Dúfam, že mňa taká katastrofa nepostihne,“ povedala ironicky.
Vzápätí zmizla za dverami, stratila sa z miestnosti tak rýchlo ako pred chvíľou moja predstava malého dievčatka.
Pokrútila som hlavou, pozerajúc na dvere, akoby tam ešte bola. Bodaj by bol osud k tebe zhovievavejší, ako bol ku mne. Bodaj by si nemusela čeliť ničomu takému ako kedysi ja.
Vzdychla som si a pohľadom som uviazla v obrovskom zrkadle nášho salóna. Po oboch stranách sa v ňom odrážal dlhý rad svadobných šiat, zavesených na kovovom stojane ako nadýchané labute. Zahľadela som sa na osobu, ktorú by som mala poznať: vek štyridsaťdva, rozvedená, blond vlasy s ofinou, zelené oči. Postava ako-tak ujde, treba poriadne cvičiť, a najmä pravidelne. A tá idealistka, čo práve odišla, moja dcéra, je ako vietor, ťažko ho chytíš do dlane.
Predstavila som si, ako sa mi pred chvíľou nakláňala ponad plece a čierne vlasy jej padali na plecia k mojim plavým. Nikto by netipoval, že sme matka a dcéra. Aj oči má čierne, po otcovi, ale ten úsmev, ten je môj.
Z myšlienok ma zrazu vyrušil zvuk zvončeka nad vstupnými dverami. Odtrhla som pohľad od postavy v zrkadle a preniesla ho na postavu ženy, ktorá práve vošla.
„Už je zatvorené,“ oznámila som jej.
Žena opatrne zavrela dvere a uprela na mňa prosebný pohľad.
„Prosím vás.“ ozvala sa ticho. „Nemohli by ste mi pomôcť?“ Ruky zopla ako pri modlitbe a zrakom zablúdila k vešiakom so spoločenskými šatami.
„Príďte zajtra,“ povedala som.
„Zajtra bude neskoro!“ zvolala zúfalo. Slzy mala na krajíčku.
„Čo sa stalo?“ spýtala som sa začudovane. Stála ako kôpka nešťastia.
„Ja neviem, čo mám robiť,“ povedala roztraseným hlasom. Urobila ku mne zopár váhavých krokov. „Zajtra sa vydáva moja mladšia sestra a ja… Mala som pripravené šaty na svadbu, ale. nezmestím sa do nich. Za posledný mesiac som pribrala aspoň päť kíl.“ Bezradne rozhodila rukami a ukázala na seba. „Bože, nemôžem sa na seba ani pozrieť, všetko mi je úzke! Som nemožná! Vyzerám príšerne! A moja sestra,“ nasucho prehltla, „robí modelku, často cestuje do zahraničia, je krásna, štíhla a úspešná,“ vyratúvala. Nechápavo som na ňu pozerala. Prečo mi to rozpráva? Ja sa musím sústrediť na dnešné stretnutie. Musím si utriediť myšlienky, zorientovať sa vo svojich pocitoch.
„Na mňa sa celá rodina pozerá cez prsty,“ pokračovala, „ja nikdy nebudem dokonalá ako sestra. Som tá škaredá, tučná, obyčajná úradníčka, a okrem toho…“ Odmlčala sa. Chvíľu vyzerala, akoby chcela vetu dokončiť, potom iba hodila rukou.
„Chcete si požičať šaty,“ skonštatovala som a nervózne pozrela von cez sklá výkladov. Povedal, že keď skončím, mám mu dať vedieť, aby mohol prísť za mnou. Teraz to vyzerá, že som ešte neskončila.
„Bývam tu za rohom,“ ozvala sa žena, „a v poslednej chvíli som si spomenula, že jedinou záchranou pre mňa je vaša požičovňa. Aj sestra si od vás požičala svadobné šaty na zajtra.“
„Karin Pekárová?“ spomenula som si na nádhernú blondínu s našpúlenými plnými perami a nohami dlhými ako gazela. Krásne sa vynímala v tom veľkom zrkadle v bielych nadýchaných šatách s vlečkou, ktoré si vybrala. Pravý opak staršej sestry, ktorá tu predo mnou stála s nedefinovateľným účesom, v dlhej sukni a širokej blúzke, s niekoľkými kilami navyše. Nikdy by som nepovedala, že tie dve sú sestry.
Prikývla. „Áno, to je ona.“ Potom zase nešťastne rozhodila rukami. „Najradšej by som na tú svadbu nešla, cítim sa trápne, budú ma s ňou porovnávať a sledovať súcitnými pohľadmi. Všetko by som prežila, keby na tú svadbu nepozvala aj…“
Zvedavo som na ňu pozrela. Začalo ma to zaujímať.
„Pozvala niekoho, na kom vám záleží?“
Opäť prikývla. „Medzi pozvanými kamarátmi je jeden, s ktorým som kedysi chodila. Netušila som to, dozvedela som sa to až dnes. Najradšej by som sa hodila do postele a vyhovorila sa na chrípku. Prosím vás, pomôžte mi vybrať nejaké šaty, ktoré…“ prešla pohľadom po svojej postave, „ktoré by mi ubrali zopár kíl. Hoci pochybujem, že by som v nejakých mohla vyzerať tak, aby som sa pred ním necítila trápne,“ zatvárila sa nešťastne. Dlane sa jej potili, utierala si ich do dlhej neforemnej sukne. „Keď ma uvidí, poteší sa, ako dobre urobil, že ma nechal. A to netuší, že som potom už s nikým nechodila, lebo som naňho nemohla zabudnúť. Dopracovala som sa na tridsaťdvaročnú tučnú, osamelú ženu.“
Rezignovala som. Po tejto nešťastnej spovedi som ju nemohla poslať preč. V tejto miestnosti som si vypočula veľa rozličných príbehov, tento ma však chytil za srdce. S ľútosťou som porovnávala túto zanedbanú, nepríťažlivú ženu s jej krásnou sestrou modelkou. Aj ja by som si na jej mieste radšej želala ležať s chrípkou v posteli.
Zamierila som k vešiakom so spoločenskými šatami. Jedny som vybrala a podržala priamo pred ňou. „Pozrite,“ obracala som vešiak, „vyskúšajte si tieto. Sú nádherné.“
Dlhé čierne hodvábne šaty s pevným korzetom sa pôvabne vlnili nad zemou, dolu okolo lemu ozdobené kvetmi červených a žltých tulipánov, ktoré sa ťahali šikmo vľavo nahor takmer až do polovice sukne. Tulipány vyzerali ako namaľované, s neostrými kontúrami, akoby sa postupne vynárali z čiernej hmly jemného hodvábu. K šatám patrilo aj čierne bolerko, obrúbené červeným lemom.
Žene sa oči rozžiarili ako vianočný stromček.
