Zákon krvi, Nemecké dievča neplače, Nájdem ťa v čase, či Nepriznaná. To je len pár kníh od Michaely Elly Hajdukovej.
Práve jej vyšla novinka Dorianova kliatba, v ktorej sa opäť minulosť šikovne prelína so súčasnosťou, ako sme na to u autorky zvyknutí.
„Nápad na túto knihu som dostala dávnejšie, lebo mám veľmi rada knihu Portrét Doriana Graya od Oscara Wildea,“ vysvetľuje inšpiráciu Michaela. „Nejaký čas ten nápad zrel v mojej hlave a keďže moje písanie je vždy spojením súčasnosti, minulosti a sveta medzi nebom a zemou, v tomto modeli som vystavala aj tento príbeh.“
Dorian Wayne je mladý muž, ktorý sa rád obklopuje umelcami a plnými dúškami si vychutnáva všetko, čo mu život v Londýne na konci 19. storočia ponúka. Do jeho života však vstúpi mladá nádejná maliarka Violette Reynardová. Ich vzájomné city prehĺbi obraz, ktorý namaľuje. Ani jeden z nich však ešte netuší, ako veľmi ovplyvní táto osudná maľba ich životy a že v Dorianovom vnútri prebudí netvora, ktorý nepozná hranice…
O mnoho desaťročí neskôr žije v Londýne Annabelle Evansová – žena poznačená tragédiou, ktorú však životné okolnosti nedokázali zlomiť. Tvorí vlastné šperky a maľuje na šaty. Pracovný telefonát od známeho muža rozhodí jej pokojný svet a dá mu smer, ktorý by ani vo sne nečakala…
Čo spája Annabelle s umelkyňou Violette z minulosti?
Môže pomsta zahojiť staré rany?
Alebo spôsobí, že pre ňu prídete ešte o viac, ako ste mohli získať?
Minulosť a prítomnosť v príbehu navyše prepája obraz, ktorý kedysi namaľovala jedna žena z veľkej lásky. „Zaujímavosťou je fakt, že tieto dve hlavné postavy sa zoči-voči prvýkrát stretnú až na 149 strane,“ prezrádza s úsmevom Michaela.
Začítajte sa do novinky Dorianova kliatba:
Prológ
Anglicko, Epping Forest 1906
„Tu som!“ ozvalo sa a vzápätí nasledoval dievčenský smiech. „Som zvedavá, či ma nájdete.“
Muž kráčal popri stene, šiel za hlasom. Smiala sa smiechom ľahkosti mladých, unikala mu, utekala zradnými chodbami labyrintu. On ho však poznal ako vlastnú dlaň, vedel, že ju nájde, musí, už iba niekoľko krokov. Prudko zabočil vpravo, bol si istý, že je tam. Takmer natiahol ruku, aby zachytil tú jej.
„No tak, kde ste?“ ozval sa znova netrpezlivý hlas a smiech. Prisahal by, že počul šuchot jej šiat, zvuky topánok na drobnými kamienkami vysypanom chodníku, jej dych! Vybral sa za ním, hľadal, zrýchlil krok, stále mu zneli v ušiach jej hlas a smiech…
Súmrak prišiel prirýchlo a odrazu. Zastal, keď sa doňho oprel vietor. Odniesol smiech i hlas niekam preč. Pochopil, že ju nenájde. Oprel sa o stenu živého plota a zahľadel sa hore.
Čo vlastne hľadá? Prečo má odrazu pocit, že mu chýba tak veľmi, akoby prišiel o zrak? A čo na tom záleží?! Je neskoro! Už dávno je neskoro…
Myšlienky mu krúžili v hlave ako nepokojné vtáky, dobiedzali a miešali sa. Sám nevedel, čo tu robí, prečo ju stále hľadá. Mohol si to priznať už dávno, ale nechcel. Prudko pokrútil hlavou, vyhodil z nej všetky čierne myšlienky a pustil sa vľavo, potom ešte párkrát bezmyšlienkovite zabočil a bezpečne vyšiel z labyrintu.
Vysadol na koňa, popchol ho do slabín a bez toho, aby sa obzrel na opustenú rozľahlú usadlosť alebo bludisko zo živého plota, odcválal preč.
Nehybný priestor preťala postava. Objavila sa celkom pomaly, akoby sa vytvorila zo sivého dymu. Sledovala muža, ako odchádza. Svojimi sivými šatami takmer splynula so súmrakom. Pod maskou na tvári skrývala smútok.
A potom ju odvial vietor nevedno kam.
Prvá kapitola
Londýn, súčasnosť
„Vstúpte,“ ozval sa jeho hlboký hlas a ona vošla. Skôr ako položila ruku na kľučku, napravila si sukňu.
„Dobrý deň, priniesla som zmluvy, ktoré ste si vyžiadali,“ prehovorila a dúfala, že sa na ňu pozrie. Stál pri okne a díval sa na ulicu. Robil to veľmi často. Vedel, že dievčatá zo sekretariátu vymýšľajú teórie o tom, na čo alebo na koho toľko pozerá, ale neriešil to.
„Nechajte ich na stole, hneď sa na to pozriem.“
Neobzrel sa. Poslúchla teda. Zahryzla si do pery a prehltla ďalší neúspech. Ešte sa však nevzdá.
„Ak môžem, rada by som sa niečo spýtala,“ začala a snažila sa, aby jej hlas znel pevne. Vtedy sa otočil a jej odvaha bola preč. Zahľadel sa na ňu. Stál tam s rukami vo vreckách nohavíc luxusného obleku z vlastnej dielne, lenivo elegantný, s mierne ironickým výrazom na tvári, akoby sa ho svet okolo netýkal. Tmavé strapaté vlasy padajúce takmer na plecia dotvárali jeho hriešne príťažlivý výzor.
Každej žene by sa z neho podlomili kolená, chcela by, aby sa jeho uhrančivý pohľad upriamil na ňu… Áno, o tom snívala aj ona. Znova však nedosiahla nič. Díval sa na ňu ako zamestnávateľ na svoju zamestnankyňu. Darmo jej dokonalú postavu obopínal priliehavý čiernobiely kostým od Gaultiera, štíhle nohy mala obuté v lodičkách s vysokým podpätkom a plné červené pery si pred chvíľou znova primaľovala iba preňho. Nezaujímala ho. Ale prečo, dopekla?
Nie je ženatý a ženy vo firme už dávno zistili, že momentálne nemá ani len priateľku. Tak prečo je taký neprístupný?!
Keby aspoň nevyzeral tak šialene dobre!
„Chceli ste dačo?“ začínal byť netrpezlivý.
Nadýchla sa. „Áno. Teraz, keď z firmy odchádza Donna, myslela som… Som tu už niekoľko rokov a…“
„Chceli by ste jej miesto, mám pravdu?“
Pousmiala sa, aby zakryla rozpaky.
Znova sa otočil k oknu. „Podajte si žiadosť na personálne, určite nie ste jediná, kto má o to miesto záujem.“
Od prekvapenia otvorila ústa. Zotrel ju. Zhodil ako počmáraný papier zo stola. Čo si o sebe, dočerta, myslí?!
Odkašľala si. Nemieni sa vzdať tak skoro. „Nie som si istá, či ste ma dobre pochopili. Myslím, že za tie roky, čo tu pracujem, som pre firmu prínosom.“ Vymýšľala dôvody, lebo to vyzeralo, že jej plán zlyhá. Koľkokrát si len predstavila, ako k nej pristúpi a oprie ju o stôl. Bože! Pri tej predstave musela znova zalapať po dychu. Zabila by dve muchy jednou ranou. Nielenže by ho dostala, ale mala by tiež istý postup vo firme.
Urobila dva kroky k nemu. Musí ho zlomiť!
Vzdychol a zamračil sa. Pozrel na ňu ponad plece.
„Slečna Sewardová, táto hra ma prestáva baviť. Poviem to len raz. V mojej firme sa nikto nikam cez posteľ nedostane.
A navyše nie ste môj typ.“
Žena zhíkla a zalapala po dychu. Znova pozrel von oknom, čím jej dal jasne najavo, že celú záležitosť považuje za uzavretú. Urobila krok dozadu, otvorila ústa, ale neprišla na nič, čo by mu mohla povedať. Tak iba prehltla a rýchlymi krokmi prešla k dverám. Prebehla okolo priateliek, zakrývajúc si tvár od hanby. Ignorovala ich zvedavé otázky.
Posadila sa za svoj počítač, a keď sa zopárkrát nadýchla, rýchlo naťukala výpoveď. Vyskočila zo stoličky a vzala si veci. Z tlačiarne schmatla čerstvo vytlačený papier a vybehla von. Do obeda po nej vo firme zostali iba šeptom podávané klebety a dohady, ktoré sa šírili rýchlosťou svetla.
Milan Buno, literárny publicista
