Jana Pronská doteraz napísala osemnásť kníh. Tretia z nich, strhujúci ľúbostný príbeh s historickým pozadím, odohrávajúci sa na stredovekom Slovensku, vychádza v novom vydaní s ešte krajšou obálkou.
Láska a česť.
Lúpežný rytier Sebastián Rozgoni, pán z Rozhanoviec, ktorého intrigami pripravili o rodinný majetok i česť, sa podujme chrániť sestru svojho dávneho priateľa Jana Barcaia pred jej poručníkom, chamtivým strýkom Arpádom Podmanickým.
Ten ju chce vydať za starého násilníka Mikuláša Ujheliho a zmocniť sa tak výnosných barcaiovských baní. Spolčí sa s barbarskými Pečenehmi a zaútočí na Barborin domov. Jej nezostáva nič iné, len útek – dostáva sa na Zbojnícku skalu, kde sídli Sebastián so svojou družinou. Keď Sebastián zistí, kto je krásna dievčina, rozhodne sa ochrániť ju pred neblahým osudom.
Arpád sa však nevzdáva. Požiada o pomoc samotného kráľa Ondreja a spolu s dobre vycvičenou a vyzbrojenou armádou dobyje Zbojnícku skalu. Barboru unesie a prinúti ju, aby splnila to, po čom túži. Mladá dievčina Barbora sa všemožne bráni nanútenému sobášu, no napokon rezignuje, pretože Sebastiána považuje za mŕtveho a jej vyhliadky sú viac než tragické…
Láska a česť je nádherný romantický príbeh z obdobia stredoveku. Strhujúci dej, očarujúci hlavní hrdinovia a najmä úžasná, nebojácna Barbora so správne podrezaným jazykom urobia radosť každej fanúšičke romantických príbehov.
Pronská ukázala svoje majstrovstvo naplno – historické opisy prostredia, vystihnutie atmosféry, pôsobivé pasáže z mučiarne a takmer hmatateľná nespravodlivosť. Nad tým všetkým stredoveké Slovensko, čo nie sú časté kulisy románov. O to vzácnejšie vnímame tento román, ktorý sa oplatí prečítať.
Začítajte sa do úryvku z knihy Láska a česť:
UTEKALA HUSTÝM KROVÍM, ktoré ju šľahalo do tváre, a s každým ďalším krokom prosila, aby ešte vládala urobiť ten nasledujúci. Nemohla prestať, nemohla sa zastaviť. Pľúca mala ako v ohni, bodavá bolesť v boku bola neznesiteľná, šlo jej roztrhať vnútornosti.
Zahmlievalo sa jej pred očami a Barbora mala pocit, že sa každú chvíľu zvezie na rozblatenú zem.
„Musíš! Musíš!“ opakovala si ako modlitbu, aby sa povzbudila v šialenom behu lesnou húštinou. Za sebou počula dupot konských kopýt, jej prenasledovatelia sa nemienili len tak vzdať. Ich krik a rehot ju vyburcovali k nadľudskému výkonu.
Nechcela sa poddať, nechcela sa dať chytiť
…
V NOCI SA ZOBUDILA NA ŠTIPĽAVÝ zápach dymu. Jej domov bol v plameňoch. Z obloka vo veži sa dívala na nádvorie a na južné krídlo, ktoré horelo ako fakľa. Ľudia v panike pobehovali s vedrami, snažili sa uhasiť obývanú časť, aby sa mohli dostať von tí, čo zostali uväznení za horiacou stenou.
Počula volanie o pomoc, strašný, zúfalý krik, ktorý sa jej navždy vryl do pamäti. Čo bude žiť, nikdy nezabudne na nárek umierajúcich a na štipľavý zápach smrti.
Boli to jej ľudia.
Kým v hrôze pozorovala, čo sa deje na nádvorí, neschopná sa pohnúť, neschopná čokoľvek urobiť, do komnaty sa vrútil kastelán. Prehodil jej cez plecia plášť a ťahal ju von. „Okamžite musíte odísť! Rozumiete, pani moja?!“
„Čo sa stalo?“ opýtala sa ako v tranze a rozkašľala sa. Dusivý dym ako hmla napĺňal chodbu, vliezol do každého kúta.
„Všetko vám vysvetlím neskôr, pani moja, teraz poďte. Musíme sa ponáhľať!“ kastelán ju ťahal za sebou ako neposlušné dieťa.
Prebehli chodbou a dolu schodiskom.
Oheň už zachvátil takmer celé prízemie, stajne a skladisko ľahli popolom.
František Tarcai viedol svoju zverenkyňu dolu do podzemia, vytesaného v masívnom brale, kam ohnivý živel ešte nedorazil.
V hradnej kobke sa tlačilo niekoľko ľudí. S úľavou privítali svoju paniu.
„Čo sa deje?“ opýtala sa kastelána, keď sa pozdravila so svojimi poddanými.
František Tarcai ju odtiahol bokom a súcitne na ňu pozrel. „Panna Barbora, hrad napadli žoldnieri a podpálili ho.“
„Ale prečo?“ vykríkla mladá žena a tým privolala pozornosť poddaných.
František ju gestom umlčal. „Nie je čas vysvetľovať.
Musíte ujsť. V podzemí je úniková chodba, už som dal preskúmať, či je bezpečná. Ak sa s Božou pomocou dostaneme von, vezmete si vojakov a pôjdete do dediny…“
„Nie!“ rázne odmietla Barbora. Nechcela ohroziť ľudí, ktorí sa jej všemožne snažili pomáhať.
„Nemáte na výber.“
„Môžem sa uchýliť do kláštora…“
„To áno, pani moja, ale kláštor vás sotva ochráni pred vaším snúbencom a strýcom…“ všetky chĺpky. V očiach sa jej zračilo odhodlanie. Vtom sa otvorila kamenná stena za nimi. Do tmavej miestnosti vošiel veliteľ stráží a za ním štyria vojaci. Ich tváre neveštili dobré správy.
Kastelán sa zamračil. Barbora vzdorovito zodvihla hlavu.
„Hovorte!“
„Pani moja,“ uklonil sa kapitán, „myslím, že to nepôjde…“
„Prečo?“
„Chodba je priechodná, ale neďaleko východu sa utáborili útočníci.“
„Kto sú a čo chcú?!“ zvolala pobúrene.
„Nevieme. Jednoducho sa rozhodli zaútočiť a obsadiť hrad,“ povedal kastelán, ale do očí mladej žene nepozrel.
Milan Buno, knižný publicista
