Láska sa nezaobíde bez odpúšťania. Najmä keď ten, čo ublížil, o to prosí. Mali by sme využiť príležitosť a odpustiť.
Kým je čas je príbeh inšpirovaný skutočnými udalosťami: teroristickými atentátmi vo Francúzsku, kde autorka žije. Čo keby terorizmus zasiahol aj Slovensko? Vedeli by sme reagovať a žiť ďalej…alebo by nás to zrazilo na kolená?
Vo svojom príbehu sa autorka snaží zdôrazniť, že život je príliš krátky na to, aby sme trápili seba aj najbližších…
Šarmantná Rebeka žije bežný život magistry v lekárni. Zdá sa, že jej vnútornú rovnováhu nič nenaruší. Manžel ju miluje, majú krásne, zdravé deti a aj práca ju baví. Jedného dňa jej však najlepšia priateľka nasadí chrobáka do hlavy – presviedča Rebeku o Braňovej nevere. Mladú ženu umárajú podozrenia napriek tomu, že svojmu mužovi verí. Dovolí, aby ju a jej deti niekto obral o pokoj? Chce naozaj vedieť pravdu?
Život im však prinesie ďalšie trápenie, na aké by ľudia na Slovensku ani nepomysleli. Pretrvá Rebekin a Braňov harmonický vzťah aj napriek dramatickému zvratu a obrovskému psychickému vypätiu? Zvládne mladá rodina krutú skúšku a zostane naďalej pre všetkých štyroch pevným útočiskom?
Pozrite si VIDEO.
Alica Eštoková o svojej knihe:
Kým je čas je strhujúci ľúbostný príbeh, avšak na míle vzdialený od romantickej predstavy. Odohráva sa totiž na pozadí teroristického útoku.
Alica Eštoková zakúsila silné emócie a obavy počas série tragických udalostí v Paríži. „Príšerné pocity a strach o svojich najbližších vo mne vzbudili potrebu pretaviť ich do románu, ktorý som situovala do Bratislavy. Dúfam, že opisujem niečo, čo sa na Slovensku nikdy nestane…“ tvrdí autorka, ktorej už vyšli v minulosti knihy ako Parížske slnko, Cesta do Provensalska a Eliza: Zvádzaj ma pomaly.
ALICA EŠTOKOVÁ si myslí, že človek by mal vychutnávať každý deň a vyťažiť z neho čo najviac. Mali by sme žiť naplno a nepozastavovať sa nad nedostatkami našich najbližších. Naučme sa odpúšťať partnerovi a neprevychovávať ho podľa svojich predstáv. Všetci robíme chyby, občas aj bolestivé.
Alica Eštoková je učiteľkou francúzštiny, ale v súčasnosti sprevádza aj s dcérou Luciou manžela na diplomatickej misii vo Francúzsku. Dej jej troch kníh sa odohráva striedavo na Slovensku a vo Francúzsku.
Začítajte sa do novinky Kým je čas:
Rebeka zabrzdila na červenú a ruky zložila z volantu. Už stihla urobiť veľký nákup, vyzdvihnúť deti z družiny a Braňa z práce. Spokojne si obzerala okolie. Očami zastala na Ufe. Ide víkend a zajtra má byť pekne. Slnkom osvetlená reštaurácia nad Dunajom by mohla byť skvelým miestom na popoludňajšiu kávu. Obed by bol zrejme drahý, ale nápoje a zákusok si hádam môžu dovoliť. A možno aj ten obed. Deťom sľúbili, že jedného dňa sa vyvezú nahor a obhliadnu si odtiaľ celé mesto.
Usmiala sa na Braňa. Sedel vedľa nej, lebo svoje auto mal v servise. Tiež si vychutnával piatkové popoludnie. Inokedy by sa hral s mobilom. Teraz sa obzeral vôkol seba a na chudej opálenej tvári mal bezstarostný výraz. Tmavú ofinu, čo mu padala do čela, si zahrnul dozadu a zelené oči si zakryl slnečnými okuliarmi. Dostal ich od Rebeky na narodeniny.
Radi spolu spoznávali Bratislavu a okolie. Aj na Červený Kameň často chodievali a dlho sa prechádzali v okolitých lesoch. Zavše našli zopár húb. Emke a Lukášovi sa zdali čarovné najmä nočné prehliadky zámku. Aj Smolenický zámok sa im páčil. A ešte je veľa miest, ktoré nenavštívili. Samotnú Bratislavu stále dokonale nepoznajú. V Múzeu hodín pod Hradom zatiaľ neboli, ani v Židovskom múzeu… A Ufo majú deti sľúbené už dávno.
Rebeka sklopila zrkadielko nad volantom a skontrolovala si mejkap. Ten malý nemilosrdný obdĺžnik neznáša! Všetky nedostatky pleti sú v ňom viditeľnejšie než v iných zrkadlách. Doma sa zdá sama sebe krajšia. No na križovatkách aj tak nikdy neodolá a skontroluje svoj výzor. Tá nekonečná červená!
V skutočnosti však mala Rebeka peknú postavu, milú tvár a prívetivý, láskavý pohľad. Čelo by síce mohla mať trochu vyššie, ako sama usúdila, ale výrazné tmavé obočie a jemná ofina sčesaná nabok to naprávali. A vedela, že oči, najmä keď si ich vytieňuje a zvýrazní mihalnice, vyzerajú hlboké. Muži sa v nich idú utopiť. Ústa mala nevýrazné, ale kontúrkou si ich vedela rafinovane zväčšiť a vytvarovať zvodné pery, ktoré by jej mohli závidieť mnohé známe herečky. Z nie príliš hustých svetlohnedých, navyše dosť mastných vlasov, ktoré si musela ráno čo ráno zmývať, si kulmou ani nie za desať minút vyformovala pekný polodlhý účes, čo jej zamaskoval odstávajúce uši. Melír jej odjakživa pristal, lebo takto vlasy vyzerali bohatšie. Aspoň ich mám ráno rýchlo vyfúkané a každý deň sa môžem predvádzať s perfektnou frizúrou! pomyslela si zakaždým, keď jej padol zrak na kolegyninu bujnú, nezvládnuteľnú hrivu. Soni trvá sušenie vlasov takmer pol hodiny.
K Rebeke príroda nebola príliš štedrá, ale stále platí, že štíhla postava je základ všetkého. A vždy perfektne a vhodne upravená tvár bola jej ďalšou devízou. Výhovorky, že na hlúpe maľovanie niet času, u nej neobstáli. Stačí si všetko naplánovať a rozvrhnúť. Svojím šarmom a schopnosťou sofistikovane zakamuflovať nedostatky a podčiarknuť zaujímavé detaily pôsobila Rebeka takmer vždy rafinovanejšie a atraktívnejšie než mnohé prirodzené krásavice okolo nej.
Konečne naskočila zelená, zošliapla plynový pedál.
„Ozaj, Lukáš, ako dopadla písomka z matiky?“ prerušil ticho Braňo a zahrnul si dozadu tmavohnedé vlasy.
„Ocko, veď je piatok. Nehovorme o škole!“ ozvala sa plavovlasá prváčka Emka a ďalej česala barbinu, ktorú stále vozili v aute spolu s ružovým kufríkom a hŕbou náhradných šatočiek.
„Viem. Som iba zvedavý, ako sa Lukášovi darilo.“
„Nóó… vypočítal som všetko. Darilo sami.“ Chlapec sa spokojne pomrvil.
„Tak to je fajn.“ Braňo sa otočil dozadu a mierne sa naňho usmial. Včera spolu strávili hodinu nad úlohami. Bol rád, že nie zbytočne.
Lukáš sa už pripravoval do školy sám. Iba sem-tam potreboval pomoc. Geometria mu občas robila menšie problémy, no otec architekt mu s ňou ochotne pomohol.
„Máme nového spolužiaka!“ pochválil sa chlapec, neodtŕhajúc zrak od hry na mobile.
„Ako sa volá?“
„Kadir!“
„Kadir?“ zopakovala prekvapene Rebeka.
„Aha!“ spozornel Braňo. „Arab! Určite je moslim!“
Rebeka si manželovu poznámku nevšímala. Sledovala cestu a syna sa zvedavo opýtala: „Odkiaľ je?“
„Zo Sýrie!“
„Prečo by mal byť hneď moslim?“ obrátila Rebeka na sekundu pohľad na Braňa. „V Sýrii žijú aj kresťania!“
„A načo sem prišli?“ zahundral Braňo.
„Jeho otec tu pracuje. Kadir má ešte sestru. Tá chodí do primy…“ vysvetľoval Lukáš.
„Dávaj si naňho pozor!“
„Čo mu to rozprávaš?!“ zahriakla Rebeka manžela a vyhodila smerovku.
„U Araba nikdy nevieš, čo od neho môžeš čakať.“
„Prosím ťa! Prečo chlapca strašíš? Možno by v ňom mal dobrého kamaráta a ty mu to vopred kazíš!“
„Nič mu nekazím, iba ho upozorňujem.“
„Braňo, dobre vieš, koľko mu trvalo, kým sa skamarátil so spolužiakmi, keď nastúpil do iného gymnázia! Ako ťažko si Lukáško zvyká na nové prostredie. Nestačí ti, že iba prednedávnom sme prestali chodiť k detskej psychologičke?“
„Miláčik, viem! Nič mu nezakazujem. Nerob zo mňa debila! Samozrejme, môže sa s tým chlapcom hrať, rozprávať… všetko.“ Braňo sa otočil k synovi. Chlapec naňho nedôverčivo pozeral.
„Normálne s ním komunikuj, Lukáško!“ doplnila manžela Rebeka.
„Áno!“ pritakal Braňo. „Normálne s ním komunikuj, ale neškriep sa s ním. Nehádajte sa, nebite sa a tak… Arabi sa hneď naštvú a je mela! Nepotrebujem, aby mi prišiel jeho otec domov robiť cirkus pre nejakú somarinu!“
„Ber ho, Lukáš, ako ostatných spolužiakov. Buď k nemu priateľský, ústretový, nech si rýchlo zvykne v novom prostredí. Vieš, ako je to, keď nikoho nepoznáš a nechcú sa s tebou baviť.“
„Tak pozor!“ prerušil Rebeku Braňo. „S tou ústretovosťou to nemusí preháňať. Ktovie, čo sú za rodina…“
„Presťahovali sa na naše sídlisko. Oproti nášmu vchodu!“ informoval chlapec rodičov.
Braňo sa zamyslel: „Aha! Tak to ho budeš vidieť každý večer pred naším domom…“
„Možno.“ Lukáš si strčil mobil do tašky.
„Moslimovia sú všelijakí,“ pokračoval Braňo, „sú medzi nimi aj normálni ľudia, ktorí sa ľahko začlenia do spoločnosti, no väčšina z nich je neprispôsobivá. Vidíš, čo vystrájajú v Paríži a všelikde po svete. Treba sa mať pred nimi na pozore. Možno tvoj spolužiak bude skvelý chlapec a dobrý kamarát, ale opatrne s ním!“
„Neznášaš moslimov a najradšej by si ich zo Slovenska do jedného vyhnal!“ poznamenala Rebeka.
„To nie je pravda! Sú mi ľahostajní.“
„Neznášaš ich a väčšina Slovákov tiež! A to moslimovia nemajú o Slovensko ani záujem! Dohromady žiadni tu nežijú. Ani sa im nečudujem! Čo majú hovoriť Parížania? Keby boli Francúzi takí ako my, asi by vystrieľali všetky arabské štvrte aj s deťmi! Prezidentovi by sťali hlavu gilotínou a celú vládu by verejne umučili, lebo dovolila, aby v Paríži zabili stotridsať ľudí, vrátane jedenástich novinárov!“
„Zato ty by si migrantov vítala chlebom a soľou!“
„Prosím ťa, netrep!“
„Netrepem! Keby ti zabili decko v Paríži alebo v Londýne, hneď by si inak hovorila! Tá tvoja naivita nemá konca-kraja! Na to vykrváca celá západná Európa! Na dôverčivosť a naivitu!“
„No, bodaj by sme skončili a raz boli tam, kde je teraz Západ! Toho by som sa teda chcela dožiť! Roky na to čakám! Keby si mal pravdu!“
„Radšej sa modli, aby som ju nemal! Potom by si inak lamentovala! A bála sa o deti. Hlavne o Emku!“
„Prestaň s takýmito hlúpymi rečami! To si vydiskutujeme sami!“ nazlostila sa Rebeka. Nechcela pred dcérou rozoberať nepríjemné veci.
„Ozaj, a ako ten Kadir hovorí? Po anglicky?“ zmenil tému Braňo.
„Hovorí celkom obstojne po slovensky. Prestúpil k nám z Vazovky. Už sú dlho na Slovensku. A jeho sestra vie výborne po slovensky. Ale Kadir spíkuje aj po anglicky. Čebenová ho chválila, vraj sa s ním máme rozprávať po anglicky.“
„Mohol by si sa zdokonaliť…“ povzbudzovala syna Rebeka.
„No, ten ho už len naučí!“ zasmial sa Braňo. „S arabským prízvukom… to bude bomba!“
„Neviem, aký má prízvuk, ale ak neprekáža učiteľke, isto ho má lepší ako ty! A slovnú zásobu má určite stokrát bohatšiu ako náš Lukáš! Si neuveriteľne zaujatý, Braňo!“
„Ale veď dobre, dobre, nech sa s ním zhovára po anglicky. Budem len rád! Už ho vidím, ako na sídlisku melú v angličtine.“
Rebeka zastavila pred vchodom. Najskôr musia vyložiť nákup, až potom Braňo odvezie auto do garáže. Aj Emka pomáhala s vykladaním. S aktovkou na chrbte uchopila do rúk dve ľahké tašky, Lukáš dve väčšie a všetci štyria vyštartovali ku vchodu.
Deti sa tešili na víkend. Čo s piatkovým večerom? Veselo sa hrnuli domov, kde ich s radostným štekotom privítal Figaro – zlatý retríver. Aj on vedel, že je piatok a že Lukáš s Emkou naňho budú mať viac času ako po iné dni, keď sa musia pripravovať do školy. Veselo vrtel chvostom a oňuchával nákupné tašky poukladané v predsieni.
Rebeke zazvonil mobil. Tašku so zeleninou odložila do kuchyne a vytiahla z kabelky telefón.
Milan Buno, literárny publicista