„V každej rodine to vrie… láskou, ale aj situáciami, ktoré prináša sám život. Rodina je ako klbko. Klbko zviazané láskou, zväčšujúce sa s pribúdajúcimi spoločnými rokmi, prežitými udalosťami, skrývajúce malé či väčšie tajomstvá, bolesti a prehry,“ tvrdí úspešná spisovateľka Táňa Keleová-Vasilková.
Doteraz predala neuveriteľných 1,42 milióna kníh, čo sa žiadnemu slovenskému spisovateľovi ešte nepodarilo. V najbližších dňoch oslávi svoje 55.narodeniny a tak trochu aj k nim si dala novú knižku Rodinné klbko. Je to jej už 33.kniha a výborne vystihuje jej lásku k vlastnej rodine, deťom, k milujúcemu manželovi Tiborovi.
Rovnako to platí aj v príbehu Rodinné klbko pre rodinu Sáry a Vlada. Manželia päťdesiatnici si žijú už rok sami, len pre seba, hoci majú štyri deti. Tie sú už dospelé, vyleteli z hniezda a rozleteli sa dokonca do iných krajín. Syn Jakub do Londýna, dcéra Lenka do Prahy, ďalšia dcéra Katka je zasnená a chodí po svete s ružovými okuliarmi. A najmladšia Lucka…
Proste, ich rodinné klbko je veľké, užili si toho veľa a teraz majú zrazu konečne čas na seba. Užívajú si spoločné chvíle vo svojom dome, záhradke, chodia na spoločenské udalosti…jednoducho, konečne je to o nich a nielen o deťoch.
No odrazu sa všetko mení a veľká rodina prináša občas aj veľké problémy. Syn sa nečakane vracia z Londýna, kde sa rozišiel s priateľkou a prišiel o prácu. Začne žiť opäť u rodičov, ktorí znova musia meniť svoje zvyklosti…
Najmladšia Lucka má zasa prísť domov z programu Erasmus v Madride. Sára s Vladom si ju chcú užiť…no Lucka zostáva sotva pár dní a už cestuje na stáž do Francúzska.
Jednoducho, všetko sa začína meniť, rodinné klbko sa naruší a prichádzajú ďalšie prekvapenia. V rodine to začne vrieť a menia sa vzťahy.
„Takže je doma…“ Sára prikývne.
„A my sa tomu musíme prispôsobiť.“ Sára znova prikývne.
Sama je z toho celého vykoľajená… predstavovala si ich život inak. Netušila, že v priebehu niekoľkých dní sa zrútia svety ich dvom deťom a že si prídu domov lízať rany. Ale stalo sa a kto im má pomôcť, ak nie rodičia? O tom je rodičovstvo… aj o tom, že dospelosťou detí sa nekončí. Už to vie. Ako si s tým poradí, ešte netuší, ale to v tejto chvíli Vlado nemusí vedieť. Vyzerá hrozne… bojí sa oňho.
„Prispôsobovali sme sa im roky,“ povie duto Vlado. „Myslel som si, že sa to už skončilo… že teraz budeme mať priestor pre seba, tak ako vlani.“ „Lenže situácia sa zmenila.“
Viem len, že sú všade… v každej izbe… stále s niekým telefonujú, stále majú kdesi čosi rozložené a stále vyjedajú chladničku a…“ Povzdychne si. „Naozaj ti to neviem vysvetliť. Hoci som naozaj rada, že majú svoj prístav, že sme im mohli poskytnúť ochranu, ale… je to na úkor nášho priestoru, poriadku a pokoja."
Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Lucia Vráblicová:
Táňa Keleová-Vasilková sa narodila v Chomutove, mestečku v severných Čechách. Od svojich štyroch rokov žije v Bratislave. Od roku 1994 sa venuje písaniu románov.
Záujem o jej príbehy neutícha ani po toľkých rokoch. Jej prvotina vyšla v náklade päťsto kusov, dnes sa z každej jej knihy predajú desaťtisíce výtlačkov.
Získala množstvo ocenení a pravidelne sa zaraďuje medzi slovenské TOP autorky siete kníhkupectiev Panta Rhei.
Viac o knihách i živote na www.vasilkova.sk
Začítajte sa do novinky Rodinné klbko:
„Veľmi sa už na Lucku teším,“ vydýchne Sára, keď zhasne nočnú lampu a izba sa zahalí do tmy. Na stenách však tancujú tiene, cez žalúzie preniká do spálne svetlo z pouličných lámp, a budú neúnavne tancovať celú noc. Keď bola malá, bála sa ich. V tieňoch videla príšery, pred ktorými sa zakrývala perinou, no aj tak tušila ich prítomnosť a desili ju. To však bolo strašne, strašne dávno. Občas si už ani nevie predstaviť, že bola malá. O pár týždňov oslávi päťdesiatpäť rokov. Nepredstaviteľné!
„Aj ja,“ povie ticho Vlado a chytí ju za ruku. „Aj keď… asi sa zasa niečo zmení.“
„Asi?“ zasmeje sa Sára a vychutnáva si teplo manželovej dlane aj istotu, čo cíti už vyše tridsať rokov zakaždým, keď sa jej dotkne. Istotu, že všetko bude dobré, že sa všetko nejako vyrieši, utrasie. A chápe, ako to manžel myslí. Zatiaľ čo on odíde do práce, ona bude doma… každému k dispozícii. Vždy to tak bolo. Kedysi snívala o kariére, ale po prvom pôrode prestala byť taká dôležitá… po treťom snívanie vzdala. A potom prišla na svet Lucka, ktorá jej kariéru definitívne odsunula nabok. Bola mamou štyroch detí, vo večnom kolotoči riešenia, varenia, prania… na nič iné jej roky nezostával čas. Čas plynul a deti rástli. Oškreté kolienka a zlé sníčky vymenili iné problémy. Akné, nespokojnosť so sebou a s rodičmi – predovšetkým s rodičmi a s ich príkazmi a vytýčenými hranicami, pretože chceli voľný svet bez obmedzení, svet, ktorý neexistuje, a museli sa s tým vyrovnávať – ale aj prvé lásky a prvé sklamania. Všetko to s deťmi prežívala tak intenzívne, akoby neexistovala hranica, kde sú ony a kde je ona… až kým neprišiel čas, keď dospeli a začali sa osamostatňovať.
Najprv odišla Lenka. Vybrala si štúdium v Prahe. Sára si dodnes pamätá deň, keď ju s veľkým kufrom odprevádzali na autobusovú stanicu… lámalo jej srdce. Jej prvorodená odchádza, jej milovaná. Detská tvár s detskými očami, v ktorej sa už dali tušiť črty budúcej ženy. Mala len osemnásť… a odchádzala. Sára už vtedy cítila, že sa nevráti. A že všetko sa zmení… Teraz má Lenka dvadsaťdeväť a žije v Prahe. To mesto si zamilovala, a tak si po skončení štúdia našla prácu tam. Býva v prenajatom byte a zdá sa, že je so svojím životom spokojná. A to je hlavné. To si Sára denno-denne pripomínala. Potom odišiel Jakub. Rozhodol sa, že vysoká škola ho nebaví, vlastne ho ničí – aspoň týmito slovami im to oznámil – a odišiel do Londýna, kde sa usadil a kde si našiel dobrú prácu. Má dvadsaťsedem rokov, s priateľkou býva v maličkom prenajatom byte a tiež vyzerá spokojný. No zatiaľ čo Lenka chodieva domov raz do mesiaca, Jakub príde štyrikrát za rok. Sára si na to zvykla… pretože pochopila, že musí. Ešte vždy mala doma Katku a Lucku, ešte vždy bol plný dom. A potom im jedného dňa Katka oznámila, že sa sťahuje. Mala dvadsať… zdala sa im s Vladom príšerne mladá a nezrelá, ale zamilovala sa a chcela žiť so svojou láskou. Katkin odchod niesla Sára veľmi ťažko. Bolelo ju srdce a mala o dcéru strach. Vedela, že je rojko s otvorenou náručou, čo verí, že život je krásny a ľudia dobrí, vedela, že nie je pripravená na skutočný život, bolesť a že je veľmi nepraktická. Nechápala síce, ako je to možné, veď vychovávala všetky deti rovnako, ale skutočnosť je taká. Katka dodnes nevie ani hospodáriť, ani variť. Chodí po svete s ružovými okuliarmi, hoci má dvadsaťpäť… No a Lucka, ich najmladšie dieťa, prítulné a večne usmievavé, sa pred rokom rozhodla, že pôjde na Erasmus. Zaujímala sa o štúdium v zahraničí a vybrala si Madrid, slnečný a živý, do ktorého sa zamilovala na prvý pohľad, a tak si semester predĺžila na dva a bola mimo domova dlhšie, než pôvodne plánovala. Zajtra sa vracia. Sára sa na svoju devätnásťročnú dcéru nesmierne teší. Teší sa, že dom znova zaplní smiechom, že si ju znova bude môcť kedykoľvek pritúliť, objať, že budú znova spolu. Zároveň sa toho trocha obáva. Za ten čas bez detí si zvykla na svoj pokojný a usporiadaný život… navonok aj zvnútra. Zvykla si na pokojné dni, keď si mohla vybehnúť na jogu, stretnúť sa s priateľkou, ísť na nákupy… cítila sa krásne slobodná a užívala si to plnými dúškami. Zvykla si na to, že v ich dome je stále poriadok, ak niečo niekam položí, tak to tam aj zostane, a keď v pondelok povysáva, stačí znova povysávať až v piatok. Bolo to také… dokonalé. A ešte dokonalejšie bolo, že sa s Vladom opäť stali milencami. Rodičmi boli len cez skype a mail, inak boli dvaja… a krásne si to vychutnávali. Chodievali na večere s priateľmi, do kina alebo do divadla, a prihlásili sa aj na hodiny tanca. Sára o tom snívala už roky, ale nikdy nebol čas… zrazu bol a oni ho využili. Teraz sa ich najmladšia však vracia domov… a oni obaja cítia príchod zmeny. Hoci je Lucka už dospelá, Sára ju tak nevníma. Chápe, že by ju mala brať ako dospelú, ale nevie to. Toto drobné a štíhle stvorenie podobné víle v nej odjakživa prebúdzalo pocit, že ho musí chrániť.
„Veríš tomu, že pred rokom nám bolo smutno?“ preruší ticho Sára, vníma manželov úsmev.
„A báli sme sa, ako to prežijeme.“
„Presne to som chcela povedať,“ zasmeje sa Sára do tmy a schúli sa bližšie k nemu. „A ukázalo sa, že to bol dokonalý rok.“
„Absolútne dokonalý,“ zašepká Vlado a dotkne sa ústami jej pier.
„Teraz to bude iné… ale znova dokonalé,“ uisťuje viac seba než Vlada. Podobný rozhovor viedli za posledné dni veľakrát. Zaprisahávali sa, že na rytme ich dní sa nič nezmení, lebo Lucka je už dospelá a musí pochopiť, že oni majú už svoj život. Na druhej strane ani jeden z nich netuší, či to dokážu. Aj keď, obaja to chcú… obaja túžia si aj naďalej vychutnávať svoju slobodu. Je čarovná a chutí sladko, ale…
„Až na to, že sa nebudeme môcť milovať, kedy sa nám zachce.“
„Hm, tak to asi nie.“
„Panebože!“ zanarieka Vlado. „Dúfal som, že mi to vyhovoríš.“
„Myslím, že Lucka by bola dosť vydesená, keby sme uprostred varenia nedeľného obeda vycúvali do spálne…“
Vlado opäť zanarieka. „Nemôže si pobyt v zahraničí predĺžiť ešte o pár mesiacov?“
„Vnímam to ako rečnícku otázku.“
„Tak som to aj myslel.“ Po chvíľke ticha doloží. „Už mi chýbala.“
„Aj mne.“ Za celé dva semestre sa videli len trikrát. Na Vianoce, Veľkú noc a začiatkom júna, keď boli dcéru navštíviť. Boli to úžasné dni. Labzovali po Madride, nasiakli jeho atmosférou, zoznámili sa s dcérinými obľúbenými miestami. Ukázala im univerzitu, knižnicu, internát, kaviarničky a reštaurácie, kam chodievala, jeden deň strávili pri mori… bol to naozaj skvelý spoločný čas.
„Spať,“ zavelí Vlado a zazíva.
„Súhlasím.“ Vie však, že nezaspí. V hlave sa jej krútia kolieska, vyskakujú veci, ktoré bude treba urobiť… zajtra… pozajtra… veci, ktoré už mesiace nemusela robiť a teraz sa znova vrátia. Spolu s dcérou.
Sára skontroluje prestretý stôl, otvorí chladničku, aby sa pokochala pohľadom na čokoládovú roládu, Luckin obľúbený dezert, a vypne rúru, kurča je už ugrilované. Pozrie na hodinky a schytí zo skrinky mobil.
„Už ste dvaja?“
„Áno, mami!“ ozve sa Luckin hlas, trblietavý, akoby mala v hrdle striebro aj zlato, pre ňu je dokonalý. Hlas jej najmladšej dcéry. Nebola plánovaná, napriek tomu ju s Vladom privítali s láskou. Odmenou im je ich spoločný život. Lucka doň pridala smiech a neskôr aj pocit bezstarostnosti. Pre ňu nič nie je nemožné, nezvládnuteľné. Pre Sáru je v mnohom príkladom. Rovnako ako Lenka svojím pokojom a zodpovednosťou. Niekedy jej má až priveľa… zväzuje ju.
„Och, bože!“ vydýchne šťastne Sára. „Veľmi sa na teba teším!“
„Aj ja na teba!“
„Kedy budete doma?“
„O pätnásť minút.“
„Super! Super!“ Položí mobil a roztancuje sa. Cíti v sebe šťastie, rozrastá sa, až hrozí, že praskne… tvár jej zalejú slzy. Jedno dieťa sa vracia domov. Vzápätí znova zdvihne mobil a spája sa s Katkou.
„Naozaj neprídeš?“
„Nie, mami. Veď som ti už hovorila, že sa necítim dobre.“
„Nevidela si si sestru mesiace.“ Aj Katka bola v Madride. Len v inom termíne ako oni s Vladom. Lucka to tak chcela. Hoci sa tam, obklopená priateľmi, cítila skvele, chcela mať viac návštev, chcela sa viackrát tešiť z rodinných návštev. Bola za ňou aj Lenka… len Jakub nie, hoci mal, pre pracovné povinnosti mu to napokon nevyšlo.
„Mami, nechcem ju nakaziť.“
„Dobre, ako myslíš.“ No intuícia jej našepkáva, že niečo nie je dobre. Katka už dvakrát vynechala nedeľný obed. Niečo sa deje, Sáre je to absolútne jasné, len netuší čo. Vlastne tuší, ale nemôže to vysloviť. Nechce nič privolávať. Katka žije mimo domu už päť rokov. Rovnako zamilovaná ako v deň, keď sa odsťahovala, rovnako zasnívaná… v jej hlase však čosi pribudlo. Smútok. „A… je všetko v poriadku?“ Musí sa to spýtať, hoci vie, že Katka aj tak povie len to, čo chce. Tak to jednoducho je od Katkiných šestnástich rokov. Vtedy začala to, čo rodičom povie, cenzurovať. Akoby sa bála, že povie priveľa… že prekročí nejakú hranicu. Tú si však vytvorila sama. Sára túži po tom, aby v ich rodine vládla otvorenosť a úprimnosť, no toto svojim dospelým deťom nemôže naočkovať. Je to na nich… ak niečo nechcú povedať, tak to tak aj zostane. Márne by sa stavala na hlavu.
„Je, mami.“
„Dobre, moja, už ti dám pokoj. Verím, že sa čoskoro uvidíme.“
„Jasné!“
Milan Buno, literárny publicista
