Andrea Coddington
Mal to byť pekný život
Evitapress 2009
Skutočný príbeh Slovenky, žijúcej v New Yorku na Manhattane. Jej boj, jej láska, jej strata a ďalší boj. Nielen o prežitie. Ale aj život. Kto chce spoznať Ameriku slovenskými očami, kto chce vedieť, ako žijú tí našinci, čo v NY hľadajú svoje šťastie, ten už vie, čo bude v lete čítať.
Vzala som ju do ruky a povedala som si, že skúsim, však nič za to nedám,… veď toľko protichodných recenzii, čo sa na túto knihu navalilo, ale aj anotácia samotná, vo mne vzbudili zvedavosť…
A dobre som urobila. Knihu som po niekoľkých hodinách čítania odložila a bola som plná emocii… Príbeh ma vtiahol a už nepustil, štýl písania mi rozhodne vyhovoval. V živote som nebola v New Yorku a nikdy som po tom ani netúžila, no samotný opis mesta, jeho všehochuti, jeho nablískanej krásy, ale aj tvrdej reality, autorka rozhodne popísala pútavo a presvedčivo, takmer, akoby som tam bola, niekde za rohom a pozorovala ju.
Úžasné, dojímavé, vtipné ale aj korenisté, príbeh ako z rozprávky, ktorá sa však končí veľmi smutne. Inokdey by som si povedala, že tragické konce v knihách nemusím, ale toto, nakoľko to bol skutočný príbeh, ma neodradilo. Ba čo viac, ten príbeh gradoval na konci tým, že vlastne neskončil…
Ako, žena, manželka aj matka rozhodne pani Coddington držím palce, ako čitateľka ďakujem za úžasný, pútavý príbeh, ktorý som si mohla prečítať. Rozhodne ho odporúčam…
Úryvok:
Relatívny pokoj trval pár hodín, presnejšie do prvého prebaľovania. Brunova plienka odhalila, čoho som sa bála najviac – kaluž krvi. Viem, že je zle. Strašne zle.
Zlomená som zavolala Collina, ktorý bol doma v zlomku newyorskej sekundy, a letíme spolu na pohotovosť. Tá istá nemocnica, len iný vchod. Americká pohotovosť v New Yorku je špinavou nahotou slabín kapitalistického rozkvetu. V čakárni, ktorá je nabitá do posledného miesta feťákmi, bezdomovcami, opilcami, usoplenými deckami, vreštiacimi latinskoamerickými mamasitami, stoja ozbrojení policajti. Všetci potrebujú pomoc
a dožadujú sa jej vyberane aj nevyberane.
Collin sa tentoraz s nikým a s ničím nemaznal.
Džentlmen so zabijackým pohľadom odbil policajta, vletel dnu a reval, že má na rukách krvácajúceho novorodenca. Zaúčinkovalo to. Dvere nám otvárali a Bruno bol okamžite obkolesený ľuďmi v modrých a bielych plášťoch. Na pohotovosti sa nestarajú
o diagnózu, sú praktickí.
„Musíme zastaviť krvácanie.“
„Dusík.“
Ranku mu zacelili dusíkom.
Sedím na stoličke a veľa nechýba, aby som odpadla… Bruno strašne plače, ja strašne plačem a nevládzem, jednoducho už nevládzem – ani ho chytiť, ani mu pomôcť. Zjavil sa ďalší čierny anjel – malá stará černoška, ktorá ho berie na ruky, uchlácholi a spiaceho podá Collinovi. Ďakujem jej očami a ona vie, koľká bije.
Bez slova zobrala do parády aj mňa.
Vyzlečie ma do pol pása, do prasknutia naliate prsia mi zabalí do teplých mokrých uterákov, kričí, že ešte hodinu bez pomoci a skončím na psychiatrii. Doniesla obrovskú nemocničnú odsávačku, ktorú rýchlo zapojila, a odsala mi mlieko. Mám asi štyridsiatku horúčku, ale s tými gumenými prísavkami pociťujem božskú úľavu.
Bola to dlhá noc na pohotovosti.
Začínala som tušiť, že len tak ľahko domov nepôjdeme. Brunovi na drobnučkú rúčku pripevnili dlahu s infúzkou. Okrem tváre plnej modrín, obrovských hematómov na hlave, dokaličeného, zakrvaveného penisu, dopichaných rúk mal Bruno silnú novorodeneckú žltačku. Pohľad na jeho telo bol strašný, no napriek tomu sa mi zdal perfektný.
Bol môj.
Asi okolo druhej v noci nás unavených previezli do lôžkovej časti nemocnice. Aj sa mi uľavilo, z pohotovosti som mala strach, bola som vysilená, hladná, potrebovali sme sa vystrieť. Minútka úľavy však trvala naozaj kratučko. Hospitalizovali nás na oddelení, ktorého názov zle už len znie:
Detská onkológia a hematológia.
Zahmlilo sa mi pred očami a prosila som Pána Boha, aby mi ho uchránil. Úpenlivo som sa modlila. Všade bolo ticho, hlboká noc. Z niektorých izieb vychádzalo svetlo. Žiadny nárek a chaos pohotovosti. Pokoj… izby zariadené ako detské doma, veľké a priestranné s gaučmi pre rodičov a v nich malí pacienti. Pokojní. Videla som jedno dievčatko. Malo možno sedem rokov, pyžamo s kačičkami, vychudnuté telo a celkom holú hlavu. Strašne, strašne som sa bála a chcela, aby mi Collin povedal, že to nie je pravda, že môj Bruno bude v poriadku.
Všetci traja mlčali. Collin, Bruno aj Pán Boh.
