Áno, niekedy nám nezostáva čas najmä na tých najbližších. Nenájdeme si ani chvíľku na to, aby sme sa mamy spýtali ako sa má, ponúknuť pomoc, možno si niekde vyjsť, zaspomínať si.
Dnes žijeme tak rýchlo, že občas nemáme čas ani na tých najbližších. Milujeme ich, sú pre nás všetko, napriek tomu nás zamestnávajú iné veci a odkladáme to. Až kým nie je neskoro…
Táňa Keleová-Vasilková prichádza s novinkou Tri sestry, kde rieši práve vzťah detí, dcér k svojej mame.
Moje dcéry na mňa zabúdajú… Iste, aj Viera, aj Lucia mi raz do týždňa zavolajú, ale telefónne linky sú chladné. Neosobné. Nevidím ich tvár, oči… nemôžem ich objať. Ani svojich vnukov…
Viera je učiteľka. Má rada svoju prácu, rodinu. Len dcéra Liv dospieva akosi prirýchlo.
Lucia je matka dvoch malých chlapcov, ktorí potrebujú veľa lásky a pozornosti. V manželovi Tomášovi však oporu nenachádza.
Najmladšia Ema je slobodná. V láske sa jej nedarí, ale stále verí, že raz sa dočká.
Tri sestry a mama, na ktorú dvom z nich nezostáva čas. Mama tuší, že pre dobro jej najdrahších treba niečo urobiť, kým nie je neskoro.
„Mám pre vás totiž darček.“
„Darček?“ zneistie Viera. „Ale… veď… nikto nemá narodeniny.“
„Nenarodeninový darček,“ usmeje sa mama a ukáže na obálku, ktorá je položená na stole.
„Obálku?“ spýta sa Lucia s nepochopením.
„Obálku,“ prikývne pokojne mama.
Viera ju berie do rúk a zbledne ako krieda. „Závet?“
„Tak, tak, moja.“
„Si chorá?“ vyplaší sa Lucia. Jej tón znie, ako keď bola malá.
„Nie, moja. Chvalabohu nie. Ale… človek nikdy nevie a chcem byť pripravená…“
„Pripravená na čo?“ spýta sa zaseknuto Ema. Závet? Preboha, znie to tak hrozne! Tak… konečne. Čo to mame napadlo?
Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Judita Hansman:
„Táňa Keleová-Vasilková prináša výstižne zachytenú realitu každodenného života, s ktorou bojujú takmer všetky ženy,“ hovorí Bibiana Vaculová zo siete kníhkupectiev Knihy pre každého. „Príbeh troch sestier na mňa veľmi zapôsobil, miestami smutný, a pripomína nám, že život býva niekedy krutý aj krásny zároveň. A práve taká je aj táto kniha.“
Novinka Tri sestry vychádza v rámci celoslovenskej akcie Knižný kompas – Vaša cesta ku knihám. Desiatky slovenských aj svetových hitov. Slávne a známe mená. A čítanie, ktoré nebudete chcieť odložiť. Viac na:
Začítajte sa do novinky Tri sestry:
„Boris, prosím ťa, daj si dole tie slúchadlá!“ Viera by naňho najradšej zajačala, no to by situáciu len zhoršilo. Stačí pozrieť na chlapcov výraz a je jej jasné, že má bojovú náladu. Lenže na boj treba prinajmenšom dvoch.
„Prečo?“ Modrý pár očí, čo už teraz, v štrnástich, lámu dievčenské srdcia, polovica triedy je doňho pobláznená, na ňu drzo hľadí.
„Pretože nepočuješ, čo hovorím. A po víkende ťa z toho vyskúšam.“
„Mám termín?“
„Presne,“ prikývne Viera.
„To sa môže?“
„To si píš, že môže,“ odvetí Viera bez mihnutia oka, trieda zašumí potlačovaným smiechom.
Prebehne očami po dvadsiatich štyroch hlavách svojich žiakov, detí, ktoré učí už štvrtý rok. Okrem troch, ktorí priebežne pribudli, ich pozná od desiatich rokov. Vtedy boli deti, teraz sú na rozhraní. Nepatria nikam. Lomcuje nimi puberta a nie vždy si s ňou vedia poradiť. A majú to oveľa ťažšie než ona. Uvedomuje si to takmer každý deň. Ona bola v ich veku ešte dieťa. Teraz, v tomto modernom a nie vždy pôvabnom svete, kde majú dostupné všetky informácie, o svoje detstvo predčasne prichádzajú. Z internetu a z televízie vedia aj to, čo by ešte nemali. Nemuseli. Závisí aj od rodiny, v akej vyrastajú. No, skrátka, majú to ťažké, pomyslí si Viera a vracia sa k výkladu. Na Borisa, ktorý si slúchadlá zložil, sa nezabudne žiarivo usmiať. Tento boj vyhrala. Ďalší nemusí. Závisí to najmä od jeho rozhodnutia. Znie to zvláštne, ale klamala by sama seba, keby si navrávala opak. Milý usmievavý chlapec sa zmenil na nevyspytateľné klbko emócií. Niekedy žiari dobrou náladou a zabáva všetkých v triede vrátane učiteľov, inokedy je až desivý. Drzý, papuľnatý, človek nikdy nevie, ako zareaguje… kam až zájde. Nečudo. Mama pred rokom opustila rodinu. Manžela a dvoch synov. Len tak. Rozhodla sa, že stačilo. Že potrebuje žiť. Otec zapíja žiaľ… a chlapci zostali napospas. Nie je nikto, kto by im veci vysvetľoval, usmerňoval v tom, čo by sa robiť malo a čo nie. V ich veku je to nebezpečné… môže to poznačiť celý ich život. A ktovie, možno sa z toho otrasú a vyrastú z nich úžasní ľudia. Pracovití a spoľahliví.
„Pani učiteľka!“ hlási sa Beáta, dievča so zelenkavými očami a nosom plným pieh.
„Áno, moja?“
„Môžem dostať aj ja termín?“
Viera s úsmevom pokrúti hlavou. „Máš tam už tri jednotky, a to je len október.“
„Ja viem, ale ja mám rada jednotky.“
Trieda vybuchne v smiech, Viera im to nemôže mať za zlé. Beátka to občas s tou svojou jednotkovou mániou preháňa. Teraz v nej dominuje detská radosť z každého úspechu, no Viera tuší, že v dospelosti sa zmení na ambicióznu karieristku. Dievčatko, ktoré odzbrojuje svojou čistotou, zmizne… Možno na tom nie je nič zlé, preblesne jej hlavou. Nemusíme všetky kočíkovať… Myšlienka ju privedie k Eme. Už má na dieťa päť minút po dvanástej. No nechce o tom hovoriť. Naopak, tvári sa, že jej život je presne taký, aký chcela. Slobodný. Voľný. Bezpečný. Pred rokmi jej povedala, že netúži po manželstve, pretože nechce riskovať. Keď na ňu Viera v nepochopení vyvalila oči, pokračovala:. „Je to lotéria, sama vieš. Lotéria, ktorá môže skončiť rozkrájaným srdcom. Ďakujem, ale neprosím si.“ Viera vtedy zostala ako obarená. Chcela sestre vysvetliť, že je to trocha inak a že ten risk stojí za to, ale nedostala sa k tomu. Ich rozhovory sú vždy rovnaké. Len do niečoho zabŕdnu… a zostanú na povrchu. Akoby aj nie, pomyslí si rozladene. Vídame sa tak zriedka…
Keď sa žiaci upokoja, Viera pokračuje vo výklade bez ďalšieho prerušenia, osud kráľovnej Alžbety sa jej podarilo dorozprávať. A zdalo sa, že mnohé deti aj zaujal. Teší ju to.
Zazvoní, schytí svoj blok a usmeje sa. „Tak, vidíme sa zajtra na hodine slovenčiny. A nezabudnite, že v pondelok máme triednickú hodinu. Na nej doriešime, čo treba.“
Vychádza z triedy, dobehne ju Janka. Drobná ako osemročné dieťa, o to výbojnejšia. Tá sa v živote nestratí. Vždy bude poznať svoju hodnotu a cestu, ktorou sa pobrať. Ak sa niečo nepokazí. Vždy sa môže čosi prihodiť. Čosi, čo prekríži tvoju životnú cestu… a bolesť ti bude denne vyrážať dych. Pozná to… zažila to. A hoci už prebehlo veľa rokov, sú chvíle, keď to ešte zabolí.
„Áno, moja?“
„Mamina vám napísala mail,“ začne dievča. „Zajtra neprídem do školy, ideme do Tatier.“
„Dobre,“ prikývne Viera. „Myslím, že budete mať pekné počasie, tak si to užite.“
„Ocko by chcel vyjsť na Kriváň.“
„Tak držím palce,“ postrapatí jej hebké vlásky. Janka jej prirástla k srdcu. A vlastne – ktoré z detí nie? Všetky si obľúbila, každé z iného dôvodu. Iste, občas z nich býva vyčerpaná, piatky odučí už len silou vôle, no deti a učenie má rada. „Budeš vládať?“
„Budem,“ odvetí Janka bez zaváhania, Viera jej na chvíľku až zazávidí. Tá sebaistota je očarujúca… a Janka by ju pokojne mohla rozdávať. Zásluhu má na tom jej rodina, pomyslí si Viera, keď prechádza chodbou do kabinetu. Vládne v nej láska a harmónia. Veci, ktoré sú v živote potrebné rovnako ako soľ. Aj moja je taká… len… Len.
„Tomáš, prosím ťa, mohol by si chlapcov trocha usmerniť?“
„Prečo ja?“ ozve sa od televízora.
„Lebo ja dokončujem večeru.“
„A čo im mám akože povedať?“
Lucia vletí do izby a pozerá na manžela, akoby ho videla prvý raz. Vlastne, ak má byť úprimná, posledné mesiace naňho takto hľadí deň čo deň. Alebo je to už dlhšie? Zakaždým rozmýšľa, prečo je tu. V tomto byte… v jej živote. Prečo si ho pred vyše desiatimi rokmi vybrala za životného partnera. Čo som na ňom videla? Čím mi učaril? Dobre to vie… Vedel sa krásne smiať a ešte krajšie bozkávať. V jeho objatí zabúdala na svet. Lenže to už bolo dávno. Zabudol to… rovnako ako ona zabúda na to, prečo je s ním. Je pre ňu čoraz náročnejšie si to pripomenúť. Hoci sa na prvé zdanie nezmenil, je rovnako príťažlivý a šarmantný ako v deň, keď sa zoznámili, ona vie, aká je pravda. Chladí… on chladí. Úsmev a šarm si minie v robote, pre rodinu nezostanú ani zvyšky. Po návrate z práce spolu so sakom zhadzuje muža, ktorého milovala. Naozaj som ho milovala? zapochybuje. Nebolo to len očarenie? Povzdychne si. Zbytočné úvahy. Majú dvoch malých synov, byt a hypotéku. Už je neskoro o tom rozmýšľať.
„Majú si robiť domáce úlohy. A Samkovi treba aj pomôcť.“
„Už je veľký,“ odvrkne Tomáš a ďalej sedí.
„Veľký?“ Lucii sa zahmlí pred očami. Ako môže byť sedemročný chlapec veľký? A ty si potom čo? Starec? Takmer to vysloví, no rýchlo to prehltne. Nechce sa hádať. Je unavená… Vlastne je ustavične unavená. A na príčine nie je ani jej robota, ani nekonečná práca v domácnosti alebo chlapci, ktorí ju občas vedia poriadne uťahať, ale jej život. Život s mužom, ktorého prestala ľúbiť… Stuhne. No náhle vie, s neochvejnou istotou vie, že je to tak. Bolo by zbytočné si klamať. „Je prvák,“ pripomenie manželovi, akoby na to zabudol.
„So mnou sa nikto nebabral.“
„Viem,“ odvetí. „Aj to, že na svoje detstvo nerád spomínaš.“ Na rozdiel od nej. Spomienky má uložené v hlave ako farebné obrázky, ktoré občas vyťahuje a prezerá si ich. S ľútosťou, lebo to bolo už tak dávno, že začínajú blednúť, ale aj s radosťou, lebo ich vlastní. Jej detstvo bolo plné lásky a smiechu. Sú chvíle, keď jej príde za ním tak ľúto, až sa nevie nadýchnuť. Je preč… a občas ju gniavi pocit, že všetko krásne z jej života zmizlo. Vtedy až stŕpne… pretože nevie, ako má žiť ďalej.
„Bože, si nechutne múdra!“
„A ty nechutný!“ A je to tu zasa, povzdychne si. Zasa hádka. Každý deň… každučký deň. Nechcem to! Ale čo mám robiť? Ako to zmeniť? Ako ho zmeniť? Vie, že sa to nedá. Štyridsaťročného chlapa nezmení. Nech by robila čokoľvek.
„Ten tón si nechaj!“ vyštekne Tomáš.
„Pred sekundou si mal ešte horší!“
„Neznášam, keď sa tváriš, akoby si zhltla všetku múdrosť sveta!“
„Bože, Tomáš,“ pokrúti hlavou Lucia, „len som ťa poprosila, aby si dohliadol na chlapcov.“
„Nebudem ich rozmaznávať!“
„Rozmaznávanie a výchova sú dve odlišné veci.“
„No, a zasa mudruješ!“ vybuchne. „Kedy s tým dáš pokoj?! A kedy bude večera?“
„O pätnásť minúť.“
„Môžeš mi vysvetliť, prečo ti to trvá tak dlho?“
Zle som počula. Iste som zle počula. Predsa sa ma nemôže pýtať na takú sprostosť.
„Zapekám zemiaky, to nejde rýchlo. Jedine, ak máš rád surové.“
Tomáš na ňu zlostne fľochne a zostáva sedieť.
„Tomáš!“
„Choď ty! Zemiaky máš v rúre, aj tak nemáš čo robiť.“
„Rajčinovú polievku a šalát.“ Prečo mu odpovedám? Prečo sa na to jednoducho nevykašlem? Možno ju k tomu núti čosi skryté v nej. Maličký kúsok, čo verí, že oni dvaja majú šancu žiť aj inak.
„Nemám rád rajčinovú polievku!“
„No chlapci ju zbožňujú.“
„Chlapci!“ rozhodí Tomáš rukami a vstáva. Lucia si nečujne vydýchne, predsa len sa rozhodol ísť za synmi… on však zamieri do predsiene.
„Kam ideš?“ vysúka zo seba šokovane.
„Do krčmy. Dať si poriadne jedlo.“
„Ale…“
Buchnú vchodové dvere, už mu nestála za pozornosť.
„Kam išiel ocko?“ vyzvedá Samko, zmenšená kópia svojho otca.
„On…“ Bože, čo mu mám povedať? „Ešte musel skočiť do práce.“
„Aha… A kedy bude večera?“
Ešte aj ty začínaj! vzbĺkne v duchu Lucia, no ovládne sa. „O chvíľku. Domáce úlohy už máš?“
Samko sa poškriabe za ušami: „E…“
„Takže nie,“ povzdychne si Lucia, rýchlo skontroluje zemiaky a spolu so synom ide do detskej izby. Rajčinová polievka nebude, úlohy sú prednejšie. Myslí na svoje sestry. Tie sa majú… Viera má dospelú dcéru a Ema slobodu. Menila by som s nimi, v okamihu by som menila. Ešte šťastie, že ani jedna z nich to netuší. Sme spolu málo… a ja som navyše výborná herečka.
