„Táto knižka je môj splnený sen,“ usmieva sa Michaela Ella Hajduková, ktorá má na konte už viacero mimoriadne úspešných kníh ako ZlatovláSSka, Draculova žena, Tanečnica, Dorianova kliatba, či nepriznaná. „Okrem vojnovej knihy som kedysi veľmi túžila napísať niečo nadprirodzené, ale prirodzene prepojené s reálnym svetom. Trochu temné, trochu vášnivé a tiež aspoň trochu originálne. Ale nemala som námet a tak som si počkala, kedy to príde…“
A prišlo to.
Zoznámte sa s mystickými bytosťami. Vstúpte do ich sveta a zažite ich na vlastnej koži prostredníctvom tohto jemne pikantného a mystického príbehu.
Rekviem pre anjela.
Arienne Rossettiová, známa speváčka, mala byť pre violončelového mága Niccola Lombardiho iba ďalším menom v jeho dlhom zozname žien, ktoré mu podľahli. Ani jeho nočný podnik Podsvetie a niekoľko Tajomstiev lady Styx jej tak nezamotajú hlavu ako práve samotný Niccolo.
Tajomný, príťažlivý muž vytvára pre ňu snové zmyselné ilúzie, v ktorých ju pokúša a zvádza, no ona mu v nich uniká. Jeho rukám a očiam však nedokáže odolávať. A tak ju Niccolo postupne čoraz viac vťahuje do svojho vábivého sveta, kde vládne túžba a kde láska nemá miesto. Až doteraz. Kto sa však napokon spáli viac? Inkubus či ľudská žena?
Na začiatku Michaela len tak uvažovala, aké nadprirodzené bytosti by v príbehu využila. Upírov Michaela zavrhla okamžite. Pokračovala vylučovacou metódou a došla k inkubom a sukubám. „A hneď sa ukázalo, že to bude eroticko – mystická kniha, keďže sú to sexuálni démoni,“ šibalsky sa usmieva autorka.
Zároveň vymyslela i Taliansko. Veď kam inam „ubytovať“ bohémske bytosti, milujúce umenie a všetko luxusné a krásne? Vymyslela hierarchiu bytostí, ich schopnosti i históriu. „Taliansko nebolo tak celkom náhodnou voľbou. Milujem tú krajinu. Videla som všetky mestá, ktoré opisujem v knihe. Okrem ostrova Capri, to je zatiaľ môj nesplnený sen,“ dodáva Michaela Ella Hajduková.
V historickej časti sa zoznámite so šľachtičnou Isabellou, ktorú trápi čosi, čo v jej čase, v 17. storočí vo Florencii, nevedia vyriešiť ránhojiči, šarlatáni, ani vážení doktori. Príbeh Isabelly sa vinie dejom, ale až neskôr odhalíte súvislosť, ktorá prepojí súčasnosť s minulosťou.
zaujímavá je aj jedna z vedľajších postáv. Giacomo Casanova je večne živý inkubus. Veď komu inému by sa tá rola hodila viac?
Príbeh Rekviem pre anjela je rozdelený do dvoch častí a je tým najdlhším a najprepracovanejším príbehom, aký kedy Michaela napísala. Prvá verzia mala dokopy viac ako tisíc strán. „Skutočne som si na tom dala záležať, nechcela som vytvoriť len „erotickú knihu“, chcela som napísať silný príbeh, ktorý čitateľom utkvie v mysli na veľmi dlho. Dúfam, že sa mi to podarilo,“ dodáva skúsená a obľúbená spisovateľka.
Začítajte sa do novinky Rekviem pre anjela:
Hlboko pod hladinou oceánov, v nepreniknuteľnej čiernej tme, kam sa neodvážia ani morské živočíchy, je temné miesto. Obrovské, rozsiahle útesy plné skalných terasovitých palácov. Rady mocných stĺpov so zdobenými hlavicami a kamenné strechy obrastá podmorská zeleň. Na prvý pohľad sa zdá, že je to miesto zakliate v čase. No je chránené nepreniknuteľnou stenou, ktorú nevidieť. Za ňou bujnie život.
A prebýva to najkrajšie zlo.
V rozľahlej sieni najhonosnejšieho zo skalných palácov znela hudba a všetci sa zabávali. Zo stropu padali na steny čierne drapérie pretkané zlatom, lemujúce slepé okná. Tóny ponurej rýchlej hudby podfarbovali plamene. Zvíjali sa vo vzduchu, vládli im polonahí muži s čiernymi šatkami previazanými očami. V rukách mali reťaze so zapálenými koncami, ktorými točili a vo vzduchu vyčarúvali pôsobivé obrazce z ohňa. Baviaca sa spoločnosť jedla, pila a sledovala mužov, ktorí pre zábavu krotili plamene.
Muž v zlatej maske a čiernom rúchu sedel pohodlne na zdobenom stolci a sledoval ženu po svojej pravej ruke. Vedela, že to robí, ale nereagovala hneď. Tvárila sa, že si prezerá bohato prestretý stôl a čokoládovú fontánu obloženú kúskami ovocia. Potom zodvihla čiernou predĺženou linkou obrúbené oči a rozhliadla sa po priestore. Kamenné steny zdobili svietniky plné sviec, so záujmom sledovala tancujúce plamienky nad knôtmi. Zámerne nechala knieža čakať, vedela, že ona jediná si to môže dovoliť.
Pohľad sa jej pristavil na veľkom akváriu vsadenom v kamennej stene. Práve doň vkĺzli tri inferie. Tancovali ladne, odeté iba v žiarivých plameňoch. Mnoho mužov si ich prezeralo a určite uvažovalo nad tým, kedy skončia. Krútili sa vo vode a plamene za nimi viali ako šaty.
Celej parádnej miestnosti dominovali žiarivé farby. Žltá, oranžová, ohne a zlato.
Napokon to nevydržal a natiahol k nej ruku. Prešiel prstami po jej nahom pleci a skĺzol nimi na rameno. Inú ženu by z toho letmého dotyku iste obsypali zimomriavky. Nie však ju. Avšak dosiahol, čo chcel. Pomaly otočila tvár k nemu.
„Dostal som chuť na čokoládu,“ prižmúril oči za zlatou maskou a ona sa pousmiala.
„Iste, tvoje želanie je mi rozkazom.“ Majestátne vstala a pomalými pohybmi si rozopla plochý plátový golier žiariaci farbami, ktorý jej zakrýval i zdobil hruď. Položila ho na veľký stolec, z ktorého sa práve postavila, a otočila sa. S pohľadom upreným do očí kniežaťa sa posadila na stôl a potom si ľahla. Zodvihla ruku s náramkami, spôsobne namáčala kúsky ovocia do čokolády a ukladala si ich na svoje polonahé telo.
Vstal, týčil sa nad ňou v čiernom rúchu so zahalenou tvárou a jediným pohybom zbavil jej telo bielej suknice. Zasmiala sa, keď jej chytil ruku a prsty od čokolády nasmeroval do svojich úst. Nahlas zastonala a prehla telo, keď pocítila, ako jeho jazyk tancuje pomedzi jej prsty. Potom sa k nej sklonil a nekonečné minúty ju trápil tým, že jedol z jej tela.
„Najvyšší, prosím o slovo.“
Žena otvorila oči a otočila hlavu vtedy, keď i knieža. Obaja uvideli kľačať pred sebou muža so zlatými vlasmi a zlatou pokožkou.
„Počúvam.“
„Všetko je pripravené, môžete prejsť do arény.“
„Výborne!“ Muž sa narovnal, mávol rukou a ženino telo bolo v okamihu čisté a zahalené bielou suknicou. Pomohol jej vstať, pričom jeden druhého prebodávali veľavravnými pohľadmi. Postavila sa vedľa neho, on vystrel ruku a ona položila svoju na jeho.
„Priatelia!“ zvolal a spoločnosť sa okamžite pozrela jeho smerom.
„Naše Alimoniálie – Slávnosti jedla – tradične pokračujú Hrami. Poďte,“ pohol sa a očarujúcu ženu po svojej pravici viedol so sebou.
Svoj farebný golier nechala prevesený cez opierku stolca.
Milan Buno, literárny publicista
