Rodáčka z Medzilaboriec a autorka temnej romantiky. Aj tak poznáme mnohé Andreu Rimovú, ktorej vyšla nová kniha. Už dvanásta.
Volá sa Modlitba za krutých a hlavná hrdinka Laura miluje farby. V pestrofarebnom svete sa cíti najlepšie a umenie jej pomáha prekonávať aj tie najťažšie údely osudu. Niekedy nám život kladie množstvo prekážok, hádže polená pod nohy, chystá nástrahy…a je dobré, ak máme čosi, čo nás nabíja energiou a pomáha nám postupovať vpred.
Presne také čosi našla Laura…
Detstvo bez otca, matkin odmietavý prístup, nefungujúce vzťahy s mužmi…
Napriek všetkému je Laura šťastná. Práca snov v časopise ďaleko od domova dáva jej umeleckej duši krídla a napĺňa ju. Všetko sa zmení v momente, keď sa jej mama zraní pri páde a je odkázaná na dcérinu pomoc. Laura sa po dôkladnom zvážení rozhodne odcestovať domov. Jej motiváciou nie je mamino skoré uzdravenie, ale tajný ateliér, ktorý si zriadi na povale domu. Tam sa konečne naplno oddáva svojej veľkej vášni a tvorí abstraktné obrazy.
Náhodné stretnutie s bývalým spolužiakom Viktorom v nej rozpáli oheň túžby po láske, ale zároveň podnieti zvedavosť a začne sa zaujímať o rodinné tajomstvá.
Prečo otec odišiel a viac sa neozval?
Prečo je mama studená ako Aljaška?
Známy a úspešný maliar Krištof vidí v Laurinej tvorbe potenciál a navrhne jej spoluprácu. Zdanlivo jednoduchý príbeh ženy, ktorá sa dotýka svojho sna, narušia pravda a zákerný vrah. Vtrhnú do jej života v tej najnevhodnejšej chvíli. Laure začína byť jasné, že život je radosť a zároveň boj a že niekedy nám zostanú len modlitby za krutých…
Modlitba za krutých je typická rimovka, v ktorej nechýba láska, nádej, smútok, ale aj tajomstvá z minulosti a tiež krimi zápletka. Napínavé čítanie, pri ktorom vám možno napadne – aké vzťahy mám vlastne so svojimi najbližšími? Naozaj sú úprimné a čisté?
Začítajte sa do novinky Modlitba za krutých:
„Musím ti dočasne skrátiť úväzok. Je to nevyhnutné opatrenie, Laura. Len sa pozri okolo seba,“ naznačil rukou polkruh v priestore rozdelenom na niekoľko menších kancelárií.
„Vyzerá to tu katastrofálne. Budova je v zúfalom stave a neustály výpadok počítačov spôsobuje čoraz väčšie problémy.
Keby mi nepomohol Fero, boli by sme v háji. Posledné číslo by nevyšlo kvôli sračkám s týmito haraburdami, ktoré si nezaslúžia oslovenie počítač.“
Odhodlala som sa na priamu otázku. Vo vzduchu totiž visela moja budúcnosť. Práca v časopise Dnešok ma živila.
„Čo presne to pre mňa znamená? Hovor na rovinu.“
„Budeš robiť z domu. Vy všetci. Určite to nepotrvá dlhšie ako dva až tri mesiace, kým to tu dáme do poriadku a zabezpečíme moderné a spoľahlivé fungovanie redakcie.“
Zmocnil sa ma zvláštny pocit. Niečo tu nehralo. „Znamená skrátený úväzok, že krachujeme? Nejde mi to do hlavy, Rado. Budeme pracovať menej ako doteraz. Neodzrkadlí sa to na úrovni časopisu?“
Bez váhania zavrtel hlavou.
„Poviem ti to, lebo si mi ako sestra. Darí sa nám výborne a predávame oveľa viac ako pred pol rokom. Záujem o inzerciu rastie, takže si môžeme dovoliť dať do poriadku naše pracovisko a dokúpiť lepšie vybavenie. Je to nevyhnutnosť.
Náš grafik robí divy a vy redaktori odvádzate skvelú prácu. Mám niekoľko nápadov, ktoré chcem zrealizovať hneď po Novom roku, pretože sama dobre vieš, že musíme ponúknuť viac ako iní, aby sme boli stále v kurze.“
„Keď nám skrátiš úväzok, dodáme ti menej reportáží.
Čím chceš pokryť strany v Dnešku? Hádam nechceš spraviť z neho časopis plný reklám, medzi ktorými sa sem-tam objaví nejaký kvalitný článok. Vždy si bol proti tomu,“ zamračila som sa a poobzerala sa po doterajšom pracovisku.
Mala som to tu rada od prvého momentu, keď som nastúpila do rozbiehajúceho sa projektu spolužiaka a priateľa.
„Nič sa neboj. Obaja vieme, aká dôležitá je reklama, ale nechcem poľaviť. Nie na úkor kvality. Časopis bude obsahovo plnohodnotný aj počas rekonštrukcie kancelárií. Niet sa čoho báť.“
„Stále nerozumiem, čo budeme publikovať.“
„Mám to premyslené. Dáme šancu mladým talentom. Študentom, ktorí si vybrali žurnalistiku, pretože nevedia robiť nič iné, iba narábať so slovom. Blogerom s talentom a silou ohúriť masy čitateľov, ktorí kliknú na ich články,“ vyhlásil víťazoslávne.
„Takže nabehneš na univerzity medzi budúcich novinárov a budeš robiť nábor? Ponúkneš im spoluprácu? Alebo mieniš naháňať blogerov, aby ti prispeli do ďalšieho čísla grátis?“
Prikývol a v širokom úsmeve odhalil rovné biele zuby.
„Urobím to sofi stikovanejšie, ale v podstate áno. Za posledných šesť rokov sme si vybudovali na trhu meno. Podarilo sa nám vyhnúť škandálom aj politike a píšeme o veciach, ktoré ľudí zaujímajú. V každom ročníku sa nájdu vychádzajúce talenty, ktoré to s textom skrátka vedia. Spomeň si na naše štúdium. Koľkí okrem nás dvoch presne vedeli, čo chcú? Možno ešte Fedor a Svetlana. Pre zvyšok bola škola hrou. Potopili svoj potenciál, ak vôbec nejaký mali, hneď na začiatku a tak to potom aj dopadlo. Vidíš, že vo fachu sme len my, ak nerátam Eriku z bulváru. Z nej však nie je novinárka, ale hyena.“
Oprela som sa hlbšie o operadlo stoličky. „Takže chceš získať lacnú pracovnú silu?“
„Bingo. Len na určitý čas, Laura. Nebudú to študenti z posledných ročníkov, ktorí by si hneď po skončení školy nárokovali na prácu u nás. Na to momentálne nie je priestor, aj keď nevylučujem, že si „nevychováme“ niekoho do tímu. Pre študentov a blogerov bude prestíž publikovať reportáže v celoplošnom publicistickom časopise za veľmi symbolickú finančnú odmenu. Pre nás to budú ušetrené peniaze na lepšie vybavenie kancelárií a uľahčenie podmienok práce. Po Novom roku sa pustíme do zaujímavých projektov. Bude to skvelé.“
Prižmúrila som oči. „Si si istý, že s nami počítaš?“
„Neveríš mi?“ vyzeral šokovane.
Mykla som plecami. „To som nepovedala. Keď však získaš kvalitný obsah pre Dnešok za minimum peňazí, načo ti bude niekto, kto vyžaduje plat? Nedáva to logiku.“
„Laura, tento časopis je náš spoločný projekt. Mal som šťastie, že mi pri rozbehu pomohol solventný otec a strýko, ale inak sme vytvorili všetko my. Zabudla si, čím všetkým sme si za tie roky prešli? Nechýbalo veľa a všetko by sme pustili k vode, nebyť toho, že sme tvorili tím a vždy niekto z nás povedal: „Hej, hlavu hore. Zvládneme to.“