Veronika Halgašová
O tebe a o mne
Novinka O tebe a o mne je príbeh o 17-ročnej Kvete, ktorá dva roky po tragickej autonehode má aj vďaka svojráznym kamarátom a silnej vôli i zmyslu pre humor nádej vrátiť do normálneho života. Napriek tomu má pocit, že všetko okolo nej sa rúca: otec podľahol alkoholu a najlepší priatelia, deti zahraničných diplomatov, s ktorými vyrastala, sa čoskoro vrátia do svojich krajín…
Dokáže sa Kveta postaviť na vlastné nohy a nájsť si nových priateľov, ktorí ju budú brať takú, aká je? A podarí sa jej prebudiť v otcovi chuť do života a urobiť hrubú čiaru za minulosťou?
Veľa napovedá už citát v úvode knižky. „Lepšie je zapáliť čo len malú sviečku ako preklínať tmu,“ povedal kedysi Konfucius. Knihy mladučkých autorov v sebe skrývajú nielen potenciál, talent, ale aj čosi navyše, čo už skúsení autori nemajú. Akúsi nevinnosť, priamočiarosť. Halgašovej kniha O tebe a o mne je postavená predovšetkým na dialógoch, ktoré posúvajú dej dopredu, vtiahnu vás…
„Toto som už absolvovala. Mám ti všetko vytárať. Keď sa zaseknem, povieš mi nejakú vymyslenú historku zo svojho života, aby si ma povzbudil. Ja ti prezradím všetko o svojom súkromí, ty mi nepovieš nič o sebe. Budeš ma len počúvať, tváriť sa dôležito, predstierať porozumenie a ja si len zbytočne oživím spomienky. Mne to bude nanič! Nepotrebujem to!“
Sklonila som hlavu a oprela som sa čelom o kmeň stromu. Položil mi na plece ťažkú dlaň.
„Nechcem ti ublížiť a nebudem ti klamať,“ zašepkal.
…no zároveň autorka dokáže ponúknuť na malej ploche pestré a pútavé opisy.
„Na zohnuté koleno mi sadol motýľ. Šteklil ma svojimi drobnými nôžkami a ja som sa bála čo i len nadýchnuť, aby neodletel… Motýľ mi prestal tancovať na koži, roztiahol krídla a pomaličky sa vzďaľoval. Vybrala som sa za ním. Zaviedol ma k potôčiku v lese.“
Prečítajte si úryvok z knihy O tebe a o mne:
Už z diaľky som videla, ako na mňa ten dlháň čaká. Opieral sa o fontánu a pozoroval špičky svojich nových kožených topánok, ktoré som si všimla už ráno. Chcela som na ich adresu niečo ironicky poznamenať, všetku svoju originalitu určenú na ten deň som však už vyčerpala. Zastala som neďaleko od neho, odkašľala som si, aby mi nepreskočil hlas, a pozdravila som ho. Pomaly zdvihol hlavu. V tvári mal začudovaný výraz.
„Ty si naozaj prišla?“ opýtal sa neveriacky.
Nahodila som vražedne seriózny pohľad.
„Práve sa s tebou rozpráva môj duch. Cestou sem ma prepadli mimozemšťania, vycicali zo mňa život a moje mŕtve telo hodili do Dunaja. Prosím ťa, aby si vystríhal zvyšok ľudstva!“
„To som si mohol myslieť… Vedel som, že raz prídu!“ vyhlásil s úsmevom.
„Prečo si si myslel, že neprídem? Ja držím slovo,“ poznamenala som zarazene.
„Nemyslel som si, že mi ho vôbec dáš,“ priznal sa.
„Prečo?“ pýtala som sa ďalej.
Dal si ruky do vreciek a mykol plecom.
„Pôsobíš ako samostatná jednotka… Mýlim sa?“
Teraz sa pýtal on a mne to veľmi zle padlo.
„Nebudem sa vyjadrovať k tejto téme, nie som tu preto,“ odvetila som pokojne, ale vrelo to vo mne aj napriek husej koži.
Víťazoslávne sa usmial.
„Prijmeš moju bundu?“ nesmelo sa po chvíli opýtal.
„Konečne sa pýtaš!“ zasmiala som sa.
Aj on sa zasmial a pomohol mi navliecť sa do svojej tmavomodrej flísovej bundy, ktorá voňala čistotou a kolínskou. Ráno som si tú kolínsku nevšimla.
Bunda mi bola obrovská, obaja sme sa zasmiali, aká som v nej bola utopená. Hravo som si pravou rukou vyhrnula ľavý rukáv, ale keď som to mala urobiť naopak, išlo mi to veľmi ťažko. Mám obmedzenú hybnosť prstov ľavej ruky. Všimol si to a bez slova mi vyhrnul rukáv.
„Blízko je kaviareň. Pozývam ťa na čaj, ak chceš,“ ponúkol sa.
„Áno, ďakujem.“
Tú kaviareň som poznala, sama som sa bála prejsť cez dvere, keď som predtým išla okolo nej – vyzerala príšerne snobsky. Keď som však bola s ním, suverénne som vošla. Bolo tam dosť teplo, no nechala som si jeho bundu, nech trochu rozmrznem.
„Nevieš, koľko je stupňov?“ opýtala som sa po chvíli trápneho ticha.
„Dvanásť,“ odvetil a odpil si z čaju.
„Pozval si ma sem kvôli Zore?“ snažila som sa z neho vytiahnuť dôvod nášho stretnutia.
„Máš dobré dedukčné schopnosti,“ poznamenal.
„Povieš mi o tom aj niečo viac?“
Keby som nebola taká unavená, stratila by som trpezlivosť. Neznášam, keď ma niekto naťahuje ako sopeľ po rukáve, a pritom sa tvári ako Hercule Poirot. Keď na mňa pozrel, mala som pocit, akoby ma od hlavy po päty prevŕtal svojím röntgenovým zrakom. Z jeho výrazu som nevedela odhadnúť, ako sa cíti, ani čo si myslí. Väčšinou to viem.
„Zora je moja nevlastná sestra. Hoci nie sme vlastní súrodenci, pre mňa je najdôležitejším človekom na celom svete. Do Bratislavy prišla už pred pár mesiacmi. Liečila sa z anorexie,“ povedal a tuho zaťal päste.
Jeho slová ma zasiahli do živého, ale neprekvapili ma. Mlčala som.
„V Mikuláši nemala šťastie na kamarátky. Dohodol som sa s otcom a jej mamou na zmene prostredia. Veľmi sa jej tu polepšilo,“ jemne sa usmial.
„To som rada,“ povedala som zachrípnuto.
„Áno, ja viem. Si skvelé dievča, preto som rád, že ste si padli do nôty, a mám pocit, že by si o Zorinom probléme mala vedieť. Ona sa za to hanbí a obávam sa, že ti o tom nepovie tak skoro. Myslím si, že by si jej mohla pomôcť zaradiť sa… do tej správnej spoločnosti,“ vrhol na mňa prosebný pohľad.
V hrdle mi navrela hrča.
„Nie som veľmi obľúbená,“ poznamenala som.
„Ale máš zopár dobrých kamarátov,“ nevzdával sa.
„Dobre, môžem ju zoznámiť so všetkými, s ktorými sa rozprávam. Vlastne s tromi sa už pozná. A zoznámila by som ju s nimi aj keby si nehovoril o nej bez nej.“
Neznášam takéto situácie.
„Nemal som ti o tom povedať?“ opýtal sa.
Výraz v jeho tvári ostal neurčitý.
„Ja len dobre chápem, prečo o tom nechce hovoriť… Chápem aj to, že sa o ňu bojíš. Teraz budem lepšie rozumieť jej reakciám. Viem, na čom som, čoho sa mám vyvarovať… Dobre, že si mi o tom povedal,“ uznala som napokon.
„Pošleš túto informáciu ďalej?“ znova ma skúmal.
„Asi by si sa mi veľmi nepoďakoval,“ zasmiala som sa a rýchlo som dopila mätový čaj.
„Čo ti doma plačú deti?“ spýtal sa ma veselo.
„Máš ešte niečo na srdci?“ nechápala som.
„Asi ma nemáš veľmi v láske,“ poznamenal a znova si odpil. „Bolí to,“ dodal a zatváril sa ako Mickey Mouse.
Rozosmiala som sa.
„O to nejde, iba dnes nemám svoj deň. Mám za sebou nekonečný prírodovedný maratón, útok prváčika, zápchu v jedálni, sloh z francúzštiny a zablatené topánky,“ vzdychla som si.
„No… To je vyčerpávajúce. Najmä ten útok prváčika,“ zasmial sa. „Keby si neabsolvovala toto všetko, neponáhľala by si sa domov?“ spýtal sa, keď znova zvážnel.
„Nerada som s ľuďmi dlho, potom ich omrzím,“ priznala som sa.
Neveriacky na mňa zízal.
„A čo tvoji kamoši na dvore?“
„To je iné… S nimi sa veľmi nerozprávam, teda okrem Ivana, a on je Rus, takže rád filozofuje a… tak.“
„Zora mi ho spomínala. Vraj je to správny chlap,“ povedal.
„Áno, to je. Lenže ani s ním nikto nevydrží dlhšie okrem mňa. Strašne rád všetkých provokuje,“ zasmiala som sa.
„Aj teba?“ zasa sa na mňa pozrel tak čudne, akoby ma hltal očami.
„Nie, mňa nie,“ odvetila som zarazene.
„Si dosť vnímavá,“ zamrmlal.
„Si dosť čudný!“ vyhlásila som.
Zachichotal sa a postrapatil si vlasy. Keď na mňa opäť pozrel, bolo mi jasné, že jeho tak skoro neomrzím.
„Naozaj si čudný,“ zopakovala som rozpačito.
„Aj ty,“ uškľabil sa a pozrel mi do očí tak uprene, až som musela sklopiť zrak. „Chceš ísť domov?“ vyzvedal.
Zdvihla som hlavu, aby som naňho videla, a usmiala som sa.
„Nie,“ odvetila som a bola som rada, že sa nečervenám.
V tej chvíli ma zarazila drzá a drsná krása jeho tváre. Začudovala som sa, že napriek tomu vyzerá tak dobrácky a vľúdne.
Po mojej odpovedi sa doširoka usmial a dopil čaj. Je to čudné, ale znervózňovalo ma, že som pri ňom nebola nervózna. Mlčal, aj keď dopil, zdalo sa mi, že nad niečím rozmýšľa.
„Myslíš na nejakú svoju krásnu pološialenú pacientku alebo len hľadáš spôsob, ako sa ma zbaviť?“ prerušila som ticho, keď už trvalo tak dlho, až som začala driemať.
„Rozmýšľam nad tým, aký je život cynický,“ odvetil po chvíli.
Zrazu som stuhla hrôzou. Nevedela som, čo tými slovami myslí, ale mala som pocit, že som mu klamala, lebo ak vie niečo o mojej minulosti, nedozvedel sa to odo mňa.
Ako decko som si opäť bezmyšlienkovito skryla ľavú ruku za chrbát. Keď myseľ dohnala činy, znova som ju spustila na stôl. Uprene sa na mňa zahľadel a ja som mala pocit, že mu musím všetko povedať, aby medzi nami padli všetky steny nedorozumení. Nechcela som, aby si myslel, že mi šibe. Zhlboka som sa nadýchla, chcela som mu vyrozprávať svoj životný príbeh a… vtom prišla čašníčka.
„Želáte si ešte niečo?“ opýtala sa nás vľúdne, ale neušlo mi, že by oveľa radšej obslúžila jeho ako mňa.
Jano na mňa spýtavo pozrel. „Kvetka?“
„Nie, ďakujem,“ odvetila som zachrípnuto a odkašľala som si.
„Ďakujem, zaplatím,“ usmial sa môj spoločník.
Keď čašníčka položila na stôl účet, automaticky som sa natiahla k taške, aby som vytiahla peňaženku, ale zadržala ma jeho mocná pravica.
„Povedal som, že ťa pozývam, takže dnes platím ja,“ oznámil s úsmevom.
„Tak nabudúce ja,“ mykla som plecom.
Prekvapene na mňa pozrel a ja by som sa najradšej strčila do myšacej diery, lebo mi hneď zišlo na um, že s najväčšou pravdepodobnosťou nemá v úmysle zasa sa so mnou stretnúť. Dala som si však pozor, aby sa mi výraz v tvári nezmenil, nech sa nestrápnim ešte väčšmi. Vzhľadom na tieto pocity ma jeho odpoveď dosť prekvapila.
„Nabudúce – to znie veľmi dobre!“ vyhlásil spokojne a vložil peniaze do koženého puzdra.
Prepitné bolo vyššie ako účet.
„Kde si bol, keď som brigádovala v reštaurácii?“ opýtala som sa so smiechom, keď sme vyšli von.
„Asi som vykrádal banku,“ zaškeril sa.
„Hneď si mi bol podozrivý…“
Zasmial sa a skúmavo si ma premeral.
„Kam pôjdeme?“ opýtal sa.
Toto ma fakt zarazilo.
„Nechcel si sa ponáhľať domov a postarať sa o Zoru?“
„Nie, to som nemal v pláne. Zora je v poriadku, ibaže jedálenský zápach, ktorý sa šíri po celej škole, jej mohol uškodiť, preto zostala doma. A ak by sa jej predsa len pohoršilo, nejaké šikulky vymysleli zázračné hovoriace škatuľky s názvom mobil a vytrieskali z toho pekné prachy,“ povedal.
„Zaujímavé… Takže tí nemuseli vykrádať banku ako niekto,“ nadvihla som obočie.
„Neboli dostatočne originálni, tak museli makať a prišli o srandu,“ mykol plecom.
„Jasné, umrieť na starobu musí byť hrozná nuda… Ozaj, môžeš vymyslieť ty, kam pôjdeme? Môj prídel duchaplnosti a originality na tento deň sa vyčerpáva rapídnou rýchlosťou,“ priznala som.
„Takže sila mozgu sa stráca… A čo sila nôh? Vládzeš do Medickej?“ opýtal sa.
„To zistím,“ usmiala som sa.
Opätoval mi úsmev a ponúkol mi rameno.
„Mimochodom, tá bunda ti pristane.“
„Žartuješ?! Vyzerám v nej ako sfúknutý matrac v Stredozemnom mori.“
„To nepopieram, ale aj tak sa ti hodí,“ povedal, potom sa zasmial a zavrtel hlavou.
„Nie je ti bez nej zima?“ opýtala som sa previnilo po chvíli. Akurát sme totiž stáli na priechode a zafúkal studený vietor.
„Nie, nelám si s tým hlavu. Tú bundu som vzal pre teba. Vedel som, že nemáš šancu zaobstarať si niečo teplé,“ vysvetlil.
Snažila som sa zhypnotizovať zeleného panáčika na semafore. Keď konečne zasvietil a prešli sme na druhú stranu, Jano zastal, položil mi ruky na plecia a znova na mňa vrhol prosebný pohľad.
„Čo si mi chcela povedať predtým, ako prišla čašníčka?“
Tón, akým to hovoril, ma načisto dostal. Zdalo sa mi, že sa o mňa bojí alebo čo. Mala som pocit, akoby mu na mne záležalo…
„Všetko,“ odvetila som prosto a do očí sa mi nahrnuli slzy.
Znova sme sa pohli. Prešli sme popri zelovoci na druhú stranu cesty, obišli sme partiu bezdomovcov a vošli sme do Medickej záhrady.
„Povieš mi to teraz?“
Zrazu som mala pocit, že mu nič nemôžem prezradiť.
Aký je to vzťah? Ja mu poviem všetko, on mne nič. To je vzťah psychológ – pacient.
„Nie,“ odpovedala som rázne.
„Prečo?“ začudoval sa.
Teraz som sa mu ja skúmavo zahľadela do tváre.
„Toto som už absolvovala. Mám ti všetko vytárať. Keď sa zaseknem, povieš mi nejakú vymyslenú historku zo svojho života, aby si ma povzbudil. Ja ti prezradím všetko o svojom súkromí, ty mi nepovieš nič o sebe. Budeš ma len počúvať, tváriť sa dôležito, predstierať porozumenie a ja si len zbytočne oživím spomienky. Mne to bude nanič! Nepotrebujem to!“
Sklonila som hlavu a oprela som sa čelom o kmeň stromu. Položil mi na plece ťažkú dlaň.
„Nechcem ti ublížiť a nebudem ti klamať,“ zašepkal.
Prudko som sa obrátila.
„Nepotrebujem psychológa,“ oznámila som pevným hlasom.
„To hovoria všetci,“ s úsmevom si rozstrapatil vlasy a chytil ma za ruku.
xxxxxxxxxxx
O tebe a o mne: http://www.bux.sk/knihy/210653-o-tebe-a-o-mne.html
