V knihe Aj blondínky to vedia nájdete desiatky úsmevných príbehov, ktoré zozbierala známa šoubiznisová redaktorka a autorka knižiek Marika Studeničová. Ponúka 6×9 postrehov zo života, ktoré vás rozhodne pobavia. „Hoci som blondína, chápem pointu celkom rýchlo,“ pobavene tvrdí Marika, „aj keď faktom je, že niektorým vtipom celkom nerozumiem. Môj známy vraví, že farba vlasov napovie…“
Ale možno to tak vôbec nie je. Všetko je totiž uhol pohľadu a aj autorka sa drží troch zásad:
1. Nevrav, že je niečo škaredé, pretože pre druhého to môže byť to najkrajšie na svete.
2. O žiadnom chlapovi nepovedz, že je otrasný, lebo pre inú ženu môže byť pánom Božským.
3. Neohŕňaj nosom nad jedlom. Povedz, že ti nechutí, pre niekoho môže byť najlepšou delikatesou pod slnkom.
A tak je to so všetkým.
Prečítajte si dva príbehy z novinky Aj blondínky to vedia:
Asi som fakt blondína!
Pokazila sa mi práčka. Tak volám do opravovne. Keď poviem základné informácie o tom, čo sa s ňou stalo, pani na druhej strane telefónnej linky mi dá na výber. „Môžeme prísť pozajtra, vyhovuje termín osem desať alebo radšej desať dvanásť?“ Vyberám si ten osem desať, to stihnem prísť aj načas do práce.
V inkriminovaný deň ide dcéra do školy autobusom, ja čakám na opravára. Je osem pätnásť a jeho nikde. O osem tridsať to začína vo mne vrieť. Káva je vypitá, končí sa aj Teleráno – to už je osem tridsaťpäť. Volám do opravovne na dispečing. Pani ma informuje, že opravár je už na ceste ku mne. Pre istotu mi dala naňho mobilné číslo. Skúšam mu volať – nezdvíha. Asi je fakt na ceste. Tak čakám ďalej. O deviatej to zabalím. Musím do práce. Sadnem do auta a riskujem pokutu, za jazdy totiž volám do opravovne, že som odišla a chcem si dohodnúť náhradný termín. „Pani zlatá, ja nemôžem čakať hodinu, to je pre mňa veľký luxus, váš kolega mal prísť o osem desať,“ pripomínam jej.
Pani na druhom konci na sekundu-dve zmĺkne a potom vraví: „Ale on nemal prísť na osem desať, mal prísť medzi ôsmou a desiatou!“
Teraz zmĺknem ja. „Aha,“ hlesnem, lebo neviem, čo na to povedať. Nuž čo, chyba lávky, nerozumeli sme si. Dohadujeme si teda iný termín. „Vyhovuje vám zajtra, osem – desať alebo desať – dvanásť?“ pýta sa ma. Už sa nedám nachytať. „Pre istotu radšej presne na ôsmu,“ poviem. Pani sa zasmeje a súhlasí. Nemôže vedieť, že som blondína. Ale niekedy mi to fakt sekne…
Rozprávka?
„Chlapi sú svine!“ vyhlásila mladučká kolegyňa, keď dopísala článok o rozchode prominentného páru. Samotné konštatovanie ma nevyviedlo z miery natoľko ako jej poznámka, že vie, o čom hovorí. S takýmto poznaním mužského sveta si mladé žieňa ťažko nájde partnera. Tiež viem, o čom hovorím. Navyše, ako milovníčka seriálu Sex v meste viem aj to, že nájsť Pána Božského je mravčia práca. Hotové galeje. Zato potom ten happyend! Ak totiž raz stretnete gaunera, trvá dlho, kým pripustíte, že tento zmutovaný gén nemusí byť súčasťou genetickej výbavy všetkých mužov. Starú rozprávku o tom, že zasadí strom, postaví dom, splodí s vami syna a budete žiť šťastne, až kým nepomriete, môžete aj nemusíte brať vážne. Podozrievať každého chlapa, že to s vami myslí úplne inak, ako si myslíte, však môže byť cesta k slobode. Tak ako v tej novodobej rozprávke: Spýtalo sa raz dievča chlapca: „Chceš si ma vziať za ženu?“ Chlapec odpovedal: „Nie!“ A tak dievča žilo šťastne na veky vekov a bez výčitiek svedomia si kupovalo handry, kozmetiku, chodilo do divadla a tancovať. Cestovalo, malo kopu priateľov, pilo martini a vždy malo poriadok v byte. A nikdy nemuselo variť. Koniec rozprávky. Ale späť do reality. Napriek výroku mojej mladej kolegyne, vlastnému poznaniu, sledovaniu seriálu Sex v meste a novodobým rozprávkam si optimisticky myslím, že chlapi nie sú… Však viete čo.
Viac o knižnej novinke Aj blondínky to vedia.