Ivana Ondriová vie písať romány pre ženy, aj mrazivé trilery, napínavé príbehy. Jeden taký ponúka – práve jej vyšla novinka Prázdne duše. Doslova počuť kroky štedrého strýka Johnyho, vlastne Jana, ktorý dvom sestrám zmenil navždy život. Je temná noc, na krku cítite teplý dych, po chrbte vám behajú zimomriavky…a hoci ste si mysleli, že je všetko za vami, opäť sa to vracia. Nemilosrdne a naliehavo. Pretože na desivú minulosť sa nezabúda…
Keď sa maloleté sestry Anna a Lucia spolu s otcom nasťahujú do nového domu, aj napriek neprítomnosti schizofrenickej matky, ktorá ich vraj opustila, veria, že už budú šťastné.
Lenže do domu prichádza aj tajomný strýko Johny s kufrom nehanebných saténových košieľok. A navždy poznačuje duše dvoch malých dievčatiek.
Prečo a kto ich pred ním ochráni?
Ak chcú sestry prežiť, musia vziať pomstu do vlastných rúk… A začať žiť odznova niekde ďaleko.
Po rokoch Anna spoznáva záhadného Michala a opúšťa sestru, ktorá naivne verila, že zostanú navždy spolu. Čo ak ale Lucia nie je pripravená na život bez svojej staršej sestry a démonov z detstva? Dokáže nový muž zaplniť prázdne miesto v jej duši?
Ibaže…
Temno je späť. Ktosi neznámy ho znovu votrel do života sestier. Môže za to ich otec? Nezvestná matka? Či choroba, ktorej sa len ťažko vyhnúť.
No je tu aj neznámy muž, ktorý vie o všetkom, čo vtedy pred rokmi Anna s Luciou urobili. Mrazivé spomienky na minulosť sa vracajú a vypýtajú si svoju daň…
Prázdne duše sú zručne napísané. Autorka šikovne prelína časové línie – súčasnosť a obdobie detstva, ktoré sestry tak poznačilo. Pomerne krátke kapitoly prispievajú k dynamike a napätiu. Ondriová výborne narába s emóciami, chvíľami cítite odpor, zhnusenie, trpkosť v duši a bolesť. A tiež nenávisť. Pretože občas sa hrozivých vecí dopúšťajú práve tí, od ktorých by ste to nečakali…
„Bolo to nepríjemné, drvil ma totiž vo svojom medveďom náručí prisilno a navyše strašne páchol. Potom, cigaretami, silnou kolínskou. Štípali ma z toho smradu oči a dvíhal sa mi žalúdok. Zvláštne pri tom ochkal a mľaskal jazykom, prstami mi neprestajne šúchajúc po chrbte. Po chvíľke mi panvou horúčkovito krúžil na bruchu a oblizoval mi konček nosa i zapýrené líce vlhkým jazykom.“
Ivana Ondriová je bývalá novinárka, obchodníčka, žena na materskej. Prešovčanka, ktorá však nikdy nestratila vrúcny vzťah k svojmu rodnému mestečku na severovýchodnom cípe Slovenska, Stropkovu. Tam je jej srdce, celá jej rodina.
„Práve materská a následne rodičovská dovolenka vo mne objavili lásku k písaniu,“ spomína Ivana. „Nie však preto, že by ma výchova dcérky Ninky celkom nepohlcovala a ja som mala toľko voľného času, že som netušila čo s ním. Skôr naopak, nádherné, no vyčerpávajúce dni s dieťatkom, si jednoducho vyžadovali útek z reality do snov. A odvtedy snívam stále. Skúste to so mnou…"
Ivane vyšli už knihy Tu si v (ne)bezpečí, Vlčia hora, Kto skrotí Kláru, Radio Love, Vôňa neba, Nebezpečne očarená, Cudzinca nemiluj, Značka: Neľúbená, Nezvestný, Chlapi na zbláznenie, Milovanie po mexicky a Mladý, sexi a iba môj.
Začítajte sa do novinky Prázdne duše:
TERAZ
Ak by ma zozadu neobjímal, vetrisko sa mi zadrie až pod kožu. Fúkal zo všetkých strán a s nepretržitou intenzitou. Fackoval nás ako nejakých panákov, plieskal nám do pliec a prudko kmásal vlasmi, div ich nevytrhal z našich hláv. Často to tu bolo presne takéto… A na to sa jednoducho nedalo zabudnúť. Divoké. Studené.
A tajomné!
A nielen pre počasie.
Vietor hlasno burácal medzi korunami stromov v lesíku naproti a hrozivo šuchotal v pichľavých kroch divého malinčia. Počula som, ako mi píska okolo uší. Ako sa snaží dostať do mojej hlavy. Rovno do mozgu. Do centra spomienok, ktoré postupne prerážali na povrch…
Zmiznite!
To iba môj milovaný, trochu naivný Peter mohol uveriť, že táto napohľad krásna okolitá príroda v sebe nič neukrýva. Videl, čo chcel vidieť. Presne to, čo si vybájil vo svojej mysli.
„Je to tam také skvostné, och! Som uchvátený, zlatko. Je to nádherné miesto. Neobyčajné. Čo by som dal za to, keby som na podobnom mohol vyrastať aj ja.“
Áno, neobyčajné veru bolo…
„Ten pozemok je jednoducho úžasný. Slnečný, veľký, rovinatý, panebože, ako stvorený na tvoje záhradkárčenie. Tak prečo nie, Lucka? Je to predsa tvoj domov.“
Domov. Trpkosť toho slova som cítila ešte i dnes. Keď mi to Peter pred pol rokom všetko predostrel, ten svoj plán s naším malým domčekom na rodinnom pozemku, na tom, kde sme teraz v tom vetrisku stáli, iba som sa zachvela, záporne pokrútila hlavou a uverila, že to k ničomu nepovedie.
K ničomu konkrétnemu.
Potom mi však pred štyrmi dňami povedal, že dal pozemok s polorozpadnutými múrmi v jeho strede – kedysi domom, v ktorom som istý čas žila – prehodnotiť a že sa naň pôjdeme pozrieť. To už vo mne vzklíčilo hrozivé podozrenie, ktoré ma teraz zvnútra rozožieralo ako kyselina.
Všetko sa tým zničí… Moja vymyslená minulosť, môj život s ním, celá moja budúcnosť s ním.
Som taká hlúpa! Mala som sa tomu pozemku vyhýbať presne tak, ako to robila moja sestra. A všetko pochovať.
Ibaže ja som na to nemala guráž…
„Lucka moja. To miesto je do-ko-na-lé. Fakt. Videl som už kdejaké pozemky. Kadekto ma nahováral na ten či onen.
Preboha, po dome túžim roky. Načo sa tlačiť v tých panelákových králikárňach? Brať si hypotéku na starinu? Nie! My takto žiť nebudeme. Ibaže ceny pozemkov tu v okolí sú závratné! Takto nám všetky peniaze ostanú len na výstavbu, chápeš? Zlatko, zlatko…“ On skutočne veril, že ma presvedčí.
„Nič krajšie ako to miesto si pre naše deti neviem predstaviť. Tak mi povedz, prečo, prečo toľko váhaš?“
Prečo váham? Prečo sem naše deti, ktoré, dúfam, tomuto skvelému mužovi raz porodím, nechcem priviesť?
Lebo toto miesto nebolo nič z toho, čo povedal. Bolo zlé. Temné a pretkané mojou rovnako temnou minulosťou, o ktorej muž za mnou nemal potuchy. Iba veril, namýšľal si, že ju pozná. Dala som mu totiž chabé útržky, ktoré všetko zaobalili. A klamlivo prikrášlili. Dokonca som presvedčila i seba, že môj život pred naším stretnutím pred tromi rokmi bol presne taký.
Hvizd vetra v korunách vysokých starých dubov ma vrátil späť. I jeho ruky, ktoré sa mi odrazu zakradli pod tenký flísový kabát a pohladili vrcholky mojich pŕs.
