Jana Pronská
Prekliata láska
(Slovenský spisovateľ, 2012)
Nekorunovaná kráľovná slovenskej historickej romance nám opäť ponúka strhujúci príbeh zo stredovekého Slovenska. Krásna Seleina, pani Soľnohradu a dedička vzácnych soľných prameňov, právom pokladá svoje „slané dedičstvo“ za prekliate, veď len kvôli nemu prišla o milovaného muža, mladého rytiera Jakuba Šóšu, a ocitla sa v nanútenom manželstve s tyranom a mamonárom Arvanom Révaim. Keď hrad dobyje jeho právoplatný majiteľ a Jakubov brat Ctibor Šóša, Révai zbabelo utečie a Seleinu nechá napospas osudu. Rytier Ctibor, hnaný pomstou za bratovu smrť, je presvedčený, že práve Seleina môže za všetko zlo, čo postihlo jeho rodinu, a tak spočiatku nemá s mladou ženou zľutovania…
Upútavka ku knihe 🙂
Úryvok:
Ležala na zemi schúlená do klbka a chvela sa. Jednou rukou si podopierala vystupujúce bruško, druhou si zakrývala ústa. Bolesť ju nútila kričať, príšerný strach jej však zovrel hrdlo a nepustil von ani ston. Krv sa drala pomedzi prsty, ostro kontrastovala s bielou pokožkou, po kvapkách padala na drahé zamatové šaty.
Nechcela otvoriť oči ani pohnúť hlavou. Nechcela sa dívať na toho netvora. Nechcela už vôbec nič.
Len pokoj.
Spod tuho privretých viečok sa jej tlačili slzy. Stekali po tvári, miešali sa s krvou z rozrazených pier a odplavovali posledné zvyšky hrdosti.
Zlomí ju. Nevie, ako dlho ešte dokáže znášať jeho týranie, koľko času ešte prejde, kým z nej urobí bezduchú vystrašenú stvoru, chvejúcu sa už pri klopkaní jeho čižiem na chodbe.
Každý jeho príchod znamenal bolesť a poníženie.
Každý, aj ten najmenší pokus vzoprieť sa kruto potrestal.
Minúta za minútou sa vliekli, akoby ju chceli trápiť donekonečna. Nepohla sa, ani hlasným nádychom nemohla na seba upútať pozornosť, ak nechcela, aby ju načisto skaličil.
Skrčená v kúte sa zo všetkých síl snažila, aby bola neviditeľná.
Konečne sa z postele ozvalo chrápanie. V desivom tichu manželskej komnaty to pre Seleinu znamenalo vykúpenie. Na chvíľu. Kým nesvitne ďalší deň…
Bolela ju každá kostička v tele, no pomaly sa pozviechala, vyzula si črievice a tichučko našľapovala po chladnej kamennej podlahe. Len ho nezobudiť. Len prežiť ďalšiu bezsennú noc.
Opatrne si sadla na tvrdú dubovú dosku v obločnom výklenku, cez plecia si prehodila kožušinu. Mesiac jasne osvetľoval nočné nebo a cez sklené tabuľky svietil aj do komnaty. Hviezdy žiarili a vôbec sa nestarali, aké trápenia majú ľudia pod nimi, čo sužuje Seleinu, paniu Soľnohradu.
Vzdychla si, zotrela krv z tváre, oprela hlavu o obločnicu a privrela uslzené oči. Hlavne, že dieťa v jej lone je v poriadku. Aspoň dovtedy, kým k nej zase večer nepríde a päsťami jej nevysvetlí, kde je jej miesto.
Celé mesiace znova a znova.
Ako trest za to, že sa vzoprela dobyvateľovi.
Ako nekonečný trest za to, že si dovolila patriť niekomu inému.
Ctibor, syn baróna Šóšu, stál pred zhromaždeným davom s rukami zovretými do pästí, očami hnevlivo blýskal po prítomných. V preplnenej dvorane Cejkova bolo dusno, nikto sa neodvážil zdvihnúť zrak, nikto neprotestoval, všetci mlčky, so sklonenou hlavou znášali Ctiborov zúfalý krik.
Nie, takéto zvítanie si nikto neželal.
„Prečo ste mi to neoznámili?!“ zvolal a päsťou tresol po stole, až na ňom všetko podskočilo.
„Je nám to ľúto, môj pane! Ale naši poslovia ťa nevedeli nájsť,“ ohradil sa kastelán Imrich Faborič, starší muž s dobráckym výrazom v tvári. Kajúcne klopil oči, no syna svojho pána sa nebál aj napriek tomu, že Ctiborov srditý pohľad dokázal roztriasť kolená onakvejším rytierom.
Najstarší syn baróna Šóšu stratil brata, otec mu ležal na smrteľnej posteli, Soľnohrad, dedičné sídlo patriace jeho rodine už odnepamäti, a s ním aj panstvo a soľné bane padli do rúk nepriateľovi. Mal plné právo žialiť a zúriť.
Kastelán vedel, že zaťatá čeľusť a ruky zovreté do pästí sú len prejavom smútku, trpkosti, hnevu a bezmocnosti.
„Nevedeli ma nájsť?!“ kričal Ctibor a tvár sa mu vraštila čoraz väčšmi. „To je všetko, čo mi povieš, Imrich? Vari si nevedel, kde som? Vari som bol zalezený niekde v diere ako potkan? A ty, drahý švagor? Kde si bol, keď sme prišli o majetok?!“ Ctibor sa náhle obrátil na svojho švagra Mateja Kelečéniho, zemana z Pozdišoviec, a ten zbledol ako stena.
Ctibor bol od neho o hlavu vyšší a takmer dvakrát taký ťažký aj bez brnenia. Nikdy nechápal svojhlavú sestru, čo na tom polochlapovi vidí.
„Stál som po boku tvojho otca, Ctibor!“ Matej pozbieral všetku odvahu a začal sa brániť. Vystúpil dopredu, obišiel kastelána i jeho pobočníka a postavil sa pred Ctibora. Bojovne zdvihol hlavu a pozrel mu rovno do očí. „Kým si ty, milý švagor, zbieral slávu na hraniciach, my sme zachraňovali rodinné dedičstvo! Poslali sme po teba štyri razy, no ty si neprišiel…“
Nebývalá Kelečéniho trúfalosť a výčitky na chvíľu zarazili aj Ctibora. Jeho hnev sa zmiernil, ale silný, neodbytný pocit viny mu vzápätí zatemnil mozog. Schytil švagra za chlopňu kabátca a zatriasol ním.
„Kto si myslíš, že si?! Ako sa opovažuješ so mnou takto rozprávať, Kelečéni!“ zrúkol a odsotil ho. „Ty…“
„Kroť svoj hnev, môj pane! Neprávom sa vŕšiš na zemanovi, na tom, čo sa udialo za posledné tri roky, nenesie vinu nikto, ani on, ani ty! Nikto!“ zakročil kastelán ostro, ale to už Matej Kelečéni i jeho muži opúšťali dvoranu. Postupne sa vytratili všetci, až napokon zostal iba kastelán.
„Nikto ti nič nevyčíta, Ctibor, len žialime tak ako ty. Matej urobil, čo bolo v ľudských silách, to mi môžeš veriť,“ trpezlivo vysvetľoval Imrich. „Na taký podvod a hrôzu nikto z nás nebol pripravený. A uznaj, môj pane, spustiť sa do bitky o hrad s tou hŕstkou ľudí, čo nám zostali, by bolo číre šialenstvo.“
„Možno máš pravdu…“ pripustil Ctibor, keď sa aj kastelán zberal na odchod.
Zvečerievalo sa, miestnosť sa norila do šera, osvetľoval ju len oheň vo veľkom kozube. Jeho praskanie znelo v tichu príliš hlasno, rovnako ako bubnovanie srdca v rytierovej hrudi.
Keď sa Ctibor po chvíli upokojil, sťažka dosadol do kresla za vrchstolom, kde kedysi sedával jeho otec. Ľahké brnenie z tvrdenej kože ho omínalo, drôtená košeľa obopínajúca mohutnú hruď mu bola odrazu priťažká. Zúrivo potiahol kožené šnúrky, brnenie s hrmotom spadlo na zem, kovanú košeľu si prevliekol cez hlavu a odhodil nabok. Konečne sa mohol nadýchnuť.
Zaboril hlavu do dlaní, oči sa mu zarosili a pálili ho. V hrdle mu rástla hrča a nedovoľovala prehĺtať. Je neskoro. Prišiel neskoro.
Jeho brat je mŕtvy, leží v kamennom sarkofágu v podzemí kostola. Nedokázal sa ani pomodliť, len zúrivo, bezmocne kričal od zúfalstva, keď mu zvestovali, že ho krutý dobyvateľ Arvan Révai zhodil z hradieb Soľnohradu vo dvoch kusoch, najprv telo, potom hlavu.
Ako sa s tým má vyrovnať? Jakub bol jeho mladší brat a on mu bol priateľom, vzorom. Odjakživa bol za toho chlapca zodpovedný, radil mu, pomáhal… Pohádali sa len jeden jediný raz, keď sa začal uchádzať o Seleinu, ženu, ktorá bola zasľúbená Révaiovi.
Vtedy Ctibor odišiel a celé tri roky sa vyhýbal akýmkoľvek správam z domova. Nevedel, že Jakub zomrel takou strašnou smrťou ani že otec, ctihodný barón Šóša, sa z toho nespamätal. Od Jakubovej smrti nevyšiel zo svojej komnaty, s nikým nepreriekol slova, nespoznal najstaršieho syna. Ten prázdny, vyhasnutý pohľad sa Ctiborovi navždy vryl do pamäti, prebudil niečo temné, zúrivé, čo doteraz iba tlelo, nasýtil v ňom hladného démona pomsty.
Ktosi potichu otvoril dvere, no Ctibor ani nezdvihol hlavu. Sluha pozapaľoval fakle na stenách i sviece vo svietnikoch, priložil zopár polien do kozuba a bez slova odišiel. Až vtedy si Ctibor uvedomil, že slnko už dávno zapadlo a za oknami je noc. Vstal a prešiel k obloku. Fakľonos už osvietil hradby s cimburím, na ktorých sa prechádzali ozbrojené stráže. Veža bola temná, neosvetlená, no Ctibor nepochyboval, že aj v nej niekto hliadkuje. Matej Kelečéni sa napodiv ukázal ako schopný obranca. Aj on by v týchto nebezpečných časoch postupoval rovnako. Dlhoval mu ospravedlnenie.
Dolu na nádvorí bolo živo, ak sa to v tejto situácii dalo tak povedať. Jeho družina, dvadsiatka v boji zocelených chlapov, svorne sedela pred kováčskou dielňou a o niečom debatovala. Kastelán Imrich, jeho pobočník i veliteľ stráží boli tiež s nimi. Zavše prešla okolo slúžka náhliaca sa za povinnosťami, zavše paholkovia s krmivom pre kone, prasce a sliepky, ktoré bolo treba nachovať a obriadiť. Obyčajný deň na hrade, plný práce od svitu do hlbokej noci, s jasne stanovenými pravidlami, ktoré sa veky nemenia, nenarušil ani jeho návrat. Pamätal sa, veď tu vyrástol pod ochrannou, no prísnou rukou svojho otca, tu sa naučil bojovať, tu bol pasovaný za rytiera. Bol to jeho domov.
Nie, nemôže len tak sedieť a ľutovať stratený čas. Musí si vziať naspäť, čo mu Arvan Révai vzal, musí urobiť presne to, čo sa od neho čaká. Smrť si žiada pomstu.
„Arvan Révai zaplatí svojou krvou, brat môj, to ti prisahám!“ vyriekol slávnostne a vedel, že nenájde pokoj, kým svoj sľub nesplní.
„Ďakujem za tvoje slová, Ctibor, hoci by som mala protestovať a vyčítať…“ jemný nežný hlas za jeho chrbtom ho prebral z pochmúrnych úvah. Vôbec nepostrehol, že vo dvorane už nie je sám, ale sestre sa potešil. Zostali už len oni dvaja.
Obrátil sa a ostal zarazene hľadieť.
Jolanda bola iná. Z mladého papuľnatého dievčaťa, ktoré zanechal v opatere mladomanžela, sa stala žena. V spomienkach sa mu vynoril obraz matky a Jolanda akoby z toho obrazu vystúpila. Možno to bolo tým teplým zeleným zamatovým plášťom, podšitým líščou kožušinou, ktorý matka tak rada nosievala, možno tým vysokým bielym čepcom s naškrobeným závojom okolo hlavy, ktorý schoval jej dlhé plavé vlasy, možno rovnakým prísnym pohľadom, ktorým sa na nich dívala, keď boli deti, možno rovnakou vráskou na čele, ktorá mu utkvela v pamäti.
Zasmiala sa.
„Ajhľa, neohrozený bojovník stratil reč!“
„Neveril by som…“ zahabkal Ctibor a rozpačito chytil Jolandu za ruky, čo k nemu vystierala.
„Aj ty si sa zmenil, brat môj. Tri roky je dlhý čas. Ja som napríklad porodila tri deti a prevychovala manžela,“ zasmiala sa a Ctiborovi sa konečne objavil na tvári úsmev.
„Všimol som si,“ nadhodil. „Konečne je z neho chlap!“
„Nezapáraj, Ctibor, ja viem, že ti nebolo po chuti, keď som sa rozhodla vziať si Mateja Kelečéniho, no som s ním spokojná. Naozaj,“ dodala presvedčivo.
Ctibor prikývol, čo na to mohol povedať?
„Kázala som priniesť niečo pod zub, tvojich ľudí som už nakŕmila, len ty si od príchodu nič nevzal do úst.“
„Nemám chuť!“
„Netáraj!“ zahriakla ho a hneď nato zakričala na sluhov, ktorí po chvíli začali znášať na stôl.
„Tak veľmi si sa zase nezmenila,“ uštipačne podotkol Ctibor a ešte chcel niečo dodať, no lahodná vôňa jedla ho presvedčila, že Jolanda má pravdu. Sadol si za stôl a prijal zo sestriných rúk kalich s vínom.
Mali si toho veľa čo povedať, a tak spolu bdeli ešte dlho po tom, čo celý hrad stíchol.
Sotva sa začalo brieždiť, Ctibor vysadol do sedla. Sám, bez sprievodu precválal popod hradby, po čerstvo pokosenej lúke na stráni pod lesom, prebrodil potok, ktorý sa po nedávnom lejaku vylial z koryta, až napokon zmizol hliadke na veži v hustom lese. Mieril na vrchol hory, odkiaľ bolo vidieť doďaleka. Biela ľanová košeľa sa mu lepila na telo, pot mu orosil opálenú pokožku, pod ktorou vibrovali svaly ako z ocele. Vietor mu šľahal do tváre a dlhé havranie vlasy povievali za ním ako čierna zástava.
Pritiahol opraty, kôň sa spätil a vyhodil predné nohy vysoko do vzduchu. Bol nepokojný, takisto ako jeho pán. Ctibor ho potľapkal po šiji, zoskočil zo sedla a priviazal uzdu o najbližší strom. Tých pár krokov, ktoré ho delili od vysokej skalnej plošiny, prešiel peši.
Na vrchole sa pred ním otvoril šírošíry priestor, ktorý sa končil až na obzore, pohoria, doliny, rieky pretínajúce zelené lány, dediny a soľné bane. A tam, niekde v diaľke, stál na vysokej skale opevnený hrad, ktorý spôsobil tú najväčšiu tragédiu, aká mohla jeho rodinu postretnúť. Bratovo dedičstvo a v ňom zradná žena, ktorá Jakuba pripravila o život.
Ctiborovi stvrdla čeľusť. Bolestne si uvedomoval krutú pravdu. Pripomenul si svoju prísahu a zaplavila ho nenávisť.
Otvoril ústa, zúfalo sa mu chcelo vykričať všetku bolesť, no nemohol vydať zo seba ani hláska. Z hrdla sa mu nevydral ani jeden ston, len v kútiku oka sa mu zaleskla slza.
Do hradu sa vrátil až so súmrakom. V hlave mal jasný plán, ako sa pomstiť a získať späť majetok i česť.
„Na obliehanie nemáme dosť mužov, Ctibor!“ namietol Matej Kelečéni, keď sa všetci muži zhromaždili vo veľkej dvorane a Ctibor predniesol svoj návrh.
„Ja viem, preto som poslal po posily. Verte mi, ešte sa bude Arvan Révai čudovať!“ sebavedome vyhlásil Ctibor. Rukou sa rozohnal navôkol, prstom ukázal smerom k Soľnohradu.
„Čo nám patrí, to si vezmeme späť!“ odhodlane skríkol, vidiac pochybnosti v očiach mužov. „Môj brat je mŕtvy, soľné pramene sú v rukách vraha, chcete to nechať len tak? Alebo sa z vás stali zbabelci?“
