Ak by ste si mali toto leto prečítať iba pár knižiek, táto musí byť medzi nimi. Román Príbeh včiel sa stal najpredávanejšou knihou roku 2017 v Nemecku a celosvetovo sa z neho predalo viac ako milión výtlačkov. Rozvíja osudy troch rodín v troch časových obdobiach: v minulosti, súčasnosti a budúcnosti.
Geniálny Albert Einstein kedysi vyhlásil, že po smrti poslednej včely do päť rokov zahynie aj naša planéta. Naozaj je náš osud tak úzko spätý s obyčajnými včelami?
Postupne sledujeme osudy troch generácií včelárov a na pozadí celosvetovej ekologickej krízy spriada autorka pútavý príbeh o ich vzťahu nielen ku včelám a k prírode, ale aj k rodine.
Anglicko, 1851. Melancholický biológ a obchodník s osivom William sníva o tom, že vyrobí úplne nový typ včelieho úľa. Ten môže priniesť slávu a uznanie jemu aj jeho deťom.
USA, 2007. George chová včely v čase, keď mnohí včelári zaznamenávajú nevídaný úhyn včelstiev. Záchranu vidí v synovi Tomovi, ktorý má však celkom iné plány než pokračovať v otcových šľapajach.
Čína, 2098. Tao je mladá matka, ktorá na úsvite dystopického 22. storočia ručne opeľuje ovocné stromy a má strach o svojho syna…
Spočiatku sú vzťahy medzi týmito tromi hrdinami nejasné, no napokon sa ukáže, že ich osudy navzájom úzko súvisia…
Maja Lunde napísala úžasný Príbeh včiel, v ktorom všetko detailne premyslela a všetky časové línie do seba postupne zapadnú. A dodajú príbehu hlbší zmysel.
Dokázala nenásilne a prirodzene prinúť každého z nás, aby sme sa zamysleli nad dôležitosťou prírody. Jej ochrany, niekde až záchrany. Zároveň je to veľmi pútavý príbeh o medziľudských vzťahoch, o rodine a túžbe splniť si sen. Príbeh o krehkom spojení človeka s prírodou.
Jednotlivé časové roviny dodávajú knihe dobrý spád, nenudia, nespomaľujú.
Možno si zamilujete mladú matku Tao, ktorá chce pre svoje dieťa to najlepšie a aj keď dôjde k nečakanej udalosti, nevzdáva sa. Pátra na vlastnú päsť a neváha obetovať svoj vlastný život…
Možno sa vám postupne zapáči obchodník William, otec veľkej rodiny, ktorý sa spočiatku utápa v neúspechu, ale potom v ňom zvíťazí túžba, snaha a usilovnosť. Odhodlanie dokázať to, čo si zaumienil.
A možno vám bude najbližší George, ktorý má komplikovaný vzťah so synom, ale istá udalosť ich primkne bližšie jedného k druhému…
Začítajte sa do novinky Príbeh včiel:
Okres 242, Širong, Sečuán, rok 2098
Balansovali sme každá na svojom konári ako veľké vtáky, s plastovým téglikom v jednej ruke a so štetčekom v druhej. Liezla som nahor pomaly, čo najopatrnejšie. Nešlo mi to, bola som iná ako väčšina ostatných žien v pracovnom tíme, často som robila veľmi prudké pohyby. Chýbala mi jemná motorika a precíznosť. Nebola som na túto prácu stvorená, ale musela som tu byť, deň čo deň dvanásť hodín. Stromy boli také staré ako ľudia. Konáre, krehké ako sklo, sa pod našou váhou lámali. Opatrne som sa obrátila, aby som ich nepoškodila. Položila som pravú nohu na vetvu o kúsok vyššie a opatrne som vytiahla za ňou ľavú nohu. Konečne som si našla pevnejšiu polohu na prácu, nepohodlnú, ale stabilnú. Odtiaľto som dočiahla aj na kvety na koncoch konárov. Plastová nádobka bola plná zlatého prášku, starostlivo ho navážili a rozdelili na začiatku pracovného dňa, presne rovnako pre každú. Snažila som sa jemne preniesť neviditeľné množstvo z nádobky na rozkvitnuté stromy. Každý kvietok bolo treba opeliť štetčekom zo slepačích pierok, zo sliepok vyšľachtených práve na tento účel. Pierka z umelých vlákien neboli také vhodné. Testovali ich znova a znova, mali sme na to dosť času, keďže v mojom okrese tradícia ručného opeľovania siahala viac ako sto rokov do minulosti. Včely zmizli už v osemdesiatych rokoch 20. storočia, dlho pred kolapsom, zahubili ich chemické postreky. O niekoľko rokov neskôr, keď už pesticídy prestali používať, sa včely vrátili, no vtedy sa už opeľovalo ručne. Výsledok bol lepší, aj keď bolo na to treba neuveriteľne veľa ľudí, veľa rúk. A potom, keď nastal kolaps, mal môj okres konkurenčnú výhodu. Vyplatilo sa nám, že sme boli najväčším znečisťovateľom. Pokiaľ šlo o znečisťovanie, naša krajina sa ocitla na prvých priečkach svetového rebríčka, a preto sme sa stali poprednou krajinou aj v ručnom opeľovaní. Záchrana paradoxom. Natiahla som sa čo najďalej, no aj tak som nedočiahla na najvyšší kvet. Už som sa takmer vzdala, no vedela som, že ma za to môžu potrestať, a tak som skúsila ešte raz. Ak sme minuli peľ rýchlo, znížili nám mzdu. A zrazili nám, aj keď sme minuli málo. Výsledok našej práce nebolo vidieť. Keď sme na konci dňa zliezli zo stromov, náš denný výkon ukazovali iba krížiky nakreslené červenou kriedou na kmeňoch – ideálne až štyridsať krížikov každý deň. Až keď prišla jeseň, bolo zjavné, kde sa odviedla dobrá práca. Vtedy sme už však zväčša zabudli, kto opeľoval ktorý strom. Dnes ma pridelili do sadu číslo 748. Koľko ich bolo? To som nevedela. Moja skupina bola jednou zo stoviek. V béžových pracovných šatách sme vyzerali všetky rovnako, podobne ako stromy. A tak blízko jedna druhej ako kvety. Nikdy samy, vždy v húfe, hore, v korunách stromov, alebo keď sme kráčali popri vyjazdených koľajach z jedného sadu do druhého. Iba medzi stenami svojich bytíkov sme mohli byť sami, pár krátkych hodín denne. Inak sa život odohrával tu vonku. V tichu. Počas práce sme sa nesmeli rozprávať. Bolo iba počuť, ako sa opatrne presúvame z konára na konár, občas sa ozvalo tiché zakašľanie, sem-tam zívnutie a šúchanie rovnošiat o kmene. A zavše zvuk, ktorý sme všetky znenávideli – prasknutie konára, v najhoršom prípade odlomenie. Zlomený konár znamenal menej ovocia a ďalší dôvod na zníženie mzdy. Inak bolo počuť iba vietor – preháňal sa medzi haluzím, čechral kvety, prečesával trávu. Fúkalo z juhu, od lesa. V porovnaní s bielo rozkvitnutými ovocnými stromami, na ktorých ešte nevypučalo lístie, les vyzeral tmavý a divoký, ale už o niekoľko týždňov sa zmení na bujnú zelenú stenu. Nikdy sme tam nechodievali, nemali sme tam čo robiť. No teraz sa povrávalo, že aj les vyrúbu kvôli výsadbe ovocných stromov.
Priletela odtiaľ s bzukotom mucha, zriedkavý pohľad. Už niekoľko dní som nevidela ani vtáčika, aj tých ubudlo. Živili sa hmyzom, tým, čo ešte nevyhynul, a hladovali rovnako ako zvyšok sveta. No zrazu ticho preťal prenikavý zvuk. Píšťalka z veliteľského baraka signalizovala začiatok druhej, poslednej prestávky. V tom okamihu som si uvedomila, ako mi vyschlo v ústach. Spolu s kolegyňami sme ako masa skĺzali zo stromov na zem. Ostatné ženy sa už začali rozprávať, kakofonický džavot sa spustil ako na povel v okamihu, keď vedeli, že je to dovolené. Ja som nehovorila nič, pomaly, sústredene som liezla nadol, snažila som sa nezlomiť ani konárik. Zvládla som to. Mala som šťastie. Bola som nemotorná, neobratná a bola som tu už dosť dlho, aby som vedela, že nikdy nenadobudnem potrebnú zručnosť. Na zemi pri strome stála otlčená kovová fľaša s vodou. Zdvihla som ju a dychtivo som pila. Voda bola vlažná, chutila hliníkom, a pre tú pachuť som vypila menej, ako som potrebovala. Dvaja chlapci v bielom zo zásobovacieho tímu rozdeľovali recyklovateľné boxy s jedlom, druhým jedlom v ten deň. Sadla som si bokom, chrbtom som sa oprela o kmeň a otvorila škatuľku. Dnes sme mali ryžu s kukuricou. Ochutnala som. Ako zvyčajne, trocha presolená, ochutená umelým čili a sójou. Mäso som už dávno nemala v ústach. Pestovanie krmovín si vyžadovalo priveľa vzácnej pôdy. A veľká časť tradičných krmovín si vyžadovala opeľovanie. Krmoviny neboli hodné našej namáhavej ručnej práce. Škatuľka bola prázdna, ani som sa nenasýtila. Zdvihla som sa a odniesla ju do zberného koša. Potom som chvíľu cvičila na mieste. Nohy som mala unavené, stuhnuté zo státia na strome v nepohodlných pózach. Brnelo mi v nich, nevedela som telo udržať v pokoji. Nepomáhalo to. Poobzerala som sa. Nikto z vedenia nedával pozor. Bleskovo som si ľahla, potrebovala som si vystrieť boľavý chrbát. Na okamih som zavrela oči. Pokúšala som sa nevnímať hlasy ostatných žien. Radšej som sa sústreďovala na to, ako intenzita vravy stúpa a klesá. Odkiaľ sa v nich berie tá potreba hovoriť jedna cez druhú? Začali s tým už ako mladé dievčatá. Hodina za hodinou skupinových rozhovorov – téma bola vždy najmenším spoločným menovateľom, nikdy sa nešlo naozaj do hĺbky. Možno iba vtedy, ak tá, o ktorej sa hovorilo, nebola prítomná. Ja som dávala prednosť rozhovoru medzi štyrmi očami. A rovnako rada som bola sama so sebou. V práci často to druhé. A doma som mala Kchuana, manžela. Niežeby sme viedli nejaké dlhé rozhovory, rozhovory nás nespájali. Kchuana zaujímalo, čo bolo tu a teraz, stál oboma nohami na zemi, nehnal sa za vedomosťami alebo vyššími métami. No v jeho náručí som nachádzala pokoj. A mali sme Wei-Wena, trojročného synčeka. Mohli sme sa zhovárať o ňom. Práve vtedy, keď ma trkotanie žien takmer ukolísalo do spánku, z ničoho nič stíchlo. Ženy zmĺkli.
Milan Buno, literárny publicista
