Spomínate si na Punkovú princeznú?
Vyšla v roku 2008 a kniha sa stala bestsellerom. Jej autorka Dominika Ponechalová mala vtedy iba 16 rokov, stala sa objavom roka vydavateľstva Slovenský spisovateľ a do ich histórie sa zapísala ako najmladšia autorka.
Teraz sa po siedmich rokoch vracia s Punkovou princeznou.
Dominika za tých pár rokov dospela, stihla presedlať zo štúdia prekladateľstva na učiteľstvo pre materské školy a popri hre na flaute a klavíri si našla čas aj na písanie. Skvelá správa pre nás, čitateľky:)
Nápad oživiť Punkovú princeznú sa zrodil po dlhej odmlke, úplne neplánovane – o jednej nadránom…
Prečítajte si nižšie MEGAúryvok z novinky Punková princezná sa vracia, ale ešte predtým pár slov o príbehu.
Karolína alias Punková princezná je obklopená skvelou rodinou, má malého synovca, priateľa, prácu aj kapelu, dokonca sa osobne pozná s hviezdami hudobnej scény. Čo viac si ešte môže priať? Azda len to, aby jej šťastné obdobie trvalo večne. Ibaže to by Jakub nemal tráviť toľko času s Teniskou, v časopisoch by nemali kolovať znepokojivé správy o Davidovi, mama so sestrou by nemali konať za jej chrbtom a sama Karolína by nemala kričať na Dustyho. A prečo vlastne Bendži s ulízanými vlasmi predáva mobilné telefóny?
Úryvok z knihy Punková princezná sa vracia:
Karolína si až na oslave plne uvedomila, ako dobre sa jej sestra v zahraničí zabývala. Mylne si predstavovala, že celá udalosť bude pozostávať z obeda v neúplnom kruhu rodiny: ona a Katka s mamou, Deryck (jeho rodičia sa u nich mali zastaviť až cez víkend) a, samozrejme, maličký oslávenec. Potom by sa mali zastaviť na kus reči a koláča chalani a to by bolo všetko. Keď sa však neveľká obývačka zaplnila zanietenou vravou a džavotom drobcov v Maddoxovom veku, pochopila, aké boli jej predstavy skreslené.
Maddox žiaril šťastím. Všetky deti mali na hlavách pestrofarebné párty čiapočky, ktoré Katka sama vyrobila. Pás okolo hlavy bol spevnený tvrdším papierom, aby sa neroztrhol, keď doň spravila dierky na klobúkovú gumu, ale zvyšok čiapky bol z obyčajného, mäkkého papiera. Navyše, špicatý vrch bol zahnutý dovnútra a ozdobený tenkými pásikmi trblietavej fólie, aby nikto neprišiel k úrazu. Po dvoch hodinách bláznenia sa už čiapky na detských hlavách ani zďaleka nepripomínali kužele – niektoré boli spľasnuté a pokrčené do rôznych strán, no žiadnemu drobcovi to neprekážalo. Teraz mal každý výnimočnú pokrývku hlavy nielen čo sa týkalo farby, ale aj tvaru.
Počas takýchto príležitostí sa dospelí veľmi porozprávať nemohli. Aj keď dávať pozor na deti bola Karolínina úloha, podchvíľou k nej pribehla raz jedna, raz druhá Katkina kamarátka skontrolovať, či je všetko v poriadku. Deti zaplavené Maddoxovými novými hračkami však vôbec nevnímali starostlivé pobehovanie svojich rodičov a, samozrejme, ani čas.
Dom bol plný na prasknutie, keď sa ozval zvonček a dnu vstúpili štyria urastení chalani s obrovským balíkom, previazaným mašľou, v rukách.
„Preboha, to čo ste doniesli?“ privítala ich Katka napoly zdesene, napoly šťastne.
„Zdalo sa nám, že by sa Maddoxovi zišla sestrička, tak – tu ju má!“ zahlásil Jeff a poklopkal po škatuli.
„Mohli ste jej aspoň spraviť otvory na dýchanie,“ prevrátila Katka oči. „Bože, poďte sem, tak dlho som vás nevidela!“ povedala a postupne všetkých vyobjímala. „Som strašne rada, že ste prišli, chlapci, a že ste zrejme cestou ukradli nejaké dieťa,“ uškrnula sa, „ale dopredu sa ospravedlňujem, že vám nebudem venovať toľko pozornosti, koľko by ste si zaslúžili. Myslela som si, že o tomto čase tu už bude pokojnejšie, ale viete, aké sú deti,“ rozrečnila sa, ako keby mali aj oni osobné skúsenosti s vychovávaním vlastných drobcov, „keď sa pustia do hry, človek ich od seba neodtrhne, kým sa niečo nezomelie a nepríde plač.“ Ako na potvrdenie jej slov sa z obývačky ozval namrzený vresk. Katka nadskočila a ponáhľala sa preč.
„Deryck je v kuchyni, bežte tam,“ zakričala im ponad plece. „A ten darček zatiaľ nechajte tam, kde je. Nech je to čokoľvek, predpokladám, že to decká ešte viac rozblázni.“
„To je mi ale privítanie,“ uškrnul sa Jeff, ale aj s balíkom zamieril do kuchyne, nasledovaný ostatnými členmi partie. Privítal ich tam Deryck, ktorý práve nalieval do pohárov malinovku. Namiesto objatia každému potriasol ruku, ale jeho užasnutý výraz bol presne taký ako ten na tvári jeho manželky.
„Kde máme oslávenca?“ spýtal sa Chris.
„Fúka do slamky a robí bublinky v malinovke,“ odpovedala namiesto Derycka Karolína, ktorá práve vošla do kuchyne. Odovzdala Deryckovi nové inštrukcie od Katky, ten prikývol a už ho nebolo.
„Ahojte,“ pozdravila (takmer) celú skupinku.
„Ahoj,“ odzdravili a ona si všimla, že medzi ich neistými pohľadmi sa vyníma Jeffovo nadvihnuté obočie a zovreté pery. Ich stretnutie vôbec nemalo vyzerať takto. Niekto by sa možno ku Karolíne rozbehol a snažil sa ju vyhodiť do vzduchu ako malé dieťa, ďalší by ju zrejme potiahol za tmavoružovú ofinu a spýtal sa jej, či sa mení na papagája. Malo byť plné smiechu, výskania, objatí a žartov… a Davida.
„Tak… ako sa máš?“ prerušil ticho Pierre.
Karolína pokrčila plecami. „Ide to. Čo ty?“
„Dobre,“ odpovedal, vidiac, že jej otázka bola len povinnou reakciou bez štipky skutočného záujmu.
„Čo sa ti, do pekla, stalo?“ vyhŕkol Jeff. „Jasné, že som nečakal, že nám zaspievaš serenádu, ale musím sa priznať, celkom som sa tešil, že ťa po takom dlhom čase uvidím… a toto má byť ono?“
„Ľudia sa menia,“ vyhlásila.
„To teda hej,“ odvrkol namrzene.
„No tak,“ zasiahol Chris a pozeral z jedného na druhého. „Netreba tu robiť dusnejšie ovzdušie, ako už je. Charlotte, stalo sa niečo?“
Karolína po nich preletela pohľadom. Všetci vyzerali akísi starší a boli zarastenejší, no najväčšmi to bolo vidieť na Jeffovi. Jeho kedysi modré vlasy, ktoré priťahovali pozornosť celej ulice, zmizli a nahradila ich neutrálna hnedá farba. Niekde v diaľke počula zaznieť zvonček, no bola priveľmi sústredená na Jeffa. Stal sa z neho obyčajný, ničím nezvyčajný človek, a keby to dovolila, pohľad naňho by jej privodil zvláštnu ľútosť. Uvedomila by si, že rovnako sa cítila, keď v predajni mobilných telefónov zbadala Bendžiho s precízne učesanými vlasmi namiesto divokých ostňov na hlave… lenže to všetko bolo zablokované úplne iným pocitom – hnevom. Hnevom na to, že sa chalani tvária, akoby sa nič nestalo. Hnevom na to, že im David očividne vôbec nechýba. Hnevom na to, že tu nemôže byť ich vinou.
„To by ste mali vedieť vy,“ odpovedala.
Chalani si vymenili pohľady.
„Je to pre Davida, však?“ zareagoval Chris a Jeff si pohŕdavo odfrkol. Neuniklo jej, že Pierre mu uštedril nahnevané štuchnutie. Zvonček pri vchodových dverách sa ozval znovu, no nik mu nevenoval pozornosť. Napäté pohľady čakali na Karolíninu reakciu.
„Má Maddoxa rád rovnako ako vy! Má rovnaké právo byť tu!“
„Charlotte, upokoj…“
„Nie, neupokojím sa!“ Jej krik úplne zastrel hluk ozývajúci sa z predsiene. „Kto ste vy, aby ste rozhodovali, či môže, alebo nemôže prísť?!“
„Charlotte…“
„Charlotte,“ ozval sa v rovnakej chvíli úplne iný hlas a všetci stíchli.
Do kuchyne vpadol David a hneď za ním Katka s nešťastne skrivenou tvárou.
„Chalani, nevedela som… nechcel…“ habkala.
„Hej, chlapi,“ oslovil ich David so širokým úsmevom, „dlho sme spolu neboli. Bože, ako rád vás vidím!“ Podišiel k Pierrovi a chcel ho objať, no Pierre ho jemne, ale dôrazne odtisol.
„Dave, čo tu robíš?“ spýtal sa.
Miestnosť sa náhle zaplnila hlasmi, ktoré zneli jeden cez druhý.
„Chalani, ja som ho nepozvala, ja neviem…“
„Charlotte, povedala si mu, že…?“
„Prečo ma odtískaš, kamoš, no taaak!“
„Má rovnaké právo byť tu ako…“
„Čo je to tu za hluk?“ zahrmel Deryck za ich chrbtami a všetci ako na povel stíchli, dokonca aj David, ktorý sa mierne knísal na mieste. „Cathy, volá ťa mama, máš…“
„Idem,“ vydýchla Katka s úľavou. „Prosím, postaraj sa o to,“ povedala svojmu mužovi.
Deryck prikývol a ona za sebou pozorne zatvorila dvere.
„Takže čo sa to tu…?“ začal Deryck, no uprostred vety ho prerušil rozzúrený výkrik.
„Čo tu, do riti, hľadáš?!“ zrúkol Jeff.
„Neziap naňho!“ vložila sa do veci Karolína. Všimla si, že David má zvláštne červené oči, a na sekundu jej v hlave blikla otázka, či plakal.
„Budem si ziapať, koľko chcem, pretože tento hajzel tu nemá čo robiť!“ znovu zakričal Jeff a urobil krok k Davidovi. Okamžite ho zachytili dve silné ruky a Jeffa hodilo späť na miesto. „Pustite ma!“ zahučal na Chrisa a Chucka.
Vzápätí sa stalo niekoľko vecí naraz. „Jeff, nerob zo seba debila,“ povedal David a vykročil k nemu. „Dave…“ Pierre mu položil ruku na plece a bol by sa ho snažil zastaviť, keby zo seba David tú ruku nestriasol. „Ty špina!“ zreval Jeff a jediným trhnutím sa vymanil z Chrisovho a Chuckovho zovretia. Karolínin výkrik zaplnil celý dom, keď sa Jeff vrhol dopredu a David pristál chrbtom na kuchynskom stole. Jeff sa chystal na druhý útok, no David sa pozbieral rýchlejšie, ako Jeff predpokladal, a z celej sily mu vrazil päsťou do tváre.
Z obývačky sa začali ozývať vystrašené hlasy, Karolína neprestávala kričať a Jeff sa opäť zavesil na Davida. Chalani sa ich snažili od seba odtrhnúť, no bezvýsledne. David sa snažil nahmatať Jeffovo hrdlo, no ten ho držal ho pod krkom za tričko a ramenami mu v tom bránil. Bláznivo tancovali po kuchyni a vrážali do stien a nábytku. David podložil Jeffovi nohu a ten sa potkol tak, že narazil hlavou do kuchynskej skrinky. Sklená výplň sa rozbila a oboch zasypali jemné trblietavé čriepky.
Karolínino vysoké jačanie sa miešalo s hrubým chlapským krikom, dupotom nôh, nenávistnými pazvukmi a vyčerpaným fučaním. Odkiaľsi z diaľky prichádzal detský plač a celkom blízko sa ozvalo prasknutie ďalšieho kusa nábytku. Po praskajúcich čriepkoch na zemi prebehol pár nôh a rozleteli sa dvere do zadnej záhrady. Ktosi z celej sily strčil do dvoch chalanov krútiacich sa v zúrivom amoku, ktorí teraz tvorili jedno nedeliteľné telo, a nasmeroval ich nekončiace sa objatie von. Dvojica vyletela z miestnosti ako guľka vystrelená z pištole a rozdelil ju až surový pád na zem. Tentoraz sa rýchlejšie pozbieral Jeff a uštedril vstávajúcemu Davidovi ranu priamo do brucha. David iba zafučal – prekvapivo z neho nevyšiel žiaden zvuk bolesti. To Jeffa rozčúlilo ešte viac. Celý svet mu zastrela červená farba a on, plný nenávisti, znovu zaútočil.
„Jeff, už stačilo!“ skríkol niekto.
Na sekundu sa otočil za hlasom – nemohol dovoliť, aby ho niekto zastavil. Nie teraz, keď ten bastard kľačal pod ním a bol mu vydaný na milosť a nemilosť.
David zreval, ako keby ho posadol diabol. Ten neľudský, hrozivý zvuk však nedokázal prehlušiť odporné prasknutie, ktoré vydal Jeffov lakeť stotinu sekundy po tom, ako sa ocitol pritlačený o drsnú kôru stromu. Jeffovi sa zahmlilo pred očami, červená farba razom zmizla a spolu s ňou celý svet.
„Už dosť, do pekla, stačilo!“ skríkla Karolína.
S hrôzou pozerala na obraz pred sebou a nemohla uveriť, že sa to skutočne deje. Roztriasli sa jej kolená a pretrela si oči rukou, aby zahnala prichádzajúce slzy.
Chuck, Pierre aj Chris sa vrhli na nepríčetného Davida, a aj keď naňho boli traja, mali čo robiť, aby ho odtiahli od Jeffa, ktorý sa zviezol popri strome na zem.
Karolína si roztrasenými prstami, ktoré nasledovali príklad jej kolien, neprítomne prikryla ústa a silno zažmurkala.
David náhle stíchol.
Pri Jeffovi sa zjavili Deryck s Katkou.
Nevidela, či sa k nemu skláňajú preto, aby ho prebrali, alebo preto, aby sa uistili, či je v poriadku. Jej svet sa začal pomaličky rozmazávať – najskôr len po krajoch, no tušila, že o chvíľu bude už celý plávať. Pocítila niečo studené na zadku a chrbte a uvedomila si, že sedí na betónovom chodníčku, opretá o múr domu.
Na okamih zatvorila oči. Živý obraz Davida so skrivenou tvárou, ako vrhá Jeffa proti starému stromu, jej v mysli svietil ešte celú nekonečnú sekundu, ako keby jej ten výjav niekto naveky vypálil do mozgu. Potom ju pohltila tma, no očakávané slzy neprišli. Obe líca ostali suché ako jesenné lístie a náznak sĺz sa z očí vyparil ako ranná rosa na slnku.
Oči otvorila do úplne iného dňa a úplne iného sveta.
Záhrada aj dom boli úplne tiché. Starý strom, ktorý tu stál odjakživa, lenivo pohol jediným lístkom v neexistujúcom vánku. Spoza oblaku vykuklo zubaté slnko a zasvietilo na hrubý konár, na ktorom visela Maddoxova farebná hojdačka.
Na chodidlá jej dopadol tieň.
„Šalo?“ zašušlal Maddox. „Hojdy?“
„Áno, ideme sa pohojdať,“ prikývla a opatrne vstala. Netušila, ako dlho sedela na chladnom betóne, ale krátko to asi nebolo. Vzala Maddoxa za ruku, no po pár krokoch si uvedomila, že deň aj svet bol úplne rovnaký. Úplne rovnako zlý. Slnko sa schovalo späť za oblaky.
„Vieš čo, tekvička? Poďme radšej dnu, lebo asi bude pršať.“
„Okej,“ odpovedal malý smutne a nedôverčivo sa zahľadel na oblohu.
Odvrátila zrak od podupanej trávy pod stromom a snažila sa vyhnať z mysle obraz bledého Jeffa, ako tam napoly sedí, napoly leží. Kedy to bolo? Pred desiatimi minútami? Pred hodinou? Pozrela na Maddoxa – na hlave mal gumičkou pripevnený beztvarý kus fialového papiera.
„Ukáž, dám ti to dole,“ povedala a natiahla ruku za čímsi, čo už dávno nebola čiapka.
„Moje!“ ohradil sa Maddox a odtisol jej ruku. „Nalodeniny mám!“
„Prepáč,“ ospravedlnila sa automaticky a vošla s ním dnu.
„Dávaj pozor, všade je tu sklo,“ počula povedať mamu. Úplne zabudla, že je tu aj ona. Kde bola doteraz? A kam zmizli všetky deti?
„Kde sú všetci?“
„Preč. A v obývačke,“ dodala.
„Baba, hojdy my?“ spýtal sa Maddox dychtivo.
„Ale samozrejme, zlatíčko! Jasné, že sa pôjdeme hojdať. Počkaj, vezmem ťa na ruky, lebo je tu všade strašný neporiadok,“ hovorila a načiahla sa za ním. Netušila, koľkým z tých slov Maddox rozumie, ale s úsmevom natiahol k babke ruky. Predtým, než vyšli do záhrady, víťazoslávne vyplazil Karolíne jazyk.
„Mrzí ma to,“ povedala ihneď, ako vošla do obývačky. Až keď tie slová vyslovila, pozrela sa, kto tam vlastne sedí. „Kde sú všetci? Jeff? Je v poriadku? A čo deti?“
„Deti sú už doma,“ vzdychla si Katka a vstala. „Netušila som, že sa z Maddoxovej oslavy stane takáto kovbojka.“
„Mrzí ma to.“
„Ty si mi nerozbila polku kuchyne. Idem to upratať,“ dodala Katka, skôr než Karolína stihla znovu otvoriť ústa, a zmizla vo dverách, ani sa neobzrela.
V obývačke ostali len dvaja ľudia. Karolína nerozhodne stála za veľkým kreslom a dotýkala sa jeho operadla. Na koberci sa povaľovali chrumky a kúsočky čipsov. Pri veľkej palme boli rozhádzané stavebnicové kocky, autíčka a niekoľko plyšových zvieratiek. Dve bábiky stáli vedľa seba v elegantnom oblečení a opierali sa o nohu stola. Jedno autíčko bolo zaparkované na tácke s chlebíkmi – starostlivo uložené medzi dvomi z nich, z oboch strán dodržiavajúce potrebnú vzdialenosť, aby z neho mohli v tej chutnej garáži pohodlne vystúpiť imaginárni ľudia. Neďaleko stáli poháre, naplnené do rôznej výšky malinovkou. Vo vysokom čokoládovom zákusku bola zapichnutá modrá slamka na pitie.
„Čo je s Jeffom?“ opäť sa spýtala Karolína. „Je v poriadku?“
„Ak je pre teba zlomená ruka v poriadku, tak je,“ odpovedal Chris. Nadvihol sa v kresle a načiahol sa za vylepšeným koláčom. Vytiahol z neho slamku a jej sladký koniec si strčil do úst.
„Chalani sú s ním? Odviezli ho do nemocnice? Vrátia sa?“
„Mňamka,“ mľaskol Chris a opäť strčil slamku do koláča. „Myslím, že tie decká sú inteligentnejšie, ako si všetci myslia. Napiješ sa čokoládového zákuska?“
„Chris, no tak. Hovor so mnou. Mrzí ma to, nevedela som, že sa to stane…“
„Vieš, to je presne tvoj problém, Charlotte,“ prerušil ju Chris a konečne sa prestal venovať pochúťke. Odmietal sa na ňu pozrieť a jeho chladný tón hovoril za všetko. „Nevieš, čo sa stane, ale predsa sa rozhodneš do toho strkať nos, lebo veď my sme s Davidom trávili iba každý deň, takže keď sa niečo medzi nami zomlelo, určite to neznamenalo nič, čo by nemohla vyriešiť malá neinformovaná Charlotte. Veď ona vie vždy všetko najlepšie.“
„To nie je fér!“ vyhŕkla Karolína. „Nikto mi nepovedal, čo sa deje ani prečo sa nebavíte. Stále to neviem. Chcela som len pomôcť, nič iné.“
„Lenže nie všetko je tvoja vec, drahá.“
„David mi povedal, že sa s ním nebavíte, pretože naňho všetci žiarlite. Hovoril, že nedokážete stráviť, že sa oňho novinári zaujímajú viac ako o vás všetkých, a že ste sa všetci strašne zmenili.“
Chris sa trpko pousmial. „To je ale hlavička, ten David. Na čo to žiarlime? Na všetky tie články o jeho divokých žúroch, alkohole a podobne?“
„Povedal, že je to vaša robota.“ Karolína si vzápätí uvedomila, ako hlúpo to vyznelo. Jej hlas prešiel takmer do šepotu. „Že ste ho chceli zdiskreditovať.“
Chris sa z plných pľúc rozosmial, no bolo v tom niečo chladné.
„A ty si mu uverila. To mi hovoríš vážne?“ spýtal sa pohŕdavo. „Úplne náhodou viem, že si za ním v lete išla… a ako to dopadlo. A teraz mi hovoríš, že si uverila tomu, čo sa zrodilo v tej jeho vymletej hlave?“
„Bol jediný, kto sa so mnou bavil. Od vás nepadlo ani slovko, Chris, úplne ste ma odignorovali.“
„Charlotte, dobre vieš, že to nie je pravda. Nechceli sme rozoberať jeho, ale to je všetko. Chuck ti písal, ako sa máme, zaujímal sa o teba, bol s tebou v kontakte…“
„Do pekla, pochop ma už konečne!“ vykríkla. „Mrzí ma, čo sa dnes stalo, mrzí ma, že mi Dave nahovoril niečo, čo očividne nie je pravda, mrzí ma, že si to všetko odskákal Jeff. Ale čo by si na mojom mieste robil ty? Trápilo ma, že sa medzi vami všetko pokazilo a nikto mi nechce povedať, čo sa stalo. A ešte aj teraz, keď sa veci pokašľali ešte viac, mi tu robíš prednášku namiesto toho, aby si mi konečne vysvetlil, čo sa stalo. Dobre, Dave má problém s alkoholom, možno aj s drogami, ja neviem, ale to je dôvod na to, aby ste sa takto správali? To je dôvod na bitku?“
„Charlotte, to Dave zlomil ruku Jeffovi, nie naopak.“
„Pokojne to mohlo byť aj naopak,“ namietla. „Ani Jeff nehodlal prestať. Je mi ho ľúto, ale on by bol Davidovi spravil to isté.“
„A vieš čo? Bol by si to zaslúžil.“
„Ale PREČO?“ zvrieskla tak zúfalo, až cítila, ako jej zachrapčalo v pľúcach. „Prečo, Chris, prečo? Prestaň už so mnou hrať tie hlúpe hry o tom, že to nie je tvoja vec a že nemáš právo do toho vstupovať, ako mi to nakecával Chuck. K ničomu to neviedlo!“
„Lebo sa mi o tom ťažko hovorí, Charlotte, preto,“ prehovoril smutne. „Lebo je strašné vedieť, že sa to všetko stalo… že sa to stalo Davidovi, môjmu kamarátovi. Že do toho spadol tak rýchlo, že si to nikto neuvedomil. Že si to neuvedomuje ani on sám. Že je v tom tak po uši, až sa nehanbí klamať svojej kamarátke, aby dosiahol svoje. Že už nerozlišuje, čo je dobré a čo zlé.“
„Takže nielen alkohol?“ vyvalila oči a konečne si sadla do kresla.
Chris pokrútil hlavou. „Ani neviem, ako sa k tomu dostal. Bože, budem k tebe úprimný, nemám ani poňatia, čo všetko berie. Zdá sa mi, ako keby sme ho jeden deň videli fajčiť trávu a druhý bol už odtrhnutý od reality. Išlo to s ním dolu vodou celé leto. Keď sme si konečne uvedomili, v čom to je, žiadali sme ho, aby s tým prestal. A ak to nedokáže sám, aby vyhľadal pomoc. Bol strašne náladový, zúrivý, veľakrát sme išli na pódium s tým, že len dve sekundy predtým na všetkých vrieskal a nadával nám. Nepamätám si deň, keď by sme sa pre niečo nehádali. Musela si predsa čítať všetky tie články o tom, aký je agresívny k fanúšikom… A ver mi, že toho bolo oveľa viac, ale všetko sa našťastie nedostalo von.“
„Ale čo Jeff? Stalo sa medzi nimi niečo?“
„Začali sme od neho automaticky bočiť,“ pokračoval Chris zamyslene, akoby jej otázku vôbec nebol počul. „Na koncerty sme cestovali v rôznych autách, v hoteloch sme bývali v rôznych izbách, jedli sme pri rôznych stoloch… Netrápilo ho to, vždy mal pri sebe suitu párty ľudí, s ktorými sa zabával. Spolu sme boli len na pódiu. V momente, ako sa zatiahla opona, bolo po divadle. A potom, tú noc… bola to noc pred posledným koncertom. Všetci sme sa veľmi tešili, dokonca aj Dave vyzeral po dlhom čase normálne. Mali sme toho dosť, posledné týždne nás nesmierne psychicky vyčerpávali, ale vtedy sme sa konečne normálne zabávali, prišla nás pozrieť aj moja Samantha a Jeffova Hannah…“
„Jeff má priateľku?“ skočila mu prekvapene do monológu. Nespomínala si, že by o nej Chuck v niektorom z mailov písal… Na druhej strane, ona sa zaujímala hlavne o Davida – čo, prečo, ako.
„Už nie,“ pokrútil hlavou. „Vtedy sa to posralo úplne. Charlotte, nebudem ti to opisovať do detailov, tie si určite domyslíš, takže v skratke – David sa s Hannah vyspal a Jeff ich prichytil.“
Karolína otvorila ústa, no Chris zdvihol ruku, aby ju zastavil.
„Keď ich nachytal, David sa iba smial… A ráno sa ukázalo, že Hannah si nič nepamätá. Vôbec nič po tom, ako na chvíľku odišla od Jeffa. Keď sa dozvedela, čo sa stalo, bola zdesená. Neviem, ako to spravil, či jej dal niečo do pitia alebo čo, ale Hannah je veľmi slušné dievča. Popravde, bola úplný Jeffov opak. Bože, veď bola na tej párty jediná, čo pila nealko! Jeff ju zbožňoval… a David to všetko pokazil.“
„Ale veď…“ hľadala slová, „to, že ju David zdrogoval alebo čo… to nebola jej vina.“
Jej mozog si stále neuvedomoval závažnosť Davidovho činu, riešila len to, prečo sa vzťah Jeffa a tej záhadnej dievčiny skončil.
„Stále nechápeš. Jeff by sa cez to bol preniesol… Ale Davidovi by to nedaroval, to určite nie. Keby sme pri ňom neboli, bol by ho na mieste zabil. Ale Hannah… On vedel, že za to nemohla, že by vedome nič také neurobila. Lenže ona ho po tom všetkom už nechcela vidieť. Povedala, že nemôže byť s niekým, čí kamarát jej toto urobil. Jeff jej prisahal, že David preňho už neexistuje. Presnejšie,“ pousmial sa, „prisahal jej, že toho bastarda zabije vlastnými rukami – ale nepomohlo to. Myslím, že aj ona jeho milovala… ale akosi to nedokázala zvládnuť.“
V obývačke ostalo ticho. Karolína sa dvakrát nadýchla, že niečo povie, no zakaždým zasa zatvorila ústa. Nebolo čo povedať, všetko už odznelo. Len škoda, že tak neskoro. Škoda, že výsledkom bolo nielen Jeffovo zlomené srdce, ale aj ruka. A bola to jej vina.
Zhrozene sa v duchu vracala k záveru Chrisovho monológu. David. Niekoho. Zdrogoval. Bolo to také nepredstaviteľné, až mala pocit, že sa celá rozletí. Jej David, zlatý David… ktorý sa zmenil na nevyspytateľné monštrum.
„Kam šiel David?“ vystrelila zrazu.
„Netuším. Toho si vzal na starosť Deryck. Keby ho zobral aj do pekla, bolo by mi to jedno.“
Chris sťažka vzdychol a vstal z kresla. Karolína ho nasledovala do kuchyne, kde Katka odpratávala posledné stopy po zúrivej bitke. Pripomínala ju už len smutne vyzerajúca skrinka bez sklenenej výplne.
Škatuli, v ktorej sa ukrývala Maddoxova novučičká trojkolka, už nikto nevenoval pozornosť.
