Leila Meachamová
Ikar 2011
Vojna ruží
Román Ruže prirovnávajú mnohí čitatelia i kritici k slávnemu Odviate vetrom. Príbeh zachytáva príbeh zakladateľov imaginárneho texaského mesta odvíjajúci sa v dvadsiatom storočí a zobrazuje úzko prepletené osudy troch generácií spriatelených rodín, potomkov súperiacich vetiev starobylého kráľovského rodu. Ruže sú dojímavým príbehom o láske, vnútornom zápase i obetiach, plným nostalgie za časmi, keď vládla česť a dobré mravy. Tento román je predurčený nájsť si svojich obdivovateľov, ktorí sa k nemu radi vrátia aj viac ráz. Vojna červenej a bielej ruže po piatich storočiach…
RUŽE (Leila Meachamová) – 1.ukážka
Texas, august 1985
Amos Hines prevrátil posledný list dvojstranového právneho dokumentu, ktorý si mal prečítať. V ústach mu vyschlo, akoby v nich mal pšeničné plevy, a na okamih dokázal len neveriacky žmurkať a zízať na svoju dlhoročnú priateľku. Na ženu, ktorú obdivoval a ctil si ju už štyridsať rokov a o ktorej si myslel, že ju pozná. V jej výraze hľadal signál, že vek napokon zasiahol jej schopnosti. Dívala sa však naňho rovnako jasne a prenikavo ako odjakživa. Snažil sa prehltnúť a spýtal sa: „Toto je skutočne dodatok k tvojmu testamentu? Predala si farmy a zmenila testament?“
Mary Toliver DuMontová prikývla, spúšťajúc vo svojich upravených bielych vlasoch hru svetla odrazeného od francúzskych okien. „Dvakrát áno, Amos. Viem, že ťa to vyviedlo z miery a asi to nie je pekná odmena za celé tie roky, čo si mi oddane poskytoval svoje služby. Ale určite by sa ťa bolo dotklo, keby som túto záležitosť vybavovala s iným právnikom.“
„Veru, to by sa ma dotklo,“ odvetil. „Iný právnik by ťa však neprehováral, aby si si to ešte rozmyslela – prinajmenšom v tej časti závetu, ktorá sa ešte dá zmeniť.“ Už nebolo záchrany pre Toliverove farmy, obrovskú spoločnosť na výrobu bavlny, ktorú Mary ako vlastníčka pred mesiacom po tajných rokovaniach predala. Zatajila to aj svojej praneteri, ktorá v tom čase, nič netušiac, sedela v texaskom meste Lubbock v pozícii riaditeľky jej západnej divízie.
„Nič sa nebude meniť, Amos,“ sprísnila tón. „Trvám na tom. Nič nebudem prehodnocovať a svoj názor nezmením. Len by si márnil čas, svoj aj môj.“
„Urazila ťa Rachel niečím?“ spýtal sa zmierlivo a skrútil sa na stoličke k sekretáru. Natiahol sa za krčahom a všimol si, ako sa mu pri nalievaní vody do dvoch pohárov trasú ruky. Radšej by si dal niečo silnejšie, ale Mary sa alkoholu nikdy ani nedotkla. „To preto si predala farmy a zmenila testament?“
„Och bože, to vôbec nie,“ zvolala Mary zhrozene. „To nech ti ani nenapadne. Moja praneter sa jednoducho len stala pravou Toliverkou.“
Našiel servítku a posunul ju aj s pohárom k Mary. Schudla, pomyslel si. Na mieru šitý kostým na nej dosť visel a jej udržiavaná tvár, hoci na osemdesiat päťku stále prekvapivo pekná, tiež pôsobila vychudnuto. Táto záležitosť na nej zanechala svoju stopu, ešteže tak, pomyslel si v záchvate hnevu. Ako to len mohla svojej praneteri spraviť? Pripraviť ju o všetko, čo mala právom zdediť – o pozemky aj dom predkov, o právo žiť v meste, ktoré kedysi zakladali? Odpil si poriadny glg vody a v snahe potlačiť hnev v hlase poznamenal: „Hovoríš to, akoby to bola nejaká chyba.“
„Je to chyba a ja sa ju snažím napraviť.“ Schuti sa napila a utrela si pery servítkou. „To je zmyslom nového závetu. Neočakávam, že to pochopíš, Amos, ale Percy áno, keď nastane správny čas. A rovnako Rachel, keď jej to vysvetlím.“
„A kedy to máš v pláne?“
„Zajtra letím firemným lietadlom do Lubbocku a tam sa s ňou stretnem. Nevie, že prídem. Poviem jej o predaji aj o novom testamente. Dúfam, že to pochopí. Spravila som len to, čo je pre ňu najlepšie.“
Čo je pre ňu najlepšie? Amos neveriacky a udivene hľadel na Mary ponad okuliare. To by asi ľahšie nahovorila námorníka na celibát. Rachel jej to nikdy neodpustí, tým si bol istý. Nahol sa a uprene sa na ňu zadíval. „Čo keby si to najprv skúsila vysvetliť mne, Mary? Prečo si asi tak predala spoločnosť, ktorú si budovala celý svoj život? Prečo chceš zanechať Somerset práve Percymu Warwickovi? Na čo už len jemu budú bavlníkové plantáže? Percy je predsa drevorubač, pre milosť božiu. Má deväťdesiat rokov! A odovzdať rezidenciu Toliverovcov pamiatkovému úradu… to je finálna rana. Vieš predsa, že Rachel to tam vždy považovala za svoj domov. Plánuje tam stráviť zvyšok života.“
„Viem, a práve preto som ju oň pripravila.“ Sedela tam bez pohnutia, vystretá ako svieca, s rukou zloženou na zaoblenom držiaku palice a s výzorom kráľovnej usadenej na tróne so svojím žezlom. „Chcem, aby si vytvorila vlastný domov niekde inde, aby začala odznova na novom území,“ povedala. „Nechcem, aby tu zostala a žila ako nasledovateľka Toliverovcov.“
„Ale… tomu nerozumiem,“ zvolal Amos a doširoka rozhodil ruky. „Zdalo sa mi, že si ju práve na to celé tie roky pripravovala.“
„Áno, a bola to, žiaľ, veľká chyba – bolo to odo mňa dosť sebecké. Našťastie som si včas uvedomila svoj tragický omyl a bola som dosť bystrá a… múdra,aby som ho napravila, skôr než bude neskoro.“ Odmietavo mávla rukou. „Ušetri nás oboch a nežiadaj ma o ďalšie vysvetlenia, Amos. Viem, že to znie ako hádanka, ale musíš mi veriť. Mám tie najčistejšie úmysly.“
Bol z toho úplne vedľa, no vzdať to ešte predsa len nechcel. „Nerobíš to, hádam, z akéhosi pocitu podlžnosti voči jej otcovi Williamovi, či áno?“
„Vôbec nie!“ V očiach sa jej mihol záblesk hnevu. Boli to typické toliverovské oči – zelené ako vzácne smaragdy, spolu s kedysi čiernymi vlasmi a jamkou v strede brady zdedené z otcovej strany. „Môj synovec to tak bude možno vnímať – alebo skôr tá jeho žena,“ povedala. „Určite si povie, že som konečne urobila správnu vec a odovzdala Williamovi, čo mu po celý čas právom patrilo.“ Potom pobavene vyhŕkla: „Nech si len Alica Toliverová žije v ilúzii, že som predala farmy z pocitu viny voči jej manželovi. Nič som však nerobila kvôli nemu, ale pre jeho dcéru. Verím, že to pochopí.“ Zamyslela sa, na zvráskavenej tvári sa jej mihol tieň pochybností a už menej istým tónom dodala: „Kiež by som to mohla povedať aj o Rachel…“
„Mary…“ Amos chcel vytiahnuť svoj najpresvedčivejší tromf. „Rachel je z rovnakého cesta ako ty. Myslíš, že by si bola ty pochopila, keby ťa tvoj otec pripravil o dedičstvo – o plantáže, dom, mesto, ktoré sa zrodilo vďaka tvojej rodine? Bez ohľadu na to, aké by mal na to dôvody?“
„Nie, ale kiežby to tak bolo. Keby tak bol boh dal, že by mi otec nezanechal Somerset,“ precedila cez zuby.
Šokovane na ňu civel. „Ale prečo? Prežila si predsa nádherný život – a myslel som si, že ho chceš dopriať aj Rachel, aby ďalej rozvíjala vaše rodinné dedičstvo. Tento závet je predsa,“ rukou plesol po dokumente, „pravý opak toho, čo si pre ňu zamýšľala. Ona naozaj uverila, že práve to pre ňu chceš.“
Jemne sa schúlila na stoličke, hrdý vietor z jej plachiet akoby sa zrazu vytratil. Palicu si položila cez stehná. „Ach, Amos, je to dlhý príbeh, pridlhý na to, aby som ho teraz otvárala. Raz ti to bude musieť vysvetliť Percy.“
„Čo mi bude musieť vysvetliť, Mary?“ A prečo raz a prečo práve Percy?Nedá sa odradiť obavami o ňu. Vrásky okolo očí a úst sa jej prehĺbili a z jej dokonalej pleti zmizol olivový odtieň. Neústupčivo sa k nej naklonil. „O aký príbeh ide, Mary? O Toliverovcoch, Warwickovcoch a DuMontovcoch som čítal všetko, čo vyšlo, ba čo viac, žil som medzi vami celých štyridsať rokov. Odkedy som prišiel do Trebárstovou, zasvätili ste ma do všetkého, čo sa každého z vás kedy týkalo. Akékoľvek tajomstvá ste si strážili, predo mnou nezostali skryté. Ja vás poznám.“
Na chvíľu sklopila hnedasté viečka zjavne oťažené únavou. Keď oči opäť otvorila, jej pohľad zmäkol v záplave citu. „Môj drahý Amos, do našich životov si vstúpil v čase, keď už bolo o všetkom rozhodnuté. Spoznal si nás v najlepšom svetle, po všetkých smutných a tragických činoch, ktorých dôsledky sme si niesli so sebou. No a ja chcem Rachel uchrániť od rovnakých chýb, ako som robila ja, aby nemusela znášať ich neodvratné dôsledky. Nemienim ju nechať napospas toliverovskej kliatbe.“
„Toliverovskej kliatbe?“ Amos preľaknuto zažmurkal. Nikdy nepoužívala taký divný slovník. Ktovie, či jej vek predsa len nezasiahol mozog. „Nikdy som nepočul ani nečítal nič o kliatbe Toliverovcov.“
„Veď práve,“ usmiala sa smutne a jemne poodhalila zuby, čo nezožltli na odtieň starých klávesov klavíra tak ako u jej rovesníkov.
Nedal sa však odradiť. „O akých dôsledkoch teda hovoríš?“ trval na svojom. „Vlastníš – alebo vlastnila si – bavlníkové impérium. Tvoj manžel Ollie DuMont mal jeden z najlepších obchodných domov v Texase a spoločnosť Percyho Warwicka je už desiatky rokov jednou z päťsto najväčších firiem sveta. Zaujímalo by ma, aké „smutné a tragické činy“ už len mohli viesť k takým dôsledkom.“
„Musíš mi veriť,“ nástojila a vystrela plecia. „Toliverova kliatba je skutočná a dotkla sa nás všetkých. Percy o nej dobre vie. A dozvie sa aj Rachel, keď jej ukážem neodškriepiteľné dôkazy.“
„Zanechala si jej hromadu peňazí,“ neústupčivo pokračoval. „Čo ak si kúpi pozemky niekde inde a založí nový Somerset s novými koreňmi toliverovskej dynastie. Nebude sa, hádam, aj potom na ňu vzťahovať tá… kliatba, o ktorej hovoríš?“
ďalšia časť o týždeň
Kniha vychádza 15.3.2011 vo vydavateľstve Ikar
