L
eila Meachamová
Vojna ruží
Román Ruže prirovnávajú mnohí čitatelia i kritici k slávnemu Odviate vetrom. Príbeh zachytáva príbeh zakladateľov imaginárneho texaského mesta odvíjajúci sa v dvadsiatom storočí a zobrazuje úzko prepletené osudy troch generácií spriatelených rodín, potomkov súperiacich vetiev starobylého kráľovského rodu. Ruže sú dojímavým príbehom o láske, vnútornom zápase i obetiach, plným nostalgie za časmi, keď vládla česť a dobré mravy. Tento román je predurčený nájsť si svojich obdivovateľov, ktorí sa k nemu radi vrátia aj viac ráz. Vojna červenej a bielej ruže po piatich storočiach…
RUŽE (Leila Meachamová) – 10.ukážka
6
Po pochmúrnej ceste domov sa Mary ešte v ten deň rozhodla, že sa pokúsi pred matkou obhájiť otcovo rozhodnutie. Darlu našla odpočívať na veľkom hojdacom kresle v izbe, na ktorom sedávala so svojím manželom, husté gaštanové vlasy už nemala vyčesané nahor, ale rozpustené na pleciach. Popoludňajšie slnko sa predieralo cez žlté závesy. Mary hútala, prečo má jej matka zrazu na sebe bledofialové domáce oblečenie. Akoby na znak zavrhnutia. Po čiernych šatách a klobúku už nebolo ani pamiatky, preč bolo aj množstvo smútočných kvetov, ktoré matka objednala, keď telo jej muža odviezli. Keď ich Sassie ešte čerstvé odnášala, Mary sa jej s hrôzou spýtala: „Čo to má znamenať?“
„Čo asi?“ odvetila domáca smutne. „Poviem ti, cítim, že už to tu nikdy nebude ako predtým.“
Mary mala rovnaký pocit, keď sa s úzkosťou dívala na matku v kresle. Bledá tvár bola hrozivo vzdialená, akoby jej zdrevenelo celé telo. Akoby sa z neho stratilo všetko teplo a duša. V levanduľovom saténe tam ležala chladná neprístupná cudzinka.
„Pýtaš sa, čo mal v takej situácii robiť?“ zopakovala Marinu otázku. „Poviem ti, dcéra moja. Mohol ma milovať viac než svoje pozemky. To mohol.“
„Ale, mami, ty by si ich predsa predala!“
„Alebo, ak sa to nedalo,“ pokračovala Darla so zatvorenými očami, ako by Mary ani neprehovorila, „mohol aspoň rozdeliť svoj majetok rovnakým dielom medzi nášho syna a dcéru. Ten pás zeme, čo zdedil Miles, je predsa úplne bezcenný. Každú jar sú tam záplavy. Nič, čo sa tam vysadí, nedozrie pred ani po období dažďov.“
„Ale stále je to časť Somersetu, mami, a vieš, že Miles sa o plantáž nikdy nezaujímal.“
„Prinajmenšom,“ vytrvala Darla v rovnakom tóne bez života, „mohol mať na mysli, ako sa asi budem cítiť a ako budem vyzerať pred našimi priateľmi, keď uvidia, že ma vydal na milosť a nemilosť vlastnej dcéry.“
„Mama…“
Stále so zavretými očami Darla pokračovala: „Láska tvojho otca bola mojím najväčším pokladom, Mary. Bola pre mňa cťou byť jeho ženou. To, že si spomedzi všetkých žien, ktoré si mohol vybrať, a mnohých krajších než ja, vybral práve mňa.“
„Nikto nie je krajší než ty, mamička,“ zašepkala Mary, zadúšajúc sa zármutkom.
„Jeho láska bola pre mňa životom, dala mi postavenie, prestíž. Teraz však mám pocit, že to bol len klam. Niečo, čo som si mala užívať, len kým žil. Po smrti mi všetko vzal, všetko, čo som si myslela, že preňho znamenám, a čo znamenal on pre mňa.“
„Ale, mami…“ Mary došli slová. Hlboko vo svojom šestnásťročnom srdci totiž cítila, že matka má pravdu. V konečnom dôsledku bolo pre otca dôležitejšie zachrániť plantáž než hrdosť, city a blahobyt svojej ženy. Zanechal ju prakticky bez peňazí, závislú od detí a na posmech celému Trebárstovu.
Hoci Mary už vtedy nevedela tolerovať slabosť, ťažko mohla viniť matku za to, že sa bola otrasená a prázdna. Okradnutá ešte aj o spomienky, ktoré by jej priniesli úľavu. So slzami valiacimi sa jej z očí si kľakla ku kreslu. „Ocko ti nechcel ublížiť, viem, že nie.“
Hlavu si položila na matkinu hruď a slzami máčala levanduľový satén, ale ešte aj vtedy sa časť jej vnútra kdesi pod nánosmi žiaľu radovala nad tým, že práve ona získala Somerset, a sama sebe sľúbila, že sa plantáže nikdy nevzdá bez ohľadu na to, koľko bolesti by ju to malo stáť. Nikdy. Nejako to svojej matke vynahradí… Bude tvrdo pracovať, aby Somerset dobre vynášal a poskytoval jej hodváb a satén, ktoré tak milovala. Ešte väčšmi ho posilní, čím upevní aj rod Toliverovcov, takže si nikto nikdy nedovolí trúsiť uštipačné poznámky na adresu jej matky. A po čase všetci zabudnú na zradu Vernona Tolivera a dajú mu za pravdu, že sa rozhodol správne, keď tak múdro naložil so svojím majetkom. Všetci uvidia, v akej úcte majú Darlu Toliverovú jej deti a vnúčatá, takže bolesť pominie.
„Mamička?“
„Tu som, Mary.“
Ale v skutočnosti tam nebola a Mary to vycítila. Už nikdy nebude taká, akú ju s Milesom poznali. Dala by všetko na svete za to, keby ju opäť videla stáť pevne na nohách, prirodzenú, nádhernú a šťastnú, hoci aj v žiali. Všetko okrem Somersetu, poopravila sa Mary v myšlienkach a samu ju prekvapilo, že existuje hranica, ktorú jej láska k matke nepresiahne.
Presne tak ako to cítil otec.
Dušu jej prebodol pocit straty, rovnaký, ako keď jej z ruky navždy skĺzla otcova dlaň. „Mamička! Mamička, neopúšťaj nás, neopúšťaj nás!“ nariekala, cítiac, ako v nej narastá panika, keď triasla nehybným telom potiahnutým fialovým saténom.
Keď v ten večer sedela v šere otvorenej predizby, cítila na sebe niečí pohľad z dverí potiahnutých čiernou stuhou. Bol to Percy Warwick. V tvári mal pokojný vážny výraz, ktorý si vysvetlila ako nesúhlas. Miles už určite jemu aj Olliemu povedal o závete a iste naň majú obaja rovnaký názor.
Tí traja boli ako bratia – Miles Toliver, Percy Warwick a Ollie DuMont. Už v plienkach boli neoddeliteľní, prehlbujúc priateľstvo, ktoré vzniklo medzi ich starými otcami a pokračovalo medzi ich otcami. Už na pohrebe si všimla, ako stoja jeden pri druhom. Akí len boli rozdielni. Ollie, nízky, okrúhly a veselý, večný optimista. Miles, vysoký, štíhly, vážny bojovník za správnu vec. A Percy, najvyšší a najkrajší z nich troch, prezieravý a rozumný… Apolón, ktorý nad nimi držal ochrannú ruku. Na okamih ju premohla závisť. Akou oporou by bolo mať takýchto priateľov. Jej jedinými priateľmi boli otec a starý otec.
„Môžem vojsť?“ spýtal sa Percy hlbokým hlasom, ktorý sa jemne rozozvučal v súmraku končiaceho sa leta.
„Záleží od toho, čo si mi prišiel povedať.“
Uškrnul sa, jej odpoveď ho zjavne pobavila. S Percym sa nikdy normálne nerozprávali. Vždy sa iba škriepili. Bolo to tak už zopár rokov a vždy, keď boli chlapci doma na prázdninách z Princetonu. Aj on, ako Miles a Ollie, promoval v júni a nastúpil do drevárskeho podniku svojho otca.
Percy sa zachichotal a vstúpil do miestnosti. „Vždy, keď ide o mňa, stane sa z teba malá bojovníčka. Predpokladám, že nechceš, aby som zasvietil svetlo?“
„Predpokladáš správne.“
Aký je len pekný, pripustila neochotne. Podvečerné šero akoby ešte zdôraznilo lesk jeho svetlých vlasov a bronzový odtieň pleti. Celé leto pracoval vonku s ostatnými drevorubačmi, čo bolo jasne vidieť na pevnej štíhlej postave. Na východe sa vraj okolo neho točilo množstvo krásavíc… Samé urodzené bábiky. Milesa a Ollieho začula, ako sa na jeho úlovkoch zabávajú.
Vrátila sa do pôvodnej polohy, hlavu skloniac na operadlo kresla, so zatvorenými očami. „Miles sa už vrátil?“ spýtala sa hlasom zachrípnutým od smútku a ťažoby.
„Áno. Šiel s Olliem hore za vašou mamou.“
„Určite ti už povedal o testamente. A predpokladám, že ho považuješ za chybu.“
„Samozrejme. Tvoj otec mal zanechať dom aj plantáž vašej matke.“
Mary zdvihla hlavu od hnevu aj prekvapenia. Percy bol známy tým, že nikoho a nič nesúdil. Nikdy nevravel, kto mal čo urobiť, keď sa to týkalo iných ľudí. „A čo si ty zač, že máš odvahu súdiť, čo mal môj otec urobiť?“ Pristavil sa celkom blízko jej kresla a s rukami vo vreckách na ňu vážne hľadel.
„Veľmi mi záleží na tebe, na tvojom bratovi aj na vašej matke. To som zač.“
Jeho slová prepichli jej hnev ako šíp hrdlo nafúknutej zmije. Odvrátila hlavu, prehĺtajúc hrču v hrdle, opäť so slzami na krajíčku. „Nuž, nech ti teda na nás láskavo záleží natoľko, že sa zdržíš komentára, Percy. Otec vedel, čo robí, a tvrdiť opak nám v tejto situácii nepomôže, skôr naopak.“
„Hovoríš to preto, aby si bránila otca, alebo cítiš vinu za to, že si spomenul práve na teba?“
Mary zaváhala, hoci túžila po tom, aby mu mohla dôverovať natoľko, že by mu prezradila pravdu o svojich pocitoch. Bála sa však, že by o nej potom zmýšľal ešte horšie. „A čo si myslí môj brat?“ spýtala sa, vyhýbajúc sa priamej odpovedi.
„Myslí si, že sa veľmi tešíš z toho, že si zdedila Somerset.“
A bolo to. Bratov názor je odhalený, pomyslela si a bodlo ju pri srdci. Tak veľmi sa snažila, aby nevyzradila plesanie v duši, ale aj tak sa jej nepodarilo oklamať Milesa ani matku, a teraz ju zato budú nenávidieť. So slzami tlačiacimi sa do očí nahnevane vystrelila z kresla pred okno verandy. Na oblohu už vystúpil bledý mesiac. Pozerala, ako sa jej hýbe pred očami.
„Cigánka,“ počula, ako šepká, a zrazu stál pri nej a pritiahol si jej uslzenú tvár pod bradu. V sekunde sa mu rozvzlykala do kravaty.
„Miles si myslí, že je to moja vina.. že otec zanechal takúto poslednú vôľu, však? Aj mama si to myslí. Stratila som ich, Percy, tak ako som stratila ocka.“
„Sú z toho v šoku, Mary,“ pomaly jej hladkal vlasy. „Tvoja matka sa cíti zradená a Miles sa hnevá len kvôli nej, nie kvôli sebe.“
„Ale… ja za to nemôžem, že otec nechal všetko mne. Nemôžem za to, že milujem tú plantáž, tak ako oni si nemôžu pomôcť v tom, že im na nej nezáleží.“
„Viem,“ prikývol plný porozumenia. „Môžeš však napraviť škodu, ktorá sa stala.“
„Ako?“ spýtala sa a zdvihla hlavu, aby si vypočula jeho radu.
„Môžeš predať Somerset, keď budeš mať dvadsaťjeden rokov a rozdeliť peniaze medzi vás troch.“
Mary by asi viac nestriaslo, ani keby mu z úst začali vychádzať hady. Prudko sa mu vymanila z objatia. „Predať Somerset?“ gánila naňho. „Radíš mi, aby som predala Somerset, a tak zmiernila mamine a Milesove sklamanie?“
„Navrhujem, aby si to spravila pre záchranu tvojho vzťahu s nimi.“
„Musím si svoj vzťah s nimi vykúpiť?“
„Takýmto postojom veci iba zhoršuješ, Mary, a to buď preto, že chceš uchlácholiť vlastné svedomie, alebo si taká zaslepená Somersetom, že nevidíš hĺbku matkinho a bratovho žiaľu.“
„Práveže ju vidím!“ zvolala Mary. „Viem, ako sa mama a Miles cítia! Nikto z vás však nevníma, že musím splniť otcove priania.“
„On ale nehovorí nič o tom, že by si nemala predať plantáž, keď budeš mať dvadsaťjeden rokov.“
„Bol by mi ju ale nechal, keby si myslel, že ju predám?“
„Ale čo keď budeš vtedy vo veku, keď sa budeš môcť vydať a tvoj manžel sa o teba nebude chcieť deliť s plantážou?“
„Nikdy by som si nevzala niekoho, kto by nechápal a nepodporoval moju lásku k Somersetu.“
Percy zmĺkol. Mašľa z vlasov jej skĺzla na zem. Zohol sa a zdvihol ju. Položil jej ju na plece. „Ako môžeš vedieť, že by si sa nezaľúbila do muža, pre ktorého by Somerset nebol tým, čím je pre teba? Nepoznáš svet mimo Trebárstova. Nikdy si nemala možnosť spoznať a zaujímať sa o nič iné ako o túto plantáž. Nezažila si nič iné ako byť Toliverovkou. Tvoj doterajší život bol dosť obmedzený, Mary.“
„Nemám záujem o nijaký iný život.“
„To nemôžeš povedať, kým ho nemáš s čím porovnať.“
„Ale áno, môžem. A na takéto porovnávanie aj tak nebudem mať príležitosť, nie?“
Počuli, ako dolu schodmi prichádzajú Miles a Ollie. Na vlastné prekvapenie Mary zistila, že jej je to ľúto – túžila po tom, aby sa ešte chvíľu mohla nechať utešovať v Percyho náručí. Ešte nikdy nestála tak blízko neho. Až teraz si všimla, že má pri koreni nosa pod ľavým okom schovanú malú pehu a zvláštny strieborný kruh okolo zreničiek. „Vždy si ma odsudzoval, však?“ vyhŕkla neočakávane.
Percy zdvihol svetlohnedé obočie. „Odsudzoval nie je ten správny výraz,“ povedal.
„Tak nemal ma rád.“ Zadržala dych, očakávajúc jeho prikývnutie.
„Ani to nie.“
„Tak potom čo je ten správny výraz?“ Líca jej horeli, ale bola odhodlaná konečne sa dozvedieť, čo si o nej vlastne myslí. Potom nech ide do čerta, jeho názory jej budú ukradnuté. Už nikdy sa nad tým ani nezamyslí.
Kým mohol odpovedať, do izby vstúpil Miles a za ním Ollie.
„Tu si!“ zvolal jej brat a Mary si na malú chvíľu myslela, že hľadal ju. Zháňal však Percyho. Došlo jej to hneď, keď videla, ako ju ignoruje a prihovára sa priateľovi. „Nevedel som, či už si odišiel, alebo čo. Zostaneš na večeru? Jedla je habadej, ale Sassie to treba dopredu ohlásiť.“
„Ja nemôžem,“ povedal Ollie a ospravedlňujúco sa pozrel na Mary. Milo sa na ňu usmial a ona odpovedala láskavým zvlnením pier.
„Žiaľ, aj ja budem musieť ísť,“ pridal sa Percy. „Čakáme hostí a matka chce, aby som sa im venoval.“
„A kto príde?“ spýtal sa Miles.
„Dcéra matkinej spolubývajúcej z Atlanty so svojím otcom. Dievča tam chce tento rok nastúpiť. Matka jej už nežije a prídu vyslovene preto, aby prediskutovali školu.“
„Aspoň jej otec prišiel s takou zámienkou, aby ju mohol priviesť na návštevu,“ žmurkol Ollie veľavýznamne na Milesa.
„Nuž, jej otec naozaj vyzerá byť ten typ človeka, čo vždy vytiahne z rukáva nejaký utajený tromf a mama si myslí, že ich návšteva je len ďalší trik,“ priznal Percy, „ale nemyslí si väčšina matiek, že každé dievča má nejaké skryté úmysly s ich synmi?
Nuž, kvôli jednému dievčaťu sa Beatrice obávať nemusí, pomyslela si Mary. Žiarlivosť ju pri pomyslení na to, že sa o jeho pozornosť bude pri večeri uchádzať iné dievča, ju nemilo prekvapila. Naschvál sa obrátila k Olliemu a chytila ho za rukáv. „Ollie, určite nemôžeš zostať? Dnes večer by nám tvoja veselá spoločnosť padla veľmi dobre.“
„Rád by som, baranček, ale musím pomôcť otcovi v sklade s letnou inventúrou. Možno zajtra, ak bude pozvanie ešte platiť.“
„Pre teba platí vždy, Ollie.“
Ak si aj Percy všimol, ako ho pri tom vylúčila, nedal to na sebe zdať. Namiesto toho na ňu fľochol známym úškrnom. „Náš rozhovor ukončíme inokedy, cigánka. Zapamätaj si, kde sme skončili.“
„Hm, ak nezabudnem,“ odsekla Mary, urazená, že ju opäť oslovil prezývkou.
„Ale nezabudneš.“
„A tá tvoja návštevníčka.. ako sa volá, aká je?“ pýtal sa Miles, keď ich vyprevádzal von z izby.
